��������

Okrem toho, že si čerstvou víťazkou Anasoft litery, máš niečo, čo na slovenskom knižnom trhu asi nemá nikto iný: vlastnú edíciu. Musím sa na ňu spýtať, pretože sa mi to vlastne zdá celkom zábavné. V pozitívnom zmysle slova.

S vydavateľom Petrom Šulejom som sa najskôr rozprávala iba o tom, že by som chcela, aby moje knihy mali rovnaký formát. Aby sa oddelili od prvých troch, ktoré vyšli inde, navyše Eklektik Bastard má trošku neštandardný formát. Peter prišiel s tým, že urobíme samostatnú edíciu, čo sa mne hneď zdalo absurdné, vôbec som s tým nebola stotožnená. Zdalo sa mi to egocentrické a v zásade aj zbytočné. On argumentoval tým, že jemu sa to v podstate do žiadnej inej edície nehodí. Tak som súhlasila, ale nebolo nikdy mojou snahou trepať sa do nejakej vlastnej edície. Keď vydavateľ chce mať edíciu ivana g., tak nech ju má. Ktovie, či v nej ešte niečo niekedy vyjde. Mne by sa možno páčilo, keby som do tej edície odporúčala rukopisy iných autorov, vznikla by taká edícia mojich kníh a dobrých kníh iných autorov.

Viem si veľmi dobre predstaviť život, ktorý sa točí predovšetkým okolo kníh. Sama o prácu s literatúrou a textami nemáš núdzu. Vieš si ešte pri čítaní oddýchnuť?

Momentálne robím rôzne chlebovky, pretože sa nezaoberám iba korektúrami umeleckých textov, ale upravujem aj kadejaké výročné správy pre rôzne firmy a podobne, čo je pre mňa super, lebo si pri tom dokážem vždy trošku oddýchnuť. Stále som pri počítači, stále robím s textom, ale aj preto potrebujem oddychovky, pri ktorých inak zapájam mozog a robím ich mechanickejšie. Núdzu naozaj nemám, buď je toho veľa, alebo mám hluché obdobia. Momentálne zažívam tú prvú možnosť a už sa teším na uhorkové obdobie, počas ktorého odo mňa nikto nebude nič chcieť aspoň dva mesiace. Veľmi po tom teraz túžim. Baví ma sledovať kamošov na dovolenke: všetci si tam berú knihy a tešia sa, že konečne môžu nerušene čítať, kým ja som rada, že konečne čítať nemusím. A to mám pritom veľmi rada čítanie len tak z plezíru, no nestíham toho veľa. Povinnou jazdou sú knihy kolegov zo slovenskej prózy. Tu si strážim, čo vychádza, a čítam to poctivo. Nie preto, lebo musím, ale je to moja srdcovka a pochopiteľne ma ich tvorba zaujíma. K prekladovej literatúre sa dostanem už menej a najväčším relaxom je pre mňa aj tak počúvanie hudby. Teda, rada ležím pri mori a nerobím nič, no pri počúvaní opery zapínam úplne iné vnemy, ale najmä nepoužívam oči. Hudba ma vie naozaj zrelaxovať.

Keď spomínaš čítanie svojich slovenských kolegov a kolegýň, chcem sa s tebou podeliť o svoj zážitok. Zažila som pri čítaní ��������č���© jeden konkrétny inšpiratívny moment: v istej skvele napísanej scéne, opisujúcej prebúdzajúcu sa sexualitu protagonistky, ma to inšpirovalo vydať sa vo svojej vlastnej tvorbe na túto tému iným smerom. Nešlo mi o to, aby som sa vyhla kopírovaniu teba, skôr som si povedala, že sa programovo na túto tému pozriem z inej strany. Zostalo to so mnou preto, lebo sa mi predtým nestalo, že ma cudzia kniha vie nakopnúť aj týmto spôsobom. Stáva sa ti, že ťa niečí text pošle neočakávaným smerom?

