ղľáԾ
Erik Ondrejička, básnik strednej generácie, naposledy oslovil čitateľov knihou hravých veršov pre deti Čo sa skrýva vceruzke – ozvieratkách aoZuzke (2009). Predchádzali jej dve básnické zbierky Na vnútornej strane viečok (2004) aTanec večerných vločiek (2006) ahudobno-slovné CD snázvom Päť dokonalostí ainé básne (2008). Vtipno-vážne múdrosti autor prezentoval vtitule (e)Pigramy.
To miesto je niekde včloveku
Rozhovor sbásnikom Erikom Ondrejičkom
Foto Jakub Dvořák
Erik Ondrejička, básnik strednej generácie, naposledy oslovil čitateľov knihou hravých veršov pre deti Čo sa skrýva vceruzke – ozvieratkách aoZuzke (2009). Predchádzali jej dve básnické zbierky Na vnútornej strane viečok (2004) aTanec večerných vločiek (2006) ahudobno-slovné CD snázvom Päť dokonalostí ainé básne (2008). Vtipno-vážne múdrosti autor prezentoval vtitule (e)Pigramy.
Prvá referencia, ktorá sa ktebe viaže, sa zväčša spája sfaktom, že si debutoval neskôr, ako je zaužívaná doba obvyklého debutovania. Nemusí to znamenať vôbec nič, len náš zvykový pohľad na knižné vstupovanie do literatúry... Ale zpohľadu autora to vkonkrétnom prípade môže znamenať aj veľmi veľa, pretože to vypovedá ojeho voľbe, motivácii, identite. Takže aj otázka, ktorá vyznieva naoko banálne, môže vtomto prípade byť otázkou podstatnou: ako sa stal Erik Ondrejička básnikom?
Existuje množstvo príkladov na veľmi skoré aj pomerne neskoré knižné debutovanie. V oboch extrémoch registrujem príklady na skvelú azmôjho pohľadu aj na menej vydarenú literatúru. Pravda je taká, že sám seba ako básnika príliš nevnímam. Skôr sa vidím ako človek, ktorý má veľmi rád časť svetovej avari ešte radšej istú časť slovenskej poézie. Aobčas nejaké verše aj napíšem. Coelha som zatiaľ nečítal, ale vraj, tvrdí, že každé správne rozhodnutie vzniká vduši sveta. Ibaže ja som si vedome tú hru slov, ktorá mi často beží niekde na pozadí vnímania nevybral. Väčšinou ju neviem príliš ovplyvniť ateda ani iniciovať, alebo zastaviť. To ostatné súvisí so sporadickoupotrebou prekonať lenivosť averše kamsi zhlavy prepísať. Apochopiteľne, aj sautorskými danosťami a vkusom, sktorými človek nápady selektuje. Dnes je taká móda tvrdiť, že autori (a ešte častejšie autorky) píšu intuitívne. Vždy keď to počujem, sa mi vylepší nálada. Akoby už nejaký ľudský nápad vhistórii sveta vznikol inak ako intuitívne. Aakoby každý jeden nebol vystavený o. i. autorovmu logickému posudzovaniu.
Vdruhej zbierke Tanec večerných vločiek píšeš: „Amožno tú báseň objavím niekde znova / na mieste / kde sa už nezmestili slová.“ To je to nemiesto, ktoré si nevyberáš a je? Miesto, kde objavuješ báseň akde báseň hádam ešte intenzívnejšie objavuje teba?
Mám radosť, že si postrehol, že citované verše nie sú zčisto romantickej básne, ale je to vdruhej rovine báseň ovzťahu k poézii ako takej. Tieto dve úrovne sa mi občas prepletajú aspájajú, aj keď to špeciálne neplánujem. Asi je to tým, že možno iba ťažko vopred uhádnuť, ako to s oboma nakoniec dopadne. Často práve vpocite, ktorý je mimo sveta slov. To je jedna zvecí, ktoré majú ženy apoézia spoločné. Nevyspytateľnosť. Aešte miesto, kde ich obe vnehmotnej rovine možno vnímať. To miesto je, samozrejme, niekde včloveku. A pri troche šťastia ho možno kvôli prenosnosti umiestniť do medziriadkového priestoru. Aznova ho po čase vyvolať, atým pocitom naplniť niekoho iného, alebo aj seba.
