ղľáԾ
Josef Haslinger (1955) sanarodil vZwettli vDolnom Rakúsku. Žije a pôsobí voViedni a vLipsku. Odroku 1996 pôsobí vNemeckom literárnom inštitúte vLipsku, jeprofesor literárnej estetiky. Vroku 1995 mu vyšiel známy román Ples vopere (Opernball), vroku 2000 Hra sotcom (Das Vaterspiel), vroku 2006 Sťahovaví vtáci (ܳܲö), vroku 2011 román á⳾DZ. Josef Haslinger získal zasvoje diela mnohé ocenenia, napríklad Cenu mesta Viedne a Čestnú cenu rakúskeho knižného obchodu. Boljedným zautorov, ktorí sapredstavili voviedenskej Hauptbücherei 22. septembra 2011 naliterárnom soirée Otcovia asynovia vliteratúre.
• Otcovia asynovia vliteratúre je téma, ktorá zaujíma mnohých autorov aj čitateľov. Čo jepre vás osobne, ajako preautora, natejto téme príťažlivé?
– Ako dieťa som spôsobil svojmu otcovi veľkú bolesť. Bolsom navine, že prišiel oprsty na ľavej ruke. Lenže malsom ibajedenásť rokov, avlastne som zanormálnych okolností natraktore nemal čo hľadať. Občas mi vyčítali, že spracúvam lacnú nenávisť voči otcom. Pravdepodobne je to však skôr vina, sktorou savyrovnávam.
• Vo svojom románe Hra sotcom sa venujete komplikovaným dejinám Litvy, prečo vás zaujali osudy práve tejto krajiny?
– V NewYorku som sazoznámil sistou starou paňou zLitvy, ktorá mirozprávala osvojej mladosti. Vysvetlila mi, aké to je, keď človek zostarne akonečne sapokúša pochopiť, prečo savlastne stal tým, čím sastal. Rozprávala sa somnou ponemecky. Niekedy, keď sahlbšie ponorila do myšlienok, rozprávala aj poanglicky. A keďže somrok predtým spoznal istého Litovčana vjej veku, scelkom odlišným životným príbehom, pochytila mazvedavosť. Román jepokusom načrtnúť rozpor vrozdielnom ponímaní dejín Litvy.
• Posunulo vás rešeršovanie oLitve varchívoch vSpojených štátov amerických vniečom ďalej? Čo všetko stemohli literárne spracovať?
– Počas môjho pobytu vUSA bola voWashingtone vHolocaust Memorial Museum výstava ogete voVilniuse. Vkatalógu bola donajmenších podrobností zdokumentovaná história vilniuskeho geta a ľudí, ktorých v ňom držali. Tento nečakaný prameň mirozhodujúcou mierou pomohol vytvoriť litovskú časť románu.
• Ako ste sadozvedeli o á⳾DZe? O čom je váš román, ako hoprijímajú čitatelia?
– Pred 23 rokmi somspoznal Blanku Modrú, dcéru bývalej hokejovej hviezdy Bohumila Modrého. Vystupovala akoherečka atanečnica vjednej politickej revue, ktorú somnapísal preistú viedenskú scénu. Po skúškach sme sazhovárali azistili, že obaja naši otcovia zomreli mladí. Môj narakovinu, keď mal 49 rokov. Jejotca odpravili tí, čo boli primoci. To jecelkom iný, samostatný príbeh. Spriatelili sme sa abolo mi čoraz jasnejšie, že opomeroch vsusednej krajine smenemali ani tušenia. Východ Rakúska boltotiž až doroku 1955, až doomilostenia hokejového mužstva, ktorého členom bol ajBlankin otec, podruskou správou a vláda voViedni sazrejme chcela vyhnúť všetkému, čo bymohlo Rusov nahnevať. Atak inscenované procesy sMiladou Horákovou, proti Slánskemu ajeho spoluobžalovaným sakonali beztoho, že by vRakúsku vzbudili mimoriadnu pozornosť. Neskorostalinské udalosti v Československu sirakúska verejnosť väčšinou aninevšimla. Príbeh Bohumila Modrého, vlastne celého hokejového mužstva, ktoré roku 1950 zatkli, zatvorili, baniekoľkých dokonca hneď poslali do jáchymovských uránových baní, zostal pre väčšinu Rakúšanov neznámy. Tobol skutočný dôvod, prečo somchcel otcovi Blanky Modrej napísať epitaf.
• Prečo situujete svoje romány vždy do iného prostredia?
– Rád cestujem afascinujú ma príbehy ostatných. Apokladám zaprejav pokory voči prastarej rozprávačskej tradícii ďalej dotvárať apodávať to, čo miporozprávali iní.
