ղľáԾ
Hovoríme s básnikom Pavlom JANÍKOM
Pavol Janík (1956) je všestranný človek slova, okamžite reaguje na všetky významnejšie spoločenské akultúrne udalosti, komunikuje ich cez elektronické aj klasické médiá. Okrem tvorivej činnosti sa venuje aj organizačným záležitostiam literárneho života ako tajomník Spolku slovenských spisovateľov. Jeho zatiaľ posledná knižka Hovorca samého seba (Matica slovenská 2009) obsahuje 51 rozhovor publikovaných vrokoch 1982 – 2007 a medzi jeho samostatnými knihami má poradové číslo 52. Už možno zostaviť kalendár – každý týždeň obrázok súryvkom z inej knihy Pavla Janíka. Takmer na každý rok života mu pripadá kniha. Máme vňom mnohostranného amnohostrunného autora smedzinárodným renomé. Celkovo prispel v mnohých jazykoch do 136 knižných titulov vrátane 10 ročníkov Almanachu Nitra. Tým sa stal knižne najproduktívnejším autorom medzi päťdesiatnikmi azrejme najvydávanejším žijúcim básnikom. Už desaťročia žije nielen na výšinách poézie, no i „na pulze dňa“ abrilantne reflektuje ducha doby vo vari nikomu nedostupnom diapazóne vysloviteľného, siahajúceho od nevýslovna vpoézii až po mediálne fixované tabu vnašej najnovšej histórii. Miroslav Válek mu raz prorokoval, že umrie na duchaplnosť...
● „Prišiel som na svet aodvtedy som neprišiel na nič lepšie“ – ako sa vôbec podarí prísť na taký skvost?
– Ľahko – tak by asi znela najstručnejšia anajpresnejšia odpoveď. Chápem však, že rozhovor sbásnikom predpokladá menej gnómické atrocha hmlistejšie reakcie. Preto poznamenám, že uvedený úvodný citát zmojej tvorby pochádza zprelomu 80. a90. rokov dnes už minulého storočia. To som mal za sebou približne 15-ročný tréning časopisecky aknižne publikujúceho autora. Odvtedy uplynuli ďalšie dve desaťročia, počas ktorých som hádam nielen primerane zostarol apatrične zhlúpol, ale možno som získal aj ďalšie skúsenosti aosvojil si nové zručnosti. Dozaista sa človeku bezstarostnejšie trúsia dôvtipnosti, ak má dostatočnú kreatívnu prax. Nevylučujem ani podmienku, že na literárne vynálezy treba mať talent. Je to niečo ako diagnóza, ktorú väčšina zdravých ľudí prekoná.
– To je smutné – zrejme som oveľa menej času ako väčšina mojich generačných spolupútnikov strávil zábavným vysedávaním vspoločenských astravovacích zariadeniach apodstatnú časť života som premárnil nudnou samotou vtichu svojej pracovne. Neviem, či má produktivita iba rozmery množstva vytvorených avydaných diel. Navyše – štatistike veľmi nedôverujem, lebo viem, že ide oexaktný súčet nespoľahlivých údajov. Svedčí otom aj fakt, že sme mali na základe hodnoverných vedeckých analýz a výpočtov vrozličných protichodných etapách vývoja už dávno dosiahnuť ekonomickú produktivitu Spojených štátov amerických, ktoré sme zatiaľ predstihli len vkopírovaní ich negatívnych javov, vrátane problémov spätých sprudkou komercializáciou kultúry.
● Keby ste mali zo slovenskej poézie vybrať jedinú metaforu, ktorá by to bola?
– Neviem, či viem, čo je to metafora. Teoreticky by malo ísť oobraznosť – prenášanie pomenovania jedného javu, predmetu na iný jav či predmet na základe podobnosti niektorých znakov. Básnická prax geniálneho lyrika Miroslava Válka však vdiele Skaza Titanicu (zo zbierky Milovanie vhusej koži, 1965) prináša nasledujúci úkaz, ktorý nemožno prehliadnuť: „Tak je teda mŕtvy / John Fitzgerald Kennedy, / kamenný anjel kapitalizmu, / metafora, / symbol, / človek!“ Takže metaforou je zastrelený americký prezident rímskokatolíckej konfesie. Stým sa ešte len bude musieť slovenská isvetová literárna veda vyrovnať, čomu sa zatiaľ 45 rokov úspešne vyhýba.
