ղľáԾ
Autorova nespútaná predstavivosť dáva čitateľovi slobodu
Hovorí mexický prozaik David Toscana
David Toscana (1961) sa narodil vseveromexickom meste Monterrey, po skončení štúdia na Univerzite Ciudad Juárez (na hranici sUSA) pracoval ako inžinier, písať začal ako 29-ročný. Jeho literárny štýl ovplyvňujú klasickí španielski autori Cervantes aCalderón, ruskí klasici (Dostojevskij, Čechov aBulgakov), ktorých vášnivo rád číta, ale aj súčasní latinskoamerickí spisovatelia, Uruguajčan Juan Carlos Onetti (1909),čílsky prozaik José Donoso (1924) a Mexičan Juan Rulfo. David Toscana charakterizuje svoju rozprávačskú metódu ako ,,realismo desquiciado" nespútaný realizmus. Svoje prvé poviedky Las bicicletas (Bicykle) publikoval roku 1992, ďalšia próza Estación Tula (Stanica Tula, 1995) bola preložená do arabčiny, angličtiny, gréčtiny asrbčiny. Roku 1997 vydal súbor krátkych poviedok Historias de Lontananza (Príbehy z Lontananzy), nasledovala novela Santa María del Circo (Panna Mária z cirkusu, 1998), román Duelo por Miguel Pruneda (Nárek za Miguelom Prunedom, 2002), El último lector (Posledný čitateľ, 2004) a tesne pred vydaním je jeho najnovšie dielo El ejército iluminado (Osvietená armáda, 2006). Literárna kritika oceňuje jeho výstižné aobratné rozprávačstvo, ostrú iróniu, autentické zobrazenie deja acharakterov postáv a hĺbku vzachytávaní zlyhania aosamotenosti hrdinu. Na pozvanie vydavateľstva Belimex, kde mu vpreklade Andrey Dvorskej vlani vyšiel román Posledný čitateľ, navštívil Bratislavu azúčastnil sa na besedách sčitateľmi.
· Čo zmenilo vašu životnú dráhu zinžiniera na spisovateľa?
– Prirodzene, boli to knihy. Práca inžiniera bolo zamestnanie apráca spisovateľa povolanie. Potreboval som nejaký príjem, aby som mohol písať, čítať ažiť. Len čo sa tieto dve aktivity dostali do stretu, zanechal som inžinierstvo.
· Už prózou Estación Tula ste si získali medzinárodné publikum. Čím podľa vás zaujala táto próza čitateľov od strednej Európy, cez Grécko až po Blízky východ?
– Medzinárodné publikum je trochu prehnaný výraz. Vždy, keď píšem, vyzerá to, že píšem pre veľmi úzky okruh ľudí ointímnych veciach, ktoré dôverne poznám – osvojej rodine, osvojej štvrti amiestach, kam som vdetstve chodil, odedinkách, ktoré sa nachádzajú vokolí Monterrey. Ajmoje postavy sú provinčné, nikdy necestovali, nie sú veľmi vzdelané, situácie acharaktery sú teda veľmi prosté ajednoduché. Takže vtejto základnej úrovni sú si ľudia veľmi blízki, bez ohľadu na to, či sú Mexičania, Gréci, Európania, Američania; apráve na tejto jednoduchej rovine možno komunikovať sostatnými kultúrami.
· Mnohí súčasní latinskoamerickí autori si osvojili metódu magického realizmu, vašu poetiku označuje kritika ako ,,nespútaný realizmus“. Včom sú jeho špecifiká?
– Magický realizmus doviedol predstavivosť do takého štádia, že vrománoch sa diali nadprirodzené udalosti, ale pôsobili, akoby boli najobyčajnejšou vecou vživote. Mne ako spisovateľovi sa nepáči nič magické, nadprirodzené, dokonca som napísal román Panna Mária zcirkusu, kde jednou zpostáv je čarodejník, ale nevie čarovať, ani sám nie je zázračný. Skôr sa sústreďujem na to, čo naozaj existuje, ale zároveň rád pracujem spredstavivosťou, a to až po jej krajné hranice, avtýchto intenciách nachádzam nespútaný svet. Svet, kde predstavivosť hrdinov môže viesť kextrémnym situáciám. Vknihe Posledný čitateľ vystupuje postava, ktorá sa na svet pozerá cez knihy – viac-menej donkichotský – apredstavuje si ho tak, ako sama chce. Vnajnovšej knihe Osvietená armáda, ktorá čoskoro vyjde, žijú postavy vinej mentálnej realite, preto sa na svet pozerajú odlišne ako my. Všetko je vpodstate normálne, ani tieto postavy nie sú bláznivé či šialené, jednoducho vnímajú život inak, akoby nespútaným spôsobom. Niektorí kritici nazvali takéto zobrazovanie skutočnosti „nespútaný realizmus“. Ešte jedna vec sa mi páči na nespútanosti – takáto próza môže vsebe zahŕňať veľa pôsobivosti, lyriky, veľa predstáv, ktoré sa prinajmenšom mne zdajú krásne, lebo nie sú podriadené rozumu. Rozum núti človeka uvažovať v rámci určitých hraníc, ale ak sa od neho trochu odpúta, môže si predstaviť množstvo vecí. Práve toto odpútanie poskytuje próze omnoho širší obsah, pôsobivejší rytmus, krásne obrazy.
· Roku 2003 ste žili dlhší čas vBerlíne, mali ste možnosť zoznámiť sa so súčasnými autormi aich tvorbou. Včom vidíte hlavné rozdiely medzi latinskoamerickou literatúrou aeurópskou?
– Na to, aby ste spoznali ačítali súčasných spisovateľov, netreba chodiť do Berlína. Literatúra, našťastie, je jednou zmála vecí, ktoré sadostávajú do celého sveta, apritom si zachováva odlišné postoje. Literatúra vMexiku aaj vcelej Latinskej Amerike sa dopracovala kdvom tendenciám – všetci chceme dosiahnuť určitú úroveň univerzality, hoci si myslím, že univerzálnosť vstriktnom význame slova neexistuje, adruhým smerovaním je provincionalizmus, usilujeme sa hovoriť osvojských svetoch, ktoré, naopak, nepozná takmer nikto.
· Aké má mexický spisovateľ podmienky na tvorbu, vakých nákladoch vychádzajú vaše diela vsúčasnosti aaký bol náklad vašej prvej knižky?
– Podmienky sú všade rovnaké ako kdekoľvek inde, pretože spisovateľovi stačí trochu tiché miesto, kde môže pracovať, apredstavivosť, ktorú si môže odniesť, kam len chce. Samozrejme, človek porovnáva a závidí iným krajinám sinými literárnymi tradíciami, sinými čitateľmi. VMexiku vychádzajú knihy vo veľmi nízkych nákladoch, prevažne 2000 výtlačkov, hoci je to krajina svyše 100 miliónmi obyvateľov. Pre nás je výhodou, že píšeme vo svetovomjazyku, ktorý pozná veľa ľudí amnohí ho cielene aso záujmom študujú avďaka tomu sa onašu literatúru zaujíma veľa dobrých prekladateľov. Písať po španielsky je teda naďalej privilégium, hoci španielsky jazyk vsebe skrýva pri písaní veľa úskalí. Keďže španielčina má úderný rytmus, môže spôsobiť, že ak si autor nedá pozor, jeho jazyk pôsobí veľmi monotónne.
* Ako ovplyvňuje váš jazyk poznanie klasických autorov, čím vás fascinuje súčasný život na vidieku?
– Väčšinu diel klasických alebo súčasných autorov čítam v španielčine, takže to, čo ma na nich zaujme, nie je predovšetkým jazyk, ale zmes tých záhadných vecí, ktoré vytvárajú rozličné situácie, v akých sa človeka ocitá. Odtiaľ čerpám poznatky o tom, čo znamená byť človekom, žiť, vedieť, že raz zomrieme, a všetky tie pravdy, ktoré sa nám nikdy nepodarí rozlúštiť, ale ktoré intuitívne poznáme. To sa mi na románoch najviac páči. Prostredie svojich románov by som nenazval vidiekom, pretože v oblasti, kde žijem, nie je vidiek, ale púšť. Nech by bol môj román zasadený do mesta či púšte, vždy sa zameriavam na prvotné, základné bytie človeka. Aj keď moja postava žije v meste, nenavštevuje nákupné centrá, nikdy nemá počítač ani mobil, ale žije v akomsi primitívnom stave. šٰ tieto mestské vplyvy nechávam mimo, znamenajú pre mňa určitú mieru frivolnosti. Postavu akoby vyzlečiem z modernosti a takto musí čeliť takmer nepriateľskému a neprirodzenému mestskému prostrediu.
· Vašim postavám sa neplnia sny, sú to ľudia, ktorí zažívajú sklamanie, zlyhanie. Prečo?
– Myslím, že sny sa neplnia nikomu. Šťastie nikdy nebolo odrazovým mostíkom kreflexii, ale boli to práve kríza, smútok, zlyhanie. Takže témy, ktoré ma zaujímajú, by som zhrnul do jedného slova – zlyhanie. Veľa snov, len málo splnených. Aprostredníctvom zlyhania možno objaviť mnoho zľudskej podstaty. Aj vojnové romány opisujú človeka vhraničnej situácii, ktorá mení všetky pravidlá, jeho záujmy sú omnoho ľudskejšie, sústreďujú sa na holý život.
· Váš román Poslený čitateľ má dva závery, súhlasíte?
-- Možno ich má ešte viac. Niektorí čitatelia majú radi, keď im spisovateľ všetko naservíruje, ale v Poslednom čitateľovi som im nič neuľahčil. Je tam veľa pasáží, ktoré nechávajú priestor čitateľovej predstavivosti, či dievča naozaj zabil Melquisedec, či knižnica napokon zhorela... Mám rád čitateľov, ktorí si vykladajú udalosti v knihe tak, ako by mi nikdy nenapadlo, páči sa mi táto sloboda.
* Pracujete na novom diele? Ak môžete prezradiť, o čom bude?
-- Pred tromi dňami som dopísal román Osvietená armáda. Je o skupine mentálne postihnutých, ktorí sa rozhodnú vtrhnúť do Texasu, aby ho znovudobyli pre Mexiko. Je to veľmi veselé rozpránie – je v ňom humor, hrdinstvo, prvky donkichotstva, ale v omnoho infantilnejšom a nespútanom tóne, pretože pohľad týchto ,,osvietených” mi ponúka všetky tieto možnosti. Postavy tohto románu si môžu myslieť, robiť a hovoriť, čo len chcú, nemusia počúvať hlas rozumu alebo logiky.
Zhovárala sa Andrea Dvorská
