ղľáԾ
Je toľko „literatúr“, koľko je čitateľov
Rozhovor sliterárnym vedcom akritikom Petrom DAROVCOM
Peter Darovec (1970) vyštudoval slovenský jazyk, literatúru ahistóriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vBratislave. Vroku 1993 prednášal na Filozofickej fakulte Ostravskej univerzity, orok neskôr absolvoval študijný pobyt na University of Warwick vo Veľkej Británii. Od roku 1995 pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy Univerzity Komenského v Bratislave. Vrokoch 1996 – 2000 bol šéfredaktorom literárneho časopisu Revue aktuálnej kultúry RAK. Zostavil avydal antológiu slovenskej poviedky Miesto vpríbehu (Ars Litera 1995), ktorá vyšla aj v poľštine. Je autorom literárnovednej práce Násmešné rozmlúvanie oštyroch knihách, ktoré sa zjavili vdejinách slovenskej literatúry (L. C. A. 1996 – získal za ňu prémiu Literárneho fondu za rok 1996 vkategórii vedeckej aodbornej literatúry), monografie Pavel Vilikovský alebo Prepísať sa kcitu, prečítať sa kzmyslu (Kalligram 2007) a spoluautorom mnohých literárnovedných aliterárnokritických publikácií, slovníkov, monografií a učebníc: Mladá tvorba 1956 – 1970 – 1996. Časopis po čase (spolu s Vladimírom Barboríkom, L. C. A. 1996), Portréty slovenských spisovateľov 1 (Univerzita Komenského vBratislave 1998), Slovník slovenských spisovatelů (Libri 1999), Slovackaja literatura. XX vek. (Izdateľstvo Moskovskovo universiteta 2003), Portréty slovenských spisovateľov 3 (Univerzita Komenského 2003), Slovacicum. Kapitoly z dejín slovenskej kultúry (AEP 2004), Slovník slovenských spisovateľov (Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV 2005), Panoráma slovenskej literatúry III. Literárne dejiny od roku 1945 po súčasnosť (SPN – Mladé letá 2006). Štúdie arecenzie publikuje vslovenskej izahraničnej tlači. Zasadol do porôt viacerých literárnych súťaží (napr. Anasoft litera 2006 a Poviedka 2008). Popri pedagogickej práci sa venuje aj reklame. Žije vBratislave.
• Vladimír Sorokin definuje dobrého spisovateľa ako autora, ktorý dokáže vytvoriť vlastný svet, sebestačný mystický kozmos, kým ten zlý používa svety iných. Aká je vaša subjektívna definícia dobrého azlého spisovateľa? Dajú sa vôbec obe tieto kategórie striktne vymedziť?
– Fíha, ťažká otázka takto na úvod. Vliteratúre treba sdefiníciami narábať veľmi opatrne, zväčša jej viac škodia, než pomáhajú. Čo však neznamená, že nad literatúrou netreba uvažovať. Keď teda uvažujem nad tým, aký má byť dobrý spisovateľ, dostávam sa kzáveru, že... neviem. Ahovorím si, že našťastie, že neviem. Ak by som mal totiž dobrého spisovateľa už dnes definovaného, vzdával by som sa nádeje na budúce prekvapenia. Apráve tie sú vliteratúre – avakejkoľvek inej tvorivosti – to najzaujímavejšie anajcennejšie. Ztoho by teda malo vyplývať, že dobrý spisovateľ je ten, ktorý ma vie prekvapiť azaujať, ktorý mi ponúkne vstup do sveta, ktorý by som si ja sám nikdy nedokázal predstaviť. Asi to tak nejako bude.
• Akú úlohu vprocese literárnej komunikácie prisudzujete príjemcovi autorského textu? Súhlasíte snázorom V. Huga, že kdobrej knihe treba aj dobrého čitateľa?
– Mnohí dobrí spisovatelia – keď už onich hovoríme – si uvedomujú, že oni svojím písaním textu vlastne ešte nevytvárajú literatúru. Tá vzniká až následne, vo vedomí človeka čítajúceho text. Je teda toľko „literatúr“, koľko je čitateľov literárnych textov. Aje toľko „kvalitných literatúr“, koľko je diskurzívnych čitateľov, schopných zaujímavo prečítať literárny text. Úlohou spisovateľa vtakomto kolektívnom literárnom podnikaní je „iba“ ponúknuť čitateľovi text natoľko inšpiratívny, aby literatúra, vznikajúca včitateľovom vedomí, mala aspoň šancu byť kvalitná. Či ňou naozaj bude, záleží už skutočne len na miere múzickosti, rozhľadenosti, skúsenosti, ale povedzme aj talentovanosti daného čitateľa. Nikto nepochybuje opotrebe talentu pre spisovateľa, málokto si však uvedomuje, že talent je potrebný aj pre čitateľa. Tento talent sa napokon dá aj demonštrovať. Pre mňa osobne sú napríklad rozličné nápadité interpretácie literárneho textu – napríklad vo forme literárnej kritiky – často zaujímavejšie ako pôvodný literárny text. Ale to je možno už len choroba zpovolania.
