��������

Príbehy ľudí prenasledovaných totalitnými režimami zachytávaš v rozhlase aj televízii. Podľa čoho si vyberala príbehy do knižného vydania?

Samozrejme, nebolo jednoduché si vybrať. V tej knihe sú ľudia, ktorých som stretávala roky, neboli to ojedinelé stretnutia.

Spoločným menovateľom všetkých tých príbehov je, že ťažké skúšky, ktoré títo ľudia prežívali, ich nezlomili, a dokázali aj ťažké a bolestné situácie premeniť na niečo dobré a vzácne. To je za každým z tých príbehov.

Ako si sa k týmto ľuďom dostala?

Keď som ako novinárka začala túto tému zaznamenávať, dostala som sa k väčšine z nich cez Konfederáciu politických väzňov v čase, keď ju viedol pán Anton Srholec. Zobral ma medzi týchto ľudí a absolvovali sme s bývalými politickými väzňami viacero ciest na miesta, kde boli kedysi väznení, napr. do pracovného tábora v��Jáchymove alebo do väzníc v Leopoldove, Ilave, na Pankráci. Je to iný typ zoznámenia, ako keď niekoho navštívite doma. Začalo sa to rozvíjať, keď som sa stala členkou Slovenského leteckého zväzu generála Milana Rastislava Štefánika. Tam boli opäť mnohí skvelí ľudia. V tom čase ešte žili poslední letci, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny. Spoznala som napr. Antona Dropu – bojoval na východnom fronte a po vojne ho perzekuovali komunisti. Alebo Imricha Gablecha, ktorý bol letcom Royal Air Force a prvým letcom, ktorý ušiel za Slovenského štátu do odboja proti Hitlerovi a paradoxne bol zradcom nielen pre ľudákov, ale aj komunistov ako bojovník zo západu a kritik komunistickej politiky. Títo ľudia mi potom často dávali tipy jeden na druhého, takže som sa dostala do zaujímavej komunity vzácnych ľudí, ktorí symbolizovali to najlepšie z masarykovských ideálov prvej Československej republiky.

Vychádzala si aj z domácich kníh na tému protikomunistického odboja?

Na túto tému už vyšlo niekoľko zaujímavých kníh – napr. Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989. To je prierez podoby komunistického režimu od päťdesiatych rokov. Najviac v tejto oblasti urobil známy spisovateľ Rudolf Dobiáš, ktorý v septembri oslávil deväťdesiat rokov a vydal štyri časti knižnej série Triedni nepriatelia.��To sú zasa príbehy politických väzňov a pán Dobiáš bol aj jedným z prvých ľudí, ktorých som spoznala, keď som vstúpila do tohto spoločenstva.

Veľmi ma zaujalo, že ako mladý študent, ktorého literárna kritika veľmi chválila za jeho prvé básne, sa v čase, keď o ňom publikovali prvé recenzie, už nachádzal vo väzení. Ten mladý talent bol odsúdený na osemnásť rokov väzenia za karikatúru Stalina, ktorý sa smaží v pekle. Prevažnú väčšinu svojho trestu absolvoval v Jáchymove v uránových baniach.

To bol človek, ktorý v tejto oblasti strašne veľa urobil a stále robí. Nedávno dokončil ďalšiu knihu Ako sme to zvládli o psychologickom vyrovnávaní sa s väznením aj o vzťahoch, ktoré neprávom odsúdených držali aj v tých najhorších situáciách.

Pri spracovávaní životných príbehov obetí dvoch totalít si objavila viacero bielych miest, o ktorých sa doteraz nepísalo. Prečo si myslíš, že sa týmto témam slovenskí historici až tak nevenujú?

Treba si uvedomiť, že ide o našu novodobú históriu a mnohé prípady sú stále živé. Keď Ústav pamäti národa dával v roku 2008 trestné oznámenie na páchateľov vrážd spáchaných pohraničiarmi alebo vyšetrovateľmi z päťdesiatych rokov, mnohí tí ľudia boli ešte nažive. Inak povedané, je to aj nedávna súčasnosť. Keď sa pozrieme na mnohých ľudí, ktorí v osemdesiatych rokoch pôsobili v Štátnej bezpečnosti, mnohí z nich sa dobre uplatnili aj v slobodnej dobe a prešli rôznymi lukratívnymi miestami.

Taký Miroslav Kriak sa dobre uplatnil v Kočnerovom komande a sledoval aj nášho kolegu Jána Kuciaka. A to bol človek, ktorý začínal na odbore boja s vnútorným nepriateľom Štátnej bezpečnosti v druhej polovici osemdesiatych rokov.

Asi preto je stále toľko nielen bielych, ale aj citlivých miest. Druhá vec je nastavenie spoločnosti po roku 1989. Nebola vôľa pozerať sa do spätného zrkadla a všetci chceli urobiť hrubú čiaru za minulosťou.

Ľudia mali záujem budovať nové veci a na vyrovnanie sa s hriechmi minulosti príliš nezostával čas. Ako povedal jeden politický väzeň: Nedá sa stavať spravodlivá spoločnosť na nespravodlivých základoch.

Toto nevyrovnanie sa s minulosťou sa nám dnes vracia ako relativizovanie zla a krátka pamäť, keď sa mnohí pozerajú na východ s nepochopiteľnými očakávaniami.

