ղľáԾ
Historická priemyselná architektúra sa po rokoch devastácie pomaly stáva témou spoločenskej diskusie. Začalo sa onej hovoriť, ale kzáchrane mnohých stavieb je ešte ďaleko. Architektka Eva Belláková sa tejto oblasti nášho kultúrneho dedičstva systematicky venuje avýsledkom je publikácia Architektúra historických železiarní na Slovensku 1815 – 1948 (Eurostav, 2018). Nielen otejto knihe sme sa sňou pozhovárali.
Aká je podľa vás vsúčasnosti situácia vochrane a záchrane priemyselných pamiatkových objektov?
Priemyselné dedičstvo sa vposlednom období dostáva do širšieho povedomia vdôsledku postupujúcich developerských aktivít anajmä vďaka súbežnej úspešnej popularizácii viacerými nadšencami tejto architektúry. Medzi odborníkmi je táto téma aktuálna dlhodobo, no Slovensko zaostáva voblasti propagácie výsledkov dokončených výskumov apoznatkov znich. Súčasná výraznejšia odozva sa tiež objavuje so značným odstupom oproti západným krajinám. VAnglicku záujem verejnosti spustila vlna kritiky po zbúraní historicky cenného vstupného portálu nádražia Eutson anásledne sa v70. rokoch 20. storočia sformulovala Medzinárodná komisia pre ochranu priemyselného dedičstva TICCIH. VČeskej republike sa vtejto súvislosti za symbolický medzník považuje zbúranie stanice Praha-Těšňov vroku 1985.
Badáte nejaké konkrétne zmeny aj na Slovensku?
Na Slovensku nemáme výrazný zlomový okamih. Naopak, od 90. rokov sme svedkami mnohých neuvážených demolácií. Hlasy mnohých odborníkov zostali vširšom kontexte bez odozvy. To, čo sa deje dnes, je zväčša len dôsledok minulých rozhodnutí. Popularita niekoľkých zachovaných priemyselných objektov, napr. Jurkovičovej teplárne, Spilky bývalého Steinu, Pradiarne a Silocentrály bývalej „Cvernovky“, dnes jasne dokazuje, že na tejto historickej stope dokážeme vybudovať identitu nových projektov. Žiaľ, vtýchto prípadoch dostatočný spoločenský záujem prichádza až po tom, čo boli ostatné hodnotné stavby zbúrané. Dúfajme, že črtajúce sa kvalitné konverzie týchto stavieb budú iniciáciou pre dôkladnejšie prehodnocovanie asilnejšie argumenty na strane ochrany zostávajúceho priemyselného dedičstva.
Reálnej záchrane historických objektov zvyčajne predchádza ich teoretická, architektonická či kunsthistorická reflexia. Ktoré projekty tohto typu voblasti priemyselnej architektúry vás vposlednej dobe zaujali?
Konverzie historickej priemyselnej architektúry na Slovensku sú stále skôr výnimkou. Za posledný rok určite rezonovala Mlynica od ateliéru GutGut apráve bola dokončená obnova varne so silom pivovaru Stein – tzv. Spilka. Mlynica, podobne ako dobre známa konverzia Elektrárne Piešťany, priniesla potvrdenie dnes už overeného prístupu založeného na harmonickom kontraste starého anového. Spilka aj sohľadom na to, že ide onárodnú kultúrnu pamiatku, zásadne neprekvapila. Nachádza sa vpozícii posledného zachovaného objektu zbúraného areálu, preto bol prístup kjej konverzii oveľa konzervatívnejší. Zo starších zaujímavých projektov je to Tatranská galéria vPoprade, Refinery gallery, vodojem prebudovaný na architektonický ateliér vareáli bývalej továrne Alfreda Nobela atiež sem môžeme zaradiť Kasárne/Kulturpark vKošiciach. Okrem toho sú vočakávanom procese premeny spomínaná Tepláreň na Čulenovej aCvernovka, tiež Sýpka vJarovciach asom zvedavá na zmenu, ktorú prinesie začínajúca premena mestského bloku Elektrárne vŽiline.