• Akým čitateľom ste vy?
– Toto je asi priestor na samochválu, že? Tak to musím odpovedať opatrne, aby to tu príliš nesmrdelo... Čítanie je do istej miery mojou prácou, takže by som mal byť vlastne čitateľom profesionálnym. Miera profesionality však ani zďaleka nemusí byť priamo úmerná miere vnímavosti, otvorenosti voči textu, ktorá je pre čítanie napokon aj tak najpodstatnejšia. Takže sa usilujem byť čitateľom vnímavým. Musím nerád konštatovať, že sa mi to darí čím ďalej tým menej. Postupom času sa stávam čitateľom čoraz netrpezlivejším anervóznejším. Dávam textom menej šancí zaujať ma. Keď sa im to však podarí, hádam vo mne ešte môžu nájsť dobrého „kolegu“, ktorý ich dokáže prečítať naplno aazda aj trochu originálne. Inými (jednoduchšími) slovami: baví ma čoraz menej kníh. Ale tie, čo ma bavia, ma naozaj bavia...
• Nazdávate sa, že aj zle napísaná kniha má vliteratúre svoje opodstatnenie?
– Zlé knihy sú vhodné napríklad na to, aby sme si lepšie uvedomili kvalitu tých dobrých. Zlé knihy sú vhodné napríklad aj na to, aby onich talentovaný kritik napísal zábavnú literárnu kritiku. Azlé knihy sú napríklad vhodné aj na kúrenie – i keď za tieto slová ma skutoční bibliofili iste prekľajú. Jeiste ešte veľa ďalších opodstatnení existencie zlých kníh, len mi už žiadne takto narýchlo nenapadajú. Mimochodom, mnohé ztýchto zlých kníh sa veľmi dobre predávajú. Dokonca sa nájde aj dosť ľudí, ktorí onich píšu ahovoria vmédiách ako odobrých knihách. Až si napokon musíme znova položiť prvú otázku, čo je vlastne tá dobrá a zlá kniha...
• Na katedre vediete kurzy zo slovenskej literatúry 20. storočia, literárnej kritiky ačeskej literatúry. Akou vývojovou etapou (etapami) prechádza súčasná slovenská ačeská literatúra?
– Veľmi ťažko pomenovateľnou. Vyplýva to napríklad aj zprostého historického faktu, že na rozdiel od tých predošlých, túto etapu sami žijeme, apreto jej paradoxne oveľa menej rozumieme. Nemáme ešte odstup, preto ju nevidíme vkomplexnosti. Ďalší, trochu menej zjavný dôvod ťažkostí spomenovaním súčasnej literatúry je vtom, že dejiny literatúry sa smerom od dávnej minulosti k dnešku čoraz viac zrýchľujú azároveň pluralizujú. Literárne obdobia, poetiky či smery mohli kedysi trvať celé desaťročia (klasicizmus, romantizmus, realizmus...) amohli zahŕňať celé generácie spisovateľov. Dnes už nič také nie je možné. Takžehádam jediné, čo osúčasnej literatúre (českej či slovenskej) možno súborne povedať, je to, že je najviac vdejinách literatúry vnútorne diferencovaná, rôznorodá, alebo – ak chceme – nesúrodá. Neviem, či je to pre literatúru dobre, ale aspoň to nie je nuda.
• Ktoré obdobia a smery (príp. autorov) považujete zpozície literárneho vedca a kritika za obzvlášť zaujímavé a podnetné – anaopak?
– Moderná, súčasná literatúra sa zrodila vrokoch tesne pred atesne po prvej svetovej vojne. Takmer všetko, čo vliteratúre dodnes funguje, má svoj vystopovateľný pôvod práve vtýchto prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Môžeme to nazývať modernizmom, expresionizmom, avantgardou či dokonca existencializmom, alebo to nemusíme nazývať nijako, len to znova čítať, aby sme pochopili, že za tých pomaly sto rokov, ktoré odvtedy prešli, sme sa zasa až tak nezmenili ani my, ani okolnosti.
• Na začiatku monografickej práce oPavlovi Vilikovskom si kladiete otázku: „Načo písať túto knihu o Vilikovského prózach, keď môže byť iba záznamom jedného z mnohých realizovaných a ešte mnohejších potenciálnych čítaní autorových textov?“ Ako by ste na ňu odpovedali teraz – sodstupom času?
