ղľáԾ
Rozhovor spoľskou spisovateľkou, ukrajinistkou žijúcou na Slovensku, Weronikou Gogola.
Dátum 24. február 2022, nech už sa stane čokoľvek, zostane vpamäti. Pamätáte sa na svoje pocity vto februárové ráno?
Večer predtým som bola skamarátkou na víne arozprávali sme sa otom, že po pandémii sa hádam konečne začne nový život aopäť sa budeme stretávať. Bolo to po proteste pred ruským veľvyslanectvom, bolo tam veľa ľudí, rôzne generácie a sukrajinskými vlajkami. Priznám sa, zobudila som sa smiernou opicou.
Bol to šok?
Situáciu som sledovala dlhšie, vojnu som čakala, ale podobne ako mnohí iní som ju nečakala vtakejto podobe. Predpovede otom, čo sa môže stať, boli už od novembra, jednotky ruskej armády boli pri hraniciach sUkrajinou dlhšie. Ale myslela som si, že sa to bude odohrávať na Donbase, EÚ sa ktomu vyjadrí, že je znepokojená, akoniec. Málokto sa zaoberal tým, čo sa deje na Donbase, kde tá vojna prebiehala roky. Áno, bola som šokovaná. Muž mi ráno povedal, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu aide na Kyjev... Plakala som. Mám na Ukrajine veľa kamarátov, vyštudovala som ukrajinské štúdiá ačasto som na Ukrajinu chodila. Nemala som odvahu im hneď písať. Zdalo sa mi hlúpe písať im, keď na nich útočia...
Ale snažili ste sa im pomôcť...
Sme vbezpečnej krajine, organizujeme koncerty, čítačky, ale ako reálne to pomáha tým kamarátom... Myslím si, že cítia hnev pre pasivitu Západu auž sú unavení znašich otázok. Teraz sú pre nich dôležitejšie činy ako posielanie správ so slovnou podporou. Ukrajinci už nechcú počúvať, že sme znepokojení, že sme snimi. Potrebujú bezletovú zónu, to je pre nich priorita (rozhovor sa uskutočnil 14. 3. – pozn. red.). Myslím si, že Ukrajinci všetkých prekvapili. Ak by nemali vsebe takú silu, Kyjev by možno padol za dva dni. Boli by sankcie, ktoré by takmer nikto nepocítil, ašlo by sa ďalej. Európa sa zobudila na poslednú chvíľu.
Na podujatí PoČítame sUkrajinou ste povedali, že pracujete vbermudskom trojuholníku medzi Ukrajinou, Poľskom aSlovenskom pri logistike pomoci. Ako vznikol ten bermudský trojuholník?
Fungujem tak už desať rokov. VPoľsku som vyštudovala ukrajinské štúdiá, v Prešove som študovala ukrajinčinu, nadviazala som kontakty atak sa to rozbehlo. Vzájomne sme sa zoznámili – poľská, slovenská aukrajinská kultúrna obec, vytvorili sme kontakty, pozývali sme sa na festivaly – chodili sme do Ľvova, do Bratislavy ado Poľska chodili ukrajinskí autori. Riešili sme čisto literárne veci ateraz riešime presun nepriestrelných viest na Ukrajinu. Známa vPoľsku, ktorá bola šéfredaktorka literárneho časopisu a robila produkčnú divadelných festivalov, vybavila všetky povolenia, keď bolo treba ešte nejaké povolenie, volala som šéfovi literárneho festivalu vo Ľvove, ktorý mi dal ďalšie kontakty...
Ačo ďalší vaši priatelia na Ukrajine?
Pamätám sa na stretnutie sukrajinským básnikom aperformerom Hryhorijom Semenčukom na literárnom festivale vKrakove po anexii Krymu. Vždy nosil domov rôzne špeciality avtedy prvý raz kupoval ťažké topánky, lebo jeho kamaráti šli bojovať do prvej línie aniektorí sa už nevrátili. Bolo to drsné ako facka, keď som si uvedomila, že ja si tu žijem život, vktorom riešim nejakú diplomovku, chodím do divadla atíto kamaráti už vtedy žili iným životom. Vojna sa ich reálne dotýkala. Pre tých, ktorí pochádzali zoĽvova, to bolo trochu vzdialené tiež, hoci do Ľvova prišlo vrámci vnútornej migrácie veľa ľudí zDonbasu.
