Píšem telom, kráčam duchom
Hovorí francúzska poetka a kritička Jeanine Baude
Poetka a kritička Jeanine Baude (1946) vyštudovala na univerzite v Aix en Provence súčasnú literatúru, vyše dvadsať rokov pracovala ako riaditeľka ľudských zdrojov v jednom súkromnom podniku. Žije a pracuje v Paríži, od roku 1995 sa profesionálne venuje písaniu poézie, literárnej kritike, esejistike. Vydala niekoľko zbierok vlastných básní Ouessanes, 1989; C’était un paysage -- To bola krajina,1992, za ktorú získala Cenu Antonina Artauda roku 1993; é, 1995; Incarnat Désir – Jasnočervená túžba, 1998; Ile Corps é – Ostrov telo oceán, 2001; L’adresse à la voix – Adresa hlasu, 2003. Publikuje knihy o umení, spolupracovala na antológiách poézie a prispieva do časopisov zameraných na poéziu. Roku 1993 edične pripravila a napísala úvod ku Correspondance René Char -- Jean Ballard 1935-1970 (Korešpondencia R. Chara so J. Ballardom 1935--1970) a roku 2002 esej o talianskej poetke Andree Zanzotto. Roku 2001 jej vyšla próza Venise Venezia Venessia (Benátky), o rok znovu v reedícii. Pripravuje konferencie a literárne podujatia v Európe a v USA, spolupracuje s viacerými európskymi literárnymi časopismi, je členkou redakčnej rady belgickej Revue l’Arbre à Paroles (Strom so slovami) a členkou poroty Ceny Louisa Guillauma za poéziu a prózu.
Nielen prekladmi, ale aj esejami zoznamuje francúzskych čitateľov so slovenskou poéziou. Esej L’insoutenable légèreté du poème (Neznesiteľná ľahkosť básne, 2000) venovala štyrom slovenským autorom barbarskej generácie, A. Turanovi, R. Bielikovi, K. Zbružovi, a J. Litvákovi, v Slovenských pohľadoch uverejnila roku 2000 esej Féminin Pluriel (Ženský plurál). S obľubou hovorí: ,,Píšem telom, kráčam duchom,“ alebo ,,Dopúšťam sa písania," a tak preskúmava nedefinovateľnú pôdu.
-- Je to veľká romantika vo vyjadrovaní, ktorá je v súlade so slobodou písania. S tým som sa stretla tak u mladej autorky Jany Beňovej, či u Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, samozrejme u Mily Haugovej alebo Viery Prokešovej. Každá z nich sa osobitne oslobodzuje prostredníctvom písania, cítiť u nich slobodu slovníka, v texte voľne vyjadrujú svoje skutočné city, sú bezprostredné. Vo Francúzsku sme karteziáni a taká je aj naša poézia, kladie si bariéry – na jednej strane je forma, na druhej strane význam. Význam, senzualita sa musí prísne poriadiť forme textu. Takže jedni sú básnici formy, druhí sú zasvätení zmyslovosti. Tieto línie sa ťažko zbližujú, a tak spor medzi nimi stále pretrváva. Napríklad ja som autorka zmyslovej poézie, ale mám rada obidva prúdy poézie – aj formalistický aj surrealistický. Na slovenskej poézii obdivujem práve to, že dokáže skĺbiť obidve tieto formy a hrať sa so všetkými možnosťami. Bohatému citovému slovníka vedia dať autori primeranú formu. Pokúšam sa to všetko adaptovať do francúzskej poetickej formy.
– Najväčšie ťažkosti súvisia s výberom správnej formy na vyjadrenie množstva romantických figúr, a samozrejme, aby sa nesploštil slovník, treba úplne pochopiť text slovenských básnikov s jeho poetickými, ale aj zmyslovými významami. A navyše do veľmi rigoróznej francúzštiny treba pretlmočiť slová, ktoré nemajú rovnakú zvučnosť ako v slovenčine. Francúzske slová nie vždy vystihujú celú šírku významu slovenského pojmu, preto treba hľadať ekvivalenty, alebo malý kúsok vo vete, kde umiestnime slovo, aby sa jeho význam nezúžil. Okrem romantizmu a veľmi zvláštnej zmyslovosti, ktoré sú pre slovenských básnikov spoločnou črtou, má každý z nich svoje špecifiká. Básne Mily Haugovej zaujmú svojou štruktúrou, nad básňami Viery Prokešovej pracujem s tichom básne, to znamená, že pri preklade do francúzštiny musím nájsť slovo, ktoré zodpovedá po vypovedaní bodu ticha v slovenčine.
* Ako prijímajú francúzski čitatelia slovenskú poéziu?
– Môžem hovoriť len v súvislosti s antológiou, ktorú sme preložili s Janou Boxbergerovou, a s poéziou Barbarov. Medzi čitateľov Barbarov patria zväčša mladí ľudia. Hoci s ich poéziou sa predtým nikto vo Francúzsku nestretol, čitatelia pochopili jej významy, obrazy sú im zrozumiteľné, našli v ich básňach akési spojenie medzi bítnickou generáciou v USA zo 60. rokov. Je to zaujímavý postreh, pretože Barbari nekopírujú bítnickú generáciu, ani z nej nevychádzajú. Majú spoločné len to, ako reagujú na skutočnosť, v ktorej žili na Slovensku v 80. rokoch. A to čitatelia obdivujú na barbarskej generácii.
* V poslednom čase častejšie navštevuje Slovensko. Predpokladám, že znova je za tým naša poézia.
– Prezradím vám všetky tajomstvá – pripravujem antológiu poézie slovenských autoriek. Začala som na nej pracovať vlani. Keďže vydavateľstvo pre ňu určilo 150 strán, mala som sa rozhodnúť, či do nej zaradím pätnásť poetiek s menším počtom básní, alebo desať a každá dostane väčší priestor na predstavenie tvorby. Definitívne som sa rozhodla, že do antológie vyberiem desať autoriek. Nazdávam sa, že aj čitateľ bude mať možnosť lepšie sa zoznámiť so svetom básnika. V predslove vysvetľujem, ako som postupovala pri výbere jednotlivých osobností. Napríklad Podjavorinskú som sem zaradila, pretože jej básne sa dajú vynikajúco prednášať, Haľamovú preto, že je jednou z prvých ženských autoriek, ktorých poézia sa dá čítať.
Zhovárala sa Marta Bábiková