ղľáԾ
Rozhovor sportugalským autorom José Luís Peixotom.
José Luís, okrem iných tém vo vašejknihe Nedeľný obed silne rezonuje téma rodiny adomova. Je to príbeh Ruia Nabeiru, portugalského podnikateľa afilantropa. Pán Rui bol patriarcha, hlava rodu, a sjeho menom sa akosi automaticky spája láska krodine. Vy veľa cestujete, aj teraz ste prišli takmer rovno zBrazílie aopár dní sa tam vraciate, skrátkou prestávkou v Portugalsku. Do akej miery je pre vás ako svetobežníka dôležité mať rodinu adomov akde sa teraz cítite doma? Rátate do svojej rodiny aj priateľov?
Doma sa cítim na mnohých miestach. Pre mňa je otázka toho, kde sa cítim doma, veľmi dôležitá. Keby som nemal tento aspekt jasne definovaný, asi by som sa vo svete stratil, stratil by som smer. Rodina adomov však majú rôzne podoby,rôzne formy a usporiadania. Nie vždy musia rešpektovať konvenčnú, zaužívanú štruktúru, že človek si má založiť rodinu amá mať dom. No ja nevidím žiadny nesúlad medzi tým, že trávim čas na najrôznejších miestach azároveň si udržiavam svoj stredobod a smer.
Pýtate sa, či do svojej rodiny zahŕňam aj priateľov. Nie nevyhnutne. So svojourodinou mám veľmi blízky, intímny vzťah, ktorý sa nedá opísať vrámci rozhovoru. Tento vzťah presahuje stereotypy aarchetypy, ale ja aj moji blízki vieme, ako to je.
Nápad na knihu Nedeľný obed prišiel pôvodne priamo od Ruia Nabeiru. Už viem, že román vznikal z vašich rozhovorov, takmer výlučne osobných, hoci ich na čas prerušila pandémia. Písali ste ho na základe spomienok Ruia Nabeiru aj na základe svojich predstáv, ako sa asi mohli odohrať scény, ktoré sa ešte nestali, či ako ačo mohol protagonista vdanej chvíli cítiť. Ako ste tieto texty organizovali, ako sa zrodila samotná kniha? Aký je váš tvorivý proces?
Vskutočnosti som si túto knihu vhlave rozvrhol celkom jednoducho, vedel som, že chcem vytvoriť rozprávanie, ktoré by oscilovalo medzi prítomnosťou aminulosťou, medzi prítomnosťou aspomienkami. Predstavuje uvažovanie očase, vtomto prípade očase zperspektívy konkrétneho človeka ajeho života, hovorí ohistorických obdobiach, otom, čo bolo pred nami ačo bude po nás. Vtomto zmysle napokon rozoberá tie najzákladnejšie témy, ktoré sa dotýkajú nás všetkých.
Vo všeobecnosti, ale aj vtomto prípade som už mal predstavu, ako vystaviam príbeh, mal som predstavu, kam má smerovať, ale pri písaní vždy nastane moment, keď sa spolieham na spontánnosť. Pri tomto románe sa mi nestalo to, čo sa mi občas stáva, teda že musím prerábať štruktúru textu alebo sa vracať aopravovať nepresnosti, odklony od pôvodného zámeru. Vskutočnosti mi písanie išlo veľmi prirodzene anevyskytli sa žiadne väčšie problémy. Niektoré moje knihy totiž majú veľmi zložitú štruktúru, sú fragmentárne, ale túto považujem za jednu zo svojich najlineárnejších. Aspoň vporovnaní sniektorými inými.
Svoju prvú knihu, ktorá vyšla vroku 2000 pod názvom Morreste-me (Zomrel si mi), ste napísali po smrti svojho otca. Je to útla a veľmi citlivá, osobná kniha na pomedzí poézie aprózy. Reflektuje tému smútku za blízkou osobou a tému smrti. Smrť je vzápadnej kultúre odsúvaná na okraj, už spomenúť ju sa považuje za zlé znamenie. No vjednom rozhovore ste vraveli, že práve na túto knihu vám chodí najviac reakcií od čitateľov ačitateliek, píšu vám, že im veľmi pomohla. Ja som si ju prečítala tiež acítila som, že dokáže priniesť isté zmierenie. Povedzte mi onej viac.
Presne tak, vnašej západnej kultúre sa smrť často považuje za tabu. Mám pocit, že veľakrát sa téme smrti vzďaľujeme práve preto, že sa čoraz viac vzďaľujeme od prírody. Smrť je súčasťou prírody, je to jeden zjej základných princípov avytesniť ju znamená vlastne recept na katastrofu. Smrť potrebujeme, aby sme ocenili život, potrebujeme ju, aby sme si uvedomovali hodnotu času. Jednou zúloh literatúry je práve pripomínať nám, že všetci zomrieme. Do istej miery je podľa mňa pozitívne, že na ňu nemyslíme neustále. To nám poskytuje istú slobodu anezodpovednosť, ktorá má tiež svoje výhody. Ale absolútne odmietať smrť je ilúzia adraho za ňu zaplatíme vo chvíli, keď si uvedomíme, že koniec existuje, aneuškodilo by nám pracovať sčasom aenergiou svedomím konca.