Ukrajinská poetka aprekladateľka Halyna Kruk pracuje ako dobrovoľníčka na stanici vo Ľvove, kde sú utečenci, rieši hygienické potreby, vodu, jedlo. Známy ukrajinský spisovateľ Serhij Žadan zostáva vCharkove. Neopustil ho. Pred troma rokmi napísal knihu Գٱá, ktorá sa týka vojny na Donbase. Bola preložená do poľštiny achystá sa jej vydanie aj na Slovensku.
Vdeň, keď vypukla vojna, mala vPoľsku premiéru ačítačku nová esejistická kniha Oksany Zabužko. Bola tam aj Olga Tokarczuk aniekto zachytil na fotke, ako sa obe spisovateľky objali aplakali.
Myslím si, že momentálne nikto nepíše – ukrajinskí autori teraz pracujú buď ako dobrovoľníci, alebo takí ako Jurij Andruchovyč sú hlasom pre západné médiá.
Inter arma silent musae?
Neviem to posúdiť. Je to čerstvé. Uvidíme, ako dlho bude trvať vojna. Teraz treba riešiť to, že ľudia na stanici nemajú vodu, chlieb... Ale myslím si, že kultúra má takisto svoju úlohu. Nie som vkoži ukrajinských spisovateľov aumelcov, ale zároveň sledujem, že vznikajú piesne, plagáty, memy ana ich základe akoby punkové umenie. Michal Hvorecký mal krátky rozhovor sJurijom Andruchovyčom, ktorý som tlmočila, aAndruchovyč povedal, že teraz nie je jeho úlohou písať, ale skôr vysvetľovať situáciu.
Neviem si to predstaviť. Ani ja, hoci som vbezpečí, neviem, ako sa vrátim ksvojim literárnym veciam. Myslím si, že asi tiež budem reagovať na túto situáciu anejakým spôsobom sa bude odrážať vmojej tvorbe. Ale to som ja, vbezpečí, neriešim útek.
Stredoeurópsku literárnu cenu Angelus, ktorú získal aj Pavol Rankov, vlani dostala ukrajinská spisovateľka Kateryna Babkina za knihu o2. svetovej vojne. Vrámci ceny spisovateľ získava štipendium vo Vroclavi. Mala ho dostať ma jeseň, ale dostala ho teraz, lebo musela utekať so svojou dcérkou – bábätkom. Myslím si, že hoci má literárne štipendium, asi nebude mať kapacitu teraz niečo písať. Ale možno sa mýlim, lebo je to individuálna vec.
Vo svojej tvorbe sa zaoberáte aj témou smrti ako súčasti života. Ako ovplyvňuje táto vojna, vojnové zločiny ahumanitárna katastrofa váš pohľad na život a smrť?
Neviem, či mám právo sa vyjadrovať, lebo po celý čas mám pocit nespravodlivosti. Predvčerom sa bombardovalo 20 kilometrov od poľských hraníc. Necítim sa tiež úplne bezpečne, lebo všetko je nevyspytateľné. Nik nevie, či sa nebude niečo odohrávať aj na našom území ači sa Putin zastaví na schengenských hraniciach. Uvedomila som si, že patrím ku generácii, ktorá vyrástla vnejakej ilúzii. Narodila som sa vroku 1988, pamätám si 90. roky, ktoré neboli ľahké, ale zároveň boli istým spôsobom euforické. Vyrástla som vpresvedčení – hovorili mi to rodičia, starí rodičia, učitelia – že nič také sa nestane, lebo sme sa poučili atď. Takže je to pre nás šok. Azároveň to bola naša naivita. Sme akoby rozmaznaní, mysleli sme si, že sa to nemôže udiať. Teraz sme prekvapení.
Ale, keď sa na to pozrieme sodstupom, tie vojny boli celý čas. Len boli veľmi vzdialené. Sýria, Jemen... Citliví ľudia občas chodili na nejaký protest. Ja som tiež chodievala. Azrazu počuť výraz tretia svetová vojna. Pýtame sa, prečo? Ale na druhej strane, prečo sme si mysleli, že sa to nestane?
Nechali sme sa ukolísať pohodlím...