● Vmédiách sa naliehavo vyostril problém tuposti. Neviem sa často rozhodnúť, čo je stupídnejšie vtejto zvrátenej oblasti „krásy“ – „Americká topmodelka sa predávkovala depresívami“ alebo „Polícia si posvieti na alkohol za volantom“. Opakom krutosti je poézia, čo by mohlo byť korektívom alebo opakom esteticky produktívnej hlúposti?
– Žijeme vparadoxnom období – čím je zanedbateľnejšie aokrajovejšie postavenie autorov myšlienkovo atvarovo náročnej literatúry, osobitne básnikov, čím je menej čitateľov hodnotných knižných titulov, čím zreteľnejšie adôslednejšie najvplyvnejšie komunikačné inštitúcie ignorujú intelektuálne aumelecky ambicióznu spisbu, tým väčšmi narastá chorobná túžba takzvaných úspešných ľudí – rozumej politikov, zbohatlíkov amediálnych celebrít, prípadne ich detí aďalších potomkov – zvečniť sa vlastnou knihou či viacerými publikáciami. Dokonca si vuvedených súvislostiach bez začervenania radi rozširujú svoj profesionálny profil opojem spisovateľ (spisovateľka). Pravdaže – práve nepríjemnému balastu aodpadkovému nánosu na skutočnej akvalitnej literatúre bulvárne, ale izdanlivo serióznejšie informačné prostriedky venujú mimoriadnu pozornosť. Žiaľ, recept na riešenie situácie nepoznám.
● Keby ste mali zo slovenskej poézie vybrať jedinú katachrézu, ktorá by to bola?
– Rád citujem váš výrok, že cudzie slová by sme mali používať, ako keby sme im rozumeli. Preto najprv pripusťme, že katachréza označuje štylistickú chybu vytvorenú významovo nesprávnym spojením logicky nesúvisiacich pomenovaní, najčastejšie zautomatizovaným kombinovaním či krížením rozličných frazeologizmov, nevhodným spojením metafor či podobenstiev alebo použitím zle pochopeného termínu (podľa Slovníka literárnej teórie Petra Valčeka). Ospravedlňte, prosím, že sa vyhnem odpovedi na vašu otázku a dám tentoraz prednosť – pred príkladom zo slovenskej poézie – vzorovej vete zo slovenského dabingu, ktorá znie: „Lepší vták vhrsti ako holub na streche“.
● Najkratšia rozprávka Kde bolo, tam koniec akoby symbolizovala súčasnú recepciu, percepciu aj apercepciu poézie. „Máme“ médiá, ktoré za desaťročia nevládali uverejniť ani jednu Rúfusovu báseň... Očo prichádzajú ľudia, ak medzi nimi apoéziou prekážajú paradoxne médiá?
– Nechcem byť prehnaným optimistom, ale pred časom som sa súžasom dozvedal, že ešte vnašej vyspelej civilizovanej spoločnosti existujú čudní jednotlivci, ktorí cieľavedome nemajú televízor, kým vsúčasnosti podobných ľudí poznám čoraz viac aaj vnašej domácnosti sme nedávno vypovedali zmluvu skáblovou televíziou. Nebudeme predsa pravidelne platiť na desiatky nekvalitných televíznych programov sústavne prerušovaných reklamou akupovať si programový časopis, aby sme vedeli, čo konkrétne nebudeme pozerať. Na základe spomínaného jednoznačne pozitívneho trendu nemienim naivne predpokladať, že sa zo všetkých ľudí, ktorí sa dokážu odpútať od televíznych obrazoviek, automaticky stanú čitatelia poézie.
● Podstatnou časťou vášho duchovného bytia ostáva poézia, no neraz musíte konať aj prozaicky, ako predstaviteľ Spolku slovenských spisovateľov...
