ղľáԾ
Jana Bodnárová (1950) patrí knajoriginálnejším slovenským prozaičkám ajej tvorba má významné miesto na scéne našej literárnej postmoderny. Od začiatku 90.rokov savenuje takmer výlučne tvorivej činnosti, píše nielen prózu, ale aj poéziu, knihy predeti amládež, rozhlasové hry atelevízne scenáre. V roku 2005jej vyšla vknižnej edícii ASPEKT Insomnia avroku 2008 Takmer neviditeľná.
Jana Bodnárová sastotožňuje snázorom, že umenie existuje akoparalelný svet aumelci sú ľudia, ktorí majú schopnosť kontaktu sním. V roku 2012obohatila všestranné portfólio úspešnej spisovateľky kniha հáť (Perfekt).
Paralelné písanie predeti a predospelých nazývaš „dobrým kontrastom prepružnosť mysle“. Za akých okolností vznikala poviedková zbierka հáť, určená už niemalým deťom aešte niedospelým?
Ak píšem novú knihu, obyčajne uprednostňujem písať text naraz, až v tenzii časovej skratky. հáť vznikala inakšie. Viaceré poviedky somnapísala do súťaže Perfektu a vyšli v zborníkoch tohto vydavateľstva. Keď somdostala ponuku vydať knihu preono zvláštne územie už niedetstva a ešte niedospelosti, obsahujúcu i staršie texty, začala somkomponovať novší poviedkový súbor. Takže medzi prvou poviedkou Psy – ocenenou pre mňa vzácnou hlavnou Cenou dieťaťa, o ktorej rozhodujú detskí čitatelia – aposlednými Tajomné stretnutie Lei aLe alebo Červená Karkulka v21.storočí jeniekoľkoročný rozdiel. Zborníky boli výsledkami súťaží, ktoré saprogramovo usilovali vyberať témy rôznym spôsobom stigmatizujúce dnešných násťročných.
Do akej miery jepre teba písanie priamo späté s podnetmi spoločenskej reality a doakej miery jeautonómnym prejavom kreativity?
Pre mňa topokojne môžu byť spojené nádoby, lenniekedy stĺpec vyskočí najednu, inokedy nadruhú stranu. Epická skladba Terra nova bola čistá imaginácia, „realita“ pod až nevedomia. Moje divadelné anajmäposledné rozhlasové hrymajú jasne kódované konotácie sosvetom okolo, alevolila som zároveň iné uhly nazerania, najmä kontrast chladu aexpresie. Vynútili si to ajoutsideri, ktorým robím advokátku. J
Kedy sastav „vnútorného ladenia sa“ na písanie uteba zmení na akútnu potrebu písať?
Nedá sa togeneralizovať. Najpríznakovejšou aurou je však nejasný pocit „predávkovania sa“ ľuďmi, potreba vytlačiť sipre seba priestor úplnej samoty. Inak siviem len ťažko usadiť myseľ, zaostriť ju napredmet písania. Obsah a mechanizmus mysle vtedy pôsobia inak. Analytická fáza jeakobypotlačená, skôr funguje čosi akopodracionálno či intuícia prvotného písania. Až pridruhom a ďalšom site nastupuje prísnejšia racionalita, triedenie, spevňovanie štruktúry… Často pri písaní hovorím nahlas, lebo hlas jenajlepší korektor chýb vtexte.
Čo ťa dokáže vytrhnúť z roly „utiahnutej pozorovateľky“?
Asi pocit, ktorý súvisí práve sonou akútnou potrebou písať. Jepotrebné vymeniť rolu pozorovateľky zarolu exponovanej skokanky. Skočiť s celou energiou dodruhu skúmania, akým je písanie, tvorba. Vytiahnuť čosi zospodných jaskynných priestorov, no izpovrchu, lebo skúmanie by možno malo byť mnohosmerným kmitaním, pulzovaním medzi von –dnu.
Chýba súčasníkom (dospelým i deťom) schopnosť oduševniť sa, „prejaviť slobodu aodvahu“?
Deťom vôbec nechýba schopnosť oduševnenia, užasnutia. Niekedy sú slepo odvážne a svojím spôsobom i takdetsky slobodné. Sdospelými je tohoršie. Oduševnenie často považujú zanaivitu, možno ho aj zámerne potláčajú. Pritom oduševnený človek má takú žiaru! Keď opisuje vedec svoj objav, tak totam je! Sodvahou aslobodou je tozložitejšie. Oboje chce jasnejšie úsudky, zrelšie, kritickejšie myslenie. Slováci bymohli byť odvážnejší anajmä siuvedomiť, akú obrovskú silu má vnútorná sloboda jednotlivca. Každá moc sabojí silného jedinca anásledne jeho skupiny. Individuálne Ja bynajradšej rozpustila vkyseline. Jepre ňu nepredvídateľné a ťažšie zvládnuteľné akomasy zotročené vymývaním mozgov, simplantovaným strachom avulgaritou. Brain washing jevlastne freedom washing.
Označila by si sa zacieľavedomú?
