ղľáԾ
Gabriela Rothmayerová (1951) sa popri svojom pôvodnom povolaní novinárky vždy venovala aj prozaickej tvorbe. Debutovala knihou krátkych próz Lastoviče hniezdo (1982, Cena Ivana Kraska), výrazné ženské postavy vykreslila vpoviedkachknihy Po prvej skúške (1984) aj vnovelách Šťastie je drina (1989) a Tak o čo ide? (2004). Svoje skúsenosti zpolitického života zúročla vpublicistických statiach apostrehoch Zo zápisníka poslankyne (1992) aj v knihe rozhovorov Dusno (1997), v esejach Naše reality šou (2006) ajnajnovšom politickom románe Vtedy na Východe (2007). Okrem próz napísala aj rozhlasové hry Zrelé ťažké plody (1980) a Muškát pre majstra (2005).
Z lásky a naliehavosti prežiť
Rozhovor so spisovateľkou a publicistkou Gabrielou Rothmayerovou
Gabriela Rothmayerová (1951) sa popri svojom pôvodnom povolaní novinárky vždy venovala aj prozaickej tvorbe. Debutovala knihou krátkych próz Lastoviče hniezdo (1982, Cena Ivana Kraska), výrazné ženské postavy vykreslila vpoviedkachknihy Po prvej skúške (1984) aj vnovelách Šťastie je drina (1989) a Tak o čo ide? (2004). Svoje skúsenosti zpolitického života zúročla vpublicistických statiach apostrehoch Zo zápisníka poslankyne (1992) aj v knihe rozhovorov Dusno (1997), v esejach Naše reality šou (2006) ajnajnovšom politickom románe Vtedy na Východe (2007). Okrem próz napísala aj rozhlasové hry Zrelé ťažké plody (1980) a Muškát pre majstra (2005).
* Keď sa človek do tvojich diel ponorí hlbšie, uvedomí si, že ich hlavnými aktérmi nie sú titulné postavy, hoci v každom z nich vystupujú. Hlavným aktérom, s ktorým rozohrávaš svoju literárnu partiu, je pre teba život. Je to cieľavedomý zámer? A ak áno, z čoho to vyplýva? A keby aj náhodou nie, ako by si (si) vysvetlila, že to tak pôsobí?
– Mne sa vidí, že celé moje písačky trča až po krk v Lastovičom hniezde. Teda vdomove. Kde ho má vlastne lastovička? Tu, kde si zliepa sblata aslamiek rodisko pre svoje mláďatká, alebo tam kdesi za morom, kam odlieta pred chladom nášho kraja? Kde máme domov my, a čo ho tvorí? Viditeľné múry, alebo neviditeľná sieť vzťahov? Takže áno, máš asi pravdu. Aprečo to tak pôsobí, to neviem. Zázračná je iba každodennosť, napísal môj obľúbený spisovateľ Boris Pasternak. Ale ešte dodal – ak sa jej dotkne ruka génia...
* Zo všetkých tvojich kníh silno cítiť, že hovoria aj, ba predovšetkým o tvojom vnútre. To u spisovateľov nie je nič nezvyčajné, ale v tvojom prípade o ňom hovoria tak veľmi, že sú z nich jasné aj tvoje postoje a hodnotenia tých, s ktorými príbehy svojich kníh žiješ. Prečo tak riskuješ?
– Teraz naoko fičí odhaľovanie, ale to je falošná stopa. Akoby nahotou tiel, obscénnymi obrázkami, surovosťou jazyka bolo možné vypudiť č zaprieť to, zčoho je človek. Ak len neuveríme, že človek je čstá chémia – voda, niekoľko prvkov areakcie medzi nimi spôsobujúce pôžitok, prípadne sem-tam deti. Vmarci umrel básnik Rudo Čižmárik, bola som vŠoporni na pohrebe akeď farár spieval pri rakve: vezmite túto dušu aodneste ju pred tvár najvyššieho...., vduchu som si vravela: Rudo, ty si šťastný človek. Máš čo ponúknuť ešte aj po smrti.
* Tvoj postoj k postavám, s ktorými viac žiješ, ako o nich „len“ píšeš, býva chápajúci, ale aj vecne sarkastický. Ponúkaš zrkadlo: dívajme sa, nielen románoví hrdinovia, aj my sme takí – kladní aj záporní, smiešni aj poľutovania č až odsúdeniahodní, sympatickí aj odpudzujúci, takí aj onakí, to všetko v jednom, a tak nesúďme, ale skúsme pochopiť. Dalo by sa v tomto prípade dopovedať – pochopiť seba samých?
