ղľáԾ
Rozhovor slaureátkou Ceny Anasoft litera 2020 Alenou Sabuchovou
Výlet do poľského Podlasia bol trochu taký punk, bez plánu aočakávaní. Nakoniec ztoho boli tri roky cestovania za silným príbehom dospievania vkraji, kde sa zastavil čas aľudia sproblémami vyhľadávajú šepkajúce liečiteľky. Sabuchovej kniha Šٳܳ získala mnoho čitateľov, pozornosť literárnej kritiky, viacero nominácií azatiaľ dve ceny, ale aj nálepku folklór. Téma si ju našla tisíc kilometrov od domova. Alebo to zariadili šeptuchy?
„Nepatetický vzťah kfolklóru anesentimentálne priblíženie ženského vnútra“ – aj takto označili kvality románu Šٳܳ porotcovia Anasoft litery. Ako vnímate hodnotenie poroty?
Stémou folklóru zápasím, odkedy kniha vyšla, anie som úplne stotožnená s tým, že by Šٳܳ boli v prvom rade ofolklóre. Určite časť knihy dotvára prostredie ašeptuchy – liečiteľky patria do tej krajiny, ale vtomto prípade som veľmi rada, že porota vyzdvihla môj nepatetický postoj kfolklóru. Posledná vec, ktorú folklór vsúčasnosti potrebuje, je pátos. Ači je kniha sentimentálna alebo nie – ja sama som občas sentimentálna, ale vknihe som sa snažila očo najprirodzenejšiu výpoveď asom rada, ak to do seba zapadlo.
Aký prístup si podľa vás folklór zaslúži?
Toto je veľká otázka, ktorú asi úplne nevyriešime. Veľa sa oňom hovorí, dáva sa do rôznych súvislostí ajeho význam sa nedá poprieť, pretože je veľkou časťou našej kultúry ahistórie. Na to, aby nebol taký sprofanovaný, potrebuje nepatetický prístup. Takisto si myslím, že potrebuje nebyť zachraňovaný. Veľakrát zaznieva otázka, či folklór ostane živý. Samozrejme, že zostane živý, lebo je to niečo, čo je prirodzené ačo sa stále vyvíja. Myslím si, že knemu treba pristupovať cez individuálnu rovinu, nech si zneho každý zoberie to, včom vidí význam folklóru pre seba. Lebo každý znás poníma folklór inak atak je to dobre.
Vposlednom čase viacero nových domácich kníh spadlo do kolónky folklór. Je výstižná?
Opýtajte sa Kataríny Kucbelovej alebo Dominiky Madro, sktorými som absolvovala rôzne besedy natému folklór. Hovorili sme si, že medzi našimi knihami sa teda asi našli nejaké spoločné znaky, ale je to skôr otázka na literárnych kritikov apublicistov, na základe čoho nás takto zaradili. Dovolím si požičať práve slová Katky Kucbelovej, ktorá povedala, že sme mali trochu smolu v tom, že všetky tri knihy vyšli naraz, a preto sa aj diskusia o nich značne zdeformovala.
Lepšie než byť so Šٳܳ zaradená kalternatívnej medicíne...
Pozor, ešte som mohla byť priradená kezoterike alebo liečiteľstvu (smiech). Ikeď s Marekom Vadasom sme na BRaKu besedovali na tému ľudové liečiteľstvo v Podlasí aAfrike. Obaja sme však povedali, že naše knihy otomto primárne nie sú, liečiteľstvo je len jednou z rovín príbehu, ktoré ho dotvárajú.
Jeden zčlenov poroty, Michal Jareš, si všimol podobnosť prístupu vopise zabudnutého regiónu vkontraste smodernou dobou v prózach Olgy Tokarczuk.
K Poľsku sa ťahám témou, je mi naozaj veľmi blízke. Vždy som mala rada poľské umenie, literatúru, filmy a divadlo, ale vmomente, keď som prišla na poľsko-bieloruskú hranicu, som si uvedomila, že je to môj kraj. Našla som sa tam abolo mi vňom nesmierne dobre. Ono to súvisí aj s tým, že do Podlasia som išla na dobrodružnú výpravu, bol to tak trochu punk, keď sme sfotografom vôbec nevedeli, do čoho ideme ačo tam nájdeme. Občas sa mi stáva, že niečo ku mne príde aviem, že stým chcem ostať vkontakte navždy.
Kam by ste sa vybrali na Slovensku za takýmto príbehom? Mohol by sa odohrávať na vašom rodnom Liptove, vRužomberku?
To asi nie, my sme dosť katolícke mesto (smiech). Vsúvislosti stémou ľudových liečiteliek sa ma ľudia pýtajú, kde sa dajú nájsť ači tu ešte žijú. Odpovedám, že by sa dali nájsť na východe Slovenska pri hraniciach sUkrajinou. VRužomberku by som ich nehľadala. Ale príbeh dospievania, ktorý je nosnou líniou Šú, vychádza trochu aj zo mňa atoto obdobie som prežila na dedine pri Ružomberku.
