��������

Letnice sú významný kresťanský sviatok pripomínajúci zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a vznik kresťanskej cirkvi.

Románový príbeh sa odohráva na začiatku 20. storočia v mestečku Svätý Juraj medzi horami, kde si miestni udržiavajú spôsob života svojich predkov. Mnohé z��toho, čo im pripadá úplne normálne, však pôsobí viac ako neobyčajne, napr.��rybári lovia ryby bez udice, stromy stínajú dotykom, chodia po vode a zvuk kostolných zvonov s��rastúcou vzdialenosťou silnie. Autor opisuje idylický obraz dedinskej spoločnosti, ktorá si svoje tajomstvá pred okolitým svetom chráni, no 20. storočie zázrakom príliš nepraje.

Čítal som, že námet románu Letnice ste mali v hlave asi tridsať rokov. Kedy sa z námetu stal príbeh?

Na začiatku som mal iba predstavu miesta odtrhnutého od sveta a civilizácie, v ktorom ešte fungujú zázraky. Boh to miesto zabudol zrušiť a ľudia, ktorí tam žijú, netušia, že konajú zázraky – pre nich sú tie veci úplne prirodzené. Až keď ich na prelome 19. a 20. storočia začne konfrontovať príchod novej doby, začínajú chápať, že to, čo sa u nich deje, nie je úplne normálne.��

A��podľa čoho ste vytvorili miesto, kde sa dej odohráva –�� dedinu Svätý Juraj?

To miesto som nechcel úplne špecifikovať, povedal som si, že si ho musí čitateľ vytvoriť sám a naprojektovať do miest, ktoré pozná a sú tomu miestu podobné. Ja pochádzam z Bobrovca, dediny neďaleko Liptovského Mikuláša na severe Slovenska. To je kraj, ktorý bol vždy na okraji civilizácie, a časť nápadov pochádza určite odtiaľ. Potom som prešiel do Bratislavy, kde som o tom premýšľal, a v Prahe sa to celé zložilo. Tu bol svet úplne iný, ale ja som to takto vnímal už od detstva. Keď k nám prišla sesternica z Bratislavy, videla všade čarovné koníčky, kravičky a��ovečky a ja som sa zasa tešil, že pôjdem k tete do Bratislavy a zveziem sa výťahom. To bol pre mňa zázrak. Mal som asi sedem rokov, keď nám v Mikuláši nainštalovali prvý semafor. Fascinovane som prechádzal na zelenú asi šesťkrát za sebou. A keď v Priore namontovali prvé pohyblivé schody, vozil som sa na nich od rána do večera. Pre ľudí z mesta to bola samozrejmosť, pre mňa zázrak. A naopak. To bol asi zdroj toho nápadu.

Témou románu Letnice je koniec jednej epochy a začiatok nového technologického sveta. Z��tohto pohľadu je aj súčasná doba prelomová a podobná tej pred sto rokmi...

Podobnosť je v tej zmene. Vždy si zvykneme na istý chod sveta a potom ho už považujeme za normálny. A zrazu nám niečo staré, na čo sme možno zabudli, pripadá ako zázrak. Pritom je to úplne prirodzené. Chceme sa vrátiť buď k��zázrakom, alebo niekam, kde to fungovalo inak. Ide o to, čo môžeme zahodiť a čo si chceme nechať, čo nás bude robiť lepšími a čo horšími. Zmenám nie vždy rozumieme, prichádzajú postupne a plazivo. Treba si zadefinovať, či sú lepšie alebo horšie a či sú nevyhnutné. Letnice sú aj o tomto.

Ako vnímate zmeny nášho sveta?

Teraz je tých zmien veľmi veľa a prelínajú sa jedna s druhou. Napr. sa výrazne začína meniť náš pohľad na spoločnosť a politiku a nie som si istý, že je to zmena k��lepšiemu. Musíme sa v tom naučiť žiť a zostať sami sebou. To je tiež jedna z vecí, ktorú som mal v hlave, keď som svoj román písal. Ešte pred desiatimi rokmi sme si mysleli, že súčasnú dobu už nezažijeme. A pritom sa nám v nej opakujú veci, ktoré sme už kedysi zažili a odhodili. Predstava, že máme v Európe agresívnu dobyvačnú vojnu, by sa mi zdala úplne absurdná. Myslel som si, že po Juhoslávii sa niečo také už skončilo. A zrazu je tu a je vedená v intenciách druhej svetovej vojny. Predstava, že politici budú nadávať na múdrosť a presadzovať názor, ktorý nie je v súlade s pravdou, len preto, aby boli znovu zvolení alebo pobavili svojich voličov, je takisto úplne absurdná.������ A��spochybňujú sa veci, ktoré sú preukázateľné a logické.

Nedávno som čítal, že až 34 % obyvateľov Slovenska pracuje s naratívom, že Zem by mohla byť plochá. Zdá sa mi to desivé. Vy ste však napriek tomu optimista?

