ղľáԾ
Rozhovor sJanou Juráňovou ojej dvoch nových knihách ajednej staršej, neprestajne aktuálnej.
Nerob sňou rozhovor, je to feministka! je provokatívny názov vašej prvej novinky – knižného rozhovoru, ktorý svami viedla spisovateľka Jana Beňová. Neprekvapil vás názov knihy, keď vám ho navrhla?
Prekvapil ma veľmi pozitívne. Jana najprv navrhla názov, ktorý bol dobrý, ale odvádzal pozornosť trochu iným smerom, nebola som sním spokojná, ale sama som nevedela prísť na nič lepšie. Aona mi vzápätí poslala mailom tento názov, ktorý je vlastne parafrázou jednej mojej odpovede. Hneď sme si „tľapli“.
„Ja som sa vtedy nebála ničoho!“ hovoríte osvojej ceste koslobodzovaniu ženy. Za vyše 30 rokov, čo prinášate spoločenskú kritiku zfeministických pozícií, pozorujete zmenu situácie žien na Slovensku? Je podľa vás výrazná...?
Túto otázku dostávam často nielen ja, ale aj moje priateľky akolegyne vASPEKTE aťažko sa na ňu odpovedá. Určite sa veľa vecí zmenilo, ale mnoho z toho, čo tvorí základy, piliere patriarchátu, zostáva, aj keď niekedy menej okato. Ťažko sa mi porovnáva to, čo som žila pred desaťročiami, stým, čo žijú dnešné tridsiatničky a tridsiatnici. Spoločnosť sa zmenila vmnohých ohľadoch, ale tie zmeny sa nedajú vyňať zcelkového kontextu. Keď som mala napríklad 35, vidieť mladého muža sdetským kočiarikom bola rarita. Dnes zostávajú mladí otcovia na rodičovskej dovolenke, nie je ich veľa, ale sú. To ale neznamená, že je všetko vybavené. To, čo som ja považovala za zázrak, je dnes len nová východisková situácia, určite to nie je konečná ani happyend.
Svojho času vás rozhnevalaotázka Andreja Bána „Čo sa vám v detstve stalo, že ste feministka?“ Myslíte si, že by vám ju položil aj dnes? Ako by ste mu teraz odpovedali?
Dúfam, že nie. Už sa takéto postoje „nenosia“. Odpovedám na podobné otázky stále rovnako: Avám sa čo stalo, že ste vojnový reportér? Alebo: Akeby sa mi aj niečo stalo, tak čo? Mohla by som si za to sama? Budeme viktimizovať ženy a dievčatá, ktorým sa niečo stalo alebo sa deje? Avšetky aktivistické hnutia, ľudia, ktorí sa zaoberajú ľudskými právami, scitlivujú spoločnosť na témy menšín, čo sa im asi tak stalo? Podľa mňa len to, že majú zvýšenú citlivosť adovzdelali sa.
SJanou Beňovou sa zhovárate aj osvojich ťažkých traumách... Aký účinok na vás malo otvorene otom porozprávať do knihy?
Hovorím najmä obratovi, Pavlovi Juráňovi. Ľudia si ho pamätajú, vie oňom dokonca ChatGPT amyslím, že je dobre, že som ho mohla po toľkých rokoch pripomenúť. Ale bolo to pre mňa veľmi ťažké, rovnako ako pre moju 91-ročnú mamu. Ani po toľkých rokoch to nie je téma, sktorou by sme boli vyrovnané. Jeho predčasný odchod je mojou celoživotnou traumou, ale to nie je dôvod otom mlčať.
Vrozhovore spomínate aj na svoju cestu po Spojených štátoch amerických, kde ste si uvedomili, že „keď som tu [na Slovensku], cítim pod sebou nejaké archeologické hĺbky“. Ide o pocit bytostnej zakorenenosti alebo o kultúrnu nadstavbu?
Ani sama presne neviem. Moja rodná vlasť ma odjakživa dosť rozčuľovala, ale zas mám rada pocit európanstva; mala som rada aj československú identitu, hoci to bola identita znormalizovanej krajiny, čo som zas až tak rada nemala, ale vo všeobecnosti som vUSA mala pocit, akoby som necítila pod sebou hlbšie vrstvy. VEurópe nás tie vrstvy môžu aj ťažiť abrzdiť, ale keď som bola vkrajine, kde som ich necítila, chýbali mi.
Na otázku Jany Beňovej, čo vás vsúčasnosti trápi najviac, odpovedáte: ruská agresia vUkrajine. Ako vplýva už takmer tri roky trvajúca vojna na vaše chápanie sveta?
