��������

Niektoré tvoje poviedky som si musela prečítať viackrát. A to nielen preto, že boli také dobré, že som si ich potrebovala vychutnať znova. Po každom opätovnom prečítaní som v nich totiž nachádzala čosi nové, čo ma posúvalo do ďalšieho levelu ich pochopenia. A priznám sa tiež, že veľakrát som pri niektorých z nich premýšľala o tom, či sú v niečom autobiografické. Ak sú,  do akej miery?

V porovnaní s básnickou tvorbou nie sú autobiografické takmer vôbec, to však neznamená, že sú odtrhnuté od môjho každodenného prežívania sveta. Možno v nich teda nájsť isté vzorce myslenia a cítenia, ktoré sú mi vlastné – akokoľvek ich preberajú vymyslené postavy, ktoré prežívajú vymyslené situácie. V knihe je jedna poviedka, ktorá vychádza zo skutočných životných situácií človeka v mojom blízkom okolí, no nebudem prezrádzať, ktorá to je. Vo všeobecnosti však platí, že sa pri písaní prózy skôr než sebou inšpirujem odpozorovaným a odpočutým.

Ako vznikal názov knihy Všetko je v poriadku, všade je láska a jej pomerne znepokojujúca obálka s vystupujúcou hlavou akoby z iného (časo)priestoru?

Názov vznikol dávno, azda už po dokončení prvej poviedky knihy. Neviem, či sa mi pri niektorej knihe vôbec stalo, aby som mal názov ujasnený tak skoro. Fráza „Všetko je v poriadku, všade je láska“ je pre mňa dôležitá a v mnohom vystihuje fenomén, ktorý pozorujem dlhodobo, fenomén, ktorý ma desí a zaujíma – motivačno-manifestačné opakovanie istých vyprázdnených fráz, ktorým ľudia suplujú a prekrývajú skutočné riešenia problémov, pretože tie sú pre nich z rôznych dôvodov nedostupné. Vnímam tu viacero rozmerov: (často krajne toxické) odvádzanie pozornosti od podstaty vecí,zároveň však aj istú snahu nezblázniť sa a zvládnuť kráčať ďalej vo svete, v ktorom je ťažké vidieť východiská. Podobné pocity prežíva, alebo v sebe dusí, väčšina postáv mojej knihy. Obálka knihy zase súvisí s tým, ako v poviedkach pristupujem k postavám. Tie nemajú mená ani tváre, ich jedinečné identity sa vytrácajú, pretože ich vo svojej každodennej realite nevládzu držať pri živote. Realita okolo nich sa vymyká a rozkladá, realita v nich ešte o to väčšmi. Pri komunikácii s grafičkou knihy Ester Mládenkovou som mal preto pomerne jasnú predstavu, ako by mala vyzerať aj obálka. Ester sa následne spojila s výtvarníčkou Líviou Suchou, ktorá vytvorila dve ilustrácie tvárí bez čŕt, čo sa snažia, no nedokážu pretlačiť cez sieť. Myslím si, že pocit, ktorý som sa snažil komunikovať, vystihujú úplne presne.

Ako sám tvrdíš, názov tvojej knihy je provokatívny a ironický. Je to tvoj spôsob, akým riešiš možno nie práve príjemné situácie v živote?

Často pre zjednodušenie hovorievam, že je ironický, v skutočnosti si však myslím, že je – aj vzhľadom na to, ako veľmi kontrastuje s reálnym stavom nášho žitého sveta aj sveta mojej knihy – skôr celkom strašidelný. Napokon, za iróniou ako prostriedkom zvládania sveta sa veľmi často skrýva bolesť, smútok alebo hrôza.

Svojim postavám si nedal konkrétne mená, rozlišujeme ich iba iniciálkami. Prečo? Nebolo pre teba podstatné pomenovať ich?

Bolo pre mňa absolútne podstatné ich nepomenovať. Fakt, že nemajú mená ani tváre, o nich vypovedá viac než akékoľvek meno. V stave absolútnej vyčerpanosti nám pamäť často zlyháva, nevieme si zapamätať podstatné ani menej podstatné veci, mená a tváre ľudí, ktorých stretávame. Ak tento stav doženieme do extrému, vytráca sa aj pamäť vlastnej identity, zabúdame, kým sme, predsa však akosi musíme existovať ďalej, predsa akosi musíme prijímať realitu okolo seba, chodiť do práce, riešiť problémy, upratovať, nakupovať. Ak zabudneme, kým sme, strácame zároveň schopnosť pomenovať body, v ktorých sa strýca a prestáva dávať zmysel samotná realita. Aj akékoľvek zvláštne, skoro až halucinačné situácie tak moje postavy v podstate akceptujú bez toho, aby sa nad nimi bližšie pozastavovali, pretože na to už jednoducho nemajú dostatok síl. Ide pre mňa o spôsob, ako zachytiť pocit, ktorý, dovolím si tvrdiť, majú v posledných rokoch mnohí a mnohé z nás, najmä keď sa na nás každý deň valí záplava čoraz desivejších informácií zo všetkých možných sfér. V istom bode prirodzene nastáva desenzitivizácia.

