ղľáԾ
Korene vo vzduchu
Vo vzduchu, tam zostávajú tvoje korene,
tam,vo vzduchu.
Paul Celan
– Kam, pán inžinier, kam, na hroby?
– Na hroby, pán sused. Máme tam mamičku,
aj brat mi tam leží a ženina neter,
vlani sme ju pochovali, sedemnásť mala,
vraj leukémia. A vy, pán sused?
– Domov. Rýchle sa teraz stmieva.
A to ja najradšej doma…
– Na hroboch ste už boli?
– Nemám hroby. Žena mi ušla, dávno,
ako ráčite vedieť, synovia ešte žijú,
ale až vKanade, veru, vKanade…
Nemám hroby…
– A mamička, otecko, bratia,
starí rodičia, kde vám tí ležia?
– Vosvienčimskom vzduchu, tam,
vo vzduchu ležia.
Smrť si nás vyšíva
Už si nevytŕham sivé chlpy
zbrady. Už mi bujnejú…
(Smrť si nás vyšíva.)
Na sivú kôru mozgovú,
na sivú pleť,
na bradu
padá popolček
zkrematórií. (Po toľké roky
padá.) Padá popolček
toho, čo neostalo…
(Smrť si nás vyšíva. Vyšíva
silným sivým vláknom. Zašíva,
čo je dočasné.)
A čo je večné? Posunok
útlej ruky, ktorá ti vchádza
do vlasov?
Peľ padajúci
do čiernych pôd,
do čiernych verných očí,
peľ padajúci
zlásky? (Po toľké veky
padá.) Peľ
toho, čo ostane…?
Už si nevytŕham čierne vlasy
zo zúfalstva. Už mi padajú
(z lásky).
