ղľáԾ
(úryvok zrománu)
16.apríl 1998
Takže človek predsa len ešte sem-tam zažije nejaké prekvapenie! Popoludní niekto zvonil pri dverách. Šiel som otvoriť astála tam žena – mladá žena, okolo dvadsať, dvadsaťdva. Ani to neviem odhadnúť. Po tom, čo mi porozprávala, by som tvrdil, že je skôr staršia. Celkom pekná, i keď nejako zvlášť ma nezaujala. Myslel som, že sa pomýlila, no pýtala sa, č som to ja, Hej, povedal som, ale zdalo sa, že tomu neverila, neviem, koho si predstavovala – aže má pre mňa pracovnú ponuku. Podivil som sa, ale pozval som ju ďalej. Ponuku! Pomyslel som si, že osex nemám záujem. Ha-ha! Atakmer som to vyslovil, nemal som dobrú náladu, málokedy ju mám, takto popoludní. Povedala, že sa volá N aešte nejako. Ahneď vybalila, ešte si ani poriadne nesadla, že mi chce nadiktovať svoj príbeh, aby som ho spísal, pretože chce vydať knihu. Chcel som vedieť, kto jej vravel, že niečo také robím. Povedala, že skrátka ma niekto odporučl, niekto ju na mňa upozornil. