ղľáԾ
Roman Michelko sa narodil v roku 1971 vKošiciach. Je absolventom Filozofickej fakulte UK odbor filozofia – história a politológia. Od roku 1992 patrí k redakčnému kruhu časopisu Proglas, roku 1994 spoluzakladal vydavateľstvo Chronos. Po skončení štúdia pôsobil vo viacerých zamestnaniach, na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr v NLC – sekcia zahraničných štúdií, a v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. V rokoch 1997 – 1999 sa znova vrátil na akademickú pôdu, na Katedru politológie FiF UK v Bratislave. Bol pri zakladaní časopisu Kultúra, v rokoch 1999 – 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre. Od februára 2001 do septembra 2002 pôsobil v NR SR. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval približne 400 článkov, štúdií a eseje z politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Nedávno knižne debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos.
Život ako rozhovor
Hovorí publicista avydavateľ Roman Michelko
Roman Michelko sa narodil v roku 1971 vKošiciach. Je absolventom Filozofickej fakulte UK odbor filozofia – história a politológia. Od roku 1992 patrí k redakčnému kruhu časopisu Proglas, roku 1994 spoluzakladal vydavateľstvo Chronos. Po skončení štúdia pôsobil vo viacerých zamestnaniach, na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr v NLC – sekcia zahraničných štúdií, a v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. V rokoch 1997 – 1999 sa znova vrátil na akademickú pôdu, na Katedru politológie FiF UK v Bratislave. Bol pri zakladaní časopisu Kultúra, v rokoch 1999 – 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre. Od februára 2001 do septembra 2002 pôsobil v NR SR. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval približne 400 článkov, štúdií a eseje z politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Nedávno knižne debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos.
– Rozhodne nie som polyhistor. Tým posledným bol tuším Leibnitz. Ale celkom jednoznačne mi je najbližšia mediálna sféra, v nej pôsobím celý profesionálny život. V ideálnom prípade by ľudia pracujúci v médiách mali mať všeobecný prehľad, neustále by sa mali vzdelávať, nemali by sa stať jednorozmerní, povedzme perfektní v jednej oblasti, napríklad v politike, ale film, divadlo, výtvarné umenie či história, by im nič nehovorili. Vždy som sa usiloval nezakrnúť v jednej oblasti. Ani nie tak cieľavedome, skôr ma zaujímalo veľa vecí. Preto som vždy navštevoval filmové kluby, čítal množstvo prekladovej i domácej literatúry, historických kníh a podobne. Nebolo to pre mňa nijaké sebazaprenie, naopak, intelektuálne ma to napĺňalo. A keďže pracujem ako vydavateľ, prejavuje sa to vtituloch, ktoré vydávam. Keby som nebol politológ, sotva by som založil edíciu Pohľady za horizont, kde sa vydávajú diela najvýznamnejších svetových politológov asociológov (U. Beck, Z. Baumann, P. Singer). Blízka je mi aj história, publikoval som viacero štúdií z tejto oblasti a ako filozofovi sú mi blízki predovšetkým francúzski existencialisti (A. Camus a J .P .Sartre), ale aj spisovatelia ako F.M. Dostojevskij, Franz Kafka či Samuel Becket. To sú moje literárne lásky aautori, ktorí ma významne ovplyvnili. Možno intuitívne, ale neskôr aj vedome som sa úzko nešpecializoval na žiadnu z vedeckých disciplín, ktoré som vyštudoval, nevydal som sa na akademickú dráhu, ale skôr som chcel vzdelaním a vlastným záujmom získaný prehľad využiť v mediálnej či vydavateľskej sfére.
– Môj postoj možno najpresnejšie charakterizovať ako intelektuálnu skepsu. Chybou všetkých veľkých ideí bolo, že chceli priniesť blaho ľudstvu ako celku, a nie konkrétnemu človeku, že chceli násilím nastoliť dobro, spravodlivosť, rovnosť. Na tom stroskotal koncept Veľkej francúzskej revolúcie či komunizmu. Aj idea liberálnej demokracie zdegenerovala, keď ako hybnú silu vývoja definovala racionálny egoizmus. Pre mňa ako človeka, ktorý dobré pozná dejiny, je silne frustrujúce, že ľudstvo sa zo svojich dejín nikdy nepoučilo. V pravidelných sínusoidách sa striedajú obdobia progresu a regresu, vývoj ľudstva či civilizácie rozhodne nie je lineárne progresívny, práve naopak. Tým nechcem povedať, že nič sa nedá robiť a osud ľudstva je už raz a navždy predestinovaný. Len som skeptický voči prorokom, ktorí vždy a presne vedia, čo je pre ľudstvo najlepšie.
– Revoltu vnímam predovšetkým ako vzburu proti súčasnému stavu. Konštruktívnosť revolty je teda paradoxne v tom, že ničí to, čo zdegenerovalo. Samozrejme, revolta nemôže byť permanentná, potom by skutočne poprela svoj zmysel. Ak by teda vznikla otázka, proti čomu vlastne som, alebo či som za niečo, z mojich esejí sa to dá dosť presne vydedukovať. Moje názory na proces globalizácie sú podľa mňa jasne čitateľné, ide mi o morálku solidarity a spravodlivú redistribúciu blahobytu. Som proti fetišu hospodárskeho rastu ako jedinej relevantnej hodnoty. Predovšetkým však protičoraz prehlbujúcejšej sa priepasti medzi úzkou vrstvou úspešných aoveľa širšou vrstvou tých, čo sa máju horšie. A to všetko pri neustále rastúcom globálnombohatstve. Neskutočne mi prekáža hodnotová vyprázdnenosť dnešnej spoločnosti, ktorej absolútnou mantrou sa stal profit bez ohľadu na ciele, ale aj prostriedky. Solidarita či spravodlivé prerozdeľovanie bohatstva sa stali takmer spoločenským tabu.