Poézia má množstvo definícií. Avpodstate vkaždej znich je niečo zaujímavé. Mne sa asi najviac páči tá, že poézia je to, čo nám ostane, ak zbásne odrátame všetky bežné významy slov. Takže znova pocit. Lenže mňa ten podmanivý pocit bez zaujímavej pointy nenavštívi. Aj preto mám rád najmä poéziu sakousi kompozíciou. Aak spomínam pointu, nemusí to byť niečo, čo hneď prudko zasiahne hlavu, alebo srdce. Mám rád aj pointy jemné, ktoré akoby pomaly presiakli cez sito čitateľského vnímania aspojili sa sprežitým aspoznaným. Aúplne najradšej mám spojenie pointy spresne nadávkovanou emóciou azaujímavou zvukovou podporou. Ale to iste nie je nič výnimočné. Mnoho milovníkov poézie tento zázrak premeny slov na sny a naopak vníma podobne.
No ako vidno si jeden zmenšiny básnikov, ktorí okrem písania aj čítajú (a nielen seba)... To je dnes fakt pozoruhodné hľadiac na desiatky nových kníh, kde sa vedomky-nevedomky vdôsledkoch iba prepísali iné desiatky kníh už dávno vydaných, ato zvlášť vpoézii! Súčasný básnik to nemá ľahké, lebo celá súčasnosť, ako každá súčasnosť vdejinách, nie je ľahká. Navyše, keď sa tak započúvaš, doslova počuješ šumenie textov vpovetrí – je toho jednoducho aj zložito veľa. Máš recept na túto situáciu?
Na svete sú podistým milióny básnikov atomu zodpovedajúci počet básní. Ašpirácie na objavenie niečoho poeticky prevratného by boli preto dosť nerealistické. Včo iné už by mohol autor dúfať, ako že ktomu obrovskému prúdu poézie pridá niekoľko pozoruhodných aoriginálnych detailov?
Vmojom najhlbšom vnútri naozaj verím, že poézia má právo na to, aby bola akákoľvek aže každá cesta niekam vedie. Má to však jeden háčik. Mala by súčasne ostať čítaná, ateda zaujímavá pre čitateľa. Osobne nemám žiadnu chuť mechanicky nadväzovať na niektoré súčasné poetické trendy, ktorých produkty sa vyznačujú častou úspornosťou takmer vo všetkom, čo robí báseň básňou. Riziku, že môj literárny vkus bude označený za resentiment, sa vystavujem rád adobrovoľne. Moja literárna skúsenosť je totiž taká, že medzi čitateľmi prevažujú tí, ktorí by uvítali akúsi renesanciu poézie, na čítanie ktorej by znova pribudlo viac dôvodov.
Ale aby som sa vrátil kreceptu na zorientovanie sa vzložitosti apočetnosti textov. Nekonečno tém, na ktoré sa dá písať zaujímavá poézia nie je až také veľké, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Sú to vzásade všetko témy blízke človeku. Čím viac sa poézia uchyľuje kprekomplikovaným a efemérnym témam, tým viac sa vzďaľuje od čitateľa. Zároveň som bezvýhradne presvedčený otom, že ak chceme tradíciu niekam posúvať, alebo ju celkom poprieť, je potrebné ju najprv ovládať. To ale nie je tá ľahšia cesta. To čo považujem za umenie, vždy vzniká vneopakovateľnom adobrodružnom kontakte sneznámom, vo vzácnej chvíli univerzálnej otvorenosti. Zároveň by sa mi nechcelo napísať báseň bez pointy, ktorej súčasťou by nebolo niečo, čo by som nazval akýmsi etickým aestetickým posolstvom. Cítim, že to môže znieť ako fráza, tak to spresním na niečo, čo ma robí vnímavejším, lepšie si uvedomujúcim a chápajúcejším súvislosti, hlbšie prenikajúcim pod povrch vecí a javov atým pádom aj lepším čitateľom a spisovateľom, ateda, vkonečnom dôsledku (a prečo to nepriznať) aj človekom.