– Slovenská literatúra je, myslím si, pretkaná povahopisom ľudí zveľmi rozdielnych spoločenských ajazykových prostredí. Moja priateľka avýborná spisovateľka Milka Zimková je pôvodom iba kúsok od Spiša, zo Šariša, apritom rozdiel vsprávaní jej amojich postáv je veľmi citeľný. Reč je možno trochu podobná, ba aj do šarištiny prenikli niektoré skomoleniny nemčny, no my Spišiaci akoby sme boli poznamenaní zovretím hôr: sme obozretnejší aazda aj trochu nedôverčví, nie je to tá široká východniarska duša. Ale žeby sme sa preto nemali navzájom chápať?
Aten sarkazmus mám zdomu. Bolo nás sedem detí, otec smrteľne chorý, ako inak by sa dal zvládnuť život, keby sme si neboli zo seba navzájom uťahovali? To zlásky a z naliehavosti prežiť.
* Prežila si a žiješ naplno aj napĺňajúco. Čo sa ti pri tom žití a pri celoživotnej práci so slovom podarilo, alebo aj nepodarilo pochopiť o literatúre, o ľuďoch, o sebe a o svete, do ktorého ťa život vsadil?
– Nedávno som si vkúpeľoch Dudince zašla do knižnice, pýtam si Tolstého Kreutzerovu sonátu. „Tak ten tu už asi nebude. Mali sme mladú brigádničku, triedila knihy do zberu, všetkých Rusov zknižnice vyhodila, že tých už nebudeme potrebovať...“ Všetko na svete už asi bolo, no mladá pýcha si dovolí dávať svoju nevedomosť (hlúposť?) na obdiv. Literatúra by mala pomáhať prebudiť pokoru. No ale môže, keď je už vzbere papiera?
* Tvoje knihy v zbere podľa všetkého nie sú. Aj tí, ktorým tvoje písanie veľmi nekonvenuje, lebo im ním nastavuješ zrkadlo, ich zháňajú. Tie knihy od prvej až po najnovšiu do značnej miery čítajú, ako keby spolu tvorili rozsiahly román na pokračovanie o ľuďoch, ktorých si literatúra pre ich zdanlivú obyčajnosť veľmi nevšíma. Vyťahuješ ich zo Stratenej č inej doliny svojho detstva, ale neskôr aj z najbližšieho paneláka alebo vily svojho súčasného života. Pritom ich však nepodrobuješ sentimentálnemu spomínaniu, ale žičíš im a žiješ s nimi plnokrvný život. Čo ti umožňuje byť celé tie roky v kontexte života svojich postáv?
– Pri spomienke na moje rodisko Gelnicu sa mi ako prvé vybavia hory. Od smrekového lesa sa zvažujúce lúky, slieštím plným orieškov pri úvozoch. Jahody na steble trávy, maliny vporcelánovom krčažku spodobou slona. Studená tmavá voda jazera, páchnuceho rybinou. Široký krok chlapov, stúpajúcich kbani, skarbidkami na boku. Mama. Vôňa naškrobenej avo vetre vymrznutej bielizne, ktorú mama práve žehlí. Schiffterova vila svysokými plafónmi, nalakovanými bielymi dvojkrídlovými dverami smosadznými kľučkami, francúzske obloky sdrevenými okenicami, cifrovaný vikier na povale. (Vtedy som bývala vo vile, teraz len pri vile Jána Počatka, vobytnom dome). Hrubé vrkoče mojej sesternice Anulky, po ktorých sa špacírujú vši. (Anulka prišla zpionierskeho tábora akrásne vlasy jej ostrihali,to bol jeden zo šťastných dní môjho života...) Záhrada s dozrievajúcimi fialkovomodrými slivkami... Pod kanadským javorom sauna, neskôr premenená na pekárnik, kde mama piekla okrúhle zemiakové bochníky so zapečenými uhlíkmi vkôrke. Floxy pri verande, pivónie vhriadke obloženej obielenými kameňmi. Orgovány, ktoré nám každý večer olamujú chlapci, čo idú na fraj. Všetko kvitne, rastie, napĺňa sa, chlapi pijú na Vínnom dome (ženy mu hovoria vinný dom) pivo, do pohárov zhrubého skla nalievajú pol deci rumu adeťom hovoria, že je to sirup Lesná zmes. Azdá sa mi, že figľujú ešte aj vtedy, keď do jamy spúšťajú truhlu snebožtíkom. Ja som zich sveta nikdy neodišla, a hoci popravde nikdy neexistoval, rada savňom prehrabávam.