Veľmi silne, veľmi negatívne. Medzičasom vojnových hrôz pribudlo, naozaj už nemáme kapacitu všetko to podrobne sledovať. Nastavila som si nejaké drobné platby, snažím sa sledovať, čo sa deje, nevyhýbať sa vnímaniu tragédií, veď keď to musia vydržať ľudia na Ukrajine, vPalestíne, vIzraeli ainde, tak si myslím, že by sme mohli mať aspoň empatiu. Zmenil sa môj vzťah kRusku ako takému, kruskej kultúre, kmôjmu vlastnému štúdiu ruského jazyka. Azmenilo sa aj to, že už nemám potrebu komunikovať sľuďmi, ktorí nevnímajú tragédie na východ od našich hraníc, prekrúcajú skutočnosť, dobrovoľne veria hoaxom ašíria ich. Už sa neriadim ani radami tých, čo hovorili, aby sme netrhali putá, lebo sa budeme ešte navzájom potrebovať. Stratila som záujem oľudí, ktorí sú hluchí aslepí kutrpeniu na Ukrajine, jednoducho, už nie sú vmojom zornom poli.
V90. rokoch, keď prebiehala druhá čečenská vojna, ste sa ocitli vMoskve. Vrátili ste sa domov spocitom, že ľudí vRusku už vtedy opantalo absolútne vyprázdnenie, necitlivosť aľahostajnosť voči komukoľvek. Občianske povedomie – beznádejné... „Realita vRusku bola príšerná vminulosti vzdialenejšej aj bližšej atakou aj zostala...“ hovoríte na inom mieste. Ako si dokážete vysvetliť, že dnes je už na Slovensku bežné, že mnohí ľudia Rusko heroizujú?
Nechápem to, vpodstate ani neverím, že tí ľudia vedia, očom hovoria. Akoby to hovorili natruc, len neviem komu aprečo. Občas si spomeniem na pieseň ruskej dievčenskej skupiny Pussy Riot, na ich punkovú modlitbu Bohorodička, zbav nás Putina, ktorú zaspievali vroku 2012 vmoskovskom Chráme Krista Spasiteľa. To bolo naozaj prorocké. Veď za to aj vyfasovali vlepšom prípade emigráciu, vhoršom väzenie, Sibír. Obdivovateľky aobdivovatelia dnešného putinovského Ruska to nemajú vporiadku ani vhlave, ani vsrdci.
Sama ste o. i. autorkou výnimočnej knihy – rozhovoru sAgnešou Kalinovou Mojich 7 životov. Ako vnímate rozdiel medzi pozíciou pýtajúcej sa a pozíciou odpovedajúcej?
Túto otázku som si kládla, keď ma Jana Beňová oslovila. Zdalo sa mi, že vporovnaní napríklad sAgnešou Kalinovou naozaj nebude očom, ale nechala som to na Janu. Dohodli sme sa, že to skúsime, akeď to nevyjde, nič sa nestane. Napokon sme sa rozbehli aja som si uvedomila, že ten rozhovor robím rada najmä zdvoch dôvodov: hovoriť ofeminizmoch arodových otázkach so spriaznenou dušou, ktorá však nebola snami pri tom všetkom, navyše patrí do mladšej generácie anavzájom nemáme tie veci prerozprávané. Bola to výzva, či viem oASPEKTE, feminizmoch atémach stým súvisiacich hovoriť zrozumiteľne aj pre ženy amužov, ktorí vtom snami neboli priamo. Adruhá vec – nebola som disidentkou, žila som skôr vsivej zóne. Moja rodina nikdy nepodporovala režim, vktorom sme za normalizácie žili, ale nebúrili sme sa priamo. Tak som si povedala, že takýchto ľudí je asi dosť veľa, možno najviac, lebo disidentov adisidentiek bolo málo aneverím, že bolo veľa ľudí skutočne presvedčených, že nás čakajú svetlé zajtrajšky aže Sovietsky zväz má pred sebou skvelú budúcnosť. Atak som si povedala, že by bolo možno dobré sprostredkovať mladším ľuďom, včom sme to vlastne žili, azároveň ponúknuť porovnanie mojim rovesníčkam arovesníkom, mladším, starším – ako to prežívali oni. Napokon, svýnimkou niekoľkých prác normalizáciu spracovanú nemáme amyslím si, že je to rovnaký deficit, ako keď sme napríklad v90. rokoch mali veľmi málo literatúry ofašistickej Slovenskej republike.
SAgnešou Kalinovou ste sa veľa zhovárali ojej spomienkach aj na druhú svetovú vojnu. Myslievate na rozhovory sňou, ktoré nevošli do knihy?
Do knihy vošlo prakticky všetko, nechcela som vystaviť ju ani seba tomu, že by sa tam niečo dôležité nedostalo. Nahrali sme 44 hodín, pri prepise aredigovaní ztoho vzišlo približne 400 strán ato bol rozsah, ktorý sme už nechceli presiahnuť. Ona bola veľmi disciplinovaná aako redaktorka aprekladateľka apublicistka skvele rozumela práci stextom. Téma holokaustu bola pre mňa kľúčová, bála som sa, ako to zvládnem, ale Agneša to zvládla za mňa.