Už som sa naučila, že v��čase, keď píšem svoje texty, nemôžem čítať. Mám totiž tendenciu preberať poetiku autora, zvlášť, keď mi je blízky a inšpiruje ma vlastne príliš. Preto sa tomu snažím vyhýbať cielene. Nečítam nič dobré, len pracovne tie moje výročné správy a texty o finančníctve. Dobrú knihu nechcem čítať, keď píšem. Ďakujem ti, že to hovoríš, pretože mi presne napadlo, ako som mala pri niektorých knihách také momenty, keď ma niečo nakoplo do písania. Ani nie ��do písania niečoho konkrétneho, ale do aktu písania. Mala som obdobia autorského bloku alebo som sa jednoducho necítila na to, že by som tvorila. A keď si k tej rozpracovanej veci sadneš, vidíš, že to nie je dobrý text, a nejde ti to, ani keby si chcela. Mala som párkrát také obdobie, keď som dlho stagnovala, no a vtedy sa stalo, že som začala čítať dobrú knihu a nabudilo ma to. Neviem spomenúť nijakú konkrétnu, no to potešenie ma naštartovalo. Je to pre mňa teda už osvedčená barlička. Začnem byť jednoducho vtedy taká nadšená, že wow, tento text je dobrý, určite aj ja napíšem niečo dobré!

Pred pár dňami si absolvovala debaty na školách v rámci projektu Literárny kvocient pre stredné školy (spolu s literárnymi vedcami Petrom Darovcom, Radoslavom Passiom a Viliamom Nádaskayom). Štyri školy za štyri dni, do toho minimálne dve besedy v knižniciach. Nevyčerpáva ťa mať v takomto slede za sebou toľko diskusií?

Určite je to vyčerpávajúce, ale na druhej strane som rada, keď to mám také zhutnené. Nemám rada, keď sú besedy rozťahané na rôzne dni, lebo ak mám veľa takýchto prezentácií, tak v dňoch voľna sa nestíham aklimatizovať na to, že by som mala písať, nieto ešte reálne aj písať. Preto mám radšej, keď to mám v jednom bloku. Tieto besedy so študentami boli navyše veľmi fajn. Mám skúsenosť spred rokov, keď som v rámci Ceny René chodila po stredných školách a mala som už vtedy pocit, že robím niečo zmysluplné. Teraz sa mi to opäť potvrdilo. Špeciálne dobre mi bolo v Prešove, kde sa podujatia zúčastnili tri školy naraz, bolo veľa otázok z publika a pozitívne ma prekvapilo, že atmosféra nebola len o tom, že deti pozerajú do mobilu a sú rady, že majú voľnú hodinu. Boli tam aj študenti z mojej bývalej školy, takže, samozrejme, padla aj otázka z publika, na akú strednú som chodila. Šípila som v tej otázke hrdosť, že na tej škole študujú aj oni, a to, že sa k nej hlásia, sa mi zdalo sympatické.

Viem, že ste sa na diskusiách rozprávali aj o vulgarizmoch. Na tejto pôde sa to podľa teba vyťahuje preto, lebo stále prevláda názor, že pred deťmi neradno nadávať?

Spomínam si, že už pri diskusiách kvôli Cene René na to prišla reč, keďže vulgarizmy sú v každej mojej knihe. V rámci týchto podujatí teraz prišla otázka z publika, no položila ju učiteľka a nie študenti. Ono to ani nebola otázka, skôr výčitka, či je to nadávanie naozaj nutné. Na ďalších besedách sme teda začali o tejto téme rozprávať preventívne, skôr než sa niekto začal pýtať. Spravili sme to ako taký cielený blok o tom, prečo majú vulgarizmy miesto v literatúre, keď sú použité funkčne.

Tvoja kniha barbora, boch & katarzia vyhrala prvý ročník spomínanej Ceny René (v roku 2017). Určite si zachytila, keď bola z päťky pred niekoľkými rokmi vyradená Táto izba sa nedá zjesť Nicol Hochholczerovej. Zdalo sa ti to aj vo svetle víťazstva tvojej knihy absurdné?

