ղľáԾ
Nostalgia
Na rande prichádzam sdisketou miesto kvetín.
Ach, ďakujem, šepkáš a tvár ti horí priznaním.
Si iba kyborg a tvoja láska je iba program,
rovnako ako aj modré nebo, chardonnay ročník 1890,
krik čajok dolu nad plážou i celé toto prímorské letovisko.
Môj béžový oblek a slamený klobúk ma usvedčujú.
Som prvým básnikom, ktorý vzišiel zrodu kyborgov.
Pohľadnica zParíža
Ako spomína pán Breton, vauguste 1923
sa vulici Git-le-Coeur zjavil tieň mladého dievčaťa.
O desať rokov neskôr uvidel tú istú bytosť
pán Nezval vpodvečernom fotografickom meste.
Kráčala filmom a dnes sme ju našli opäť:
DZǾú, od nepamäti žijúca
vmiestach, kde odpočíva srdce. O desať rokov
neskôr, keď sny mladučkého princa za jedinú noc
zostarnú na spomienky, vpohybe
jeho perleťových rúk splynie kung-fu stangom
a prízračná bytosť zulice Git-le-Coeur
opäť svitne ako najmilší nedosiahnuteľný tieň.
Damask
Táto noc ťa hryzie lunou vtvári.
Ostré zuby veží zažíhajú hviezdy nad mestom,
čierne nebo sťažka klesá do záhrad.
Spievaš si, princezná z laboratórií,
zatvorenou tvárou spievaš si,
v komnatách nehybných a pustých,
na míle vzdialená vyoperovaným tepnám.
Storočie stroje krehké ako vtáčie srdce
brúsili ťa vhlboký šperk. Dnes
kyborgovia imitujúci rokoko dvoria ti
srukami vo vesmíre ako vo váze skvetmi.
Napudrovanou tvárou a kovovým telom
líhajú stebou do mäkkých lôžok z mäsa.
Krvácaš jemnejšie než ruža bozkávaná vánkom,
a predsa to nie je krvavá hĺbka tvojho kvetu,
čo vkyborgovi vzbudzuje túžbu vanúť.
Pod balkónom spievam o tvojom perleťovom pohlaví
a z veršov tkám neviditeľnú cestičku úteku.
Vtej loďke ako vdéjà vu sa plavíme
zKybérie do Bratislavy a Dunaj
je iba nitka v obruse zdamasku,
keď pri šálke čaju noc ma zastihne.
Dedinka vúdolí
To, na čo si spomínam, sú ruky
zmáčané vôňou sena. Vykúpaný
vpote tvojho tela, žmúril som
do krásy ešte dlho po tom, ako hviezdy
popadali do mäkkej trávy noci.
Svitli prvé obrazovky, lode sa kúpali
vbazénoch vesmíru, satelity sa skláňali
nad krajinou ako bledé tváre svätcov.
Náhle som nevedel, aké slová
akými ústami vysloviť.
Ktorými rukami chrániť
a ktorými zabíjať.
Medzi králikom a tebou stál som ja
nepripravený na deň plný mňa.
Medzi prúteným a plastovým kreslom
prebehol náš život.
Ako cudzinec kráčam po vlastnom dvore
a snívam o rukách zmáčaných vôňou sena.
Miesto tvojej tváre biele ikony
uprostred nocí skláňajú sa
nad rozpáleným čelom postele.
Mária zPetrohradu
Nad tichou nocou sa mihne krídlo večnosti
a na okamih zahalí chrám ako telo dušu.
Topole snežia,
Mária nastavuje tvár spomienkam,
Mária si upravuje účes,
starostlivá, krásna Mária zPetrohradu.
„Buďme aspoň chvíľu Բž DZ,“
poviem, ale Mária kráča 19. storočím.
Topole snežia,
Mária pohládza dušu snením,
ale duša je sťahovavý vták
a Mária už opäť kráča Petrohradom.
„…stačí byť nehybný vnehybnom
a mnoho tisíc odlietajúcich vtákov
preletí tvojím pohľadom,“
poviem a ruka Márie usína mi vdlani.
Nad portrétom dvornej dámy
Medzi tebou a mnou
niekoľko zanedbateľných storočí
povieva v okne ako záclona.
Sú: diván, kreslá, svietniky na stoloch,
obrazy vťažkých rámoch, vázy
a chodba, ktorou si v takýto slnečný deň
prešla celkom samozrejme,
akoby sa toto nikdy nemalo skončiť.
Nepoľujem na prízraky, iba čakám,
kedy cez jemnú pleť plátna
presvitneš hlbšie do miestnosti.
Za oknami zapadá slnko a lupeň po lupeni
sa ruže i tvoja tvár zatvárajú do nevinnosti
na sklonku leta, tesne predtým,
ako farby na obraze a vône zo záhrad
vsiaknu do tvojej pomalej 11-ročnej krvi…
Nikdy neprejdem tú cestu,
ktorou sa zemeguľa prekotúľala
od teba až ku mne.
A keď vychádzaš zdverí, niet ma,
iba oči mi vlhnú tvojimi slzami.
