ղľáԾ
Ivan Melicherčík (1944) sazberateľstvu intenzívne venuje už vyše troch desaťročí. Absolvoval žurnalistiku naFilozofickej fakulte UK vBratislave, akozahraničný spravodajca ČTK pôsobil vBelehrade a voViedni, vroku 1994 sastal generálnym riaditeľom TASR aneskôr päť rokov viedol jejzahraničnú redakciu. Svoje zbierky moderného slovenského maliarstva asochárstva, naivného umenia aafrického kmeňového umenia predstavil na početných výstavách, ktoré sprevádzal adopĺňal ajknižnými publikáciami Galanda agalandovci, Maliari zKovačice, Umenie inštinktu, Africké umenie, Socha, O zberateľstve, Obrazy, dvoma monografiami oMartinovi Jonášovi isamostatnými knihami oZuzane Chalupovej, Jánovi Kňazovicovi aPavlovi Hajkovi. Zapublicistické azberateľské aktivity mu vroku 1999 udelili Cenu Martina Benku a vroku 2000 Cenu Kovačice. Jeho najnovším dielom jekniha Tvar ducha – moc a krása afrického kmeňového umenia. Jejuvedenie naknižný trhkoncom roku 2010 sprevádzala výstava Oltáre Afriky vo výstavnej sieni Klarisky vBratislave.
• Sompravidelným návštevníkom tvojich výstav a srovnakým potešením som čítal ajkatalógy aknihy, ktoré ichsprevádzali. Osobitne mazaujala bibliofília Ozberateľstve alebo Delirium collectoris. Ako sa uteba zrodilo todelirium collectoris, čo všetko ťa pritom postretlo?
– Všetkému predchádza vnuknutie, vyste akosi mimo hry. Nosíte však tenbacil odnarodenia, máte ho vkrvi aspočiatku otom anineviete. Ten „spiaci chrobák“ vo vás trpezlivo čaká akospiaca Ruženka nabozk princa. Odrazu to príde akoblesk zjasného neba azberateľská vášeň odštartuje. Táto choroba saprejaví okamžite v akútnom stave atoto štádium už potom trvá navždy. Aj otom, čo budete zbierať, sarozhoduje čiastočne mimo vás, téma zbierky sanedá naordinovať, nájde si vás sama. Určite tomu pomôže aj prímes osobného záujmu, očarenia, vzťahu a ajpocit reálnej dostupnosti objektov zbierania. Nebudete predsa zbierať zuby žraloka či šeliem, keď jemore iprales ďaleko, dosiaľ ste týchto predátorov nevideli anavyše saich bojíte... Aleraz, ktovie... To, že vás niečo posadlo, poznáte podľa adrenalínu, jeho vysoká hladina vo vašej krvi už nikdy neklesne. Zberateľstvo jeadrenalínová kategória. Je zároveň ťažkou diagnózou, jajej vravím delirium collectoris. Je tochorobopis narkomana, zaslepenca, šialenca, exhibicionistu, lovca. Tak zmýšľajú ozberateľovi psychológovia. Nehádam sa, že vzberateľskom pude neprevažujú negatívne vlastnosti, aleradosť ztoho, že okolo vás pribúdajú krásne veci, bymala všetky tie mínusy prehlušiť. Ale čo je krása? Abstraktný pojem. Pre mňa jemoja zbierka poklad, iný ju môže považovať zaodpad. Každá zbierka je iná, anijeden zberateľ sanedá zameniť. Zbierka odhaľuje jeho tvár, charakter, veď zberateľ celý život zbiera seba. Je tosamotár, často egoista, hotový bunker. Dokonca niekedy uniká odreality života. Prerodinu je toproblémový faktor. Vosvojej tvrdohlavosti azaslepenosti ideiba zajediným cieľom – získať avlastniť to, čo nemá sok. Občas idú bokom ajrodinné väzby. Príbuzní, kolegovia, priatelia ostávajú vtieni mocnej gravitácie zbieraných diel. Zberateľ by sa však mal mať napozore, aby sanestal zrnkom prachu vo víre svojej vášne, aby ho tá závislosť nepoložila nalopatky. Môžem však povedať zvlastnej skúsenosti, že zberateľstvo je veľkým a krásnym dobrodružstvom daným rovnako odboha idiabla.