Vdruhej najnovšej knihe – noveleRodinná oslavapresnou perokresbou približujete nepísané pravidlá rodinných osláv, vzťahových stereotypov vtradičných rodinách strednej triedy, ktorá prežila formatívne roky ešte za socializmu. Zvášho rukopisu cítiť akýsi pôžitok pri pozornom opisovaní detailov, situácií a napokon celkovo, pri písaní práve tejto prózy... Alebo sa mýlim? V čom sa líši od iných vašich kníh?
Neviem posúdiť, či sa Rodinná oslava líši aako veľmi. Určite by sa našli nejaké spoločné tóny sOrodovnicami alebo Nevybavenou záležitosťou, možno sniektorými poviedkami. Pri písaní sa väčšinou vždy vyžívam, ak mám na písanie čas aakú-takú pohodu. Vtejto knižke som postavila príbeh na detailoch, lebo sú vmnohom výpovedné, niečo ako detailné zábery, ktoré vytvárajú väčší celok zobrazu dnešnej doby, ktorá vistých ohľadoch tkvie aj včasoch normalizácie. Dnešná generácia 70 + bola včasoch zlatých 60. rokov mladá. Niečo sa pokazilo, nejako museli prežiť. Atakéto generačné skúsenosti sa len tak nestratia, skôr sa vnejakom ohľade prenášajú ďalej.
Vparalelnej línii popisujete vnútorné prežívanie straty blízkeho človeka, súrodenca, tu – sestry... Straty celoživotnej. „Nikto nesmúti tak dlho, aby si tým vyplnil celý život," znie obrana rozumu. Môže sa človek zpodobných tráum „vypísať"?
Nemyslím si to. Ani by som to neskúšala. Niektoré minulé auž nepotrebné vzťahy sa dajú písaním „pochovať“, ale vprípade smrti je to podľa mňa iné aani nie je úlohou písania nejako sa snimi rozísť. Strata blízkeho je skúsenosť, ktorú prežívam vrôznych desaťročiach svojho života nanovo arôzne, podľa toho, na čom stojí práve dôraz vmojom živote avakom zmysle mi ten človek chýba. Môžem si to zreflektovať aj písaním, ale nie sa ztoho vypísať.
Vroku 2014 vyšiel váš preklad knihy Dragana Klaića Ako reštartovať divadlo / Verejné divadlo medzi trhom ademokraciou, vktorej autor postuluje, prečo nikdy nesmieme prestať dotovať kultúrne inštitúcie. Vedeli by ste si vtedy, keď kniha vyšla, vôbec predstaviť, že odesať rokov sa naše inštitúcie ocitnú vbezpríkladnom ohrození?
Nie, nevedela, ale veď aj Dragan Klaić knihu napísal preto, že si uvedomoval, že nad kultúrou visí ustavičná hrozba. Kultúra je prvá na rane – bola počas finančnej krízy, počas pandémie, lenže brutalita, sakou sa to deje teraz na Slovenku, je veurópskom civilizačnom priestore nepredstaviteľná. Kultúra môže byť ohrozená pre mnoho vecí: nezáujem, iné priority, ľahostajnosť, nevzdelanosť anič ztoho nie je ľahké prekonať. Ale brutálny afrontálny útok na inštitúcie, jednotlivcov, iniciatívy aaktivity len preto, že zopár ľudí nie je saturovaných úspechom, aký sdrzou samozrejmosťou očakávali, to sa mohlo stať len zhodou okolností, zaakých vznikla afunguje táto koalícia. Ono to pominie aokrem hrozby, že prídeme omnohé inštitúcie, ľudí, odbornosť adokonca omnohé konkrétne artefakty, ktoré sa pod vedením pseudonárodovcov jednoducho rozkradnú, je tu aj veľká nádej, pretože ľudia voblasti kultúry teraz myslia akonajú naozaj občiansky, skvele formulujú svoje požiadavky aneboja sa, nenechali sa zastrašiť. To mi dodáva veľkú nádej. To, čo sa deje vkultúre na Slovensku dnes, si nikto nezaslúžil, ale je to poučné. Jednoducho tak ako ruská agresia na Ukrajine, aj toto je možné. Treba si to zapamätať avbudúcnosti si dávať veľký pozor.
Posledné slovo ste vknihe Nerob sňou rozhovor, je to feministka! ponechali Jane Beňovej. Nezáleží na tom, kto má v dialógu posledné slovo? Vy ho „nepotrebujete“?
Jana ten dialóg začala so všetkými rizikami, prečo by ho nemohla aj dokončiť? Posledné slovo si nechávam na iné situácie apríležitosti.
Foto: Soňa Maletz Nosáľová
