ղľáԾ
Na tohtoročnom knižnom veľtrhu Svět knihy vPrahe sa zúčastnil aj popredný fínsky básnik Risto Ahti (1943). Vliterárnej dielni ukázal výučbu tvorivého písania. Od debutu Talvi on harha (Zima je prelud) vroku 1967 mu vyšlo vyše dvadsať zbierok básní. Skutočné uznanie mu však priniesli až básne, ktoré napísal od 80. rokov avyšli vzbierkach napríklad Narkissos talvella (Narcis vzime, 1982), Loistava yksinäisyys (Nádherná samota, 1984), alebo Laki (Zákon, 1989). Pôsobil ako učiteľ, vsúčasnosti sa venuje najmä písaniu, ak učí, tak výlučne tvorivé písanie napríklad na vyššej odbornej škole vOrivesi, ktorú vo Fínsku nazývajú aj vysokou školou poézie. Okrem toho je autorom mnohých esejí, článkov, kritík, prekladov. Slovenskí čitatelia sa sjeho básňami aaforistickými výrokmi mohli zoznámiť na stránkach Revue svetovej literatúry 4/1997 a 3/2005.
Básnik musí mať vsebe pozitívny narcizmus
Rozhovor s fínskym básnikom Ristom Ahtihom
Na tohtoročnom knižnom veľtrhu Svět knihy vPrahe sa zúčastnil aj popredný fínsky básnik Risto Ahti (1943). Vliterárnej dielni ukázal výučbu tvorivého písania. Od debutu Talvi on harha (Zima je prelud) vroku 1967 mu vyšlo vyše dvadsať zbierok básní. Skutočné uznanie mu však priniesli až básne, ktoré napísal od 80. rokov avyšli vzbierkach napríklad Narkissos talvella (Narcis vzime, 1982), Loistava yksinäisyys (Nádherná samota, 1984), alebo Laki (Zákon, 1989). Pôsobil ako učiteľ, vsúčasnosti sa venuje najmä písaniu, ak učí, tak výlučne tvorivé písanie napríklad na vyššej odbornej škole vOrivesi, ktorú vo Fínsku nazývajú aj vysokou školou poézie. Okrem toho je autorom mnohých esejí, článkov, kritík, prekladov. Slovenskí čitatelia sa sjeho básňami aaforistickými výrokmi mohli zoznámiť na stránkach Revue svetovej literatúry 4/1997 a 3/2005.
* Ste naozaj presvedčený, že každého záujemcu možno naučiť písať básne?
– Áno. Pri výučbe tvorivého písania sa adept musí naučiť vážiť si sám seba adokázať reflektovať to, čo sám pokladá za skutočné, za život. Človek musí sám vsebe nájsť základ, dalo by sa povedať drahokam. Keď ho nájde, okolo neho môže budovať svoju tvorbu.
* Kedy ste objavili v sebe ten „drahokam“?
– Mal som 16 rokov, keď som sa zahľadel na ľudí azrazu som zacítil potrebu povedať im niečo dôležité. Pritom som si uvedomil, že nemusím byť so všetkými ľuďmi, aby som im niečo priniesol do životov Toto poznanie mi pomáhalo znášať samotu.
* Vo svojich zbierkach hovoríte často onarcizme. Jedna zprvých zbierok vášho „zlatého obdobia“ v80. rokoch sa volá Narcis vzime. Spomínali ste, že básnik musí byť narcistom, aby mohol písať...
– Slovo narcizmus používam vo veľmi pozitívnom význame. Treba nájsť bod, vktorom je odvaha aradosť vsymbióze, a tak sa dokážeš mať rád. Človek sa však nesmie vyvyšovať nad ostatných. Takýto narcizmus je neprípustný. Vjednej zbierke som písal opraotcovi Adamovi, ktorý sa začal vyvyšovať nad ostatných ľudí a správal sa knim inak ako kBohu. Boha sa pýtal: – Som veľký? Aon mu odpovedal: – Za akého veľkého sa má považovať ten, kto sa stane veľkým zveľkého?
* Doma ste uznávaným aetablovaným autorom, vaša tvorba bola preložená do 17 jazykov. Prijímajú vašu poéziu domainak ako vzahraničí?
– Mám ztoho celkom pozitívne pocity. Možno preto, že som kritický voči stádovitosti. Vyhľadávam samotu, som dosť utiahnutý. Keď človek dosiahne nejakú pozíciu, už sa ho veľmi neodvážia kritizovať...
* Nelákalo vás vyskúšať kritikov, ako to urobila vaša spisovateľka, herečka arežisérka Pirkko Saisio, keď ako už uznávaná autorka publikovala diela pod rôznymi pseudonymami?
– Ako človek aautor sa cítim dosť chránený sám vsebe. Vroku 1984, keď som dostal štátnu cenu,istý redaktor zavolal vydavateľovi aspýtal sa: – Kto je to ten Risto Ahti? Nie je to nejaký pseudonym?
* Vrozhovoroch ste spomínali okrem východnej filozofie aj autorov, ktorí na vás silne zapôsobili. Mohli by ste spomenúť nejaké mená?
