ղľáԾ
Rozhovor sliterárnym vedcom Tomášom Horváthom
Meno Peter Suchanský nie je celkom známe a žiadna zjeho kníh sa dnes ani nedá kúpiť vkníhkupectvách. Je zámerom tvojej práce dostať tohto autora do povedomia, aby si ho možno všimli vydavatelia, neskôr čitatelia? Alebo bol výskum Suchanského skôr dierou na literárnovednom trhu?
To by bol, zdá sa mi, veľmi optimistický a,bohužiaľ, asi aj dosť nepravdepodobný scenár, že by literárnovedná monografia mala moc primäť nejakého vydavateľa vydať knihu istého autora. Pravidlá trhu platia skôr pre vydavateľov než pre literárnu vedu, ktorá ich nútene len chabo imituje aparoduje všakovakými štátnymi grantovými systémami ačíselnými hodnoteniami publikácií. Isteže, ako bočný efekt by to bolo veľmi potešujúce. Veď ak si dobrodružné romány Petra Suchanského vedeli nájsť svojich čitateľov pred takmer sto rokmi na knižnom trhu prvej Československej republiky, kde im konkurovali (no i pomáhali) aj takí autori ako Karl May, James Fenimore Cooper, R. M. Ballantyne či Jules Verne amnožstvo ďalších, tak hádam by si našli cestu ksvojmu čitateľovi aj dnes, vzmenenej recepčnej situácii: súčasnému čitateľovi by poskytli okrem dobrodružných príbehov cestovateľov vdivočine dostratenej ríše Inkov aj čosi iné – historické pozadie zčias spred takmer sto rokov, kurióznosť aazda aj trošku bizarnosti: predstavu, ako písal slovenský spisovateľ dobrodružné romány zprostredia brazílskeho pralesa pred takmer sto rokmi.
No hlavným zámerom bolo komplexnejšie spracovať areflektovať tvorbu slovenského spisovateľa medzivojnového obdobia, vyznačujúceho sa značne zaujímavou ana naše pomery vskutku nevšednou tvorbou. Veď nie každý z našich spisovateľov strávil vtých časoch niekoľko rokov vBrazílii, nie každý sa stal garimpeirom – hľadačom diamantov. Ažáner exotického dobrodružného románu typu stratených civilizácií (pestoval ho napríklad vtedy populárny H. Rider Haggard), ako aj žáner westernu importoval do slovenskej literatúry ako prvý práve Peter Suchanský. Začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia prózy týchto žánrov aj sám vydával vzošitovej edícii Nové romány – išlo zväčša opreklady maďarských autorov sangloamerickými pseudonymami. No tvorba Petra Suchanského takisto nie je zliterárnohistorického hľadiska nepopísaný list. Okrem dobových recenzentov (a bol medzi nimi aj Štefan Krčméry aAndrej Mráz) jeho tvorbu vrámci dejín literatúry pre mládež reflektoval Ondrej Sliacky ajKornel Földvári, vrámci dejín slovenskej fantastiky Miloš Ferko a obsiahlejšie ojeho tvorbe písali literárni historici literatúry dolnozemských Slovákov Dagmar Mária Anoca aPatrik Šenkár. Vďaka románu Záhadné lietadlo, vktorom sa nachádza motív perpetua mobile, je dokonca včeskej Encyklopedii literatury science fiction (zost. O. Neff aJ. Olša jr.) zmienka oSuchanskom voddiele venovanom dejinám slovenskej sci-fi. Vmonografii som sa preto mohol sústrediť hlavne na žánrové vlastnosti Suchanského diel (medzi dobrodružným románom acestopisom) ana spôsoby, akými reprezentuje cudziu krajinu, ktorú vníma ako exotickú avtýchto intenciách onej aj píše. Monografia však nebola mojím zámerom hneď od začiatku – spočiatku som chcel napísať jednu-dve štúdie oSuchanského dielach zo žánrového hľadiska vrámci sond do slovenskej medzivojnovej populárnej literatúry. Monografické spracovanie si postupne vyžiadal samotný nárast témy, rozširujúce sa kontexty, vktorých bolo treba Suchanského dielo prečítať, imiera pozornosti, akú si jeho texty vyžadovali.