• Verejnosť ťa akozberateľa začala vnímať poprvých výstavách kovačických umelcov. Osobne somoceňoval tvoju zbierku galandovcov, ktorá sa začínala rodiť v čase, keď Laluhu, Kompánka, Paštéku nikto nevystavoval aich mená postupne mizli aj zodborných výtvarných publikácií aencyklopédií. Čím ťa pritiahli?
– Zbierka obrazov a sôch galandovcov sa u mňa začala profilovať začiatkom 80. rokov astala sanapokon jednou zhlavných kapitol môjho zberateľského úsilia. Premoju generáciu, ktorá prišla nasvet nakonci vojny, sastali galandovci akýmsi symbolom odporu proti oficiálnosti, proti podlizovaniu sa režimu charakterom umeleckej tvorby. Bolo tovlastne nezakryté odmietnutie socialistického realizmu. Ajtento náboj v diele galandovcov mapriťahoval. Boli todynamické a výtvarne čisté osobnosti. Zvučnosti ichtvorby neubralo – badecibely skôr pridalo – jejignorovanie režimom poroku 1969. Zmenili sa naosamelých bežcov aako výrazné osobnosti už potom naskupinové záujmy neašpirovali. Poznal som sadobre so všetkými členmi tohto legendárneho zoskupenia, alenajradšej sommal duchovného vodcu Andreja Barčíka aMilana Paštéku. Ktodal tejto rôznorodej skupine charizmu, kto znej urobil mýtus? Galandovci akocelok sú chimérou, povedal minedávno jeden znich, Rudolf Krivoš. Skupinu Mikuláša Galandu vymysleli galeristi, teoretici, obchodníci sumením, publicisti, mysme boli pritom ibadobrými kamarátmi, ktorí si občas ajdobre vypili, aleprogramovo nás nespájalo nič.
• Iste ťa tešilo, že mnohé renomované svetové galérie postupne tiež objavili Martina Jonáša či Zuzanu Chalupovú. Nedávno som náhodou zachytil slovenské vysielanie televízie zNového Sadu venované Kovačici anemilo maprekvapilo, ako sa pôvodná umelecká „nezištnosť“ uviacerých kovačických umelcov zmenila len naumenie prezisk. Sleduješ tieto tendencie a aký jetvoj dnešný pohľad naKovačicu?
– VKovačici sombol najmenej stokrát a dôverne sompoznal všetkých protagonistov zakladateľskej generácie chýrneho spolku tamojších slovenských sedliakov-maliarov. Dnes sú, okrem vari dvoch, všetci už nacintoríne. Aleboli tooni, čo túto dedinu dostali donajužšie koncipovaných encyklopédií svetového naivného umenia. Ichtvorba stála na rýdzosti „nedeľného“ umenia. Štetec imviedol vrodený inštinkt, anie vidina finančného zisku. A práve komercia je to, čo charakterizuje diela väčšiny predstaviteľov druhej atretej generácie maliarov, ktorí sa tu rátajú nadesiatky. Nadich výtvormi už visí tieň gýču aplagiátu. Spravým insitným umením – česť výnimkám – to už nemá nič do činenia. Za čias „zlatého obdobia“ Kovačice som sa ešte s pýchou považoval zaKovačičana. Za články, knihy a výstavy otamojších maliaroch somdostal Cenu Kovačice. Akojediný cudzinec. Dostal ju ajMartin Jonáš, bard kovačickej družiny maliarov, ktorý – aznie toneuveriteľne – predstavil slovenskú výtvarnú kultúru (aj keď akojej predĺžená ruka) pocelom svete. Viac akoBenka, Sokol, Brunovský. Vystavoval na všetkých kontinentoch ajeho obrazy visia vnajznámejších galériách, vlastnia ichmedzinárodné inštitúcie, veľkí zberatelia pocelej planéte, významné kultúrne apolitické osobnosti. A naša mladá pyšná výtvarná generácia, ktorej príslušníci saneraz smiešne pasujú za akési hviezdy, oJonášovi vosvojej unesenosti samých sebou určite aninepočula.