Venujú sa týmto témam naši architekti či kunsthistorici dostatočne?
Architekti sú vprvom rade odborníci praxe apre väčšinu je prestížou pracovať na projekte obnovy priemyselnej pamiatky. Na druhej strane vprocese obnovy často „bojujú“ za presadenie niektorých typov hodnôt smetodikmi obnovy (samozrejme, najmä vprípade, ak ide onárodnú kultúrnu pamiatku). Tieto dva pohľady sú vprípade priemyselných stavieb ešte stále ačasto protichodné, pretože industriál sa mnohými črtami vymyká klasickému ponímaniu pamiatok.
Zpohľadu množstva historických priemyselných stavieb, ktoré majú len základný výskum aoich architektúre neexistuje takmer žiadna zmienka viných zdrojoch, nie je táto téma ani zďaleka vyčerpaná. Preto, aby sme mohli kvality priemyselnej architektúry ako spoločnosť uznať, musíme ju najprv zmapovať aspoznať. Potrebujeme viac popularizačných kníh, naďalej rozširovať diskurz opriemyselných pamiatkach asamozrejme aj opamiatkach ako takých.
Ako ste sa vy osobne dostali ktéme priemyselnej architektúry?
Postupne počas štúdia na Fakulte architektúry STU. Vydarené konverzie industriálu patria dlhodobo ktým najzaujímavejším architektonickým projektom. Ako študentov nás preto vždy fascinovali príklady nového využitia starých fabrík, ktoré trefným konceptom priniesli nové kvality aopierali sa pritom ohodnoty agenia loci pôvodných štruktúr. Preto bolo pre mňa zaujímavé pozrieť sa bližšie na stav priemyselného dedičstva unás, oktorom sa veľa nehovorilo.
Ačo konkrétne železiarne? Prečo ste sa vo svojom výskume sústredili práve na tento segment priemyselného dedičstva na Slovensku?
Železiarne patria spolu so sklárňami knajohrozenejším technickým dielam na našom území. Preto pani docentka Eva Kráľová ešte vroku 2013 vypísala tému dizertačnej práce na Fakulte architektúry STU, ktorá sa týkala práve týchto dvoch výrobných sfér. Zamerala som sa na železiarne, pretože boli pre mňa zaujímavé zhľadiska povahy výroby a neustálych premien architektúry, ktorá reflektovala aktuálne trendy. Železiarne spolu senergetikou či ťažobným priemyslom patria medzi základné druhy výroby, kde je technológia rozhodujúcim faktorom formovania. Novátorské riešenia atechnológie prestupujú hranice objektov aareálov koncepčne ifyzicky. Železiarne sú preto pamiatkami výroby ako výsledok asúčasne aj zdroj technickej práce aprogresu technológií.
V knihemapujete pomerne dlhé obdobie od r. 1815 po 1948. Prečo ste si výskum vymedzili práve takto?
Železiarne existovali aj pred r. 1815 asamozrejme aj po r. 1948. Ich výstavba aani časté prestavby neboli ovplyvnené priamym impulzom viažucim sa kistému roku. Rok 1815 je však dôležitý, pretože sa po dlhom období snaženia zo strany štátnych orgánov podarilo zabezpečiť vyberanie daní za túto činnosť, atak máme kdispozícii prvé zoznamy železiarní. Vymedzenie týmito rokmi však sleduje postupné rozširovanie priemyselnej revolúcie, ktorá vslovenskom železiarstve vyvrcholila pred koncom 19. storočia. Medzivojnové obdobie charakterizuje odbúravanie železiarskeho priemyslu a koncom 20. rokov na Slovensku zostala vprevádzke len vysoká pec vTisovci. Rok 1948 symbolicky uzatvára etapu doznievajúcej slávnej železiarskej éry prelomu storočí.
Kniha môže upútať aj laika, obsahuje množstvo fotografického amapového materiálu. „Z ktorého konca“ ste začali na tejto téme pracovať? Aký priestor ste venovali archívnemu výskumu?