Ak by si sa mohol v tejto chvíli odosobniť od svojich postáv a ich príbehov, získať akýsi odstup, čo by si im povedal, aby sa ich situácia s únavou životom zlepšila či zmenila?

Obávam sa, že mi to neprináleží a že problémy mojich postáv sú do veľkej miery systémové, nevyrieši ich teda akokoľvek dobre mienená rada.

„To, že sa to deje iba v tvojej hlave neznamená, že to nie je skutočné,“ povedal Albus Dumbledore Harrymu Potterovi a mne sa táto myšlienka vynára v hlave vždy, keď mi pri knihách napadne riešiť otázku reality. Aj pri tvojich poviedkach čitatelia a čitateľky často narazia na to, či sú skutočné alebo sa dejú iba v hlavách tvojich postáv. Ako to celé vzniklo u teba?

Vykĺbenie reality je naozaj motív, ktorý sa nesie celou knihou. Nadobúda rôzne podoby, v niektorých textoch je explicitnejšie, v iných ostáva skôr na úrovni neurčitého pocitu, že tu čosi nesedí. Už som hovoril o únave, ktorá nám znemožňuje tráviť čas a investovať energiu do uvažovania, či dávajú veci okolo nás zmysel – toto je pre mňa kľúčový a veľmi realistický pocit. Práve prostredníctvom práce s vykĺbením reality som sa ho v knihe snažil tematizovať. Mám rád označenie halucinačný realizmus. Myslím si, že celkom dobre sedí aj na túto knihu. A aj z doterajších čitateľských reakcií, ktoré mi chodia, sa zdá, že tento pocit v ľuďoch rezonuje, že ho jednoducho intenzívne vníma a prežíva mnoho z nás.

Na diskusii počas Mesiaca autorského čítania si povedal, že poviedok v knihe pôvodne nebolo trinásť, ale viac, no veľa si z nich vyškrtal. A že všetky poviedky vznikali spolu osem rokov. Škrtal si ich teda preto, že si za tých osem rokov pisateľsky dozrel a pôvodný text sa ti už možno nezdal dostatočný, ale málo prepracovaný?

Podobne som to mal s každou knihou bez ohľadu na to, či išlo o prózu alebo poéziu. Som typ autora, ktorý pomerne nekompromisne škrtá a vyhadzuje. V prípade tejto knihy však treba upresniť čas jej vzniku – hoci som ju naozaj začal písať pred ôsmimi rokmi, celú vtedajšiu podobu rukopisu (s výnimkou jednej poviedky, ktorá vyšla v českom časopise A2) som nenávratne stratil, keď som si polievkou oblial a zoskratoval počítač. Aspoň som sa po tejto skúsenosti naučil zálohovať. Spätne sa však na to celé pozerám pozitívne: knihu som napísal nanovo, s ujasnenejšou víziou toho, ako chcem, aby vyzerala, fungovala, o čom bola. Jej súčasná podoba tak vznikala približne v období posledných troch rokov. Skutočne som z rukopisu vyhodil niekoľko poviedok a dôvody boli rôzne; niektoré sa mi jednoducho nezdali dosť dobré, iné mám rád, no nehodili sa do celkového konceptu knihy. Záleží mi totiž na tom, aby kniha fungovala aj ako celok – neuvažujem o nej ani tak ako o zbierke poviedok, ako skôr o poviedkovom pásme.

Viem, že sa ťa na to pýtali už viacerí, no keď si ešte len začínal písať, písal si prózu. Slovenské čitateľstvo ťa však pozná najmä ako básnika. Čo sa zmenilo, že si sa teraz opäť vrátil k próze?

