ղľáԾ
Jaroslav Rudiš sa narodil roku 1972 vTurnove. Študoval vLiberci, Prahe, Zürichu aBerlíne. Pracoval ako reklamný agent českého pivovaru vNemecku, pekár vAlpách, DJ azvukár vrockovom klube, manažér kapely, učiteľ apredavač, Vrokoch 2001 – 2002 študoval na univerzite vBerlíne. Vnovembri 2002 získal cenu Jiřího Ortena za knihu „rockových príbehov zberlínskeho metra“ Nebe pod Berlínem (vyšla už v nemčine, poľštine asrbčine). Svýtvarníkom aspevákom skupiny Priessnitz Jaromírom 99 napísal kreslenú románovú trilógiu Alois Nebel (Bílý potok, Hlavní nádraží, Zlaté Hory, 2003 – 2005), odohrávajúci sa vnedávnej minulosti na jednej malej železničnej stanici. Roku 2005 získal Cenu Alfréda Radoka za divadelnú roadstory o dlhej ceste na sever Léto vLaponsku, ktorú napísal sPetrom Pýchom anasledujúci rok vyšla aj knižne. Je autorom románu Grandhotel (2007) situovaného doLiberca, podľa ktorého režisér David Ondříček nakrútil rovnomenný film. Najnovšie do tretice vydal vlani román Potichu zo súčasnej Prahy avširších kontúrach odohrávajúci sa medzi Prahou aLisabonom, čiže zachytávajúci celú Európu. šٰ knihy J. Rudiša vyšli v pražskom vydavateľstve Labyrint.
Čo to tu vlastne žijeme?
Rozhovor sčeským prozaikom Jaroslavom Rudišom
Jaroslav Rudiš sa narodil roku 1972 vTurnove. Študoval vLiberci, Prahe, Zürichu aBerlíne. Pracoval ako reklamný agent českého pivovaru vNemecku, pekár vAlpách, DJ azvukár vrockovom klube, manažér kapely, učiteľ apredavač, Vrokoch 2001 – 2002 študoval na univerzite vBerlíne. Vnovembri 2002 získal cenu Jiřího Ortena za knihu „rockových príbehov zberlínskeho metra“ Nebe pod Berlínem (vyšla už v nemčine, poľštine asrbčine). Svýtvarníkom aspevákom skupiny Priessnitz Jaromírom 99 napísal kreslenú románovú trilógiu Alois Nebel (Bílý potok, Hlavní nádraží, Zlaté Hory, 2003 – 2005), odohrávajúci sa vnedávnej minulosti na jednej malej železničnej stanici. Roku 2005 získal Cenu Alfréda Radoka za divadelnú roadstory o dlhej ceste na sever Léto vLaponsku, ktorú napísal sPetrom Pýchom anasledujúci rok vyšla aj knižne. Je autorom románu Grandhotel (2007) situovaného doLiberca, podľa ktorého režisér David Ondříček nakrútil rovnomenný film. Najnovšie do tretice vydal vlani román Potichu zo súčasnej Prahy avširších kontúrach odohrávajúci sa medzi Prahou aLisabonom, čiže zachytávajúci celú Európu. šٰ knihy J. Rudiša vyšli v pražskom vydavateľstve Labyrint.
* Dej svojich románov umiestňujete tam, kde ste strávili nejaký úsek života. Po Berlíne aLiberci je to Praha. Podnecujú vás zážitky ztýchto miest?
– Áno aj nie. Potreboval som sa najmä z tých miest vypísať. A z toho, čo ma k nim viazalo či viaže. šٰ knihy sú do istej miery osobné – najviac ale asi Grandhotel. To ale neznamená, že sú autobiografické, to vôbec nie. Skôr som sa chcel vyznať z nejakého pocitu. Potichu uzaviera niečo ako mestskú trilógiu. Berlín má v sebe toľko energie, že vás dokáže riadne podusiť. To sa mi tam stalo a musel som o tom napísať knihu. Grandhotel je príbeh z Liberca, kde som istý čas žil atoto mesto mám rád. Román som ale písal až v Prahe aje to akési moje lúčenie s týmto podivuhodným a tajomným miestom, kde sú dejiny prikryté mrakmi, z ktorých neustále prší. V Prahe žijem teraz. Dlho som hľadal cestu, ako o Prahe niečo napísať. Až sa mi vybavil príbeh, ktorý sa odohráva v jediný deň a spája päť ľudí. Výsledkom je Potichu.
