ղľáԾ
Stanislava Repar (1960) vyštudovala filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, doktorát z literárnej vedy získala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Od roku 2001 žije v Slovinsku, kde pracuje pre časopis a vydavateľstvo Apokalipsa. Výskumne sa zaoberá najmä súčasnou slovenskou literatúrou a literárnou komparatistikou, otázkami interpretácie básnického textu a feministickou teóriou. Je autorka 12 kníh poézie, prózy, literárnej kritiky a vedy, (spolu)prekladateľka 15 knižných titulov.
Ste komplikovaný človek s komplikovaným osudom. Ale veď život by nemal byť o zjednodušeniach!
Zaujímavý vstup do rozhovoru. Neviem síce, z čoho vychádza vaše prvé tvrdenie, ale asi to tak bude: nerada zjednodušujem, nie som banálna alebo prostomyseľná a v živote si často vyberám tú ťažšiu cestu. Na druhej strane, ktorý človek nie je komplikovaný, keď sa mu prizriete zbližša? A najzložitejší je obvykle ten, s ktorým žijete pod jednou strechou a denno-denne musíte hľadať spoločnú reč. Ak teda vaša otázka vychádza z nášho spoločného kultúrneho milieu, nuž, hľadať a nachádzať si v ňom svoju čitateľnú stopu a pokúšať sa v ňom o zmysluplnú komunikáciu neprinášalo (a neprináša) vždy len pôžitok.
Začínali ste v 80. rokoch minulého storočia publicistikou a kritikou. Čo ste sa pokúšali vniesť do literárneho života?
To je omyl. Začínala som písaním básní a vojnových poviedok (!) už v detstve. Prešla som literárnymi súťažami od základnej až po vysokú školu – ako mnohí z vašej generácie –, ale nezdôrazňujem to. Neobišli ma ani klubové literárne stretávania a množstvo literárnych či životných lekcií v kaviarňach a krčmách – vrátane Michala, no ani na tom si nebudujem kariéru. Pomerne mladá som začala zasypávať literárne a kultúrne časopisy so svojimi príspevkami, knižne som vlastne debutovala ako poetka v zborníku Druhý dych (Smena 1985) – a ešte predtým, kuriózne, v jednej publikácii venovanej ženám. Tu všade som spoznala väčšinu dodnes tvoriacich kolegov a priateľov (blogy, Facebook alebo e-pošta vtedy neexistovali). S mnohými rovesníkmi (plus-mínus) sme sa zasadzovali o rozširovanie publikačného priestoru najmä pre mladých, ale aj o odstraňovanie ideologických pohľadov na literatúru a presadzovanie práva na slobodu vyjadrovania. Prečítajte si prvé číslo Dotykov, časopisu, ktorý dnes, žiaľ, stratil svoju priebojnosť, a všeličo vám bude jasnejšie. Súčasťou marazmu, v ktorom sa mladá literatúra (a nielen ona) v tom čase nachádzala, bol nedostatok kritickej reflexie – aj tej generačnej, ktorá by nebola poplatná dobovým schémam. V redakciách, najmä v Romboide, neskôr aj v Slovenských pohľadoch (po ich „prepriahnutí“) ma teda rýchlo „(pre)obsadili“ ako viac-menej domácu recenzentku. Spoločnosť už bola v perestrojkovom pohybe a všeličo bolo možné vysloviť aj nahlas. Vždy ma zaujímali výkony iných, a tak som sa do toho nemusela siliť, skôr naopak. A keďže som si nedávala pozor na ústa a nekryla chrbát, rýchlo som sa pre niektorých stala „neprijateľnou“, tou, ktorú treba zdisciplinovať – alebo diskvalifikovať. Pocítila som to napríklad v súvislosti s mojím básnickým debutom. V Smene ho prijali a zaradili do edičného plánu už v r. 1984. Po trojnásobnom nedodržaní sľubu zo strany redakcie som ho odtiaľ v r. 1987 stiahla a v pozmenenej podobe vyšiel až v r. 1994 v Modrom Petrovi, keď si ho odo mňa vypýtal vydavateľ a básnik Peter Milčák. Ako poetka som sa tak ocitla „poposúvaná v kontextoch“ – a nebola som v tom jediná. Dnešná mladá (mladšia) literárna kritika však tieto peripetie doby nevidí alebo nechce vidieť, a tak mnohé skutočnosti podáva skresľujúcim spôsobom. Možno aj preto, lebo dobe mojej mladosti už (našťastie) nerozumie, no nedá si ani dostatočnú námahu, aby si isté veci presnejšie naštudovala alebo overila. Neraz vychádza z vypočutého, z domnienok alebo holej, transparentnej fakticity, ktorá však dokáže byť zradná a všeličo nielen odhaliť, ale aj zamlčať.
