��������

O vydavateľských skúsenostiach hovorí KVETOSLAVA DAŠKOVÁ

Výsledok ako rozstrieľaný terč

Vydavateľstvo Q 111 dovŕši v septembri desiate výročie svojej existencie. Jeho zakladateľkou, majiteľkou a šéfredaktorkou je útla, energická žena -- Kvetoslava Dašková, ktorá si takmer zároveň s vydavateľstvom pripomenie svoje osobné jubileum (nar. 23. augusta 1935). Názov vydavateľstva vznikol zo zámeru šíriť kvalitnú literatúru, teda Q znamená klásť dôraz na ,, quality" a tri jednotky reprezentovali tri redaktorky, ktoré stáli pri jeho vzniku.

o S akými predsavzatiami ste pred desiatimi rokmi zakladali vlastné vydavateľstvo, čo sa vám z nich podarilo dosiahnuť, prípadne od akých ambícií ste postupne museli upúšťať?

-- V búrlivých časoch krátko po novembri 1989 sme odišli celá redakcia umelecko-náučnej literatúry z vydavateľstva Mladé letá. Odchádzali sme dosť nadšene do vydavateľstva Archa, kam nás pozvali, viac-menej nás presvedčili, aby sme tam išli. Keďže hnutie VPN malo krátkodobé trvanie, prakticky už k druhým voľbám bolo dosť dezorganizované, samozrejme, odrazilo sa to aj na činnosti vydvateľstva. V Arche sa neukazovala nijaká perspektíva pre našu redakciu, ale bola som presvedčená, že doba prinesie istú voľnosť, isté perspektívvy. Bola to naivná predstava. Nazdávala som sa, že s peniazmi, ktoré som mala, môžem založiť vydavateľstvo a bude fungovať.

Náš prvý titul O zlatú mrežu vznikol na základe výzvy v novinách, čitatelia posielali do redakcie vtipy z minulej éry. Prišla ich záľaha. S kolegyňami sme urobili výber, zostavili knižku a vydali sme ju v 20- tisícovom náklade. To bol slušný náklad, ale moja predstava, že knižku okamžite predám a zisk bude základom ďalšej činnosti vydavateľstva, bola veľmi naivná. Nevedela som, ako to chodí. Hoci knižka sa predala, ale kým peniaze dotiekli späť, trvalo to asi dva roky. To bolo obdobie tak trošku potácania.

o Mali ste dlhoročné skúsenosti knižnej redaktorky z vydavateľstva Mladé letá, ako ich uplatňujete vo vlastnom vydavateľstve?

-- V redakcii náučnej literatúry som pracovala 29 rokov, od vzniku tejto redakcie. Žiaľ, prežila som tam aj isté peripetie, dlho som nemohla publikovať. Práve keď som začala s vlastnou tvorbou, pristrihli mi krídla.

Náučná literatúra pre mládež mi bola veľmi blízka. Po založení vlastného vydavateľstva som mala vynikajúci projekt detskej encyklopédie celkom nového typu, novej generácie francúzskeho vydavateľstva Larousse, známeho kvalitnou encyklopedickou produkciou. Nemala som peniaze na tento projekt, tak som hľadala možnosti. Doslova sa ma ujal francúzsky kultúrny radca a podarilo sa mi získať prísľub od automobilky Renault. Osem dní predtým, ako som chcela z Prahy natešená oznámiť vydavateľstvu Larousse, že mám peniaze na projekt, iné slovenské vydavateľstvo podpísalo s ním zmluvu a uviedlo na slovenský trh túto encyklopédiu. Na tento veľký projekt sa mali ,, navešať" naše pôvodné práce, ale tým padli. Redakcia sa potom rozpadla. Mnohé vydavateľstvá, ktoré vznikli v tomto období, začínali amatérsky, u mňa bol amatérizmus len v ekonomickej oblasti, tam som sa musela veľa naučiť.

Literatúra faktu pre deti vedie tŕnistou cestou. Umelecko-náučné knihy pre menšie deti alebo poznávacie knižky pre celkom maličké deti si vyžadujú množstvo ilustrácií. Bez kvalitných, pekných, dobrých ilustrácií nie je možné vytvoriť tieto knihy. Ilustrácie znamenajú, že tieto knižky sú finančne náročné, litografia a tlač sú veľmi nákladné. Z náučných detských knižiek sa mi podarilo vydať dvojzväzkové Krajiny zeme. Ešte stále je po nich dopyt, najmä po prvej časti, ale bez sponzorskej pomoci sa takýto projekt nedá vydať. Ani táto kniha by nevyšla bez príspevku Slovnaftu.

Ešte vo vydavateľstve Mladé letá sme spolupracovali s astronómom Antonom Hajdukom z Astronomického ústavu SAV. Znovu sme s ním nadviazali spoluprácu ako s vynikajúcim autorom a odborníkom na túto oblasť a urobil pre nás knihu Turínske plátno.

o Okrem náučnej literatúry sa vaše vydavateľstvo presadilo aj beletriou. Aká je vaša koncepcia vo vydávaní umeleckej literatúry?