Suchanský, ako otom čitateľa oboznamuješ, bol vo svojom období veľmi úspešný autor. Čo sa neskôr stalo? Prečo jeho dielo vypadlo zo živejčitateľskej recepcie?
Po roku 1948 jeho knihy nevydávali. Predovšetkým sám Suchanský bol pre komunistický režim persona non grata. Odpoveď na otázku „prečo?“ môže poskytnúť napríklad jeho poviedka í ǻپٳܱdz Zčasov maďarskej boľševickej vlády z debutovej zbierky próz Sem-tam ainé rozprávky, ktorá vyšla vroku 1922. Autor vnej ukazuje, ako doba boľševickej revolúcie umožňuje psychopatickým sadistom beztrestne ukájať svoje chúťky, ako odrazu nadobudnutá moc zvádza jedinca sistými psychickými predispozíciami kpáchaniu zverstiev. Vsci-fi románe zblízkej budúcnosti Záhadné lietadlo zroku 1931 má zasa postavu vedca Michala Panova, ktorého rodina, tak ako mnoho ďalších, opustila Rusko „zachraňujúc sa pred krvavou komunistickou spoločnosťou“. Suchanský sa síce zúčastnil SNP abol väzňom koncentračného tábora vMauthausene, ale to mu zrejme vnovonastolenom „ľudovodemokratickom“ zriadení veľmi nepomohlo. Po februári 1948 prišiel oprácu vtlačovej kancelárii avylúčili ho zo Zväzu slovenských novinárov.
Bola tu aj ďalšia, všeobecnejšia príčina: populárna dobrodružná literatúra s týmižánrami (napr. westernu), aké Suchanský pestoval, bola vobdobí štátom naoktrojovaného socialistického realizmu nežiaduca, označená za brak aburžoázny prežitok a zknižníc sa odstraňovala. Zrejme odvádzala masy pracujúcich od triedneho boja, keďže takáto literatúra bola predtým súčasťou masovej kultúry... Po miernom politickom uvoľnení vyšiel napríklad vroku 1956 dobrodružný román Václava Švarca Lovec jaguárů zprostredia juhoamerickej divočiny, kde hlavný hrdina, český mladík Ludvík, bojuje proti vykorisťovaniu Indiánov. Suchanský sa za socializmu dočkal jedinej reedície svojho románu až vroku 1971 vedícii Zenit, zrejme ešte ako pozostatok predchádzajúceho uvoľnenia na konci šesťdesiatych rokov: išlo ojeho posledný román Zelené peklo, ktorý vyšiel vcelkom slušnom náklade 20000 výtlačkov (takýto počet výtlačkov vtých časoch dosahovali napríklad detektívky Agathy Christie či Elleryho Queena vedícii Labyrint). Román vyšiel oproti časopiseckému vydaniu s istýmištylistickými úpravami (vypadol hneď prvý zvrat „Pán náš nebeský ho vie...“) abez poslednej „happyendovej“ scény viacnásobného sobáša. Vknihe je uvedené, že ide odruhé vydanie, lenže očase prvého vydania tam zmienky niet. Vkvalitnej poznámke na zadnej strane pôsobí náš autor trochu tajomne – ojeho osobe sa nepovie viac než to, že je to skúsený autor, ktorý priamo vbrazílskej divočine zažil neobyčajné dobrodružstvá. Ani vtedy zrejme Suchanský nemohol vystúpiť spoza opony pred publikum priamo na osvetlené pódium.
Na jednom mieste predstavuješ aj akýsi katalóg spisovateľov (strednej Európy) píšucich oBrazílii. Bol Suchanský niečím vtomto katalógu špecifický?