Zachytila som to a veľmi sa ma to dotýkalo. Nielen preto, že vieme, aké knihy tam boli nominované či ocenené predtým vrátane tej mojej. Vytáčalo ma to z princípu. Keď bola kniha nominovaná, nevedela som o tom, že problém bol aj s mojou knihou v��roku 2017. Mirka Vallová neskôr totiž kdesi povedala, že niektorý z potenciálnych sponzorov sa vyjadril, že sponzorovať cenu nebude, ak tam moju knihu nechajú, a požadoval, aby ju z��päťky vyňali. Mirka to odmietla. Zdá sa mi, že je to adekvátny spôsob, ako sa majú takéto situácie riešiť. Pri Nicol som mala dojem, že zbytočne utrpela preto, lebo zodpovední ľudia nevedeli celú tú situáciu vyriešiť. Podľa mňa sú úskoky do „nebudeme provokovať“ zbabelé, ale neviem sa k tomu vyjadriť inak než zo svojej totálne laickej pozície. Neviem, čo sa dialo v pozadí, ale osobne ma to vytočilo, lebo si myslím, že si to tá kniha vôbec nezaslúžila.

Kto je tvojím „neslušným“ vzorom? A mám na mysli autorov či autorky, ale aj ľudí, ktorých poznáš.

Moja životná inšpirácia v čomkoľvek, nielen v práci s vulgarizmami, bol Blaho Uhlár. Čo sa týka jeho osobného života, ale aj tvorby v Stoke, vždy ich využíval presne tam, kde mali byť. Nikdy som to nepovažovala za prvoplánovú šokujúcu vulgaritu, vždy to bolo opodstatnené, každé slovo sadlo presne tam, kde malo byť. A tak sa aj vyjadroval. Čo sa týka literatúry, presne si pamätám, ako som na strednej škole dostala od spolužiaka do ruky Ballovu Graviditu. Bola to prvá kniha, ktorú som od súčasného slovenského autora čítala, a bola som z nej nadšená. Mala som 16 alebo 17, čítala som veľa českej a svetovej prózy a o tej slovenskej som mala mylnú predstavu, že to nemôže byť dobré. Bola som ovplyvnená aj tým, ako vyzeralo povinné čítanie. Takže zrazu som držala Graviditu a zhltla som ju na posedenie. Bola som fascinovaná, ako toto môže byť slovenská próza. A nielen v tom, ako využíval vulgárnu lexiku, fascinovala ma tá práca s textom celkovo. Od tej chvíle som systematicky čítala celého Ballu a čítam doteraz. Je pre mňa stále vzorom toho, ako sa to robí. Cez Ballu som sa dostala k Vilikovskému či Slobodovi, čo môže pôsobiť ako inverzný postup, ale tak to bolo.

Určite som už zachytila nejaké pripodobenie tvojho autorského výrazu k Ballovmu, najmä v súvislosti s debutom Usadenina. Že si Balla v sukni.

Konkrétne som také niečo asi nezachytila, no nedá sa to vylúčiť, lebo ja som v tých časoch o Ballovi písala diplomovku a venovala som sa postmodernej próze. To sa na prvej knižke aj podpísalo. Bolo vidno, čo čítam a čo študujem, takže je pravdepodobné, že niečo také zaznelo.

Poznám aj horšie prirovnania.

No, ježišmária, ak toto zaznelo, tak to považujem jedine za kompliment. Takisto si viem horšie mená predstaviť. Balla v sukni, to je veľká pocta.

Máš obľúbené vulgárne slovné spojenie?

Ja mám rada „do materinej konti“. Na východe je konťa taký drdol či vrkoč a je to absurdná nadávka; asi ani nie je vulgárna, ale je írečitá, v podstate je to také fajné východniarske zahrešenie. Ale potom mám rada, tak pre seba, do psej riti alebo do psej piči, podľa toho, aká je situácia. Psa často používam. (smiech)

Obávaš sa cenzúry v literatúre? V spoločenskom diskurze sa stále častejšie spomína normalizácia, myslíš, že k nej naozaj smerujeme?

Ja sa bojím, že už to naozaj prichádza. Obávam sa toho od posledných volieb a čím väčšmi sledujem, čo sa tu deje, tým väčšmi sa toho obávam. Spomínam si presne, keď som bola na Vyšehradskom literárnom štipendiu v Budapešti a mali sme napísať text o podobnostiach medzi Slovenskom a Maďarskom. Dala som doň asi tri provokujúce vety, v ktorých som kritizovala orbánovský režim a porovnávala ho so Slovenskom v tom duchu, že u nás to ešte nie je také hrozné, ale že sa obávam, čo tu nastane. Ako vidno, obávala som sa oprávnene. Ten text sa mal čítať po slovensky aj maďarsky, malo sa to vysielať online. A vtedy mi prekladateľka, ktorá to mala preložiť, povedala, že tie vety musím vyškrtnúť, lebo keď niečo takéto zaznie, vyhodia ju. Ja som sa vtedy úplne zdesila a hrozne mi prišlo ľúto, že takéto veci sa dejú rovno tu za hranicami, že to existuje tak blízko nás.