Pokračovali ste vo vedeckej a výskumnej kariére – akým témam ste sa venovali?
Až v 90. rokoch prišla výraznejšie na rad aj moja kultúrna publicistika. Odišla som z výskumného miesta na filozofickej fakulte a venovala sa písaniu článkov a práci v Kultúrnom živote (ale tiež vo Verejnosti, Meridiane, Tvorbe, Osi, Fragmente, SME(ne), literárnych mesačníkoch a i.), pretože som bola doslova omámená, pohltená slobodou slova, otváraním sa médií životu, kultúre a spoločnosti. (Neoliberalizmus na nás ešte tak okato neútočil, naopak, mali sme čo robiť s vlastnými starými, ale aj novými či tzv. neviditeľnými totalitarizmami.) Zdalo sa mi, že ostať bokom by bolo zbabelé. Už vtedy som, mimochodom, podrývala ideu o ozdravnom pôsobení voľného trhu na kultúru. Medzitým prišlo pozvanie, aby som sa prihlásila na doktorát z literárnych vied na SAV – toho som sa chopila, a tak som odštartovala svoju dráhu literárnej kritičky a vedkyne aj „úradne“. Keďže som vyštudovala filozofiu a estetiku, literárna teória a metodológia ma priťahovali z pohľadu interdisciplinárnych súvislostí a možností, ktoré pred nimi otváralo postštrukturalistické myslenie. V tom čase sa k nám začala valiť zaujímavá filozofická a spoločenskovedná literatúra – bolo to fascinujúce obdobie. Spoznala som tiež kopu zaujímavých, od seba starších ľudí z tzv. sivej alebo celkom disidentskej sféry. Interpretačne som ostala verná súčasnej slovenskej poézii, pokúšala som sa k nej však približovať inakšie – a tiež odkryto subjektívne. Presnejšie, niesla som vlastnú kožu na trh a neskrývala sa za autority a všelijaké zaklínadlá. O tzv. objektívnych pravdách som si už v 80. rokoch myslela svoje. Mojou ďalšou témou sa teda stala otázka limitov racionalistického diskurzu, tiež esencialistického subjektocentrizmu umeleckej moderny a avantgárd z pohľadu novej (post)vedeckej paradigmy a umeleckej postmoderny. A samozrejme jazyk v jeho komplexných rozsahoch, najmä ako staronové médium básnickej transcendencie.
Ovplyvnil vás niekto z komunity vedcov a spisovateľov na vašej ceste výraznejšie?
Určite áno, ale hovorila by som skôr o podnetoch ako o vplyvoch. Ako prvé musím zopakovať to, čo som už viackrát povedala – že moje (ešte rosné) povedomie o modernej poézii celkom určite dozrievalo v radiačnom dosahu Válkovej poézie. Na druhej strane: v ustavičnom hľadaní nových teoretických podnetov ma zaujal Peter Zajac, ktorý bol navyše mojím školiteľom na ÚSlL SAV. Ešte na univerzite som rada navštevovala prednášky Etely Farkašovej z epistemológie; možno preto, že môj vedecký a tvorivý profil je dodnes vo všeličom až prekvapujúco podobný tomu jej. Veľa mi dali stretnutia a rozhovory s Bohuslavom Kováčom (kolegom z FF UK), Jurajom Špitzerom, Ivanom Kadlečíkom, Albertom Marenčinom, ale aj Hanou Ponickou a ďalšími – akoby mi pomáhali dostať sa k sebe samej z tej existenciálnej, ľudskej stránky a zbaviť sa meta-balastu a ideologických nánosov minulosti. Neviem, či som si získala ich dôveru svojimi textami alebo vystupovaním... A je večná škoda, že som si vtedy neviedla podrobnejšie denníky – jednoducho, nebolo kedy. Z tých takmer protichodných podnetov by som spomenula Valéra Mikulu pre jeho úžasne živý „grand style“, duchaplnosť a odľahčenosť literárnokritického výrazu (niektoré cynické „frčky“ som mu odpustila), Fedora Matejova pre jeho mysliteľskú aj formulačnú precíznosť – pričom zároveň ostáva „intelektuálnym básnikom“ svojej doby, alebo obidve Jany z Aspektu, ktoré ma ovplyvnili nepriamo a prispeli k mojej feministickej „iniciácii“ prísunom kvalitných textov. Aj s niektorými inými mojimi generačnými rovesníkmi sme sa veľa zhovárali, v redakciách (napríklad Fragmentu) sme trávili celé popoludnia a večery, nejedna noc bola pre nás prikrátka. A keby som mala spomenúť všetkých, ktorých som mala rada a za všeličo im vďačím (niektorí odišli navždy, s ďalšími sa kontakty prerušili mojím odchodom do Slovinska), bol by to dlhý zoznam. Sú však aj iné príbehy, napríklad stretnutie s Milanom Hamadom. Boli sme síce kolegami na SAV, ale cestu k sebe sme si akosi nenašli. A ja stále viac uvažujem o tom, aká je to nenapraviteľná (?) škoda. Svoju úlohu pritom určite zohralo aj to, že si hľadal žiaka (nasledovníka), a nie žiačku. Keď tak nad tým rozmýšľam, žiačku si vlastne nehľadal nikto.