– Azda treba pre osvieženie pamäti pripomenúť, že Spolok slovenských spisovateľov je najstarším anajpočetnejším združením literárnych tvorcov vSlovenskej republike, ktorého tradície siahajú do roku 1923. Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (ktoré si mnohí mýlia svydavateľstvom Slovenský spisovateľ) vychádza ročne vyše 30 pôvodných iprekladových titulov. Spolok vydáva idve odborné periodiká – Literárny týždenník ačasopis pre mladú literatúru Dotyky. Má regionálne štruktúry – odbočky vBanskej Bystrici, Košiciach, Nitre a vŽiline. Možnosť spolupracovať sviacerými významnými autorskými osobnosťami – najmä sniekoľkonásobným predsedom SSS, popredným prozaikom avynikajúcim esejistom Jánom Tužinským je pre mňa mimoriadne dôležitou životnou skúsenosťou. Verím, že vkorektnej spolupráci sAsociáciou organizácií spisovateľov Slovenska sa nám postupne podarí optimalizovať podmienky vzniku asprístupňovania originálnych literárnych hodnôt.
● Vráťme sa kpoézii. Čo sa vám pri tvorbe nedarí? Nemám na mysli formálne ciele, ako sonetový veniec... Zaujímalo by ma, na aký problém naráža básnik pri cestách do hlbín?
– Som presvedčený, že autor by sa mal vyhýbať kreatívnym schémam astereotypom. Pri každej knihe či kolekcii poetických textov som sa usiloval nielen zúročovať nadobudnuté schopnosti, ale aj prekračovať svoj tieň aprekvapovať i sám seba novými možnosťami. Do akej miery sa mi to podarilo, posúdilo už viacero erudovaných znalcov – napríklad vzborníku z vedeckej konferencie Život adielo Pavla Janíka (Univerzita Konštantína Filozofa vNitre, 2005) sú hodnotiace príspevky odborníkov zo Slovenska izozahraničia. Podľa názoru poprednej ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Čo ktomu dodať – azda len to obligátne, že doma nie je nikto prorokom.
● Vašou najvýznamnejšou básňou sa zdá byť Zvratné zámeno psa, najdôležitejšou zbierkou Hurá, horí! Zhoduje sa toto hodnotenie svašou hierarchiou hodnôt? Typická otázka, ktorej sa zvyčajne vyhýba...
– Mimochodom – práve básni Zvratné zámeno psa (zo zbierky Do videnia vmnožnom čísle, 1985) venoval samostatnú štúdiu včasopise Romboid literárny vedec amedzičasom univerzitný profesor Valér Mikula, ktorý konštatoval, že „Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra.“ Básnik Ireney Baláž pokladá za moju najvydarenejšiu báseň Modlitby zkameňa (z básnickej zbierky Niekto ako boh, 1998). Prikláňam sa kich aj kvášmu hodnoteniu anevidím vtom nič protirečivé.
● Keby ste mali zo svojej tvorby vybrať jediné najkratšie dielko, ktoré by to bolo?
– Nebude to ani aforizmus, ani reklamný slogan, ale moja najkratšia dráma Maturitný oblek spodtitulom Veselá tragédia (1994), ktorá získala ocenenie vanonymnej súťaži Medzičasu. Jeden mimoriadne múdry človek, ktorý pôsobí voblasti informačných technológií asktorým som napísal knihu exkluzívnych rozhovorov Generál Lorenc – Dešifrovaný svet, raz poznamenal, že už nikdy nenapíšem nič lepšie. Aja sním nielen vtejto súvislosti súhlasím.
● Vianoce mnohí pokladajú za čas vnútorného prežívania apoézie... Na Patavedeckom seminári sa už analyzovalo ich rozrastanie smerom kVeľkej noci... Tieto dva sviatky sa podľa obchodníkov čoskoro stretnú, niekedy vauguste... Kam sa ale podeje poézia?
– Musím sa priznať, že začiatkom 90. rokov som sa ako vtedajší copywriter (autor reklamných textov) akreatívny riaditeľ nemenovanej renomovanej medzinárodnej reklamnej agentúry podieľal na kampani pre istú svetoznámu firmu, pre ktorú sme vcentrách všetkých väčších miest na celom území ešte Česko-Slovenska postavili vysoké vianočné stromy vseptembri. Vtom čase to pôsobilo ako šok, dnes by si to už zrejme nik ani nevšimol. Nuž – pokrok nezastavíš, ani predlžovanie nákupných sviatkov, ale verím, že ani poézia úplne nezmizne. Bude na nás ina budúce generácie naďalej trpezlivo čakať vknihách, ktoré zázračne ožijú kedykoľvek ich niekto otvorí.
Andrej Ferko