Špecifický amimoriadne zaujímavý je Suchanský tým, že ako skutočný cestovateľ svoju skúsenosť zpobytu vBrazílii „spracoval“ vo viacerých žánroch: jednak v žánri faktickej reprezentácie, akým je cestopis, ale hlavne vo fikcii, v žánri exotického dobrodružného románu. No aj v prechodnom žánri cestopisného románu (Za diamantmi vdivočinách Brazílie) na pomedzí faktu a fikcie. Je teda žánrovo dvojdomým autorom – takto žánrovo dvojdomí boli síce aj A. V. Frič aE. S. Vráz, no ich dobrodružné prózy boli vzásade cestopisné, neulietali do ríše kultúrnych fantaziem ako Suchanského romány. Peter Suchanský nežil sindiánskymi kmeňmi ako A. V. Frič, indiánskym menom Karaí-Pukú, Dlhý lovec. Apredsa zažil vbrazílskej divočine tie najúžasnejšie mayovské indiánske dobrodružstvá – vo fantázii, vo svojich dobrodružných románoch. Vliteratúre faktu, vjeho cestopise (1932) aj vcestopisnom románe Za diamantmi (1930) nás síce čakajú zaujímavé pozorovania areflexie (napríklad oprostitútkach či ozákone zbraní, ktorý vyrovnáva telesné nerovnosti medzi jednotlivcami atým vlastne do značnej miery potláča násilie), no veľa dramatického sa tam toho veru neudeje. Suchanský vlastne takýmto spôsobom programovo píše svoj cestopis arobí ho hodnoverným: úprimne deklaruje, že nezažil žiadne senzačné dobrodružstvá ako Livingstone, Vráz či Hedin, sdivými indiánskymi kmeňmi sa nestretol ani raz – takže to, o čom píše, napríklad o všednej práci na fazende (farme), už naozaj musí byť pravda. Zato vprvom Suchanského románe Záhadná krajina vtropickom vnútrozemí Brazílie zroku 1928 rozprávač s výpravou po dobrodružnej ceste divočinou (dynamizovanou hojnými prepadmi „divochmi“ ašelmami či bojom so zbojníkmi) objaví v pralese mesto „porcelánových ľudí“: Suchanský tu využil legendy obielych Indiánoch. Zažije vňom tragickú lásku kindiánskej princeznej Setá, palácový prevrat i zákernú zradu, ocitne sa aj vtajomnom dome mŕtvych kráľov. Skrátka, dobrodružné romány sú pre Suchanského fantazmatickým rozvinutím, predĺžením jeho reálnych ciest.
Lenže druhou stránkou tohto rozvinutia ciest vo fantázii je fakt, že Suchanský ako spisovateľ sa vtextoch nikdy nevzdá svojho cestopisného základu – geografického situovania, faktografie, reálií pomenovaných exotizmami. Rozsiahle cestopisné pasáže (o domorodcoch „bugre“, okaučuku, omestách ako napríklad Recife atď.) nájde čitateľ aj vSuchanského dobrodružných románoch ako Diamantové údolie (1933) či Zlaté mesto dz (1934) aďalších. Či už vcestopise, alebo vdobrodružných románoch, Suchanský je faktograficky takmer stopercentne presný. Dnešný čitateľ už môže pohodlne zadávať exotizmy, ktoré Suchanský používa, do internetového vyhľadávača avšetky „sedia“: onsa (jaguár), jaguaterica, urubú, boiadeiro, feiticeiro, kaboklo...
Včom je rozdielne písanie cestovateľa/vysťahovalca, akým bol aj Suchanský, oproti súčasným, povedzme, dovolenkovým cestovateľom?
Predovšetkým, na rozdiel od Enrique Stanko Vráza, Alberta Vojtěcha Friča, Františka Čecha-Vyšatu, Josefa L. Erbena, Arkadyho Fiedlera, Tibora Sekelja aviacerých ďalších (okrem Petra Krejčího, autora románu ٴDzǻžٱí vbrasilském pralese zroku 1937), Peter Suchanský nebol programový cestovateľ, ale „slovenský zemědělský emigrant“, ako oňom vtých časoch napísal Vojtěch Kybal. Za oceán cestuje vpovestnom medzipalubí sľudskou masou ako dobytkom – tento zážitok opíše dvakrát: raz stručnejšie vcestopise , druhý raz ho rozvedie vrománe Stratení ľudia z roku 1935.