Vlastný názor a spor – tieto kategórie takisto patria k vášmu profilu. Dávkujete ich vo svojom tvorivom živote správne?
Správne? Podľa koho? Každý z nás si je „plátnom“, „mierou“ i „nožnicami“. Druhí sa k nemu približujú buď cez neho (ako svojho druhého), alebo výlučne cez seba – a práve v tom je podstatný rozdiel. Buď v ňom hľadajú svoje „Ty“, alebo svoje „Ja“, čomu nevyhnutne zodpovedajú aj ich závery. Cítim ten jemný spodný podtón v niektorých vašich otázkach a ďakujem zaň. Človek sa nemôže konfrontovať so svojou verejnou podobou alebo sa o ňu škriepiť vo všeobecnej rovine, do úvahy prichádzajú len stretnutia s „konkrétnym druhým“, napríklad s vami. Konfrontácia medzi mužom a ženou je však často hodnotovo predznačená. Čo neplatí, prirodzene, iba o/na Slovensku. Žena, keď sa prie, resp. usiluje (aj vlastným výkonom a pôsobením) o svoju pravdu, pre mužskú časť intelektuálneho spektra sa rýchlo stáva prinajmenšom podozrivou, ak nie rovno neznesiteľnou, zatiaľ čo muž, keď vstupuje do polemík a zotrváva v stope, je považovaný (všetkými bez rozdielu) za odvážneho a zásadového patróna, naslovovzatého odborníka a horúčkovitého bojovníka za svätú vec. Ba čo viac, žena neraz dráždi už svojím názorom – veď čo sa má čo predvádzať a vyjadrovať tam, kde je beztak poriadna tlačenica predo dvermi. Priznám sa, že neviem, čo je to „dávkovať svoj názor“ a „sporiť sa po dávkach“. Názor je alebo nie je a spor vyvstane alebo nevyvstane. Dávkovať si môžeme akurát tak valeriánske kvapky, drogu... alebo lož.
Aká je úroveň literárnej vedy a reflexie literatúry u nás?
Hm, ak si u mňa objednáte esej na túto tému, možno ju aj napíšem. Nebude síce presná v podrobnostiach, skôr provokatívna v základnejších rysoch – ale práve o tejto celkovej mape literárnovednej reflexie na Slovensku možno treba odkryto prehovoriť – aspoň mám taký pocit.
...a v porovnaní so Slovinskom?
Tiež to nemám zmapované do detailov... Na jednej i druhej strane sú – podľa mňa – isté výhody aj nevýhody. Na Slovensku (ak si dovolím toto hrubé zovšeobecnenie) máme viac zažitý postštrukturalizmus, ktorý nám dáva určitý rozlet, na slovinskej strane sa rozvíja existencialisticko-fenomenologické a psychoanalytické myslenie, ktoré zase oslobodzuje v inom zmysle. Na literárnu vedu sa hundre aj tu, aj tam; zdá sa mi, že v Slovinsku sú hodnotové pozície (tzv. elita!) určené rigidnejšie, tiež s výdatnou pomocou médií, na Slovensku zase rýchlejšie dochádza k nečakaným extrémom, neproduktívnym vybočeniam alebo lapsusom, ktoré sú dôsledkom vnútornej neistoty a, paradoxne, priveľkej „pohotovosti“, tiež neinformovanej predpojatosti recenzentov a interpretov literárnych textov. Slovinsko celkovo žije literatúrou a kultúrou intenzívnejšie a dáva im (vo svojom duchovnom zrení i spoločenskom pohybe) väčší priestor než Slovensko. Hoci pracovitosť, poctivý prístup a inovatívnosť nájdeme aj v slovenskej literárnej vede, ktorá však ostáva akoby izolovaná od spoločnosti... Fungujú síce poroty, granty, konferencie, vychádzajú aj zaujímavé monografie, ale myslenie a jeho širšia spoločenská cirkulácia akoby stále nefungovali.
V Slovinsku žijete už vyše desať rokov, prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska?
Hlavné dôvody boli osobnej povahy, vonkajšie okolnosti mi však pomohli rozhodnúť sa. Chátranie kultúrnych inštitúcií a komunikačných okruhov na Slovensku bolo jednou z týchto okolností. Tiež som dúfala, že si vydýchnem od pracovného preťaženia (to sa mi nesplnilo) a nájdem lepšiu existenčnú perspektívu. V kultúrnom a duchovnom zmysle so