��������

Rozhovor s maďarským básnikom, prozaikom a dramatikom Jánosom HÁYOM

Vzrušujúca hra medzi žánrami

János Háy (1960) vyštudoval ruský jazyk a históriu na univerzite v Szegede a estetiku na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. V rokoch 1989 – 2004 pracoval ako redaktor popredných maďarských vydavateľstiev (Holnap, Pesti Szalon, Palatinus), v súčasnosti pôsobí ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Debutoval básnickou zbierkou Gyalog megyek hozzád a sétálóúton (1989, Idem k tebe pešo po promenáde), prvý úspech mu priniesol román Dzsigerdilen – A szív gyönyörűsége (1996, ��ž��������徱����� – Potešenie srdca), odvtedy vydal vyše dvadsiatku románov, noviel, divadelných hier, rozprávok, zbierok básní a poviedok, z posledných titulov sú to zbierka básní Meleg kilincs (2008, Teplá kľučka), knihy poviedok Házasságon innen és túl (2006, Na oboch brehoch manželských), Egymáshoz tartozók (2009, Patriaci k sebe) č�� zbierku dramatických textov a poviedok A Gézagyerek (2004, Šteňa Gejza, preložená aj do slovenč��ny). Je laureátom mnohých prestížnych literárnych ocenení, jeho knihy vyšli vo viacerých prekladoch. Popri literatúre sa venuje aj výtvarnej tvorbe – je autorom ilustrácií a obálok svojich kníh. Žije v Budapešti.

• Ako autor plynulo prechádzate z poézie do prózy č�� dramatickej tvorby, nepociťujete pri tom isté adaptačné problémy?

– Tieto prechody vnímam ako vzrušujúcu hru. Spoč��atku som upriamoval pozornosť výhradne na poéziu, zaujímal ma súčasný jazyk a cez lingvistiku som sa dopracoval k literatúre. Písať prózu mi pripadalo nudné a zdĺhavé. Nevedel som, ako naformulovať vety, aby boli minimálne rovnako strhujúce a obsažné ako verše – aby neboli len „posúvačmi“ deja. Próza si vyžaduje trpezlivosť a disciplínu a v tom čase by som nevedel presedieť celé dni za písacím strojom. Lákal ma skôr skutočný, nie literárny svet. Prosto – potreboval som trochu zostarnúť, aby som obsedel na zadku.

• Román má v maďarskej literatúre dlhoročnú tradíciu a venujú sa mu aj súčasní autori, čím je pre vás román príťažlivý?

– Maďarský román má síce historické pozadie, ale nazdávam sa, že je dôležité, aby človek staval nielen na vlastných, ale aj svetových kultúrnych tradíciách, z nich sú pre mňa najvýznamnejšie ruský a flaubertovský román. A prečo je lákavé písať román? Pretože autor sa môže na dlhé roky ponoriť do jediného textu a preciťovať čaro okamihu, keď prostredníctvom vlastných viet buduje nový svet. Samozrejme, dôvodov je viac, no nedokážem ich jednoznačne definovať.

• Ako vnímate román z pozície č��tateľa?

– Som staromódny č��tateľ, ktorý sa rád vžíva do deja kníh. Ako dieťa som čítal indiánky a takto pristupujem k čítaniu dodnes. Čitateľ prijíma autorom stanovené pravidlá hry a aj sám môže doň vnáša vlastné skúsenosti, emócie, myšlienky. Žiaľ, takto spontánne dnes čítam už menej, skôr siaham po filozofických knihách, študujem modernú fyziku alebo kultúrne dejiny.

• Mám pocit, že súčasní maďarskí autori sa prevažne orientujú na historický román, aj vy čerpáte z minulosti v ��ž��������徱����� – Potešenie srdca. Súčasný svet vám neponúka dosť impulzov?

– Naozaj som mal takéto obdobie a ��ž��������徱����� v ňom zohrával kľúčovú úlohu. História a najmä turecká tematika boli zaujímavé z hľadiska jazyka i techniky rozprávania; umožňovali mi budovať farebný, ligotavý svet, predstavovať v ňom bolesť i utrpenie, občas radosť a životnú silu. Situácia v 90. rokoch minulého storoč��a v maďarskej spoločnosti bola natoľko neprehľadná, že uchopiť ju v románovom rozprávaní bolo priam nemožné. A súčasná próza – v porovnaní s generáciou Esterházyovcov – chcela premýšľať v úplných príbehoch. A pretože tie nemožno vyrozprávať bez charakterových postáv, na pomoc nám prišla história.  

• Ako spisovateľa sa vás občas nezmocňuje úzkostný pocit, že už bolo všetko vymyslené a napísané, že hranice už niet kam posúvať?