– Treba mať na to dva predpoklady – sladkú nevedomosť otom, čo ma čaká, a značnú mieru drzosti. Skôr som si plnil svoj sen, ale zároveň to bol veľmi dobrý trenažér na činnosť, ktorú som neskôr začal robiť profesionálne. Prežívali sme obdobie obrovského nadšenia, každý prichádzal s množstvom nápadov apodarilo sa nám vydať zopár dobrých a zaujímavých kníh. Šťastím Chronosu bolo, že sme od vydávania kníh neboli existenčne závislí, boli sme študenti, ktorí venovali svoj čas anámahu čomusi, čo sa im zdalo zmysluplné. Aj preto si na obdobie Chronosu, hoci to nebolo vždy ľahké, spomínam s istou nostalgiou.
– Ivan Karamazov je pre mňa asi najfascinujúcejšia literárna postava a Legenda o Veľkom inkvizítorovi asi literárne, ale aj filozofický najsilnejší text, aký som kedy čítal. Ak by som mal pomenovať nejakú tému, ktorá ma intelektuálne nenechá na pokoji, je to negatívna fascinácia mocou. A nikde som nenašiel tak pregnantne vyjavenú teóriu moci aovládania ako v postave Veľkého inkvizítora. Každopádne hlavnou inšpiráciou esejistickej reflexie Veľkého inkvizítora bola iniciatíva moravského vydavateľstva Refugium, ktoré koncom 90. rokov vydalo esejistické reflexie najvýznamnejších ruských mysliteľov z prelomu 19. a20. storočia (Soloviov, Berďajev, Losský, Frank či Rozanov a pod.). Vtedy som si uvedomil, že každá generácia by mala toto dielo nanovo interpretovať, že aj slovenskí intelektuáli zaoberajúci sa Dostojevským (A. Červeňák, M. Ferko, D. Hajko, J. Tužinský) by sa k tomu mali esejistický vyjadriť.
– Naša literatúra má také postavenie, aké môže mať v konzumnej spoločnosti v malom národe. Pôvodná kvalitná literatúra nemôže vychádzať bez podpory z verejných zdrojov a tie nie sú vždy rozdeľované podľa práve najobjektívnejších kritérií. Na Slovensku sa z literatúry nedá žiť, hádam okrem jednej-dvoch výnimiek. Literárna obec je rozdelená, aj keď dúfam, že je to skôr generačná záležitosť avďaka mladým postupne vyšumí.
– Ironicky, ale bohužiaľ aj pravdivo, môžem povedať, že najväčší vplyv na edičný plán vydavateľstva má okolnosť, či titul získa dotáciu alebo sponzora. Keby som mohol, rád by som vydával aj iné knihy, než aké vo VSSS vychádzajú. Naše vydavateľstvo programovo nevydáva komerčnú literatúru. Znamená to, že úspešnosť knihy na trhu nie je jediným a najhlavnejším kritériom. Na druhej strane sme tým „odsúdení“ vydávať len „menšinové žánre“, ako poéziu, pôvodnú prózu, umelecké preklady, prípadne svetovú i domácu klasiku. Oto viac ma teší, že za posledné štyri roky sme trikrát uspeli v Cene Ivana Kraska a pomohli sme objaviť troch talentovaných autorov (A. Šeliga, J. Klus, R. Tomáš). Každý rok vyjdú na naše knihy desiatky (zväčša pozitívnych) recenzií a rôznych ďalších ohlasov. Žiaľ často moji osobní favoriti v boji o grant či sponzorskú podporu neuspejú. Odkedy pôsobím vo vydavateľstve, založil som štyri nové edície: Pohľady za horizont, Knižnica svetových autorov, Antická knižnica a Knižnica svetových mysliteľov. Takmer osemdesiat percent mojej práce predstavuje zháňanie peňazí, písanie žiadostí o granty a vymáhanie pohľadávok, čo nie je povznášajúca činnosť. Vždy ma poteší, keď vyjde kniha, po ktorej by som aj ako čitateľ veľmi rád siahol, i keď je to veľmi ťažké.
– Keď som niekedy rozmýšľal, ako si ideálne predstavujem život, tak mojím ideálom bol život ako rozhovor. Vždy som sa chcel denne stretávať smúdrymi, invenčný mi a tvorivými ľuďmi, byť im vyrovnaným partnerom v diskusii, počúvať ich, ale byť aj plnohodnotným partnerom do diskusie. Páči sa mi životný štýl antických filozofov, ktorí sa denne stretávali a viedli učené dišputy o všetkých podstatných veciach svojho života. Príťažlivé je pre mňa obdobie osvietenstva, keď sa literárne salóny stali centrom myslenia a duchaplnosti. Nenarodil som sa ani v antickom Grécku, ani v osvieteneckom Francúzsku 18. storočia. Keďže som sa narodil v poslednej tretine 20. storočia, najväčší kompromis medzi tým, čo by som chcel amohol, nachádzam v profesii vydavateľa. A či sa radšej pýtam, alebo odpovedám? To záleží na tom, čo o danej téme vtej-ktorej konkrétnej spoločnosti viem. Ak sú tam kvalifikovanejší, ktorí mi môžu veci osvetliť, spresniť, poučiť ma a vec ma aj zaujíma, rád sa pýtam. Naopak, ak sa diskutuje o téme, ktorá je mi bytostne blízka, ktorou sa dlhodobo zaoberám, tam ťažko znesiem polohu nemého pozorovateľa.
Miloš Ferko
Foto Ladislav Lesay