Čiže to by bol asi hlavný rozdiel oproti všetkým cestovateľom – minulým idnešným, profesionálnym icestovateľom „zo záľuby“. Zároveň bol však Peter Suchanský svojím vnútorným založením rodený dobrodruh, zmietaný chorobou, zvanou „cestovateľská vášeň“. Spisovateľ vpoviedke Duch neznáma zpoviedkovej zbierky Tri snúbenice (1934) robí akoby mýtickú genealógiu svojej dobrodružnej vášne, pudenia kneznámu – jej líniu vedie až kpraotcovi ľudského rodu Huahovi. Dobrodruha Suchanský sám charakterizuje ako „moderného hrdinu“.
Do Brazílie sa počas začínajúcej hospodárskej krízy zviezol na veľkej vysťahovaleckej vlne aišiel tam za prácou. Vpolovici tridsiatych rokov žilo vBrazílii okolo 7 000 Čechov aSlovákov. Vznikali tam veľké nemecké, poľské aj československé poľnohospodárske kolónie, ako napríklad veľká Kolónia Guarany. Suchanský nemal vzdelanostné zázemie ako niektorí iní cestovatelia (A. V. Frič, Jan Havlasa aArkady Fiedler boli aj vedcami) ani prostriedky. Ale do ďalekej cudzej krajiny už prišiel aj ako autor jednej prozaickej knihy, prekladateľ anovinár. Aliterárne sa jej zmocnil viacerými spôsobmi, čo znamená žánrami.
Vknihe ma pobavil pojem „pohovkový cestovateľ“. Platí automaticky, že ak autor píše cestopis okrajine, ktorú osobne nenavštívil, je oproti reálnemu cestovateľovi v nevýhode? Alebo sa ľudská predstavivosť dokáže vyrovnať osobnej skúsenosti apreto si môžu všetci domasedi vydýchnuť.
Pierre Bayard vo svojej sčasti mystifikačnejknihe Ako rozprávať omiestach, na ktorých sme neboli, niekde provokačne proklamuje opak: že cestovanie nemusí byť práve tým najlepším spôsobom, ako spoznávať cudziu krajinu. Naráža tým na komplikovanosť prechodu od zážitku kpísaniu, od myriád rozptýlených dojmov kjazykovej artikulácii akcelostnému pohľadu. A zároveň na to, že napríklad slohový postup opisu využívajú nielen autori cestopisov, ale aj autori fikcie. Takže automaticky to asi neplatí: ak cestovateľ nevie písať, respektíve píše zle, anecestovateľ je majstrom pera avie si naštudovať iné cestopisy, vedecké práce acestopisné romány, vtedy má asi výhodu autor – necestovateľ, či už je ním Karl May, alebo Jules Verne. Títo kabinetní cestovatelia však nepísali striktne cestopisy, ale do cestopisného základu dofabulovali príbehy, dodali niečo svoje – May písal tzv. dzáԲ. Ale asi je predsa len najlepšie byť cestovateľom, ktorý vie písať – byť aj bohatý, aj zdravý. Aspoň pri A. V. Fričovi aPetrovi Suchanskom táto dilema odpadá...
Nezriedka som narazil aj na jeden zaujímavý rozdiel. Pohovkoví cestovatelia – necestovatelia, autori dobrodružných románov, ako slovenský spisovateľ Peter Kompiš vknihe Lovec jaguárov zroku 1926 či František Flos vrománe Vzducholodí do srdce Brasilie zroku 1929, často spočiatku opíšu prales zcelkovej perspektívy – Flos zleteckej perspektívy, ktorá pôsobí ako opis mapy, apred Kompišovým lovcom jaguárov sa juhoamerický prales rozprestiera „vcelej svojej kráse avelebe“. Skutočným cestovateľom, ako ani Petrovi Suchanskému, takýto celkový pohľad nie je dopriaty: perspektíva jeho hrdinu znamená, že je vnútri vpralese a prediera sa jeho húštinami, atakovaný rojmi hmyzu. Nikdy neuzrie prales ako celok.