Preto moje príbehy hovoria o��tom, ako to tu vyzeralo, keď sovietski súdruhovia diktovali vývoj Československa. V päťdesiatych rokoch tu bola kompletne zlikvidovaná celá jedna generácia elity národa.

Politickí väzni spomínali, ako sa v uránových baniach stretávali vysokoškolskí profesori, spisovatelia, filozofi, technici, lekári... jednoducho každý, kto sa režimu znepáčil.

Na druhej strane, samozrejme, sú historici, ktorí sa týmto udalostiam venujú, ale je pre mňa záhadou, prečo u nás v menšej miere ako napríklad v Poľsku, v Česku alebo v pobaltských krajinách.

Možno je to tým, že mali horšiu skúsenosť so sovietskou mocou. U nás chýba napríklad špecializované múzeum zamerané na tretí odboj a potom to vyzerá, akoby tu ani žiadny odboj proti komunistickému režimu nebol.

Prečo je podľa teba dôležité si pripomínať príbehy týchto ľudí, ktorí sa nenechali zlomiť ani jedným, ani druhým totalitným režimom?

Myslím, že aj preto, lebo máme byť na koho hrdí. Táto krajina mala osobnosti, ktoré toho veľa dokázali. A často ich ani nepoznáme. Môžu to byť pozitívne vzory, lebo dokázali prekonať aj tie najťažšie životné skúšky. Nehovorím, že vždy sa to dá. Oni sami o sebe hovorili, že sú šťastlivci, keď sa im to podarilo. Ale myslím si, že u každého z��nich bola veľmi silná vôľa. Aj Anton Srholec hovoril, že máme možnosť spoznať najsilnejších z ich generácie. Môže to byť psychická vzpruha aj pre ľudí dnešnej doby. Naše skúšky sú iné a dúfam, že nikdy nebudeme musieť opäť čeliť autoritárskemu režimu, ktorý nás bude chcieť ako slobodné ľudské bytosti znova zničiť.

A príbehy týchto ľudí sú inšpiráciou minimálne v tom, že človek sa dokáže nevzdať ani pri takýchto prekážkach. Aspoň mne to pomáha. Minulý rok sme si pripomenuli 35 rokov od novembra 1989. Tá sloboda nie je iba abstraktný pojem, zápas o slobodu mal svoju cenu.

Príklad týchto ľudí hovorí, že tu boli zničené životy, pošliapané talenty a sloboda bola veľmi ťažko vykúpená. A títo ľudia mi často vraveli, že sloboda môže byť ohrozená aj v dnešnej dobe, aj keď ju vnímame ako samozrejmosť.

Súčasťou knihy sú aj��veľmi sugestívne��fotky Kataríny Acél-Gálikovej. Ako vznikali? Mala Katarína takisto možnosť stráviť s týmito ľuďmi viac času?

Som veľmi rada, že Katkine fotografie dokresľujú tieto príbehy, lebo fotografia zvečňuje čas. Aj keď väčšina protagonistov knihy už nežije, Katka dokázala ich čas zakonzervovať.

Má nesmierny cit nielen pre vytvorenie silných záberov, ale aj na vybudovanie dôvery. Hoci mnohých z tejto knihy videla po prvýkrát, vedela si s nimi okamžite vytvoriť vzťah. Tie portréty hovoria svojou vlastnou rečou o tom, kto tí ľudia boli a čo prežili.

Spomeniem napríklad príbeh Jána Zemana, ktorý trištvrte roka čakal na svoju popravu. Na Katkinom portréte stojí pod staršími hodinami, ktoré patrili jeho starému otcovi a dodnes fungujú, a v ruke má fotografický album seba a svojej manželky z čias mladosti – pred tým, ako ich oboch uväznili. To je vlastne jediné, čo im zostalo. V cele s Jánom Zemanom boli ľudia, ktorí šli na popravu. Povedal mi, že vtedy myslel na svoju manželku a nepripúšťal si, že ju už možno nikdy neuvidí.

Katka mala zvláštny cit vystihnúť týchto ľudí v tom krátkom čase, v ktorom sa s nimi stretla, a jej portréty sú veľmi dôležitou súčasťou knihy. Som veľmi vďačná aj nášmu novinárskemu kolegovi Milanovi Čupkovi, ktorý so mnou spočiatku chodil na prvé cesty a zároveň sme od neho mali fotografie ľudí, ktorých už Katka nestihla spoznať pred rokom 2014. Milan mal takisto obrovský cit a písal o našich cestách do minulosti vynikajúce reportáže. A chcela by som sa poďakovať aj Tomášovi Bouškovi, ktorý nám poskytol fotografiu českého hokejistu Augustina Bubníka z fínskej siene slávy. Pán Bubník bol majstrom sveta v hokeji v roku 1949 a po vykonštruovanom procese v roku 1950 ho odsúdili na 15 rokov za špionáž a vlastizradu. Bol väznený v pracovnom tábore v Jáchymove.��A chcela by som poďakovať aj Petrovi Santnerovi a pani Medarde Pustaiovej, manželke Dobroslava Pustaia – jedného z najdlhšie väznených politických väzňov v Československu. Odsedel si 16 rokov za účasť v odbojovej skupine Za slobodné Československo.

��

Foto:��archív autorky