Zpôvodných objektov železiarní sa zachoval len zlomok a tvorí ho typologicky široká škála objektov zrôznych historických období, pričom ich architektonické tvaroslovie zodpovedalo dobe svojho vzniku. Stavby železiarní však nemožno chápať len ako solitéry – je to sústava výrobne prepojených objektov slogickou následnosťou. Ústrednou témou môjho záujmu sa preto stali premeny výrobnej technológie aich priemet do formovania areálov. Hlavným východiskom výskumu boli historické katastrálne mapy, historické fotografie, nákresy a plány. Vknihe sa nachádzajú údaje celkovo od devätnástich rôznych inštitúcií.
Koľko času ste strávili priamo vteréne?
Pomerne dosť. Celkovo som uskutočnila cez dvadsať terénnych výletov, niekedy na jeden deň, inokedy na víkend či dokonca päť dní. Terénny prieskum mal význam nielen pre overenie lokalizácie stávajúcich stavieb či zistenie ich stavu, ale aj preto, že som mala možnosť získať informácie odmiestnych obyvateľov či lokálnych nadšencov.
Kde sú podľa vás najcennejšie pamiatky železiarenskej architektúry na Slovensku?
Po architektonickej stránke knepochybne najzaujímavejším patrí súbor výrobných hál svodojemom – tzv. Henrichov závod vo Valaskej (časť Piesok), ktoré boli súčasťou železiarne vPodbrezovej. Knajstarším zachovaným výrobným halám patrí stará zlievareň vHronci, ktorá je zároveň poslednou stavbou areálu zroku 1858. Jednoloďová otvorená výrobná hala je jedinečná svojimi parametrami aarchitektúrou. Nové funkcionalistické trendy dokumentujú stavby Coburgovej železiarne vTrnave, ktoré sú dnes súčasťou viacerých podnikov. Tiež adaptované budovy vysokopecných závodov vNižnej Slanej avo Vlachove, sklad železiarne vDrnave. Za cenné považujem tiež stavby bývalého vysokopecného závodu vTisovci. Zurbanistického hľadiska avo svojich dôsledkoch je významný prínos železiarní vHronci, Podbrezovej azaniknutých závodov vKrompachoch aHnúšti.
Urobili ste počas prípravy tejto publikácie nejaký neočakávaný objav, ktorý vás osobne prekvapil a potešil?
Niektoré zo zachovaných stavieb železiarní dnes už nevyzerajú ako továrne a bolo potrebné ich „znovuobjaviť“. Areály sa na mnohých miestach stratili azostali len ojedinelé stavby. Obyvatelia viacerých dnes adaptovaných stavieb ani len netušia, že ich domy boli súčasťou priemyselného komplexu. Osobne ma preto na viacerých miestach potešilo, keď sa mi jasne podarilo skonfrontovať historickú asúčasnú situáciu aidentifikovať tak pôvodné funkčné využitie stavieb. Bolo to teda viac menších objavov. Napr. archívnym výskumom som zistila, že dodnes sa zachovali časti odlievacích hál bývalej železiarne vKrompachoch. Podobne výskum ukázal, že budova hydroelektrárne vPlešivci (časť Vidová) slúžila pôvodne pre dúchadlo vedľa stojacej vysokej pece, po ktorej už dnes niet ani stopy. Tu som sa tiež stretla svnukom majstra, ktorý sa na budovaní hydroelektrárne podieľal. Potešilo ma, keď som vzbierkach múzea vo Svätom Antone objavila fotografiu od známeho dobového fotografa Karola Divalda, na ktorom bol závod vo Vaľkovni. Jeden zmála, ktorý celistvo zobrazuje coburgovský závod včasti Nová Maša – aj vďaka tomu som jasne identifikovala historické budovy železiarskeho komplexu. Tiež som dlhšie obdobie pátrala po architektovi Henrichovho závodu apomerne nedávno sa mi potvrdila spojitosť so železiarňou vDiósgyőri (dnes Miškovec). Podobne som sa dopátrala kidentifikácii pozostatkov bývalého areálu Union vo Zvolene, ktoré sú dnes prepletené vneskoršej zástavbe apod.