Poctivo oddeľuješ to, čo sa vminulosti zamieňalo – cestopis od dobrodružného románu, neskôr od westernu či sci-fi. Je takáto mravčia práca dobrá „len“ pre cizelovanie pojmového aparátu literárnej vedy alebo to mení nejako aj pohľad na samotného Suchanského?
Ukáže sa, že tieto žánrové režimy je potrebné rozlišovať už pri prvom čítaní Suchanského próz, pretože čitateľ veľmi skoro zistí, že spisovateľ využíva iné stratégie písania v cestopise a vcestopisnom románe Za diamantmi (epizodickú kompozíciu, reflexívnu zložku, absenciu dobrodružného deja) než vdobrodružných románoch, ako sú Diamantové údolie (1933) či Zlaté mesto dz (1934). Suchanský sa so žánrovými štruktúrami aj trošku pohráva či zahráva: prvý román Záhadná krajina má spočiatku parametre dobrodružno-cestopisného románu smnožstvom toponým, nozhruba vtretine, po náleze „porcelánového človeka“, sa prelomí do subžánru románu ostratenom svete, lost worlds. Nasledujúci román Za diamantmi vdivočinách Brazílie (1930) má už nedramatickú, cestopisnú štruktúru srozvinutou opisnou aúvahovou zložkou, no pred koncom dôjde kdramatickej udalosti prepadu nemeckými hľadačmi diamantov: Suchanský ju však vyrozpráva úplne iným spôsobom než to množstvo „prepadov“ vjeho dobrodružných románoch – napríklad rozprávač nedokáže stlačiť spúšť, keď má na muške lotrov, ktorí ho ohrozujú na živote. Podľa svedectva J. V. Ormisa sa Suchanský vyjadril, že próza Za diamantmi sa pridŕža šedej skutočnosti, pribásneného je tam menej než vZáhadnej krajine. Lenže ako určiť, čo je „to pribásnené“? Vneskoršom cestopise hovorí autor opróze Za diamantmi ako orománe... Viaceré Suchanského prozaické knihy majú vnázve spisovateľove kľúčové slová „Brazília“ a „diamanty“ anepoškvrnený čitateľ, ktorý po nich postupne siahne, zistí, že sa od seba odlišujú: ich žánrový charakter ho párkrát prekvapí – skrátka, mení sa. USuchanského nie je Brazília ako Brazília – azávisí to práve od žánrového režimu, vakom ten-ktorý text práve píše.
Žánrové kontexty, kontext knižného trhu, kontexty dobového čitateľstva, kontexty ďalších profesijných rolí Suchanského – ponoril si sa do tohto autora naozaj intenzívne. Vstúpil Peter Suchanský počas rokov výskumu aj do tvojho osobného života?