* Jednou z typických čŕt tvojej tvorby je, že okrem spoločenského kontextu z nej dýcha aj kontext širší, pretože z diania nevynechávaš nič. Raz si sa vyjadrila, že knižky by mali aj voňať a chutiť, mať atmosféru. Čím tebe voňajú tvoje knižky a čím knižky iných autorov?
– Zážitkom. Vôňa marcového snehu, ktorý sa spustil už na rozpučanú bazu, mi pripomenie Deň učteľov pred štyridsiatimi rokmi. Počula som akoby vo sne buchot na okno aotec mi povedal: „Priehrada je už postavená.“ Nechápala som, aká priehrada, dva dni predtým sme sotcom hrabali vlhké prehnité lístie vzáhrade, osekával zdivočenú bazu, bolo mi ľúto tých derúcich sa lístkov, otec dychčal amávol nad mojím lamentovaním rukou. Čo za priehradu myslí, aká priehrada je postavená? Prebudila som sa, vizbe bol chlad, za oknom bielo amama povedala: „Kukni, jak nasypalo... Otec vnoci zomrel.“ Potiahla som nosom, nebola to vôňa vianočného snehu, ale neznáma anečakaná mrazivosť, keď už malo prúdiť zokien marcové zubaté slnko.
SMilkou Zimkovou sme sa rozprávali opivóniách – ona si pamätá, ako na Božie telo ozdobila Jesuska avtichu chrámu počula padnúť lupienok zrozvitej ruže. Obe sme pocítili vôňu tých pivónií! Tak ako pri Žnivách (Milkina poviedka) vidím rozhorúčenú ženu svykasanou sukňou, suché ostré ostne plných klasov, smiech kloktajúci zvydutej bielej rozopnutej blúzky... Alebo – aby som zašla trochu ďalej do slovenskej literatúry – oslepujúcu belosť skália na pahorkoch osadených vinohradov, šoru Anzulu sediacu na oslíkovi achuť vína zkoženého mecha, ktorým počastuje aj Mateho Beraca. Alebo vôňu skríň so zrkadlami, keď si vnich sestry Káťa aDáša, hrdinky trilógie Alexeja Tolstého „čstia pierka“. VDudinciach (neďaleko Šiah, teda Palánku) cítim zadúšavú sladkú vôňu agátov a popod ich spustené závoje vidím kráčať pomalým krokom povedomú vysokú vzpriamenú postavu apočujem tóny klavíra, ale aj hlas Laca Balleka: My južania sme najpomalší ľudia, ktorí všade prídu načas. V Liptove mám pocit prívetivého domova, cítim vdlani širokú ruku Petra Jaroša, keď prechádzam cez Častú, počujem klaksón autobusu aVincovo Šikulovo – ta-tá. Každú knižku svojho života by som mohla prežiť cez vône, chute, zvuky.
* Dobu, v ktorej tvoje knihy vznikali, dokumentuješ trochu inak, ako to býva bežné. Do skutočnosti načeraš nielen ako do zdroja inšpirácie, ale ju aj mapuješ. A dosť nemilosrdne. Navyše až sebazničujúco otvorene. Čo ťa láka na dokumentárnom svedectve literatúry?
– Každá literatúra je svojím spôsobom dokument, dokonca aj tá postmoderná, ktorej neviem prísť na chuť. Možno práve preto, lebo mi pripadá nepoctivá, uhýbavá.
* Ovplyvnilo prelínanie dokumentaristického spôsobu tvorby s fikciou dlhoročné pôsobenie v médiách, alebo je za ním poznanie, že to, čo sa vytŕha z kontextu, môže byť falošné, zavádzajúce, a preto až nebezpečné?
– Raz dávno som cestovala vo vlaku anejaký pán sa so mnou pustil do reč. Čo aako, odkiaľ som, kde pracujem. Keď vysvitlo, že som novinárka, opýtal sa: Ado ktorých novín to klamete? To bolo vdobách reálneho socializmu. Božemôj, aako sa klame dnes! Preto mám rada dokument opretý ofakty. Ale historici vedia, že nejestvuje nejaká historická pravda, iba fakty vkontexte doby, preto tá fikcia. Čitateľ má zvrchované právo posúdiť, kto balamutí.