Sám túto otázku nemám úplne zodpovedanú, preto skoro v každom rozhovore, kde ju dostanem, odpoviem podľa aktuálnej nálady niečo iné. Jedno však platí vždy: poézia ku mne po dopísaní Knihy tmy prestala prichádzať a siliť sa do nej odmietam, to by k ničomu dobrému neviedlo. Netuším, či sa vráti. Prirodzenejším módom vyjadrenia sa mi zatiaľ stala próza, baví ma ju plánovať, uvažovať o nej, rešeršovať ju, písať. Uvidíme, či sa to ešte niekedy zmení a čo príde. Za poéziou však nijako netrúchlim, som s týmto stavom celkom spokojný. Ostávam jej vášnivým čitateľom.

Na základe toho, čo som na tebe odpozorovala, ťa veľmi zmenila aj rezidencia v Nórsku a celkovo Nórsko ako krajina. Čo ti dalo? Odporúčal by si po svojej skúsenosti absolvovať takúto literárnu rezidenciu v zahraničí aj ďalším autorom a autorkám?

Umelecké rezidencie sú nesmierne cenná skúsenosť, nedám na ne dopustiť. Vrelo ich odporúčam každému, kto má tú možnosť. Ani moja nová kniha by nevyzerala tak, ako vyzerá, ak by som časť z nej nepísal v nórskom meste Stavanger. V prekarizovaných podmienkach práce v kultúre na Slovensku je možnosť na mesiac sa odtrhnúť od povinností a zabehnutých rutín a sústrediť sa vyslovene na písanie, prepisovanie a spisovateľskú prácu ako takú niečo neuveriteľne skvelé. Celú rezidenciu v Nórsku som strávil osamote, s nikým som sa nerozprával, každý deň som sa prechádzal po pobreží mora, nakupoval ryby v prístave, varil, pil kávu, veľa čítal, premýšľal, mlčal a písal. Zároveň máš pravdu, ak hovoríš o istej zmene; program Epic Residencies v Stavangeri nebol prvou rezidenciou, ktorú som absolvoval, v istom zmysle však práve táto bola zlomová. Nie som si istý, či dokážem racionálne pomenovať, prečo je to tak. V Nórsku sa cítim doma viac než kdekoľvek inde. Aj veľa mojich obľúbených autoriek a autorov je práve odtiaľ. Akoby v ich myslení bolo niečo, čo mi je bytostne blízke. Pár mesiacov po rezidencii som sa tam mal, našťastie, možnosť opäť vrátiť ešte na literárny festival a práve v týchto dňoch sa do Nórska chystám znovu. Vlastne si tam viem celkom dobre predstaviť ostať žiť.

Áno, Nórsko je úžasná krajina, ktorá dokáže okamžite počarovať. Zvláštnym, no pozitívnym spôsobom núti človeka premýšľať nad sebou, životom, svetom. Aj v tvojich textoch je citeľné, že rovnako ako tvoje postavy aj ty sa akoby snažíš s mnohým vyrovnať. A keď sa ti to podarí, možno v tomto slovenskom malosvete napokon dokážeš nielen prežívať, ale aj naozaj žiť. Vyrovnal si sa či vyrovnávaš sa s ním?

Vyrovnávanie sa so svetom je celoživotný proces, nemyslím si, že sa niekedy skončí. Písanie a čítanie kníh je jeden z jeho efektívnych nástrojov.

A keď sme už pri vyrovnávaní sa s náročnosťami, aké je pre teba byť v súčasnosti autorom, umelcom, na Slovensku? Mení sa to?

Azda nepoviem nič prekvapivé, keď skonštatujem, že to, žiaľ, nie je nič príjemné. Kultúra bola dlhé roky na periférii záujmu, ten stav nás prirodzene hneval. Dnes je z nej veľká, dokonca mediálne atraktívna téma, no z dôvodov, pre ktoré by sme si mnohí a mnohé želali, aby radšej ostala na periférii. Vzhľadom na to, v akých podmienkach tu dlhodobo pracujeme, je úplne absurdné, ak sa niekto snaží účelovo vykresliť ľudí pracujúcich v oblasti kultúry a umeleckú sféru ako ľudí, ktorí vyžierajú verejné zdroje. Slovenské umenie a literatúra prinášajú krajine oveľa viac hodnôt než od štátu dostávajú späť. Nádej mi však dodáva fakt, že záujem verejnosti o kvalitné súčasné slovenské umenie citeľne stúpa. Veľmi ma motivuje každé stretnutie s čitateľmi a čitateľkami na besedách, každá čitateľská reakcia. Optimisticky chcem preto veriť, že nie je všetko stratené.

Foto: Michal Vozár