Nie somdosť cieľavedomá. Ale hádam nezveličujem, keď poviem, že som sivedomá cesty a ustavičného pohybu. Podľa stredovekého nemeckého príslovia „kameň, ktorý sakotúľa, neobrastie machom“. Mojím kvázi mottom naceste je ivýchodné poznanie, že „ak lukostrelec minie terč, neviní lukani šíp, aleseba“. Je topravdivé, apritom toneznamená, že človek musí byť nejaký sebaochromujúci obviňovač. Zároveň, akniekto naceste zákerne vytláča iného zjeho stopy, je to ajdobrá posila prizabalansovaní zataku.
Prečo je čoraz aktuálnejšia potreba „citovej kultivácie dieťaťa abudovania jeho vnútorného sveta acharakteru“?
Deti rastú dosveta, v ktorom sa žije – aspoň vnašej časti – pohodlnejšie, azároveň do čoraz nepevnejšej až zmätenej reality. Mydospelí smepreinformovaní, ale, paradoxne, niesme sivedomí či znalí toho, ako saveci naozaj majú. To možno (?) vedia ibanepriestrelní oligarchovia. Jedna zreakcií je, že rodičia akoby chceli „vystužiť“ svoje dieťa tým, že saneusilujú, možno výslovne aninechcú, aby zneho vyrástol slušný, dokonca citlivý človek. Citlivý človek vtvrdej dobe vyzerá prenich až smiešny. No on jenajmä krehký! Ale ak túžime mať svet sľudskými ľuďmi, resp. s inými morálnymi princípmi, ako muvtláča spomínaná oligarchická moc, aknechceme namiesto priateľských vzťahov ibastudené „obchodné“ vzťahy, deti musia byť vychovávané setickým jadrom. Nedá sasmiať amávnuť rukou, akmoje dieťa trýzni zvieratá, manipuluje sospolužiakmi, uráža učiteľov. Ak by sa výchova kcitlivosti, súcitnosti mala považovať zamoralizovanie, potom sanemôžeme čudovať, keď deti strieľajú vškolách deti.
Ako vnímaš špecifiká práce s témou sociálnych problémov? Zrejme je dôležité, abyautor neskĺzol dodidaktizmu či sentimentu.
Myslím si, že sociálna situácia sveta bude postupne čoraz viac reflektovaná v umení, aj keď už zďaleka niestarým psychologickým realizmom. Veď už dnes sú mnohí presýtení či úplne znechutení tým, čo sa stáva kultúrnou hegemóniou – trhovníckym entertainmentom. Súčasní filozofi používajú aj výstižné termíny ideotainment ainfotainment. Prídu nové, zmenené uhly pohľadu, nové otázky ahľadanie odpovedí.
Kniha հáť tematizuje niektoré z tvojich obligátnych tém (napr. pocit lability, vnútornej samoty, outsiderstva, sociálnej krutosti, prípadne hľadanie záchranných vzťahov alebo únikov). ako sivytvorila vhodnú formu naich spracovanie premladého čitateľa?
Je to veľmi jednoduchý kľúč. Beriem mladého človeka srešpektom akoktoréhokoľvek dospelého. Rozprávam mu otom, ako javidím jeho osobné, povedzme, zložitejšie či predčasne zložité situácie. Len torobím o čosi jednoduchším jazykom, akoby som torobila vpróze predospelých.
Čo tidodáva „silu uchovať siradosť“?
Johann Sebastian Bach! To onpovedal vrúcne, keď raz po návrate zciest bola jeho žena mŕtva: „Bože, uchovaj mimoju radosť!“ Vystihol jeden zo základných princípov pritvorbe. Schopnosť cítiť radosť. Mať rád. Človek bez životnej radosti a radosti z tvorby je čosi ako väzeň. Jevyschnutý, bezmiazgy. Mneradosť dáva schopnosť empatie a empatia mi spätne vracia energiu z radosti, akou jepochopenie iných. Aj keď môže ísť oponor domelancholických odtieňov. Je toparadox, ale je totak.
Ako hodnotíš čas, ktorý uplynul odtvojej účasti vofinálovej desiatke ceny anasoft litera v roku 2009? Priniesol akceleráciu tvojich aktivít, prípadne ich ešte väčšie rozpriestranenie smerom dozahraničia?
Venovala som sanajmä písaniu dvoch divadelných a viacerých rozhlasových hier. Párkrát som čítala v cudzine. Topriame stretnutie s nepatrne inými mentalitami býva zaujímavé. VRíme somdostala otázku, či môj literárny jazyk ovplyvnil geopriestor Slovenska. Keď nad tým spätne uvažujem, natej otázke jeniečo silné. Iná reč saasi formuje v človeku, ktorý má pred očami horizont mora alebo roviny, ainý, keď vidí denne dramatický horizont vrchov, pohorí. Možno odtiaľ mám sklon kjazyku kontrastov akexpresivite.
Zlepšuje sa, zhoršuje alebo stagnuje status literatúry a umenia vôbec vočiach spoločnosti?