Som, ale s��tým, že o guľatosti Zeme za posledných 400 rokov už nikto nepolemizuje. Ani Keppler, ktorý mal k dispozícii iba tabuľky, triéder na úrovni dnešného hračkárskeho ďalekohľadu a husacie pero, nepredpokladal, že Zem by mohla byť plochá.

Čo podľa vás zasadilo racionalite takú strašnú ranu?

Spochybňovanie racionality je súčasný politický trend. Lebo keď spochybním racionalitu, môžem spochybniť a ospravedlniť čokoľvek.���� Súčasní politici tým len odpútavajú pozornosť od toho, že sami robia niečo, čo by si ich volič nemal všimnúť. Zdá sa mi absurdné aj preskúmavanie vecí okolo covidu. Mám vyštudovanú farmáciu, dvadsať rokov robím v oblasti, ktorá nie je ďaleko od vakcín, hoci skôr v��imunologicko-onkologickej oblasti, ale myslím si, že sa vo fungovaní buniek, ľudského organizmu a��imunity trocha vyznám. Takéto spochybňovanie oficiálnych štúdií je veľmi nezodpovedné.

Viem, ako tie štúdie vznikajú a ako prísne sú hodnotené.�� Navyše je absurdné, keď ich spochybňujú úplní laici.

Ja, ktorý sa zaoberám istou časťou biomedicíny, by som si nedovolil povedať súd o niečom, čo je iba tesne vedľa mojej špecializácie. Na to sú odborníci. Zvykli sme si spochybňovať autority, ktoré museli niečo vyštudovať, vyskúmať a��ťažko si prejsť cez určité poznanie. Myslím si, že by sme im mali veriť. Tak ako akceptujeme, že automechanik nám opraví auto a ja to nedokážem, tak by sme mali veriť, že ten, kto je autoritou v určitom odbore, nám hovorí pravdu. Nie vždy jej musíme rozumieť – nie sme všetci odborníci. Na sociálnych sieťach však všetci rozumejú všetkému – od hokeja až po jadrovú fyziku.

V románe opisujete svet iracionálnych zázrakov a popritom sa zaujímate o popularizáciu súčasnej vedy a výskumu. Ako idú tieto dve veci dokopy?

Ja si myslím, že idú. Nevidím až taký veľký rozdiel medzi uchopiteľným racionálnym svetom a svetom, ktorý vytvára fantázia. Fantáziu potrebujeme, aby sme racionálne uvažovanie niekam posunuli. Najskôr musíte mať určitú predstavu, ktorá môže vyzerať absurdne. Začnete ju skúmať a možno z toho vznikne niečo, čo ste nečakali.

Možno takto prišiel Einstein na teóriu relativity a Keppler pred 400 rokmi spočítal dodnes platné dráhy planét. Vo vlastnej fantázii si to vymyslel a potom prakticky overoval a prepočítal. Je zaujímavé, že mu to spočiatku nevychádzalo, bol presvedčený, že keď je Zem Boží výtvor, musia byť tie dráhy pravidelné. Mal to byť kruh a nie nejaká elipsa.

Bol však prekvapený, že to dáva zmysel, hoci iný, ako si pôvodne predstavoval. Nesmieme si myslieť, že veci sú len racionálne. Mnohým fenoménom zatiaľ nerozumieme, ale majú istú logiku. Keď sa uzavrieme v predstave, že existuje iba jediná správna logika, tak sa prestaneme vyvíjať. Myslím si, že je dobré si popri racionálnom uvažovaní pestovať aj fantáziu. Navyše, niekde vo vnútri sme stále mýtickými ľuďmi – tisíce rokov sme mágiou zapĺňali svet, ktorému sme nerozumeli, dávalo nám to istotu. Stále to v��nás zostáva, stále nás to doplňuje.�� Einstein hral na husle a��asi to malo svoj význam. Mne sa mimoriadne páčil astrofyzik Carl Sagan. Jeho diela sú napísané poetickým literárnym jazykom, ktorý je originálny a��kvetnatý, s príkladmi z literatúry a filozofie. To prelínanie nie je zlé. Široký rozhľad a všeobecné vzdelanie vám pomôže orientovať sa aj vo veciach, ktorým nerozumiete. Nemusíte im porozumieť, ale môžete im uveriť.

Ja som to vnímal aj tak, že svet zázrakov je blízky poézii a humoru, ktoré ponúkajú iný pohľad na svet a realitu.

Áno, presne tak. Vtip je o tom, že sa na niečo pozriete z iného uhla a zrazu sa vám to ukáže buď smiešne, alebo iné.

Poézia je presne o��tom. Zachytíte niečo nie priamym opisom, ale nájdete tomu miesto vo svete. Pozriete sa na určitú vec tak, že uvidíte jej tieň. Akoby ste nahliadli aj na to, čo je za tou vecou a pod ňou. Normálne to nevidíte, ale viete, že tam niečo je. Je to dôležité a myslím, že každý človek by to mal mať v sebe. Ten kus poézie. Môj vzácny priateľ básnik Ivan Laučík mi kedysi dávno, keď som mal asi 15 rokov, povedal krásnu vetu: „Poézia je tieň, ktorý na svet vrhá náš vnútorný život. A ľudí bez tieňa sa všetci vždy báli.” Myslím si, že právom. Bez tieňa bude človek plochý a nebude mu robiť problém robiť nekalosti. Nedíva sa na svet z iných uhlov a je zbavený istého druhu empatie. Z tohto pohľadu je poézia úžasná a má čo robiť aj v próze.