Myslím si, že bola veľká chyba západného sveta, že isté veci ignoroval. Kŕmili sme toho malého dráčika Putina azrazu zneho vyrástol veľký drak, ktorý chŕli oheň na všetky strany avšetci sú ztoho prekvapení. Ale my sme ho udržiavali pri živote. Keď bola vojna vČečensku, Gruzínsku – ako na to reagovala Európa? Aaké boli sankcie po anexii Krymu? Stále si kladiem otázku – prečo neprišli vtedy? To bola tá istá situácia: prišla armáda avyhlásila tam svoju republiku.
Je to zásluha Ukrajincov, že vytvorili naratív hrdinov ako zmarvelovky. Svet ich naraz uvidel ako hrdinov aspoločnosť začala tlačiť na NATO aEÚ, aby niečo urobili. Ukrajinci aVolodymyr Zelenskyj, ktorý sa stal symbolom odvahy, ktorý neutečie, aj bratia Kličkovci pôsobia ako neuveriteľná mobilizácia. Mám veľký rešpekt voči Ukrajincom.
Pozeráme sa na genocídu anerobíme nič. Myslím si, že je to tak. Sankcie sú drsné, Rusko bude ledva dýchať, čo pocítime aj my. Ale je to preto, že sme dlhé roky obchodovali sRuskom. Bombardujú nemocnice, humanitárne koridory. Mali by sme cítiť výčitky svedomia. Aja tie výčitky cítim. Ukrajinci majú právo cítiť hnev voči Európe, hoci je pochopiteľné, že Európa nechce mať vojnu na svojom území. Chyba bola vtom, že sa zanedbávala európska integrácia Ukrajiny. Ukrajina bola vždy medzi Východom aZápadom rovnako, ako sa to hovorí onašich krajinách.
Poďme ešte k podujatiu PoČítame sUkrajinou, kde ste čítali básne Hryhorija Semenčuka. Ako vznikla jeho báseň Veselá pieseň oBratislave, v ktorej savyznal, že sa tu cítil ako doma aurčite nie naposledy?
Hryhorij tu bol viac ráz. Bolo to vrámci jedného zprvých festivalov BRAK vBratislave. SHryhorijom sme boli na dlhej prechádzke, vyšli sme aj na hrad apozerali sme sa na Dunaj. Večer sme sas partiou ukrajinských apoľských spisovateľov spolu sprekladateľom Patrikom Orieškom prechádzali Bratislavou. Bolo to krásne. Stretli sme sa s Plastic People of the Universe, ktorí hrali jeden zposledných koncertov. Bolo to ešte pred anexiou Krymu atá atmosféra bola ešte euforická. Ale Hryhorij sa tu vždy dobre cítil. Akeď sme vtedy pozerali na ten Dunaj, Hryhorij vymyslel projekt Okolo Dunaja astretnutie spisovateľov, ktorí bývajú vokolí Dunaja, vo Ľvove. Žili sme vtedy iný život. Všetci sme boli trochu rozmaznaní. Teraz sme sa ocitli vinej realite aHryhorij všetkým odkazuje, že ak ich chceme podporiť, existuje číslo účtu, ktorým možno podporiť armádu.
Veľkým ponaučením pre naše krajiny, Slovensko aPoľsko, je aj to, že si treba dávať veľký pozor na propagandu. Keď sestra volá sbratom vRusku ahovorí mu, že na Ukrajine po nich strieľajú, on jej neverí. Len sa čuduje, že s rubľom nie je niečo vporiadku aneotvorili burzu. Informačná vojna je veľmi silná. VRusku naozaj veria, že ich vojaci šli zachraňovať ľudí pred fašistami. Chybou je, že nechávame priestor ľuďom, ktorí by ho nemali mať. Aukázala to aj korona.
Vbásni Hryhorija Semenčuka Integračný večierok je aj motív nádeje, že „integračné večierky spisovateľov“ sa zopakujú. Napriek tomu, zdá sa, že ani kultúrna obec si doteraz príliš nevšímala východného suseda. Nechali sme Ukrajincov za dverami?
Keď porovnávam situáciu na Slovensku s Poľskom, kde vychádza oveľa viac ukrajinských autorov, myslím, že sa dalo spraviť viac. Registrujem, že na Slovensku vyšiel Jurij Andruchovyč, detská kniha ovojne, Serhij Žadan, Taras Prochasko. Mimochodom, prvá zbierka básnika Bohdana Ihora Antonyča, ktorý bol pôvodom Rusín avo Ľvove sa stal Ukrajincom, vyšla vPrešove. Na Slovensku však naozaj chýba výber najznámejších ukrajinských autorov. Súvisí to asi aj stým, že samotné Slovensko musí bojovať opriestor pre svoju literatúru, ale určite by bolo dobré vydávať viac ukrajinských autorov. Vdnešnom kontexte je zároveň veľmi zaujímavé, že je celá skupina autorov zDonbasu.