Treba však dodať, že aj varianty niečoho zaujímavého vedia občas potešiť. Koľko je napríklad variantov piesne Ave Mária azhudobného hľadiska ma zaujali skoro všetky. Kto vie vopred odhadnúť, kam až nás môže dostať pilovanie technického? Tí, čo vhudbe majú radi presne zvládnutý zvuk cítia, že kvečnosti, alebo povedzme kakejsi forme premeny (o ktorú aj vliteratúre nakoniec ide) je vždy akosi bližšie pri variantnom virtuóznom opakovaní. Atak by sme sa mohli dostať až kfenoménu modlitby atúžbe dotknúť sa najvyššieho tajomstva, ktorá je tu prítomná od starozákonných textov, cez, povedzme, chasidskú tradíciu z13. stroročia, podľa ktorej obuvník Henoch bol Bohom premenený na anjela Metatrona po tom, ako pri každom vpichu šidla nielen spájal kožu spodošvou, ale vkaždom momente sprevádzal prácu svojich rúk meditáciou, pri ktorej sťahoval emanáciu zhorného na spodné amenil tak profánne konanie na rituálne. Alebo cez príbeh inéhoobuvníka z indicko-tibetského tantrického textu (patriaceho doPríbehov 84 kúzelníkov), ktorý dostane od jogína pokyny okoži, šidle, nitiach atopánkach, ako osamostvorenom plode, načo potom 12 rokov vykonáva meditácie osvojom obuvníckom remesle, až dosiahne osvietenie. Až po dajme tomuSalingerovu Franny, ktorá chce zažiť premenu navlastnej koži adonekonečna opakuje magickú krátku modlitbu kJežišovi. Čiže znova opakovanie. Sú to iba tri príklady, ktoré mi prišli na um ako prvé, ale v literatúre je ich dostatok iste aj preto, že táto možno najstaršia túžba drieme vo vnútri každého človeka, prichystaného rozlišovať a pomenovávať to, čo nie je zjavné. Aani nemusí byť obuvníkom.
Ako čitateľ tvojej poézie môžem potvrdiť, že tvoj autorský postoj naozaj verne odzrkadľujú básne: si ontologický, vnútorne sa identifikujúci básnik. Zvlášť by som pripomenul CD projekt Päť dokonalostí a iné básne, ktorý je priam nabitý podobnou filozofickou atmosférou azároveň dáva vyznieť „reči“ tvojich veršov...
Teraz som si po prvý raz uvedomil, že termín ontológia je zvukovou podmnožinou takých slov, ako je paleontológia, alebo gerontológia. Ale aby som odpovedal na otázku, myslím si, že keď človek niekde objaví niečo (aspoň podľa neho) dobré, mal by to chrániť aasi aj nechať rásť. Spomínam si, že pred napísaním Piatich dokonalostí som pocítil moment harmónie medzi úlomkami múdrosti akrásy tohto zvláštneho sveta abolo to (ako vždy, keď sa ten pocit dostaví) čosi ako dobrodružné aveľmi intenzívne šťastie zobjavovania, z účasti az existovania. Tak som rýchlo za 5 dní počas jednej Veľkej noci tých 5 dokonalostí napísal. Vnoci som sa vtedy budieval spocitom, že ak tam nejaké slovko nevymením, už do rána nezaspím. Ato sa udialo aj tri razy za noc. Dôkaz toho, že dobrodružstvo cítenia amyslenia presahuje nielen bdenie, ale aj snívanie, spánok atúžby...
