ղľáԾ
ʸ鷡ÝŠ
Postmozaika (aj) vo vnútri:
kamene, hrana ohranu, oblina ooblinu,
možno náhodní susedia,
znich nepriestupná vlna
ako ťarbavé telo tajomného megazvera
tak ďaleko,
kam nič nedostrelí,
ԱdzDzí,
kam nikto nedovidí,
ako na rukách
puká hlina
apo rozmrvenom svetadiele
si dieťa gúľa slnko –
najprv do pravého,
potom do tvojho ľavého oka.
Vprevahe domáce vápence,
pár deložovaných
asekáčom znetvorených andezitov,
ktoré sa pri dopade polovičného svetla
zpalcových prasklín
blýskavo vtierajú do priazne
napoly preťatého
temného kúta.
Ani za skamenenou kopou
jabloňových kvetov
nenájdeš vchodový kameň,
iba zaceľujúcu sa žilu priestoru
sdefinitívne odloženým ďatľom:
zovreté hrdlo,
tancujúce ruky,
čo zbrehu – nebrehu
vyháňajú nepodarok tvojho tieňa,
akoby modelovali stratenú hlavu:
čelo vyhladené slanými vlnami,
uši, čo ťa tolerantne prijali celého,
oči zbiotitu
zase sústredené
na iného.
Druhý pohľad: akoby nezávislejší,
tiež nepokojný, ale ostrý.
Ďalší Goldsworthyho pokus okomunikáciu
spieskovcovým poľom
uprostred nepreniknuteľnej vegetácie,
zktorej len (hladný) havran
pozná únikovú štrbinu
do chladnúcich októbrových prúdov.
Neustrážil kótu 954,
preto sa sním doživotne zamykáš
do čiernych kružníc.
* * *
Po noci deň(jablká už nepoletia kvýškam), noc po dni (tušený strom). Svetlo itma vtebe súčasne. Večerná poklona rozvodnenej nebeskej jednoaktovke. Koľko rúk zdvihnutých za život, koľko proti. Koľko záhadného vnedostupnom hniezde univerza. Váhavosť výšok, kŕč. Stonanie odlivu, nahota, šťavy sa pohli zrenety. Noc po dni (tušenie), deň po noci (jablko letí). Nevyskladnené slnko si cestu do lôžka neskorej jesene horšie pamätá.Len súkromný Stonehengesa snaží oslniť na pokosenom trávniku. Inak všetko známa samota: skrotené kamene pod nohami žltochvosta, tri schody nič neriešiace, zbytočné, keď po nich nikto neodchádza, aby sa vrátil.Oblohaakoby pod čapicou. Okamih pravdy, lož... Aj keby si nechcel, slnko adážď (i plachtiace bocianie mláďa) vždy sa zídu vniečom oku.Zamúrom múr, za slovom baba, do rezervy odložený dom. Rieku nevidíš, ale cítiš, že je priširoká aostrým hákom prichytená odno. Háčiky krvavia nedeľou vydýchaný vzduch. Rybárom na bicykloch ktosi odomkol treťochotárny dážď. Hľa, za múrom múr. Zkameňa – ako slová. Za ďalším múrom slnko. Prikrčené ako tiché slová prikladané na bolesť.Keď sa ti nevydarí text, začneš odznovu. Živoriacemu stromčeku nájdeš nového suseda. Ale, či chcel jablkami myslieť na iných?ťako strom vsade, bez plota, iba skoro so šiestimi stĺpmi vrokoch, aby tvoje slnko adážď vedeli odkiaľ akam.Do pichľavého plátnavypotený včerajší pôst. Keď príliv zaleje všetky pukliny, čo so zvyšným morom, ktoré prvou vlnou narazí do pevného brehu krehkého sna? Chlapec, zadívaný vkine do dievčaťa, nemusel byť. Ani plátno spastelovými farbami, maznavo sa vnucujúcimi stropu, nemuselo nikomu chýbať. Rovnako kino, keby si chcel. Stačilo by dievča, celým objemom ponorené do lásky. Breh ochotný cúvať až do chrbtov modrých zebier schvostmi strácajúcimi sa včiernych hĺbkach. Apamäť všetkých pamätí, ktorá si najradšej ustiela na jej mlčaní.Kytica, darček, pár bozkov, iskrenie, nulovanie napätia koňakom, ďalším... Ako lipne pomedzi prsty sa prešmykujúce slová. Vkyryse z „tridsaťročnej“ čakáš na impulz, ale teplý prúd, jeden prameň vesmírneho vrkoča, obmýva iný breh. Načo ti je sieť snajmenšími okami, keď nevedia odpúšťať slovám?Zo slovvymlátené zuby, nebolí. Ztónu do tónu naťahovaný poludňajšími zvonmi. Nimi zneistený ťah naprieč oblohou. Kľukatá čiara smerujúca krozkvitnutej ruke, ktorá pripíše tri bodky, nech trvá. Hore nohami, tiež dolu tvárou. Teplom tela nech sa ešte dlho prebíja.Stuhnutý aporazenývypúšťaš text ako uzdraveného zvera do neznáma, nech otĺka si čelo ozlo. Vpriateľskom zväzku nech je inému barlou. Nech si na neznámych prahoch kteplu rany líže. Nech ťa nešetrí, ak odbočíš zjeho stopy.Plameň sviečky– kobra vrozličných polohách, má strach zprievanu úst. Hrdinsky si svieti na svoju smrť.Za oknomteatrálne omdletý večer. Máš to pomiešané, čo bolo predtým, čo nebolo potom: nepriesvitné ráno, nedojedený obed, neplánované milovanie, bolestivé podkúvanie ďalšieho desaťročia či posledné, napoly zhnité jablko nad hlavou. Nevieš, čo je dôležité, čo vyčkávaná hmla, čo omilostený dym vpustený medzi chladné kmene. Na jeho konci nepovedané slová. Na začiatku telo s náskokom ochoré srdce.Kolesozgazdovského voza vohni. Pod zakrúteným dymom popol, čo zostal doma ako ty svypálenými (ešte teplými) spomienkami. Ako biela krajina odkresľovača už nezamrzneš vzáveji.Drozdsa iba spevom bráni jari. Lúče pozametali dvor sčiernym perím aomietli stenu nažlto. Kto znej vyrazí tvoj tieň? Krv preschla na brizolite, stena je hrubá, drozd neustáva, nie každá bolesť sa dá vydeliť inou.
* * *
PRED ZÁPADOM P. O.
Nasať krajinu do seba,
namáčať ju vkrvi,
pohľad preložiť napoly,
odtlačiť ho na oblohu.
Tento postup hodiť
na iného. Sebe byť vďačný
za oči. Posledné svetlo
bez prestania
do seba si ukladať.
* * *
(Nezabrániš slnku, ani snehu
pred skonom.
Širokým úsmevom prelepená úzkosť,
bdenie zapichnuté pod nechtom,
jej nehraný nezáujem – jedenáste prikázanie.
Zchaosu havraních hádok
anekonečných preletov
zkonára na konár,
zrozumu, čo pozoruje,
na rozum, čo koná,
vyveštená sebaobnova.)
(Výbuch pod štetcom modernistu,
chvíľa čierneho vtáka medzi brázdami,
zrolovaný (i poskladaný) interiér
podľa číchsi predstáv.
Moment, keď si sa jej konečne dotkol.
Iné oči: ďalšie fajčiace brázdy
očosi bližšie knebu
sa už nevládzu nadýchnuť.)
