��������

Vaša kniha ma očarila svojou atmosférou. Neviem ju presne opísať. Keď ju čítam, cítim sa bezpečne, pokojne, ako pri meditácii. Cítite rozdiel v tom, ako čítajú túto knihu deti a ako dospelí?

Myslím, že áno. Dospelí sú vnímavejší k štýlu písania, k atmosfére. Deti skôr vnímajú postavy a príbeh. To, čo sa tam odohráva. Ale deti vyrastú a potom si to môžu prečítať znova!

Odkiaľ prišiel nápad vypraviť sa s Tomkom na dobrodružnú cestu? Čo bolo prvým obrazom, ktorý vás k tomuto príbehu naviedol?

Vyrástol som na francúzskom vidieku, na farme, ďaleko od všetkého. Sníval som o tom, že odídem do sveta. Mám päť súrodencov. Keď starší odišli z domu a mňa nechali s rodičmi, chcel som ísť za nimi. Boli to práve oni, kto mi otvoril tú pokrievku na hrnci. Dokázali vyletieť z domu. Túžil som spraviť to isté. Ako Tomek. Tomkov príbeh je trochu aj mojím.

Ako dieťa ste mali radi skôr rozprávkové príbehy alebo tie, ktoré boli zasadené v reálnom živote?

Keď som bol malý, veľa som nečítal. Nemali sme doma rozprávky. Čítaval som si športovú stránku miestneho denníka a čítal som týždenník Spirou, v ktorom boli komiksy. Rozprávky prišli do môjho života až neskôr.

Ako to máte s čítaním, s knihami teraz?

Dnes žijem v obklopení kníh. Doslovne. Moja pracovňa je maličká. Je na poschodí, mám tam okno s výhľadom do záhrady a všetky steny sú obložené knihami. Aj na zemi sú knihy. Knihy sú tam vlastne úplne všade. Pre mňa je to veľmi príjemný pocit. Je to taký môj malý pokojný priestor uprostred kníh. Vtedy rád píšem. Aj preto mám tak rád jeseň a zimu. Človek sa vtedy cíti uzavretejší, bezpečnejší.

Keď som si robila rešerš k tomuto rozhovoru, narazila som na vašu odpoveď na otázku, za akých podmienok píšete. Bolo v nej: „V mojej pracovni, na počítači. Často pri tom počúvam hudbu. Rád píšem na jeseň a v zime. A ráno. Nikdy nepíšem v noci!“ Vidí sa mi to ako dokonalý filmový záber. Akú hudbu počúvate pri písaní?

Mnohé z mojich románov som písal v sprievode hudby. Naopak, v prípade knihy Rieka, čo tečie som počúval predovšetkým indické náboženské spevy. Je to povznášajúca hudba, spirituálna. Môžem ju teda pokladať za soundtrack k tejto knihe. S hudbou pri písaní si však treba dávať veľký pozor, pretože ak je hudba naozaj krásna, tak máte pocit, že to, čo ste napísali, je naozaj geniálne. Ale keď si to potom prečítate v tichu, zistíte, že až také skvelé to zas nie je. Z tohto dôvodu neodporúčam počúvať pri písaní Johanna Sebastiana Bacha.

Kniha sa skladá z dvoch častí. Jednu rozpráva Tomek, druhú Hana. V prológu prvej sa prihovárate čitateľom a čitateľkám vy. Prízvukujete v ňom, že toto rozprávanie sa stalo kedysi. „Ale že už vtedy boli dúhy po daždi, marhuľový lekvár s mandľami a improvizované nočné kúpanie, jednoducho, všetky tie veci, čo majú ľudia radi aj teraz.“ Sú to veci, ktoré máte radi vy? Máte rád palacinky so slaninou, ktoré sa v príbehu objavia tiež?

Som vegetarián, takže s tými palacinkami to je už teraz bez slaniny. Ale ten marhuľový lekvár s mandľami mám naozaj veľmi rád. A som veľmi maškrtný, takže sa to vždy akosi ocitne v mojich knihách. Má to nejaké spojenie s mojím detstvom. ��š��ٰ�� tie sladkosti a koláče.  

Rieka, čo tečie naopak je o šialenej chuti žiť, o odvahe, intuícii, viere. Ani Tomek ani Hana počas rozprávania nestretnú nikoho zlého, nikoho, kto by im chcel ublížiť. Veria v dobré konce. Veríte v šťastné konce aj v reálnom živote?

Čo sa týka odvahy. Tomek až taký odvážny nie je. Ostatne, ani Jefferson (postava z rovnomenných autorových kníh pre deti, pozn. SPB). Oni sa skôr správajú, ako keby boli odvážni. Keď sa ma na besedách deti pýtajú, či som aj ja odvážny, odpovedám, že nie som, ale správam sa tak, ako keby som bol. Čo sa týka šťastných koncov. Samozrejme, existujú.  Ale nie vždy!

V príbehu sa ocitáme v naozaj nezvyčajných, priam magických prostrediach, kde sa dejú nečakané veci. Ako sa vám žije s takou obrovskou fantáziou v bežnom živote?

Je fakt, že takáto obrazotvornosť a fantázia sú užitočné v profesionálnom živote spisovateľa, ale v bežnom živote je to niekedy problém. Stáva sa mi, že niekde niečo zabudnem, ako práve teraz svoj počítač, svoje slnečné okuliare... Našťastie, je tu moja manželka, ktorá sa stará o tie praktické veci.

Rieka, čo tečie naopak vyšla pôvodne ako dve knihy. Vedeli ste od začiatku, že prvá kniha s Tomkovým príbehom bude mať pokračovanie?

Nie, nevedel som to. Príbeh Tomka som písal ako samostatnú knihu. Mal som však veľa odoziev, najmä od čitateliek, že je to veľmi pekný príbeh, no je tam aj to dievča a to zažilo takisto veľké dobrodružstvo, ak nie dokonca väčšie, pretože išlo z väčšej diaľky. Boli zvedavé, aký príbeh si so sebou nesie ona, Hana. Tak som ho teda vyrozprával.

V súčasnosti sa čoraz častejšie hovorí, že príbehy dokážu zmeniť svet a my ich potrebujeme nielen rozprávať, ale aj počúvať. Súhlasím s Hanou, že príbeh je najkrajší, najvzácnejší dar, ktorý vieme darovať i dostať. Vy ste nám jeden poklad darovali v podobe tejto knihy.  Aký najvzácnejší príbehodar ste dostali vy?

Asi najväčšmi ma ovplyvnila kniha Robinson Crusoe, ktorú som čítal, keď som mal desať rokov. Bol som vtedy na internáte, kde som bol hrozne nešťastný. Bol som nesmierne uchvátený tým, že je napísaná v prvej osobe jednotného čísla. Mal som pocit, že ten hlas, ktorý v nej prehovára, sa obracia priamo na mňa. To bolo pre mňa veľmi silné. Osamelosť Robinsona Cruose bola mojou samotou. Tá, ktorú som prežíval na internáte.

Akých súčasných francúzskych autorov a autorky by ste nám odporučili prečítať si?

Je ich veľa, ale takto na prvú mi napadá Jean Echenoz. Píše veľmi jednoducho a jeho štýl je čitateľný. Píše o bežných, konkrétnych veciach, ale vždy je v tom aj poézia, sen. To sa mi veľmi páči.

Foto: Michal Gorný