Počas toho dva aštvrť roka (ten výskum apísanie by však zniesli aj podstatne viac času) mi predovšetkým veľmi prialo šťastie pri zháňaní kníh pre túto prácu. Väčšinu Suchanského dosť ťažko dostupných kníh som ako pravidelný snorič v antikvariátoch mal už vo svojej príručnej knižničke, atak som sa pri love už mohol zamerať len na tie najväčšie lahôdky. Napríklad, na vzácne zošitky sfarebnou ilustrovanou obálkou z edície Nové romány, ktorú vydával Peter Suchanský. Našli sa tam také skvosty ako napríklad zošitok G. Th. Harringtona Fakír zVaziristanu (G. Th. Harrington bol vtomto prípade pseudonym maďarskej autorky Margit Vörhegyi). Naďabil som aj na Suchanského preklad novely Alexandra Kuprina Kapitán Rybnikov, vydaný vroku 1924 vTurčianskom sv. Martine. Keď som ho konfrontoval sruským originálom, na základe neodôvodnených zmien slovosledu avynechávok som nadobudol podozrenie, že Suchanský text neprekladal zruského originálu. Vprípade tohto dolnozemského Slováka, odchovanca maďarských škôl, prichádzal do úvahy najskôr preklad zmaďarčiny. Veď aj neskoršie preklady autorov sanglickými menami z edície Nové romány boli zmaďarčiny. Podarilo sa mi zohnať skorší český preklad zroku 1911 – bol absolútne verný azneho Suchanský určite neprekladal. Následne som pri hľadaní maďarského prekladu, ktorý by bol skorší než ten Suchanského, zápasil sám so sebou, so svojou ťarbavosťou aspomaleným myslením. Vkatalógoch maďarských knižníc som nachádzal preklady tejto Kuprinovej novely až zpäťdesiatych rokov 20. storočia. Nuž dobre, povedal som si, moja hypotéza sa neoverila, Suchanský, skrátka, prekladal voľne. Až neskôr som si spomenul na obálky starších maďarských prekladov kníh Jula Verna, na ktorých sa skvelo starodávnym vycifrovaným písmom Verne Gyula. AČesi dodnes píšu Karel May. Aspomenul som si aj na svojho starého otca Alexandra, ktorého starí známi volali Šani – dozvedel som sa, že to preto, lebo Alexander je po maďarsky Sándor. Akeď som potom vložil do vyhľadávača katalógov Széchényiho národnej knižnice magický šém „Kuprin Sándor: Rybnikov kapitány“, našiel som maďarský preklad zroku 1918. No na základe neistého podozrenia urobiť výpravu do knižnice vcudzine za knihou písanou vjazyku, ktorému nerozumiem, sa mi zdalo omnoho neistejším podujatím, než bola Suchanského výprava do Mato Grossa za diamantmi. Putoval som teda radšej internetom aako zázrakom som na slovenskom internetovom bazári slando.sk objavil knižku Rybnikov kapitány za jedno euro. Rýchlo som ju teda objednal ešte sďalšími dvomi detektívkami, ktoré som použil ako maskovací ťah, aby predajkyňa nenadobudla dojem, že mi na tej starej maďarskej knižke nejako veľmi záleží. Moja prezieravosť sa ukázala oprávnená, predajkyňa mi vrámci akejsi zvláštnej zľavy naruby kcene každej knižky pripočítala jedno euro, ale ja som za to získal poklad, nie odchodnejší od kamienkov, ktoré nachádzali Suchanského hrdinovia vdivočinách. Krátko nato, ako som knihu získal, bazár slando.sk zanikol... Po značnom úsilí za počítačom sa mi podarilo dostať kdigitalizovaným verziám ďalších starých prekladov Kapitána Rybnikova, aby som ich mohol porovnať. Posledný, dovtedy absolútne nezohnateľný poľský preklad Podkapitan Rybnikow zroku 1924, mi prišiel už vo fyzickej podobe zažltnutej brožúrky zpoľského antikvariátu opäť minút dvanásť, keď som už pripravoval text knihy do tlače. Nuž aj takéto boli dobrodružstvá milovníka starých brakových tlačí...
Foto: Slovenská národná knižnica, Literárny archív
Tomáš Horváth (1971)
Pôsobí ako samostatný vedecký pracovník vÚstave slovenskej literatúry SAV, v. v. i. Je autorom literárnovedných knižných monografií Dušan Mitana (2000), Rétorika histórie (2002), Ján Hrušovský amodernizmus (2008), Tajomstvo avražda. Model adejiny detektívneho žánru (2011), Kpoetike literárneho subjektu (2016), Medzi invariantom aidiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des (2020), Գٱá, naratív, reprezentácia (2021) aBrazília Petra Suchanského. Medzi dobrodružným románom a cestopisom. Je aj autorom niekoľkých prozaických kníh aprekladá zpoľskej literatúry.