-- Vždy som mala na mysli, že budem vydávať knihy literatúry faktu pre deti, pre mládež aj pre dospelých, už pre Archu som mala vytvorený projekt. Keďže sa mi vytvorili iné perspektívy, tak som tento projekt rozšírila o prekladovú literatúru, najmä francúzsku prózu a poéziu. Jednak preto, že mi je blízka, ale aj preto, že množstvo zaujímavých diel z tejto literatúry u nás po roku 1968 nevyšlo. Ponúka sa tu dosť široké pole. Takisto som chcela vydávať aj ruskú literatúru. Dokonca s Dr. Ivanom Slimákom sme mali už vypracovaný projekt na vydávanie ruskej prekladovej literatúry. Žiaľ, už nie je medzi nami. Z ruskej literatúry som sa chcela zamerať na autorov, ktorí, hoci veľmi kvalitní, nesmeli vychádzať, a tak boli u nás málo známi, napríklad Babeľ, Nabokov, Vesiolyj, Platonov. Mnohé ich diela sú skvosty, ak vyžijem a vydržím, možno sa k nim dostanem.

o Zo šírenia beletrie máte vari najvýraznejší podiel na tom, aby sa Jaroslava Blažková vrátila opäť do slovenskej literatúry. Čo ešte zamýšľate vydať od ,,vašej" autorky?

-- Chcela som vrátiť Jaroslvu Blažkovú do literatúry a do istej miery sa mi to aj podarilo a darí sa mi. Vydala som jej knihu Môj skvelý brat Robinson, čo je podľa mňa jej najlepšia próza. Osobne ju kladiem vyššie ako Nylonový mesiac, hoci to bola tá bomba, čo vybuchla v našej literatúre v čase svojho vzniku. Žiaľ, Jaroslava Blažková bola vyradírovaná z vedomia a z učebníc, dosť ťažko sa dostáva späť do povedomia čitateľov.

Nechcem ju uvádzať len ako autorku zo 60. rokov, preto ju v každom liste povzbudzujem, aby napísala knižku o skúsenostiach v Kanade, kde prežila kus života. Prišla do cudzieho prostredia celkom nepripravená, nepoznala jazyk. Bolo by zaujímavé prečítať si, ako prežívala tento životný zlom. Tu bola hviezda prvej veľkosti a tam nemohla publikovať, pretože neovládala jazyk, a navyše musela sa starať o synov. Najskôr začala písať divadelné hry, dosť veľa písala pre rozhlas, publikovala nejaké poviedky, ktoré u nás vydá Aspekt. Ale ja ju nahováram, aby o tieto skúsenosti opísala akýmsi medzižánrom na rozhraní publicistiky a beletrie, aby spracovala svoje záznamy a poznámky, ktorých má veľa.

o Spomínali ste vlastné autorské ambície, ktoré preťal zákaz publikovania. Ako ich presadzujete vo vlastnom vydavateľstve?

-- Už na gymnáziu som mala potešenie z písania slohu a potešenie mali aj profesori pri čítaní. Písať len tak sama pre seba som sa však neodvážila. Až keď som nastúpila do Pionieskych novín, začala som si veriť. Po dvoch rokoch som sa dostala do Mladých liet, kde som začala publikovať najskôr spoluautorsky, potom aj samostatne. Po roku 1968 som sa dostala do nepríjemného súkolia a trvalo to takmer dvanásť rokov, mala som zákaz publikovať. Kedysi som chcela študovať výtvarníctvo a táto záľuba mi zostala. Stále som si kreslila, a tak ma v Mladých letách pripustili k drobným výtvarným prácam na propagácii, najskôr to boli jednoduché letáčiky, plagátiky, skladačky, potom som začala robiť grafické úpravy kníh. Veľa som sa tam podučila o technickej stránkne knihy. Raz Dr. Dušan Roll doniesol množstvo Fullových náčrtkov, kopu zápisníčkov a výstrižkov novín s jeho interview. Keďže nikto z redaktorov nemal čas, aby sa do toho pustil, ponúkla som sa, že to urobím. Tak vznikla kniha Okamihy, za ktorú som dostala Čestné uznanie. Bol z toho poprask, pretože som nesmela publikovať, ale vraj Ľudovít Fulla za za mňa privravel, a tak sa mi troška otvorila cesta. Potom som zostavovala rôzne zborníky, urobila som napríklad bulletin Fantázia, fakty, poznanie, prehľad náučnej literatúry, ktorá za tie roky vyšla. Do knihy Vysoká škola dievčenskej zručnosti som k rozličným návodom písala vstupy.

Začala som robiť na knižke Slová z dovozu. To bola veľká práca, trvala mi takmer osem rokov. Potom som sa s Rudolfom Filom delila o cenu vydavateľstva Mladé letá -- on dostal cenu za knihu Načo nám je umenie, mne ju pridelili za Zvieratá nie sú také.

Naposledy som vydala vo svojom vydavateľstve vlastný výber Slovenských rozprávok. Znovu som sa vrátila k Benkovým ilustráciám. Na túto knihu vyšla dosť drsná a necitlivá kritika, ba dovolím si povedať, že nie fundovaná. Pretože skôr, ako som do tohto projektu vstúpila, prečítala som si množstvo iných rozprávok, nielen kritický výber, ktorý vydal Tatr