í?
Spisovateľ Olexij Čupa napísal veľmi vtipnú adrsnú knihu zprostredia baníkov na Donbase. ZDonbasu je Volodymyr Rafiejenko, ktorý dlhé roky písal po rusky, bol považovaný za ruského spisovateľa, vRusku dostal rôzne ocenenia, alerozhodol sa písať po ukrajinsky. Jeho najnovšia kniha, napísaná vukrajinčine, nedávno vyšla vPoľsku.
Siahnuť po tejto literatúre je veľmi zaujímavé, lebo, bohužiaľ, niektorí intelektuáli západnej Ukrajiny sa od 90. rokov snažili presvedčiť aj Európu, že Ukrajina je rozdelená na dve časti. Východná je ten homo sovieticus, západná bývalá Halič. Chýbala tam snaha spojiť ich do celku, ktorý môže byť rôznorodý. Aj samotná ukrajinčina nepochádza zo západnej časti, kde je veľa poľských vplyvov, ale zokolia Poltavy.
Ale to, čo sa odvtedy udialo na Ukrajine, je veľký zázrak. V90. rokoch sa rusky hovoriaci ľudia na východe asi necítili byť Ukrajincami. Napriek všetkému sa však vUkrajincoch podarilo vytvoriť pocit jednoty. Ukrajinci akoby sami vycítili, že byť dvojjazyčný nie je prekážka, ateraz sa cítia byť spolu Ukrajincami. Keď niekto vykrikuje po rusky: „Choďte do...!“, necíti sa byť Rusom.
Nestala sa ruština jazykom agresora?
Nie. Pre časť Ukrajincov je ruština materinský jazyk. Pred desiatimi rokmi niektorí mohli brať ako problém, že časť autorov písala po rusky. Ale teraz je väčšia tolerancia. Ak niekto píše po rusky, neznamená to, že je proruský. Niektorí rusky píšuci autori sa na protest rozhodli písať po ukrajinsky. Mimochodom, aj Zelenskyj sa ukrajinčinu doučil,spočiatku mal ako prezident dosť vtipnú ukrajinčinu. Navyše, na Ukrajine existuje akoby tretí jazyk – suržyk, ktorý je mixom ukrajinčiny aruštiny a vznikol vmestách ako slang. Mnohí moji kamaráti, ktorým mama spievala ruské uspávanky, sa ako dospievajúci rozhodli hovoriť po ukrajinsky. To, že Ukrajina je pestrá, som si uvedomila ako študentka. Keď knám do Poľska prišli študenti zUkrajiny, nechápali sme, prečo hovorili po rusky. Až sme ich prosili, či sa snami môžu rozprávať po ukrajinsky, lebo sme im nerozumeli. Tak sme sa učili aspoň rozumieť rusky.
Pochádzate zPoľska, kde ste vyštudovali ukrajinčinu. Máte ukrajinské korene? Alebo dokonca vzdialený príbuzenský vzťah sN. V. Gogoľom, ktorý pochádzal zUkrajiny?
Chcela by som byť Gogoľova príbuzná a niekedy vtipkujem, že som. Inak – to je tiež zaujímavé, Gogoľ bol Ukrajinec, ale vybral si ruský jazyk. Keby si vybral ukrajinčinu, asi by sa nedostal do svetovej literatúry. Neviem otom, že by som mala ukrajinský pôvod. Pochádzam zdediny blízko hraníc voblasti, kde bývali Rusíni. A na Slovensku som stretla viac ľudí stýmto priezviskom ako vPoľsku. Vraj to znamená nejaký druh kačice, ale vypátrala som aj to, že po gruzínsky je gogo dievča.
Ako ste sa dostali kukrajinským štúdiám?