• Kedy a čím ťa oslovilo africké umenie?
– Pevná spona ktomuto svetadielu trvá u mňa už od školských lavíc – najzafúľanejšia strana atlasu bola mapa Afriky. Prvé sošky som si kúpil vKeni vroku 1978 adnes zbierka eviduje okolo 350 artefaktov, novystriedal sa vnej vari dvojnásobok. Navštívil somdesať afrických krajín. Kmeňové umenie – jeho záhadnosť, bizarnosť ajednoduchosť – maopantalo natoľko, že sa ztoho stala akási droga. Pristavbe zbierky bolpre mňa rozhodujúci výraz masky či sochy, pozoruhodnosť tvaru asila akéhosi vnútorného signálu. Africké tradičné umenie jeanonymné a práve vtom jespravodlivé. Typický zberateľský snobizmus, vktorom ide o veľké zvučné mená autorov, tuteda neexistuje. Problémom, sktorým si už nevie rady aniexpert, jeoddeliť zrno odpliev. VAfrike vzniklo nové priemyslové odvetvie, ktoré produkuje masy falzifikátov, kópií kmeňového umenia. Techniky, akododať predmetom punc pravosti, sú už dokonalé. Pôvodné umenie Afriky tvorí jeden zpilierov svetovej výtvarnej tvorby. Stačí spomenúť jeho vplyv namoderné umenie, najmä kubizmus. Jeho historický oblúk sa už takmer uzavrel. Živé rituály, prektoré vznikalo, sú dnes už iba výnimkou. Originálne predmety sú čoraz vzácnejšie. Kzdecimovaniu počtu autentických diel, ktoré sú predovšetkým zdreva, prispieva agresívna klíma, hmyz, ale aj iné faktory. Medzi ne sa ráta aj príchod kresťanstva, alenajmä islamu. Pohanské náboženstvá stoviek kmeňov pred nimi chcene inechcene kapitulovali. Africké kmeňové umenie totiž nie jesvojou podstatou žiadnym umením európskeho zmyslu. Nie jeindividuálne, alespoločenské. Masky asochy vznikli na účely náboženských kultov. Tieto diela sú rýdzo sakrálnej povahy, akési kmeňové oltáre či svätyne. Sú tvarmi ducha.
• Tak sinazval svoju druhú knihu venovanú kmeňovému umeniu čiernej Afriky. Čo vnej nájdeme?
– Knihu Tvar ducha somkoncipoval akozdroj média, ktoré by čitateľa malo vtiahnuť dovzrušujúceho príbehu umenia ešte stále zahmleného kontinentu. Ako akúsi „bibliu“, rukoväť či páku, čo mupootvorí bránu dotajomného sveta vecí, ktorým dával kmeň formu ducha. Je voľným pokračovaním publikácie zroku 2008 Africké umenie. Usiluje sa z rôznych uhlov priblížiť fenomén afrického kmeňového umenia. Oslovil somafrikanistov, publicistov, výtvarných umelcov, cestovateľov azberateľov, ktorí majú ktomuto magickému umeniu blízko. Vknihe jereprodukovaných vyše dvesto masiek, sôch či predmetov úžitkového charakteru. Práve o ne sa mirozrástla zbierka černošského umenia zadva roky, ktoré uplynuli odvydania knihy Africké umenie. šٰ drevorezby ipredmety zbronzu či železa sú vknihe publikované vôbec prvý raz. Usiloval som sa na základe vlastných zberateľských skúseností, postrehov zobchodu, zciest doAfriky a štúdia uchopiť tonajpodstatnejšie, čo je vtomto umení zakódované. Nie je tojednoduché, pretože savie, že to, čo je naafrickom umení najdôležitejšie, je práve to, čo nevidno. Moje uvažovania dopĺňajú však už odborníci, najmä jeden znajuznávanejších