* Potichu nie je práve radostné čítanie, postavy žijú neukotvený život, dosť vyprázdnený. Síce ich životy sú pestré, ale nemajú čas uvedomovať si samých seba či ísť za nejakým trvalejším cieľom. Iba sem-tam sa mihne záblesk krátkej reflexie. Predpokladám, že ste zobrazovali typy, aké vidíte okolo seba,že nie ste jeden znich...
– Možnože som, neviem. Žijem dosť banálny život. Žiadna revolúcia. Nemyslím si, že je na tom niečo celkom zlé. Na rozdiel od niektorých postáv ztohto románu však viem, čo chcem, viem, že chcem písať knižky. Okolo seba stretávam veľa ľudí, ktorí roky bojujú s tým, čo majú robiť, kam ísť. Žijú bez cieľa, blúdia, sú nešťastní v práci, v rodine. Toto blúdenie celkom chápem.
* Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som sa zorientovala vmnožstve postáv vrománe asniektorými som sa nemohla stotožniť, ich osudy mi boli dosť vzdialené. Zaujala ma postava Vladimíra, ten je presvedčený, že bolesť mesta spôsobuje hluk. Nedávno mu umrela manželka – možno je precitlivený, lebo jej odchádzanie nebolo ľahké...
– Vladimír je čudák. Myslí si, že hluk môže za všetky jeho problémy aj za problémy celého sveta, a tak mu vyhlási vojnu. Mne sa tá jeho anarchia a vzdor páčia, ikeď je to trochu šialenec, ktorý sa pred ničím nezastaví. Ja hluk nenávidím, ale zároveň milujem, lebo bez hluku nevynikne ticho, apotom – hluk v sebe nesie aj energiu, hoci napríklad v rockovej hudbe, ktorej je v mojich knižkách plno, pretože mám hudbu jednoducho rád.
* Literárna kritika neprijala román jednoznačne. Josef Chuchma (Mladá fronta DNES 21. 12. 2007) okrem iného píše: „V české literatuře posledních let se těžko najde druhá taková próza, která by tak akceptovatelně demytizovala „magickou“ Prahu jako Rudišovo Potichu.“ ... „Přijde nám to jako literárně obstojná kniha, která sice pro českou prózu této dekády asi nebude znamenat tolik jako album Priessnitz Potichu? pro české rockové písničkářství minulého desetiletí, nicméně ten román nás bez autorského vydírání vede kúvahám, co to tady vlastně žijeme. Ato se počítá.“ Vystihuje táto kritikaváš zámer?
– Potešilo ma to. Lebo ak mi vPotichu o niečo išlo, tak práve o toto – skúsiť zachytiť Prahu tu a teraz. A ľudí v nej.
* Za svoje literárne vzory pokladáte Kunderu, Škvoreckého aHrabala?
– Áno. Bez týchto troch autorov by som asi nič nenapísal. Rád sa k nim vraciam.
* Ako vyštudovaný germanista nemáte ambíciu vytvoriť niečo ako reflexívny román?
– Verím, že Potichu, Grandhotel, Nebe pod Berlínem majú v sebe tóny, ktoré idú pod povrch vecí. Veľa sa v nich píše o samote súčasných ľudí, často reflektujem dejiny miest, ktoré nás stále ovplyvňujú. Potichu je z nich asi najpopovejší, najviac ukotvený v súčasnosti, ale to neznamená, že by som sa v románe vyhýbal vážnym témam – hluk, nedostatok harmónie, lásky. Chcel som ale zachytiť najmä súčasnú Prahu. Mesto, ktoré žije len z minulosti, ktoré rozoberajú turisti. Je síce krásne, ale tiež trochu prázdne. Bez energie.
* Ako vnímate čitateľské ohlasy?
– Veľmi ma teší. Literatúra bez čitateľov? To si nedokážem predstaviť. Nedávalo by to zmysel.
Jarmila Wankeová
Foto Petr Hloušek