– Nájde sa ich dosť. Hľadal som vich diele silné zážitky zo samoty. Je medzi nimi veľa ženských autoriek, napríklad Emily Dickinsonová mi je nesmierne blízka. Ľudská skutočnosť je vlastne aj vich dielach kontaktom medzi prírodou ačlovekom. Veľmi dobre to zachytil napríklad Rami aj Blake. Chandidas bol pre mňa skutočným objavom. VKalkate som zašiel do Goetheho inštitútu apýtal som sa, či majú niečo dobré indické, aoni mi dali Chandidasa. Apotom som išiel na letisko. Pre bratranca som viezol ťažkú zlatú reťaz, mal som ju na krku, košeľu rozopnutú, pod pazuchou Chandidasa. Colník pozrel na mňa apovedal: – Ááá, Chandidas... Mohli by ste si, prosím, zapnúť košeľu?
* Okrem vlastnej tvorby ste aj dosť prekladali, najmä básnikov, ktorí vám boli blízki...
– Áno, napríklad Blakea.
* Ste aj kritikom.
– Venoval som sa kritike dlho, teraz už onej iba píšem.
* Okrem poézie píšete aj aforistické „know how“ pre mladých literátov, akési rady do života aj ako písať...
– Jeden mladý básnik, od ktorého veľa očakávam, povedal: Risto píše básne ako eseje aeseje ako básne. To sa mi zdalo celkom výstižné.
* Na internete som si prečítala váš článok, vktorom si ťažkáte, že štátna moc nepodporuje literatúru. Napríklad odborná literárna škola Orivesi nemá takú podporu ako vysoké školy auniverzity, zktorých vychádzajú architekti ainí umelci. Je to skutočne tak? Veď systém podpory umenia, aký máte vo Fínsku, nemá vEurópe obdobu.
– To je do istej miery pravda. Napísal som to do nášho najväčšieho denníka Helsingin Sanomat včase, keď som prijal vOrivesi profesúru. Domnievam sa, že výučba materinského jazyka vškolách unás nemá taký rozsah ako vostatných európskych krajinách. Aokrem toho nemáme nijaké literárne monumenty, výnimkou je len výborný systém knižníc azopár sôch, ale napríklad oporiadnom dome spisovateľov môžeme len snívať...
* Váš systém knižníc je ale veľkolepý. Okrem početných veľkých mestských auniverzitných knižníc sa ovzdelávanie vidieka starajú aj mobilné autobusové knižnice.
– To je naozaj skvelé, ale človek vždy môže žiadať viac. Chcel som, aby si ľudia ujasnili, že vyučovanie tvorivého písania je možné. Tak som povedal, že rovnako ako univerzity avysoké školy produkujú fyzikov, architektov, mali by sa starať aj opodobné vzdelanie na úrovni slova. Čo je podľa mňa oprávnená požiadavka pre fínsky jazyk. Veď základom identity národa je jazyk.
* Fínsky jazyk je zaujímavý aexotický práve tým, že má málo cudzích slov. Neobávate sa, že globalizácia pôsobí aj na tento osobitý jazyk, že mladí – tak ako inde vEurópe ana svete – budú hovoriť lepšie po anglicky ako svojím vlastným materinským jazykom?
– Toho sa neobávam. Dosť dobre som sa zoznámil sdielom Johana Ludviga Runeberga (1804 – 1877), fínskeho národného básnika, ktorý písal po švédsky, ale usiloval sa ozaloženie fínskojazyčnej národnej literatúry. Prekladal som ho. Runeberg konštatoval niekedy v40. rokoch 19. storočia, že nešťastím jeho života bolo, že nevedel po fínsky. Fínčina je podľa neho živý jazyk, vktorom stále vznikajú nové slová.
* Obdivuhodné je aj aktívne používanie rôznych nárečí vliteratúre, ktoré prispieva kich zachovaniu arozvíjaniu.
– Áno, práve vtom je sila fínčiny. Zavše mám dojem, že fínsky jazyk môže byť životaschopnejší ako fínsky národ.
* Okrem literatúry ste sa venovali aj kresbe a maľbe. Idú vo vašich šľapajach aj vaše deti?
– Áno, v80. rokoch som mal aj nejaké výstavy. Teraz sa venujem najmä poézii apísaniu. Moja najstaršia dcéra učí tvorivé písanie na univerzite vHolandsku. Verím, že najmladší syn sa stane umelcom. Mrzí ma, že najstarší syn, ktorý je oveľa talentovanejší ako ja, sa zatiaľ umeniu vyhýba. Rozhovory sním ofilozofii, umení avede sú pre mňa nesmierne inšpiratívne.
* Ktorí fínski spisovatelia sú pre vás dôležití? Prípadne fínsko-švédski, veď ste kedysi učili aj švédčinu...
– Učil som súčasne nemčinu, švédčinu, angličtinu afínčinu, ale to je dávno. Eeva Liisa Manner (1921 – 1995) bola a je pre mňa mimoriadne dôležitá autorka. Ako prvá náš jazyk skutočne majstrovsky ovládala. Naša literatúra úplne dozrela v50. rokoch minulého storočia. Za zakladateľa fínskeho literárneho jazyka pokladám Jaakka Juteiniho (1781 – 1855), ktorý napísal dlhú báseň otom, ako ide fínsky jazyk do Európy, pretože je už dostatočne zrelý. Asem patria aj niektoré diela Paava Haavikka (1931) z50. rokov, oďalších radšej nebudem hovoriť, máme tiež zopár patetických autorov, ktorí sami seba považujú za veľkých.
Zuzana Drábeková