Za touto knihou ste sa veľa nacestovali do poľského Podlasia. Je to únosný spôsob písania kníh?
Pred troma rokmi som nemala plán a nevedela som, čo to bude predstavovať. Až na mieste som zistila, že je to strašne ďaleko! No už keď sme sa do toho sfotografom Robertom Tappertom ponorili, nevedeli sme sa odtrhnúť a napriek tisícom kilometrov sme tam chodievali často. Takýto proces písania mi vôbec neprekáža, naopak. Genius loci je pre moje písanie dôležitý. Som senzitívna na prostredie, za priestorom hneď vidím príbeh. Vždy musím mať aspoň základný kameň zažitý, aby som mohla začať písať. Preto, ak by som mala dva roky len na to, aby som mohla cestovať azbierať materiál, tak do toho idem.
Ovplyvnil vás nejako pobyt vblízkosti poľských šeptúch asledovanie či skúšanie ich rituálov?
Autorka Žítkovských bohyň Kateřina Tučková priznala, že tú silu, ktorú vypustila zpríbehov liečiteliek a zaklínačiek zBielych Karpát, niekedy dosť ťažko spracovávala aj cez psychosomatické problémy.
Vtomto som asi racionálna ado Podlasia som išla ako pozorovateľka. Aj keď som na sebe skúšala ich procedúry, môj zdravotný problém – chudokrvnosť, nezmizol. Možno nie som taká citlivá, ako som si myslela, alebo som si za ten čas strávený na Podlasí zvykla. Ale ak sa pýtate na to, či ma šeptuchy neuriekli alebo neprekliali, tak nie – skôr mám pocit, že výhru v Anasoft zariadili ony (smiech)! Žiaden zázrak som tam neobjavila, ale ani nemám pocit, že mi chcel niekto uškodiť. Ak sa ma niekto opýta, či „to“ funguje, odpoviem, že neviem aani nechcem vedieť. Do Podlasia som nešla hľadať odpoveď. Pre rozprávačku príbehu je oveľa zaujímavejšie pozorovať dianie na pomedzí. Mágia, ktorú som tam našla, je väčšmi spojená smiestom aspríbehom.
Vtomto ročníku Anasoft litera bola vo finálovej päťke prevaha žien, oproti prevahe mužského zastúpenia v porote. Zmenilo sa postavenie žien vo „vážnej“ literatúre?
Túto otázku treba smerovať kporote a konkrétnej voľbe konkrétnych ľudí. Ale zaujímavé je, že cenu dali vlastne „dievčenskému románu“ odospievaní. Veľmi dlho bola ženská literatúra definovaná ako niečo lacné apodradnejšie. Ja osobne nerozlišujem literatúru na ženskú amužskú. Je umenie, ktoré subjektívne môžeme považovať za dobré ataké, ktoré pre nás nespĺňa kvality. Príbeh musí fungovať, rezonovať, musím si zneho vedieť niečo vybrať. Žiaľ, pojem ženská literatúra bude vždy evokovať paperbackové romány na titulke spolonahým mužom aženou vo vetre. Ale aby to neznelo elitársky, ak má kniha svoju cieľovku, je to vporiadku.
Viete, kto sú vaši čitatelia?
Teraz to už viem lepšie, lebo mi veľa ľudí napísalo. Myslela som si, že sú to ženy adievčatá približne vmojom veku, ale dostávam správy aj od mužských čitateľov aod čitateliek vrôznej vekovej kategórii. Je príjemné nebyť niekam zaradená.
Okrem úspechu v Cene Anasoft litera ste sa ocitli aj medzi nominovanými na Cenu Jána Johanidesa 2020 v kategórii do 35 rokov. Môže vám to pri ďalšej tvorbe zväzovať ruky?
Asi sa na mňa bude teraz pozerať prísne, nech napíšem čokoľvek, ale chvíľočku by som si od literárneho písania chcela dať pauzu. Na písanie ďalšej knižky potrebujem veľa času, lebo si to vyžaduje ponoriť sa do zberu materiálu, aokrem toho ma čakajú aj ďalšie projekty – možno je čas na filmový debut.
Alena Sabuchová (1989)
Vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Za príbehom druhej knihy Šٳܳ cestovala počas troch rokov na poľsko-bieloruské pohraničie do Podlasia, magicky spomaleného sveta, vktorom dodnes pôsobia ľudové liečiteľky. Román získal Cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu roku 2019, tiež cenu knižných blogerov Panta Rhei anomináciu na Cenu Jána Johanidesa 2020 vkategórii do 35 rokov.
Foto Aleny Sabuchovej: Veronika Elekaničová