Toto je skôr otázka presociologičku. Nemám kdispozícii žiadne štatistiky, abysom mohla vyjadriť nejakú veľkú pravdu. Akvychádzam len z autopsie, tak práve deti, s ichotvorenosťou mysle, bymohli viesť kzlepšeniu vnímania umenia vspoločnosti. Chodím doknižníc, niekedy do škôl, a vidím, akodeti dychtivo čítajú, nech sa nám ktokoľvek pokúša nahovoriť čosi opačné – i napriek tomu, že sú zahlcované inými médiami. Apriori nezavrhnú čítanie. Lenmusia vidieť doma knihy atiež vidieť čítať isvojich blízkych. Knihovníčky robia obrovský kus práce, lebo vedia stimulovať deti kčítaniu. Ešte je však priestor na tríbenie vkusu. Harry Potter absolútne nestačí! Rovnako sa nám tí, ktorým tovyhovuje, pokúšajú nahovoriť, že ľudia neprijmú náročnejšie umenie, že chcú ibastupídne seriály a reality šou. V rámci projektu Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry sú rôzne náročné podujatia: mesiac autorského čítania, koncerty, divadlá či výstavy. No ačoraz viac ľudí saich pomaličky učí navštevovať. Len saskutočne musí ťahať vkus vyššie, vynaložiť námaha, aby ľudia boli náročnejší či aspoň tolerantnejší k náročnejším a experimentálnejším formám. Bezpohybu inde by sa z umenia stal močiar.
Ešte stále platí, že „počas písania predeti siharmonickejšie vybalansovaná, akási radostnejšia a schopná žasnúť, pozerať nasvet akoby poprvý raz“?
Najmä som sapritom naučila neustále klásť otázky, smiať sa, meniť uhly pohľadu, čo je deťom vlastné. Keď píšem pre ne, zväčša naozaj platí, čo som dávnejšie povedala. Písať predeti a mať myseľ zasmogovanú negativizmom, to bybolo voči nimnespravodlivé. Nezaslúžia si kvázi psychoterapiu autora. Snáď by sa tonejako pretlačilo ido textu a spätne pôsobilo nadetskú myseľ. Neznamená to však, že témy predeti majú byť infantilné. Naopak, treba otvárať nové, náročnejšie, dokonca ajtabuizované témy, prinášať bohatší jazyk, smelé ilustrácie. Napadá mi výborná česká poetka aautorka kníh predeti Markéta Pilátová, ktorá nedávno rozbúrila – dokonca itolerantnú – českú spoločnosť knihou odieťati, vychovávanom lesbickým párom. Je mi ľúto, že saneprekladá skoro nič zoseveroeurópskej literatúry predeti, ktorá obzvlášť berie dieťa akoseberovného partnera, ito, že literatúra predeti sa v bežných médiách obchádza ako čosi menej dôležité.
Prečo „imaginácia, fantázia, intuícia, sen, mýtus a vízia“ v reálnom živote vždy ťahajú zakratší koniec vporovnaní spragmatickou racionalitou?
V každom z nás všetko toto je. Konzumný princíp oligarchickej spoločnosti to vdrvivej väčšine ľudí lenzasypal. Systém núti človeka byť praktickým, racionálnym. Inak sioutsider, podivín… Ostrakizovaný nasociálny okraj, vôbec na akýkoľvek okraj… Umenie je sférou, kde však dokonca treba byť vkontakte stým „kratším koncom“. Aj keď existuje arts andmoney culture, vktorej, najmä vo výtvarnom umení, môže byť umelo urobený umelec práve vďaka presne vyrátanej pragmatickosti aracionalite. Najmä však nesmie prinášať desivo pravdivé obsahy, ale „veci“, naktoré sadobre pozerá, ktoré nemajú idey alichotia spomínanému systému „trhovníckeho atraktivizmu“ aideotainmentu.
Nezmocňuje sa ťa skepsa pri úvahách o realizovateľnosti „alternatívnych spoločností pre ľudskejší život, prenasýtenú ľudskú dôstojnosť arovnosť menšín“?
Pravdou je, že vo vzťahu kprítomnosti mám sklony kuskepticizmu, ale vo vzťahu kďalekej budúcnosti mám nádej. AK. Ak vôbec príde ďaleká budúcnosť. Ak sanezničí ľudstvo vojnami – veď pozeráme nasvet cezokná jadrových ponoriek; ak nás nezlikvidujú nesprávne využité vedeckotechnické vynálezy či prírodné katastrofy; akduchovné elity nebudú zlikvidované…, tak simyslím, že raz alternatívne spoločnosti budú pre ľudí bežnou voľbou. Lebo keby už všetko uvedené prekonali, budú múdrejší. Dokážu žiť nielen pohodlnejšie, ale i humánnejšie. Toneznamená, že budú „plochí“, bezproblémoví, svylízanými mozgami acitmi. Najlepšie scifi romány (Huxley, Asimov, Bradbury) tomu nenasvedčujú, alescifi vychádza vždy zetických problémov svojej doby. Keďže píšem ajpre deti, môžem byť snívač, nie? :-)