Táto kniha je vPortugalsku od svojho vydania neustále vponuke kníhkupectiev a za tie roky sa jej zmojich kníh predalo najviac, určite viac než stotisíc. Rozoberá veľmi citlivú, veľmi osobnú tému, dotýka sa ľudí vo veľmi zraniteľnej chvíli ich života. Zdá sa mi, že bez toho, aby som si to naplno uvedomoval, som napísal knihu, ktoré je pre čitateľov priam liekom. Viem, že aj ľudia zoblasti psychológie vniektorých chvíľach odporúčajú prečítať si túto knihu. Avtomto ohľade je transcendentná, úplne presahuje všetko, čo som plánoval alebo si predstavoval.
Za tie roky sa však môj vzťah stouto knihou menil. Keď som ju napísal, bola pre mňa veľmi dôležitá aurčite aj dosť katarzná. Dnes cítim hlavne obrovskú hrdosť, že som napísal text, ktorý hovorí oneľahkej téme, asom rád, že som ho napísal práve vtej chvíli, dnes by som to už asi nedokázal. Bola preložená do mnohých jazykov, aj do menej bežných, ako je napríklad kapverdská kreolčina či mirandčina, čo je vPortugalsku uznaný oficiálny jazyk, ktorým však hovorí menej ako dvadsaťtisíc ľudí (na severozápadne Portugalska, pozn. prekl.), a vyšla aj vBraillovom písme. Jedno portugalské vydavateľstvo pripravilo špeciálne vydanie, do ktorého im ľudia na sociálnych sieťach posielali svoje tetovania, dali si citáty z knihy vytetovať, iní ich majú vygravírované navnútornej strane prsteňa alebo ich použili ako nápisy na náhrobky.
Svojimi besedami aprezentáciami podporujete čítanie, propagujete literatúru. Vo svete existujú rôzne modely na podporu čítania, unás sa dlhodobo udržuje štatút povinného čítania, hoci vposledných rokoch sa objavujú aj iné, interaktívnejšie programy. Existuje podľa vás model, ako priviesť mladých ku knihám? Môžu s tým pomôcť napríklad sociálne siete?
Čo sa týka mládeže, vždy radím dospelým, aby si pri deťoch čítali, aby čítali snimi. Ľudia často hľadajú nejaký trik, ktorý privedie mladých kčítaniu, ale občas ani sami dospelí nečítajú. Keď sú vdomácnosti knihy, keď sa knim nepristupuje ako kniečomu čudnému, ak dospelí čítajú, knihy sa prirodzenou formou včleňujú do života. Aoto ide. Lebo knihy sú podľa mňa vtomto smere vždy pozitívne, rozvíjajú nás, ato hocijaké knihy. Každé čítanie rozvíja vyjadrovacie schopnosti, sústredenie, schopnosť myslieť. Knihy nie sú ako sirup, ktorý chutí zle, ale robí dobre. Skutoční čitatelia si nájdu knihy, ktoré im chutia dobre, lebo keby bolo čítanie iba povinné, neexistovali by čitatelia.
Zvašich kníh si už dve môžeme prečítať aj u nás. Ktoré ďalšie by ste odporučili na preklad do slovenčiny?
Ťažko povedať, viaceré moje knihy sú pre mňa dôležité. Ale je zaujímavé stretnúť ľudí, ktorí čítali práve tie dve preložené, azistiť,aký obraz omojej tvorbe si na základe nich urobia. No každá kniha prinesie nový pohľad. Bol by som rád, keby uvás ďalej vychádzali snejakou pravidelnosťou, aby sme pokračovali vtomto dialógu. Pre mňa je veľmi zaujímavé, že sme súčasníci, žijeme vrovnakom čase, nie preto, že by ľudia mali čítať iba diela žijúcich autorov, ale ja ako žijúci autor som rád vkontakte so živými čitateľmi svojich kníh ateší ma, že sa čítajú aj vinom jazyku, je to pre mňa isté zadosťučinenie.
José Luís Peixoto (1974)
Portugalský autor, ktorý voktóbri navštívil Bratislavu, píše poéziu, prózu idrámu, nahráva podcasty osvojich cestách po svete, ale aj podcast so svojou mamou. Slovenskému čitateľovi nie je neznámy – tento rok vyšiel vslovenčine jeho román Nedeľný obed, predtým román Cintorín klavírov (2017) avrôznych zbierkach aj dve poviedky. Za viacero kníh získal významné literárne ocenenia, napríklad za Nenhum olhar (Ani pohľad) Cenu Josého Saramaga.
Na fotografii José Luis Peixoto s prekladateľkou Lenkou Cinkovou.
Foto: Elena Seitlerová