* A čo ťa láka na priam intímnej výpovedi, na nosení svojej kože na trh, ktoré je zrejmé z kníh Zo zápisníka poslankyne č Dusna? A čo ťa zlákalo napísať (a napísať tak, ako si ho napísala) najmä najnovší román Vtedy na Východe, azda najotvorenejšiu a najobnažujúcejšiu výpoveď o našej súčasnosti, akú mal v posledných rokoch kto zo slovenského literárneho sveta odvahu napísať?
– Netrúfam si povedať, kto si čo predstavoval pod prevratom. No pamäť mám. Čudujem sa množstvu sudcov vynášajúcich rozsudky. Som pozorný súčasník. A škoda by bolo nezaznamenať prelom, aký sa vživote ľudí prihodí možno raz za sto rokov. Od novembra roku 1989 sme iba necelé dve desaťroča. Avidíme, ako sa zneho stala priam legenda. Kto chce, nech jej verí. Rok 1989 bol rokom veľkého obratu – izhľadiska vzťahov. Každý znás zažil najrôznejšie politické sun-sem, sun-tam kroky. Mnohí to vnímajú tak, že sa ľudia zmenili. Ja si to nemyslím. Oni sa vlastne nezmenili. Vládol tu režim, ktorý nebol vo vzduchoprázdne aneživil sa vzduchoprázdnom. Žili sme tu všetci, aniektorí dokonca ako jeho vykonávatelia. Tí vzorní dostávali od režimu aj odmenu. Režim si kupoval najmä inteligenciu, teda aj umelcov. Averuže často kúpil! Bolo to výhodné, mali „pracovnú knižku“ aešte tak trochu aj zlostili, štípali, ale nie veľmi, len vmedziach mierneho pokroku. No akeď prišiel nový režim, celá ich premena spočíva vtom, že sa pridali knovým víťazom. Urobili čelom vzad aopäť sú avantgarda. Aby sa zabudlo na ich včerajšiu tvár, tak sú dokonca vprvých šíkoch proti včerajšej moci. Sú však stále tí istí. Áno, aj ja som tá istá,neuhýbam pred svojím životom.
* Neuhýbaš. Lebo ak máš ustáť to, čo píšeš aj ako to spracúvaš, nesmieš dovoliť, aby sa ti podlomili kolená. Veď v prípade faktografických ponorov do súčasnosti sa aj tí, ktorých pomenúvaš fiktívnymi menami, spoznajú. Čo je zdrojom sily č srditosti, ktorá ti na tie kolená zabraňuje klesnúť?
– Ja si myslím, že sa nebojím nikoho, ani smetiarov nie – ale nie je to pravda. Keď na mňa zahulákajú, trasiem sa, no – blondínka... Až keď sa vec „odleží“, smejem sa sama sebe.
* Prečo a čím sa dá v prípade literárnej tvorby, ktorá nie je ľahostajná k najsúčasnejšiemu životu, prebiť prípadný strach z následkov?
– Práve tým, aby sa človek nebral smrteľne vážne. Zabijem še, ket som šumna? – ako hovorí moja kamarátka Milka Zimková.
* Obávala si sa vôbec niekedy v súvislosti s písaním niečoho zlého č nepríjemného? A ak áno, prečo si neodložila pero č nevypla počítač? A prečo si vzala pero s rozhodnutím, že budeš spisovateľka (alebo novinárka?) prvý raz?
– No jasné. Raz som napísala poviedku ojednom mužovi advoch ženách. Keď im umrel, takmer sa pobili, ktorá ho pochová. Poviedku uverejnila pani Feldeková, ktorá vtedy redigovala Nové slovo mladých. Aprišli dva rozhorčené listy: jedna mladá dáma zOravy sa vpoviedke našla, protestovala, že ona sa nemusela vydávať. Druhá, tuším zTrenčína, ktorá sa tiež vpoviedke našla, protestovala, že oni nemali záchod na dvore. Vtip bol vtom, že príbeh nebol ani zOravy, ani zTrenčína, ale vyhrabala som si ho avymodelovala z,,típkov“ vmojej Doline. Aj tam sa jedna pani spoznala, ba aj sa na mňa hnevala, lebo mi šila šaty na prvé sväté prijímanie acítila sa poškodená. Ale ani onej to nebolo! Alebo aj onej? Aprečo som chcela byť novinárka? Lebo som chcela písať – ana školu som sa hlásila tak vytrvalo, že ma nakoniec na tretí raz vzali.
Ateraz už novinárkou byť nechcem, hanbím sa za ten stav.
Marta Moravčíková