Polohu, vktorej sú napísané spomínané dokonalosti (ale aj viaceré iné nepublikované básne) mám rád natoľko, že ju považujem za akúsi moju domovskú pozíciu. Je to ale asi zároveň aj poloha do istej miery kontroverzná. Na jednej strane ma oodvysielanie cyklu požiadala Vltava aodznel aj vSlovenskom rozhlase. Jeho anglická mutácia bola snaozaj pozitívnym ohlasom prezentovaná VNational Bohemian Hall vNewyorskom Manhattane aj vbelgických Antverpách. Nášmu literárnemu mesačníku sa ale ten cyklus na publikovanie dostatočne zaujímavý nezdal. No nie je tento svet vo svojej mnohorakosti zázračný?
Cítim ale potrebu zdôrazniť, že ztejto mojej obľúbenej polohy vyrážam na stále iné výlety do iných oblastí literatúry. Atak asi pôsobí každá moja kniha trochu inak. Keď mi vyšla prvá zbierka, Jozef Bžoch vo svojej recenzii napísal, že ústredným motívom mojej tvorby je žena. Odruhej napísali Chorváti vantológii slovenskej poézie, že sa vnej zaoberám kresťanskou metafyzikou. Keď mi vyšli veselé epigramy, Kornel Foldvári mi prezradil, že mu vtejto guľometnej paľbe pripadajú ako povzdych človeka, ktorý už všetko prežil. Akeď vyšla moja knižka pre deti, napísal časopis Bibiana, že sa rutinérsky pohybujem práve voblasti detskej poézie. Akeď som nedávno na podporu Haiti čítal vlastnú prózu, celú moju poéziu odstrelil súsmevom Anton Hykisch pochvalou, že sa mu to páčilo natoľko, že by som mal asi radšej písať prózu. Tak ako to všetko spojiť ačo si ztoho vybrať? Vybral som si ztoho, ako vždy, to najpoučnejšie, a síce, že by som mal aj naďalej písať vrámci mojej autorskej slobody presne tak, ako sa mi práve chce.
Neraz som ťa počul rozprávať opoézii ainých zverejniteľných ai nezverejniteľných veciach, takže viem otom, že si výborný rozprávač, apráve som ťa chcel osloviť, že či náhodou nepokúšaš prózu! Aty mi takto ukradneš otázku! Pravdepodobne sa dočkáme knižky... Ale opýtam sa niečo pozemskejšie, na tvoju prácu so zemou, teda na občana Ondrejičku.
Na písanie prózy treba mať o. i. aj čas. Tie moje doterajšie pokusy sú akýmsi programovo zvoleným zvláštnym druhom poviedky, ktorá je beletristickou interpretáciou konkrétnej vlastnej básne. Písal som ich tak, aby mohli existovať vprípade potreby aj samostatne. Ale patria k sebe. Nedávno som uvádzal debut mladého básnika, ktorý mal vjednej básni výrok, že slovami by sme mali hovoriť len to, čo nevieme povedať inak. Myslím si, že tak trochu trafil klinec po hlavičke. Ak by som sa aj venoval próze vo väčšej miere ako doteraz, zrejme by som ani vnej neopustil istú úspornosť vo výraze.
Ačo povedať omojej profesii? Geodéziu akartografiu som išiel študovať preto, lebo aj vmladosti som mal rád nedokončené legendy aknim patriace starobylé mapy – originálne umelecké diela, vktorých sú zvláštnym spôsobom zakódované príbehy slávnych objaviteľov, moreplavcov,géniov a dobrodruhov svojej doby. Táto profesia mi poskytuje aj ekonomický rozmer už spomínanej slobody pre písanie a obsahuje vsebe naozaj veľa. Od výpočtu dráh planét adružíc až po presnú výstavbu tunelov amostov. Ja som si však vybral kataster. Je to práca na najrôznejších miestach, ktorú potrebujú najrôznejší ľudia. Musím snimi byť vkontakte ato je často naozaj inšpiratívne. Niekedy mi to prináša ako bonus podobný pocit, ako keď sa s autorom komplikovane spájajú čitatelia len preto, aby si skopírovali jeho vypredanú knižku. Skrátka pocit z niečoho urobeného najlepšie ako viete. Pre iných aj pre seba. Ato by malo dodávať práci jeden zjej zmyslov. Azdá sa mi, že umňa ho tuším aj dodáva.
Radoslav Matejov
