��������

Kam smeruje menšinová literatúra

Rozhovor s Kristinou Malmiovou, literárnou vedkyňou a odbornou asistentkou Inštitútu Nordica Helsinskej univerzity

Kristina Malmiová prednášala na Univerzite Komenského v Bratislave o súčasnej švédskej menšinovej literatúre vo Fínsku.

* Vo svojich prednáškach ste uviedli tri typické vlastnosti fínsko-švédskej literatúry: dvojitá marginalita, úzky vzťah k strednej vrstve a prvotná pozícia poézie. Ako sa odrážajú v jednotlivých textoch?

– Načrtnime si stručný literárnohistorický prehľad fínsko-švédskej literatúry. V prvej polovici 19. storočia sa Fínsko stalo súčasťou Ruska a národná idea sa dostala do popredia. Pri upevňovaní národnej identity a sebauvedomovaní fínskeho národa nadobudla literatúra veľký význam. Medzi najvýznamnejších spisovateľov tohto obdobia patrili Johan Ludvig Runeberg, Zacharius Topelius a Johan Vilhelm Snellmann. Hoci písali po švédsky, ich cieľom bolo zjednotiť Fínsko jazykovo, a to fínčinou. Topelius predpovedal, že švédčina z Fínska celkom zmizne. Fínsky ,,národ" bol v tomto období ešte nevzdelaný a po fínsky písaná literatúra takmer neexistovala. Švédčina bola jazykom šľachty a elitnej vrstvy, ktorá mala v krajine moc, používala sa v administratíve aj v školách. Koncom 19. storočia sa rýchlo a intenzívne rozvíjala literatúra písaná po fínsky. K jej významným predstaviteľom patria Aleksis Kivi, Minna Canth, Juhani Aho. V roku 1906 vstúpila do platnosti nová ústava, Fínsko prešlo od stavovského vládnuceho systému k všeobecnému volebnému právu. Švédčina, ktorá zohrávala v stavovskom sneme významnú úlohu, sa dostala do marginálneho postavenia. Odvtedy sa začali švédskojazyční obyvatelia Fínska definovať ako „fínski Švédi“.

So švédskym jazykom sa spájala vo Fínsku aj intenzívna snaha budovať vlastnú identitu. Po švédsky písaná literatúra vo Fínsku ostáva naďalej činom naplneným hlboko symbolickým obsahom. Úlohou literatúry a jazyka je vytvárať a udržiavať fínsko-švédsku identitu.

* Spomenuli ste, že popri realistickej próze vyskytovala vo fínsko-švédskej literatúre aj túžba po vytvorení veľkolepého „všeobsažného“ románu. V 20. storočí vo fínskej literatúre, napríklad v dielach Edith Södergranovej, Eevy-Liisy Mannerovej, Märty Tikkanenenovej, Aino Kallasovej či v textoch autorov Penttiho Saarikoskiho, Väinö Linnu, F. E. Sillanpää, zaujímajú dôležité miesto historické udalosti alebo sociálne otázky. Ako sa tieto témy odrážajú v menšinovej literatúre, do akej miery je tento jav prítomný aj v epike a v poézii?

– Próza sa tradične venuje spoločenským otázkam. Očakávanie veľkého fínsko-švédskeho realistického románu bolo podľa mňa bytostne spojené s vývojom fínskojazyčného románu. Kým vo fínčine vznikali ,,veľké" realistické romány, ako Sedem bratov od Aleksisa Kiviho, na švédskojazyčnej strane podobné diela nevznikli. Tento názor pravdaže spochybňujú ojedinelé diela, napríklad román K. A. Tavastsjernu Hårda tider (Ťažké časy), ale vo všeobecnosti švédske romány písané po fínsky reflektovali jednoduchšie motívy a menšie celky. Neboli to také veľkolepé epické kolektívne romány ako trilógia Väinö Linnu Tu pod Severkou, ale často zobrazovali skúsenosti jedného človeka v nejakom malom spoločenstve. Vo fínsko-švédskej poézii väčšinou chýba politická téma, okrem 60. rokov 20. storočia, keď  aj po fínsky píšuci (Pentti Saarikoski), aj po švédsky píšuci básnici (Claes Andersson) tvorili básne s politickým nábojom. Pre fínsko-švédsku poéziu je typická prírodná lyrika, v ktorej je príroda iba prostriedkom úvah o existenčných otázkach vlastného života lyrického subjektu.