Vnímaš teraz väčšiu zodpovednosť pri písaní či verejnom vystupovaní? Po novom si navyše víťazka Anasoft litery a ak to so sebou neprináša rovno prestíž, tak minimálne viac priestoru na vyjadrenie sa – takto v rozhovoroch, na podujatiach a podobne. Cítiš na sebe tlak?

Ja som sa nikdy nepovažovala za dostatočne kompetentnú vyjadrovať sa k akýmkoľvek politickým otázkam, už tobôž nie verejne. Môžem si to dovoliť medzi známymi pri káve, ale nikdy som nebola typ, čo by potreboval vyjadrovať svoje politické názory, pretože si myslím, že sú tu na to oveľa kompetentnejší ľudia. No vzhľadom na to, čo sa tu v posledných mesiacoch deje, tak áno, cítim na sebe tlak. Teraz som napríklad spolupracovala s Uhlom_92 na performance Slováci ožijú. V nej pracujem so zadaním a vyjadrujem sa napríklad aj k tomu, aká by mala byť nová slovenská hymna – zadanie vzniklo dávno predtým, než to tu pred pár dňami naozaj začalo byť témou –, kedy tí Slováci teda ožijú, čo s tými našimi sprofanovanými symbolmi národnej hrdosti. Toto je projekt, do ktorého by som sa pred rokom nepustila. To, že na ňom teraz s Júliou Rázusovou a Alžbetou Vrzgulou spolupracujem, zo mňa určite nespravilo kompetentnejšiu osobu, rovnako ako ani to, že som vyhrala Anasoft literu. Vnútorne však cítim, že by som sa chcela k situácii na Slovensku vyjadrovať viac, aj keď�� sa v��tom necítim úplne komfortne. Nikdy som nemala tendenciu brzdiť sa v tom, čo píšem, práve naopak. Vždy to bolo o provokáciách a témach, ktoré nie sú dostatočne komunikované, či už sa bavíme o alkoholizme, o sexuálnom zneužívaní alebo psychických chorobách. A myslím si, že aj stav tohto štátu je téma, o ktorej sa treba rozprávať nahlas.

Predstav si, že o 10-20 rokov bude úryvok z ��������č���© v čítanke – pravdaže, ak Slovensko nezlezie z demokratickej cesty.

Ja by som si vedela vysnívať v čítankách pre stredné školy naozaj veľa zmien. Čo sa týka literatúry, veľmi by som si chcela predstaviť jej výučbu tak, že by sa začínalo od aktuálnej tvorby a spôsob vyučovania a čítania textov na školách by bol diametrálne odlišný od dnešného. Potešilo by ma, keby sa tie čítanky inovovali, aby sa začínalo súčasnými slovenskými autormi. Teda textami, ktoré môžu byť stredoškolákom potenciálne bližšie. No a potom, keď začnú takto, nech ich v ďalšom štúdiu pokojne zaujíma Shakespeare či Hviezdoslav; alebo aj nie. V podstate si neviem predstaviť dôvod, prečo by sa mi nepáčilo byť v čítanke, keď tak rozmýšľam. (smiech)

Tak ťažko si predstaviť, že by sme tu mali tvrdý fašistický režim, ktorý by do čítaniek dával akurát úryvky z ��������č���©...

Tak to by už boli úplne iné čítanky. Inak, presne záleží od toho, či sa nejakým tragickým spôsobom neodkloníme od demokracie. Lebo potom tie čítanky a osnovy budú vyzerať tak, že budeme radi za tie dnešné. Ale ktovie, či tu ešte v takej dystopickej budúcnosti budem žiť.

Foto: Juraj Starovecky / Zdroj: Anasoft litera

��

��