– Každá nová minúta v živote človeka je nečakaná a objavná. Nie sú nám nič platné doterajšie skúsenosti, keď udalosti nadchádzajúcich minút nedokážeme s istotou predpovedať. Literatúra a umenie vôbec opakovane prináša recipientovi silné bytostné zážitky, opakovane mu odhaľuje svet v jeho nečakanej, prekvapujúcej podobe. Neexistujú hranice. Keď stojíš pri okne a keď sa posunieš o dvadsať centimetrov ďalej, obraz pred tebou sa mení. Literatúra je pre mňa vzrušujúca aj tým, že ponúka človeku stále nové a nové uhly pohľadu, nové pozorovateľské pozície. Rovnako ako jazyk – elementárny nástroj literatúry –, ktorý sa permanentne mení a prepožič��ava sa do služieb aktuálnych, moderných literárnych diel. No možno ešte dôležitejšie je, že poznatky, ktoré o sebe človek získal a obraz, ktorý si o sebe vytvoril, sa neustále pretvára a vyvíja. A kým je to tak, literatúra bude vždy schopná vnášať do našich životov niečo nové.  

• V poviedkovej knihe Házasságon innen és túl/Na oboch brehoch manželských sa zapodievate medziľudskými vzťahmi na rôznych úrovniach, v rôznych polohách. Ktoré vzťahy predovšetkým burcujú vašu literárnu zvedavosť?

– Vzťahy zásadne formujú a deformujú náš život. Prvým a najdôležitejším je pre mňa vzťahový vzorec otec – matka – deti, z ktorého pramenia naše najhlbšie traumy aj zážitky. Samozrejme, intenzívne som analyzoval aj milostné a manželské vzťahy, hoci tieto nadväzujú, prepájajú sa s rodinnými väzbami. Keby som uvedené vzťahové roviny neprenášal do svojich textov, písanie by pre mňa stratilo zmysel.

• Podľa vášho názoru by sa mal autor usilovať vytvoriť autentické, zmysluplné dielo – aj s rizikom , že si tým nezíska davy č��tateľov...

– Autor by sa mal vždy snažiť autenticky uchopiť svet, aby v záujme úspechu nevytváral falošné, poplatné dielo, prázdny (hoci navonok možno páč��vý) text. Ak sa spisovateľovi podarí získať si č��tateľov istými témami alebo štylistickými postupmi, pokušenie pokračovať v tom je veľké. A to dokonca aj vtedy, keď už svoje jazykové možnosti vyčerpal. Samozrejme, každá zmena sa spája s istým rizikom. Človek môže ľahko prísť o popularitu, ktorú si predtým vybojoval. Napriek tomu by sme mali riskovať: nech sa radšej vytratí popularita, ako by sme mali prísť o umenie, ktoré neznesie klamstvo a pretvárku.

• Ako vnímate aktuálnu situáciu na maďarskom knižnom trhu?

– Kniha je, samozrejme, aj tovarom. Veľkú časť titulov, ktoré sa objavujú na trhu, ani nemožno nazvať inak. Smutné a rušivé je, že za posledné desaťroč��e sa jedným z kľúčových meradiel literárnej hodnoty a hodnotenia titulu stal knižný náklad. Dokonca aj sami spisovatelia často hodnotia vlastný autorský výkon č�� výkony svojich kolegov podľa počtu predaných výtlačkov. Úspech umeleckého diela nemožno merať trhovým výkonom, ale jeho schopnosťou autenticky zobraziť svet, ktorý chce uchopiť. V tomto zmysle existujú dobré diela, ktoré súčasní č��tatelia ledva čítajú, a existujú, samozrejme, aj č��tateľsky obľúbené, ktorým však neraz chýba kvalitatívny rozmer. Mali by sme si uvedomiť, že umelecké dielo uvažuje o svete vertikálne (vedie dialóg s univerzom), kým pre obchodný artikel je príznačný horizontálny smer (kĺže sa po povrchu).

• Vaše divadelné hry (A Gézagyerek/Šteňa Geza, A Pityu bácsi fia/Syn uja Pityu, ���������á��/�����á�� č�� A Herner Ferike faterja/Foter Feriku Hernera) sa s veľkým úspechom hrajú na domácich i zahraničných javiskách. V čom vidíte ich všeobecnú zrozumiteľnosť?

– Ak je v diele okrem istých reálií (v mojich hrách napríklad prostredie malej schudobnenej dediny) prítomný aj obsah, ktorý rozhodujúcou mierou reflektuje na problémy ľudskej existencie, text nadobúda všeobecnú zrozumiteľnosť. Neverím v nepriechodnosť jednotlivých národných kultúr. Nepochádzam z kráľovského rodu, napriek tomu nemám problém pochopiť Shakespearove kráľovské drámy. Dôležité je len to, do akej miery dokáže dielo nadviazať na náš subjektívny, vnútorný príbeh.