* Spisovatelia maďarskej menšinovej literatúry na Slovensku, najmä príslušníci mladšej generácie, menia svoj postoj k „menšinovej literatúre”. Zapájajú sa do literatúry svojským hlasom, jazyk vnímajú ako hru, dištancujú sa od myšlienky menšinového jazyka, ktorý je pre nich totožný so sebaizoláciou. Podľa literárnej tvorby švédskych menšinových autorov vo Fínsku z posledného obdobia sú pre nich otázky menšinovej identity naďalej dôležité. Možno určiť typické znaky ich poetiky?

– To, čo naznačujete vo svojej otázke, spochybňovanie termínu „menšinový“ je typickým  diskurzom postmoderny. Pre súčasnú fínsko-švédsku literatúru nie je príznačné spochybňovanie fínsko-švédskej identity, otázky smerujú skôr k rôznym formám identity. Táto literatúra problematizuje najmä ,,veľké" príbehy, pomocou ktorých sa identita v literatúre buduje. Hrdinovia v diele Ully-Leny Lundbergovej Do veľkého sveta hľadajú ,,samých seba", ale podľa mňa ide skôr o typickú problematiku identity spojenú s moderným svetom, ako o pokus vymedzenia fínsko-švédskej identity. V konečnom dôsledku možno toto dielo použiť pri formovaní fínsko-švédskej identity, keďže čitatelia si sami vytvárajú svoj obraz fínskych Švédov. Je to príbeh o starých rodičoch a koreňoch mnohých fínskych Švédov. Kjell Westö zas zobrazuje helsinskú fínsko-švédsku strednú vrstvu. Zámerom Fagerholmovej je vytvárať alternatívne, fiktívne  identity. Jej román Diva možno čítať z pohľadu severskej ženskej literatúry, ale jej prvý významný román Nádherné ženy na brehu sa podľa mňa stavia k ženám a feministickým projektom hľadania seba skôr dobromyseľne ironicky.

* Dielo M. Fagerholmovej dosiahlo v posledných rokoch výnimočné úspechy, román Diva bol preložený do desiatich jazykov. V ktorej línii fínsko-švédskej literatúry vidíte najväčší potenciál a perspektívu?

– Nie som si istá, či som dobre pochopila otázku. Máte na mysli to, ktoré zaujímajú významné miesto vo fínsko-švédskej literatúre? Podľa mňa sú kritériá rovnaké ako v iných literatúrach: vysoká kvalita, zaujímavý príbeh, nevšedná kompozícia, štýl, spôsob rozprávania. Knihy, ktoré prinášajú čosi nové. Román Diva je z tohto hľadiska pozoruhodným príkladom. Je ,,ťažký”. Ale pravdepodobne práve jeho náročnosť, ctižiadostivosť a dôvtip mu priniesli uznanie. Bo Carpelan by mohol byť príkladom spisovateľa, ktorý si rešpekt získal celkom iným spôsobom. Jeho postavenie je založené na dlhoročnej mnohostrannej kvalitnej tvorbe. On dokázal, že je majstrovským básnikom, vynikajúcim autorom románov, dobrým tvorcom rozhlasových hier, zaujímavých kníh pre mládež atď. Okrem toho tematika jeho diel oslovuje tých, ktorí vytvárajú  kánon. Jeho témy sú často vážne a súvisia s existenciálnymi otázkami. Úspešnosť závisí od toho, kto vyzdvihne to-ktoré dielo na piedestál a prečo. Uznávanými fínsko-švédskymi spisovateľmi sú tí, ktorých texty sa tiež často prekladajú do iných jazykov a vydávajú sa aj vo Švédsku.

Tibor Szaniszlo