Takým zvláštnym spôsobom. Bola som dosť nepokojný mladý človek, skúšala som rôzne odbory.Keď som si oneskorene podávala prihlášku na školu,ztoho, čo zostalo na výber, ma najviac zaujali ukrajinské štúdiá. To bolo najexotickejšie. Paradoxne, keď som začínala študovať, mnohí sa nám smiali, že – čo je to za odbor, koho to zaujíma, načo to študujete... Ukrajinu sme študovali komplexne. Nebola to ukrajinská filológia, ale aj kulturológia, film, folklór, antropológia, politika, geopolitika, právo. Vtedy sa nám smiali ateraz sú moji spolužiaci veľmi žiadaní ako odborníci. Bol to veľmi zaujímavý odbor.
Vreportážnej knihe oSlovensku UFO nad Bratislavou, ktorá nedávno vyšla vPoľsku, opisujete súťaž krajín V4 vkopaní hrobov ako ironický pohľad na komplexy ahrabanie sa vminulosti našich štátov. Ako dlho nám vydrží terajšia solidarita sUkrajinou?
Solidarita má svoje kapacity. Sčasti to vyplýva ztoho, že sme ľudia azveľkej časti ztoho, aký je štát. Lebo štát to nechal na dobrovoľníkov. Pracujú zadarmo, každý znich má nejaký život, rodinu a ich sily sa vyčerpajú. Štát, teraz myslím na Poľsko aj na Slovensko, je spokojný, niektorí politici sa zvezú na tom, akí sme super. Ale treba si uvedomiť, že tu bude veľká menšina, ktorú budú tvoriť zveľkej časti nezamestnané ženy, ktoré nepoznajú jazyk amajú malé deti. Ako mladá mama si predstavujem situáciu, že utečiem do nejakej krajiny, kde nepoznám jazyk, mám malé dieťa, nemám ho kde nechať, nemôžem sa učiť jazyk, nemôžem si hľadať prácu, nebudem mať peniaze...
Sú prekladatelia, ktorí už oznámili, že vistých časoch budú cudzincov učiť zadarmo slovenčinu. Ale považujem za hanbu, ak štát využíva ochotu ľudí a očakáva, že tlmočníci budú robiť zadarmo. Štát by mal zabezpečiť výučbu jazyka, ale riešiť napríklad aj problém snedostatkom škôlok, ktorý tu trvá už roky. Čo vymyslí? Prídavok na dieťa pre Ukrajincov? Alečo domáci, ktorí ho nedostanú? Ako sa to prejaví na nálade ľudí?
Bojím sa toho, keď sa sily dobrovoľníkov vyčerpajú. Bojím sa toho rovnako ako toho, že Putin presunie bojovú líniu azačne sa bojovať na našom území. Navyše, naplno bude pracovať ruská propaganda, trollovia, ktorí budú šíriť negatívny obraz nevďačných Ukrajincov na úteku.
Nevyzerá to optimisticky...
Neverím príliš na prevraty aschopnosť ruských občanov reagovať na to, čo sa stalo. Lebo na ruskom vidieku je nízka životná úroveň aveľká viera vo veľkého vládcu. V živote tých ľudí sa po všetkých sankciách až tak veľa nezmení. Neviem, či stačí, že vPetrohrade av Moskve sa bude žiť trochu inak, niektorí ľudia vyjdú do ulíc apotom ich zatknú. VEurópe je zároveň veľa „zápalných miest“ a ak sa to spustí, bude to ako domino. Reálne tretia svetová vojna už trvá, ale sú rôzne podoby vojny. Ekonomicky už beží amy dúfame, že sa nevyvinie do podoby, ktorá sa volá kinetická, teda, že sa budeme zrážať fyzicky.
Som ztoho nešťastná ako každý. Mám malú dcéru aneviem, ako ju mám vychovávať, keď sa deti na ihriskách teraz hrajú na vojnu. Niektoré bojujú proti fašistom, iné proti Putinovi, ďalšie kreslia tanky. Je to nešťastná generácia detí, ktoré pre pandémiu žili dva roky vizolácii apotom sa vrátili do sveta, ktorý je v kontakte svojnou. Uvedomujem si, že patrím krozmaznanej generácii, ktorá si žila pohodlný život.
Weronika Gogola (1988)
Pochádza zpoľskej dediny Olszyny, ktorej venovala svoj knižný debut Po troškách (Slovart, 2021). Vyštudovala ukrajinské štúdiá na Jagellonskej univerzite vKrakove, vyše päť rokov žije vBratislave. Do poľštiny preložila viacerých slovenských autorov. Nedávno jej vPoľsku vyšla reportážna kniha oSlovensku UFO nad Bratislavou.
Foto: Juraj Starovecký