Ako prozaik ste debutovali v��zrelom veku. A��získali ste hneď dve najvýznamnejšie české literárne ceny Magnesia litera. Ako ste to vnímali?

Bolo to veľmi príjemné, lebo som mal možnosť vojsť do iného sveta. Už som ho síce poznal, lebo po absolvovaní DAMU som sa pár rokov živil umením. Potom som sa vrátil k farmácii a to je trochu iný svet. Pre mňa tie ceny nie sú až také podstatné, ale otvorili mi dvere k ľuďom, ktorých si vážim a s ktorými sa môžem pozhovárať o veciach, o ktorých sa treba vyjadrovať. Myslím si, že už som k tomu kompetentný. So všetkou skromnosťou cítim, že som sa stal autoritou, ktorá môže niečo povedať. Už to nie je len o názore, ale aj o tom, že som niečo vytvoril. Dáva mi to možnosť hovoriť a stretávať sa s ľuďmi. Veľmi rád chodievam na besedy, lebo zrazu vidím, že sa tu stretlo päťdesiat ľudí, ktorí mi dokazujú, že svet je vo svojej podstate dobrý. Tí ľudia dokážu spolu slušne debatovať a mať voči sebe úctu. To ma napĺňa optimizmom, že svet je v podstate dobrý, len na to musíme prísť.

Letnice ste napísali špecifickým archaizujúcim jazykom, ktorý je vaším autorským dielom, nie spôsobom, akým sa niekde kedysi hovorilo. Podľa čoho ste ho vytvárali?

Áno, to máte pravdu. Ten jazyk si stanovila téma a štýl, ktorý som si zvolil. A��musel, samozrejme, korešpondovať s témou, o ktorej som písal. Použitý jazyk nie je historický. Takto sa nehovorilo na začiatku 20. storočia, ale nehovorí sa tak ani dnes. Nesnažím sa o vzkriesenie starého jazyka. Je to jazyk, s ktorým sa hrám, ale myslím si, že to robilo viacero autorov. V Čechách takto pracoval s jazykom napríklad Vančura alebo Hrabal a, samozrejme, Čapek. To, čo písal, nebol hovorový ani súčasný český jazyk. Ja som si našiel jemne archaizujúcu jazykovú polohu, ktorá mi pomáhala udržať pocit nadhľadu a hyperboly, že to nemyslím úplne smrteľne vážne. Je tam odstup, ale žijem v tom svete. Aj s tým odstupom.

Čo chystáte ďalej? Čítal som, že opusom dva malo byť pokračovanie ����ٲ�í��, ale rozhodli ste sa ten námet ešte odložiť a napísať príbeh zo súčasnosti. Mohli by ste naznačiť aspoň tému?

Keď píšem, tak o tom často rozprávam kamarátom a��pritom si vždy domyslím dej o kus ďalej a��napadnú mi ďalšie veci, ktoré budem rozprávať zase niekomu inému. Vytváram také ostrovčeky, ktoré si potom pozliepam. Mám rozpísaných alebo viac menej dokončených viacero vecí, ale chcel by som teraz vydať prózu, ktorá by mala byť o návratoch, odchádzaní, stratách a o��tom, aké prirodzené je strácať a nachádzať. O opúšťaní a hľadaní seba v minulosti. Nebude to však autobiografia ani autofikcia. Chcel by som písať, ako sa niekto vracia na miesta, kde voľakedy vyrastal, kde sú jeho spomienky naviazané na priestor, v ktorom už nežije. Týka sa to starej záhrady a��domu. Už sa o ne nemôže starať, lebo sú ďaleko. Hlavný hrdina sa obáva, že spomienky spojené s domom zmiznú, lebo sa mu už nebudú vracať na miestach, na ktorých ich nachádzal. Príde však na to, že všetky tie veci máme v sebe a budeme si ich vždy nosiť so sebou.

Miroslav Hlaučo (* 1967 Bobrovec) je český manažér v oblasti medicínskeho výskumu a vývoja bunkových technológií a spisovateľ, autor románu Letnice. Rozpomínání na konec světa, ktorý bol ocenený ako debut roka v rámci najprestížnejšej českej literárnej ceny Magnesia Litera 2025. Vyštudoval klinickú farmáciu v Bratislave. V roku 1990 sa presťahoval do Prahy, kde študoval réžiu na DAMU a filmovú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity. V rokoch 1994 – 2002 pracoval ako režisér v niekoľkých českých divadlách a učil na Vyššej odbornej škole hereckej v Prahe. Je autorom niekoľkých dramatizácií. Externe spolupracoval s Českým rozhlasom. V roku 2002 sa vrátil k farmácii. Pracoval pre spoločnosti Baxter a Sotio – SCTbio (od roku 2011 do súčasnosti).

Foto: Dado Nagy

��