– Vidí sa mi, že som si na túto otázku znovu odpovedal vpredošlých častiach tohto rozhovoru. Moja dnešná odpoveď je veľmi podobná tej, ktorú som dal už do knihy. Interpretovať literatúru (ale nielen ju, aj všetko ostatné, sčím sa na tomto svete stretávame) je potrebné, ale zároveň si netreba myslieť, že práve naša interpretácia je jediná správna, vyčerpávajúca, naveky platná. Každá, aj tá najlepšia interpretácia je len pokračovaním pluralitného rozhovoru, vktorom sa pravda síce stále hľadá, ale nikdy nevlastní.
• Zmieňujete sa aj oistých limitoch a obmedzeniach, ktoré sa vynorili počas práce na spomínanej publikácii. Môžete ich bližšie špecifikovať?
– Celkom jednoducho – tá kniha je o stále ešte neuzavretom (našťastie!) diele Pavla Vilikovského. Nemôže si teda nárokovať žiadnu komplexnosť. Zároveň jej celkom pochopiteľne chýba odstup od veci – veď sa vnej píše oknihách nášho súčasníka. No anapokon, hovorí sa tu oknihách, ktorých autorom je živý človek, ktorého súkromie treba rešpektovať anešpekulovať priveľmi onejakých väzbách medzi literárnym textom aautorovým životným príbehom. Dosť obmedzení na jednu obyčajnú literárnovednú knižku, nie?
• VNásmešných rozmlúvaniach... konfrontujete názory Optimistu aPesimistu na štvoricu kníh (Bajzove René mládenca príhody askúsenosti, Záborského ܲپá岹, Chalupkov Bendeguz aVilikovského Večne je zelený). Neuvažujete oich pokračovaní?
– Vysokým vysvetlením toho, prečo som vknihe Násmešné rozmlúvania... použil pre literárnovedný text netradičnú formu dialógu dvoch „postáv“, je ambícia, aby forma korešpondovala sobsahom. Hovorilo sa tu totiž oosvietenskej línii vslovenskej literatúre, ku ktorej takáto dialogická štylizácia odborného textu odkazuje. Obyčajným vysvetlením toho istého je zasa to, že som vtom veku prosto túžil po originálnosti, akože: ukázať tej literárnej vede, že to ide aj takto. Hádam aj pre túto (iste trochu silenú) inakosť mala knižka vo svojej dobe relatívne dosť pozitívnych ohlasov, takže som vzápale boja hneď uvažoval ojej pokračovaní (či vlastne rozšírení) zrozprávania oštyroch knihách na komplexné rozprávanie oosvietenskej tradícii vslovenskej literatúre. Ten bojový zápal však už dávno vychladol.
• Pri hodnotení diel súčasných autorov sa vy sám staviate skôr do pozície optimistu alebo pesimistu?
– Dajme tomu, že skeptika – teda ak hovoríme osúčasnej slovenskej literatúre. Lebo ak otázka smerovala celkovo ksúčasnej literatúre, tak sa necítim kompetentný akokoľvek odpovedať – osúčasnej svetovej literatúre toho, samozrejme, neviem skoro nič. Niežeby som otej slovenskej vedel všetko, ale to, čo viem, ma žiadnym úžasom nenapĺňa. Skôr mi pripadá, že aj vslovenskej literatúre platí to známe tvrdenie Rádia Ararat, že „dobre už bolo“. Po silnej azaujímavej generácii autorov začínajúcich všesťdesiatych rokoch, zktorých niektorí, našťastie, dobre píšu dodnes, prišlo ešte pár zaujímavých autorov začiatkom rokov deväťdesiatych apotom už – skoro nič. Samozrejme, dôležité je to „skoro“ – niečo zaujímavé tu teda predsa len stále je. Preto som len skeptik, nie pesimista.
• Ste kreatívnym riaditeľom známej reklamnej agentúry. Ako hodnotíte reklamnú stratégiu knižných vydavateľstiev unás av zahraničí? Do akej miery môže vhodne, resp. nevhodne zvolená reklamná (marketingová) stratégia ovplyvniť dianie na knižnom trhu?
– Na Slovensku číta kvalitnú (slovenskú) literatúru iba niekoľko tisíc ľudí. Robiť kampaň pre týchto pár ľudí nie je rentabilné. Všetkých ostatných zasa tento spôsob trávenia voľného času nezaujíma ažiadna kampaň na tom nič nezmení. Marketingovú podporu teda zväčša dostávajú „ľudové“ tituly, určené širokému publiku (spomienky slávnych, kuchárky, návody na úspešnú kariéru askvelý sex...). Tu už, samozrejme, platia rovnaké zákonitosti ako pri predaji jogurtov, telekomunikačných paušálov či bankových služieb. Aj srovnakým efektom – dobrá reklama pomáha ich predaju, zlá nie. Pri týchto tituloch je to však zčisto literárneho pohľadu úplne jedno.
Jitka Rožňová