českých afrikanistov, prof. Josef Kandert. Prispel doknihy esejou, vktorej sleduje zhistorického pohľadu tento fenomén až do súčasnosti. Textová časť knihy zahŕňa okrem iných ajosobné vyznania sochára Juraja Meliša aarchitekta Michala Škrovinu. Je vnej tiež celá séria obsiahlych rozhovorov, napríklad so slávnym nemeckým maliarom amajiteľom už legendárnej zbierky afrického umenia Georgom Baselitzom, sfrancúzskym sochárom azberateľom Armanom, snajväčším rakúskym zberateľom Rudolfom Leopoldom a ďalšími osobnosťami, ktorých spája umenie Afriky. Doknihy somvybral ajnajdôležitejšie pasáže znajrôznejších publikácií oafrickom kmeňovom umení, ktoré vyšli na štyroch kontinentoch. Doslova ozdobou knihy jejej obrazová časť. Okrem vynikajúcich fotografií predmetov zbierky, ktorých autorom jeMartin Klimo, je vnej ajmnožstvo dokumentárnych fotografií zmojich ciest doAfriky a z výstav mojej zbierky. Priam objavnú grafickú úpravu má nasvedomí Tomáš Vicen. Nečudoval bysom sa, vlastne by ma topotešilo, ak bysom zberateľsky nákazlivý „bacillus africanis“ touto publikáciou preniesol na iných...
• Súčasťou knihy sú početné texty, mňa zaujal text Marka Vadasa Živí svedkovia odchádzajúceho sveta o stále živom kulte ochrany pred duchmi zomrelých. Ako vnímaš Vadasov literárny pohľad na súčasné kmeňové kulty Afriky?
– Knihou Tvar ducha somchcel osvetliť pojem africké kmeňové umenie znajrôznejších strán – aj zpohľadu spisovateľa. Nevybral som siMarka Vadasa náhodou. SAfrikou je už osudovo spätý. Píše onej, cestuje tam, nasáva jejmagickú atmosféru vpralese, vosadách kmeňov, zúčastňuje sa natamojších rituáloch a vKamerune má už svoje pevné zázemie. Zaradil som doknihy ajjeho poviedku o černošskom rezbárovi astať Živí svedkovia odchádzajúceho sveta o živom kmeňovom obrade vstrednom Kamerune, ktorú doplnil vlastnými fotografiami. Nazdávam sa, že obatexty sú preknihu nesporným prínosom.
• Tvoja africká zbierka jeskutočným zberateľským skvostom – ako a vakej podobe juchceš uchovať prepotešenie ipoučenie ďalších generácií? Aké sú tvoje predstavy – a reálnosť ichuskutočnenia?
– Príde chvíľa, keď zberateľ začne myslieť na to, čo bude sjeho zbierkou posmrti. Je tonajsmutnejší úsek zberateľskej kavalkády. Viacerí experti, ktorí videli moju africkú zbierku vsklade, krútili hlavou. Tento vzácny súbor bymal byť predsa trvale vystavený, povedal miodborník zHolandska. Usilujem sa už niekoľko rokov nájsť partnera, sktorým bysme otvorili múzeum afrického umenia. Daroval bysom celú zbierku (Česi jupokladajú zamedzinárodne významnú), keby sa našli adekvátne priestory najej trvalú expozíciu. Buď župe, mestu, inštitúcii či firme. Uvažujem však, že zbierku ešte tento rokvenujem dozahraničia. Roky planých prísľubov mautvrdili vtom, že Slovensko si juvlastne aninezaslúži. Ostatne jeho hold veľkému africkému umeniu jenulový a vtomto zmysle je to ajvizitka našej kultúrnej periférie či provinčnosti. Pred hodinou somdostal ponuku zBanskej Štiavnice. Počkám ešte dojesene.
