ղľáԾ
XXX
Dnes má toto telo štyridsaťpäť rokov a
aj dnes si sadne snohami prekríženými a
rukami voľne položenými vlone, nevediac,
či nejaká podstata je, no mnohoročná
skúsenosť ho vedie ktriezvemu predpokladu,
že ak je, určite ju znova minie.
XXX
Ak pôjdeš za hocikým,
bude na tom podobne,
ak nie trochu horšie.
XXX
Ustavične prítomné
nutkanie odísť.
Vždy aodvšadiaľ.
Akamkoľvek vkročíš,
už sa tam čakáš spredstihom.
Nepokoj je viera
vmiesto, kde by si
nebol.
XXX
Úzkosť, pochybnosť, samota.
Môžeš povedať ontologická
danosť, alebo antropologická
konštanta, alebo obrazne,
teologicky aosobnejšie:
tvoja Svätá trojica.
XXX
Nič od nikoho nečakaj!
Taká priezračná, nespochybniteľná
pravda
ako tento svrab, ktorý
by nemusel byť, ak by si
na ňu ustavične nezabúdal.
XXX
Po rokoch čítania
zenovej literatúry
si náhle uvedomíš,
že znej nemáš nič.
Ačo si to vlastne
chcel?
XXX
Znova odchádzaš nevedno kam,
napokon, vôbec na tom nezáleží,
nech si kdekoľvek, nikdy
nemôžeš byť dosť ďaleko.
XXX
Celý rok maľuješ lebky.
Farebné aj čierbobiele,
sornamentom vpozadí
aj bez neho.
Na otázky priateľov
prečo maľuješ smrť,
odpovedáš neviem.
Ako by sa
smrť dala namaľovať...
XXX
Obrazu je jedno
či sa predá,
na stenu zavesí.
Iba ty si robíš starosti.
XXX
Dievča oproti tebe zaspalo.
Žilka na jej bielom krku
ticho pulzuje,
vlní sa ako pozvanie,
predzvesť alebo prísľub.
Rád by si po nej zľahka
prešiel prstom,
raz apotom ešte tisíckrát,
kým by si ju celú
- ako všetky predošlé –
neprestal mať rád.
XXX
Dlhé dni aešte dlhšie noci
nikoho nevidíš,
snikým neprehovoríš.
Len tikot hodín a
slabý šum vetra za oknom,
- ten vtieravý zvuk noci -
akoby niekto nahlas mlčal.
XXX
Vistej dôležitej,
nezanedbateľnej rovine
je tento život,
táto myseľ,
celý tento svet
jeden veľký,
ukrutný ojeb.
Nie je to hodné
貹äٲԾ?
XXX
Vústave pre alzhaimerikov
sedíš – ako každý týždeň –
so starou mamou na lavičke.
Stará mama poklope paličkou
po mastnom linoleu chodby,
zvedavo sa opýta: Kam
nás dovedie táto cestička?
Aty sobavou, či tvoja odpoveď
nie je metafora pre všetky cesty,
ktoré niekam vedú,
pravdivo povieš: kstene.
XXX
Kedysi dávno počas chladných himalájskych
nocí, (v izbičke vlhko, vši asamota),
rozliehal sa nad kláštorom vlčí vzlyk.
Naliehavý, kvílivý, dlhý amonotónny
spoľahlivo odďaloval spánok a
vždy rozjatril otázku
načo si tu.
Ak by si bol býval skromnejší, tak to
vidíš dnes, mohol byť aj dostatočnou
ǻDZďdz.
XXX
Dlho pozoruješ tmu
nad oceánom.
Horizont je sotva viditeľný,
čiara vytvorená skôr tvojou
predstavou než zmyslovým vnemom.
Trochu tajomna, trochu strachu,
priveľa tmy.
Len príboj vĺn dolu pod tebou
napovedá, že nesedíš doma.
XXX
Keď zospodu pozoruješ dravca
majestátne krúžiaceho
vo výške, myslíš si,
aký je nespútaný, čistý,
slobodný ahádam aj bohabojný,
no keď on zvrchu pozoruje teba
- ak mu vôbec stojíš za pozornosť –
akiste mu beží hlavou niečo
celkom iné.
XXX
Každý sleduje
svoj záujem,
ak je to len
trochu možné,
nechaj, nech
sleduje.
XXX
Znova sa pokúšaš
dosiahnuť pokoj
zastavením pohybu
apritom obyvatelia
tvojej záhrady, slimáky,
ježkovia, straky apárik
trasochvostov už
pozberali všetky
odrobinky, ktoré si
im včera vysypal
pod okno.
XXX
Znova sťahuješ myseľ
kvzťažnému bodu,
oktorom hovno vieš,
nakoniec sa aj málo
ukáže ako dosť; už to,
že môžeš veriť, stačí.
XXX
Aj cesta bez pútnika
vedie kcieľu.
Alebo iba?
XXX
Možno preto si sa vždy
chcel túlať, aby si
raz mohol
íť.
XXX
Ak sa raz naučíš
pokojne sedieť,
svet sa zmení
klepšiemu.
Uvedomíš si to
ahneď sa náhliš
robiť niečo iné.
Ako všetko, čo máš
odžité aodrobené:
Աǻٲٲé.
XXX
Hladáš ticho,
ktoré by si neprekričal,
no nedá sa vylúčiť,
že ono
hladá teba.