Niektoré existujúce objekty sú vsúkromných rukách či vuzavretých priemyslových areáloch... Ako je to vlastne sich sprístupnením? Mohli by ste nám odporučiť turistickú návštevu niektorých znich?
Do väčšiny priemyselných pamiatok sa vsúčasnosti návštevník nedostane, ale ich architektonické aurbanistické hodnoty je možné vnímať zexteriéru. Vtomto výrobnom sektore je architektúra ako súčasť priemyselného dedičstva prezentovaná len na dvoch miestach. Vmalom múzeu vLiptovskom Hrádku (Múzeum baníctva ahutníctva Maša) avnovootvorenom Hámorskom náučnom chodníku vZemplínskych Hámroch. Nedávno bola osadená informačná tabuľa k architektonicky zaujímavej stavbe, k skladu železiarne vDrnave. Apomerne obľúbená anavštevovaná je aj Františkova huta vNižnej pri Podbieli. Cestu kväčšine ostatných bez internetu, GPS či rady miestnych ľahko nenájdete.
Oplatí sa navštíviť Hutu Etelka pri Nižnej Slanej (nedávno bol však areál oplotený), Hutu Karol pri Vlachove, vysokú pec vSirku sneďalekým Železníkom, Starú Mašu vKrompachoch a prezrieť si tu aj to, čo zostalo znovšieho závodu, zo svojho času najmodernejšej železiarne vUhorsku – budovu správy, tehlovú kolóniu pracovníkov závodu a i. Ak máte záujem oskutočnú turistiku, oplatí sa naplánovať si trasu kvysokej peci na „Troch Vodách“ vkatastri obce Ľubietová, pár kilometrov južne od Osrblia. Turistiku vLevočských vrchoch zas môže ozvláštniť vysoká pec rodu Probstnerovcov južne od obce Jakubany.
Vúvode rozhovoru ste spomenuli, že spoločenský záujem otieto objekty často prichádza až vtedy, keď je už neskoro... Spoznali ste na svojich cestách za priemyslovou architektúrou aj pozitívnejšie prípady?
Voblasti železiarní sa za posledné roky objavila iniciatíva n. o. Barbora, ktorá je novým vlastníkom národnej kultúrnej pamiatky Etelka Huta vNižnej Slanej amá ambíciu budovy rekonštruovať. Obnoviť sa majú tiež budovy výrobného areálu rodiny Andrássyovcov, ktorý bol vybudovaný vunikátnej pozícii vedľa dnes obnovovaných ruín kláštora Pavlínov v Gombaseku. Okrem toho sú to zatiaľ prevažne malé udržiavacie práce vlastníkov stavieb.
Viných sektoroch, okrem už uvedených, je príkladnou obnova časti tabakovej továrne na kultúrne centrum Tabačka Kulturfabrik vKošiciach, kde iniciatíva záchrany tejto stavby prišla „zdola“.
Eva Belláková sa narodila v r. 1988 v Krupine. Vyštudovala na Fakulte architektúry STU vBratislave, kde v r. 2017 získala titul PhD. Zaoberala sa výskumom architektúry priemyselných areálov, v r. 2018 vydavateľstvo Eurostav publikovalo jej knihu Architektúra historických železiarní na Slovensku. V r. 2013 získala cenu prof. Jozefa Lacka a v r. 2017 spolu s architektkou Annou Gondovou cenu časopisu Pamiatky a múzeá a ocenenie za významné architektonické dielo pracovníkov STU do tridsiatich rokov za výstavu Kelti z Bratislavy. V súčasnosti sa podieľa na obnove Jurkovičovej Teplárne v Bratislave. Priemyselné dedičstvo Slovenska naďalej popularizuje na medzinárodných konferenciách.
