ղľáԾ
Nemlčať: žena vliteratúre
Anketa vznikla vspolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa aamerickým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky znašich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka aliterárna vedkyňa Stanislava Repar.
1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou vdnešných podmienkach?
2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?
3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?
4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?
Jana KOLARIČ, slovinská dramatička, autorka poézie aj prózy. Debutovala úspešnou hrou pre deti Salon Expon (1976), zostavila a režijne spracovala kolekciu textov pre školské divadlá Primadona, autorka hádaniek aj románov Izpred kongresa (2006) a Draga Alina, draga Brina (v spoluautorstve, 2008).
1/ Z vlastnej skúsenosti viem, že z písania kníh sa unás nedá (vy)žiť, pre malý trhu anízke náklady. Ako autorka s rodinou musím robiť aj všeličo iné, aby sme vôbec skromne prežili, hoci sme na to dvaja. Lektorujem texty, prekladám, píšem doslovy, redigujem za honorár, občas sa pustím aj do režírovania divadelných hier (vzdelaním som režisérka). Závisím od vyplácania honorárov, tie však neprichádzajú ani rýchlo, ani pravidelne, ale sniekoľkomesačným oneskorením – ak vôbec. Preto spisovateľky zväčša nie sú na voľnej nohe, ale držia sa stáleho zamestnania (najčastejšie vškolstve) atvoria popri práci, ak im to umožní čas. Medzi mužskými kolegami je omnoho viac „freelancerov“.
2/ Médiá prehnane ospevujú ženy aktívne vo všetkých smeroch a vytvárajú tak ideál akejsi super-ženy, ktorá zvládne všetko a vo všetkých rolách je perfektná: profesionálna umelkyňa, ideálna gazdiná, matka, manželka, dcéra – opora rodičov. Jej počínanie by malo mať aj finančný efekt, celkový spôsob jej života by mal byť „na úrovni“, „štýlový“, „nadizajnovaný“, onátlaku na vzhľad ani nehovoriac. Tiež by mala ovládaťpodnikanie už kvôli úspešnosti svojich kníh na trhu. Nič čudné, že potom chýba čas aenergia na to základné – na tvorbu. Autorky, ktoré sa týmto tlakom nechcú podriadiť a utiahnu sa zhlavného prúdu, sú natoľko obchádzané azamlčané, že vlastne nejestvujú. Môžu písať úžasne, ako chcú, mediálne neexistujú.
3/ Podľa skúseností vpočetných súťažiach môžem povedať, ako vidím vplyv ženského písania na úspech uporotcov avkomisiách. Zdá sa, že literárnych súťaží sa zúčastňuje omnoho viac mužov. Nielen na prvom mieste (to bez debaty), ale aj medzi prvými desiatimi je väčšina mužských mien. Keďže sú súťaže anonymné, nedá sa predpokladať nejaké organizované sprisahanie. Dôvod vidím inde: vtom, že ženské písanie je už apriórne považované za niečo menejcenné. Emočné zložky sa najčastejšie interpretujú snegatívnym predznačením ako „presladenosť“, „sentimentálnosť“, „melodramatickosť“, „zmäkčilosť“. Niektoré autorky sa zo skúseností naučili, čo očakávajú porotcovia,aký spôsob písania platí aprispôsobili sa. Aj ja som získala úspech v súťažiach až vtedy, keď som vedome „zinscenovala“ mužský štýl písania alebo rovno prehovorila ústami mužského rozprávača. Za problematické považujem, že so štýlom súvisia aj určité „hodnoty“, konkrétne chlad, cynizmus, ľahostajnosť kiným, kblízkym, kprírode,kosudu tohto sveta. To je vmóde, to je „cool“, to je „in“. Úprimná angažovanosť pre dobro všetkých akohokoľvek, charakteristická väčšinou pre ženské písanie, je vočiach hodnotiteľov „ufňukaná“, „presladená“, jednoducho „nestráviteľná“, ateda nevhodná na nominácie aocenenia. Možno by to mohla byť téma aj pre feministické výskumy...
4/ Netuším, ako sa ztoho dostať. Kým veci ostávajú vo verbálnej rovine zásad, zdanlivo je všetko vnajlepšom poriadku: medzi mužmi aženami niet rozdielov. Iná je však situácia vkonkrétnej realite. A keď sa začneš zasadzovať zazmenu, obvinia ťa, že sa staráš len ovlastné záujmy. Sama som sa napríklad pokúsila čo-to zmeniť pri udeľovaní tvorivých štipendií vSpolku slovinských spisovateľov (DSP), kde som členka. Štatistika hovorí jasnou rečou: hoci je členstvo rodovo zastúpene asi tak pol na pol, medzi štipendistami je vnajlepšom prípade pätina žien, aniekedy ani to nie. Keď začneš vŕtať apýtať sa na dôvody, odpoveď znie, že ženy nemajú až toľko čo ukázať: články, recenzie, ceny... Komisie sa takto bránia pred výčitkami o stránení jedným či druhým. Prečo majú ženy menej čo ukázať? Asme znova pri prapríčine (o ktorej som už niečo povedala): na vine je menejcenná pozícia ženského písania vôbec.
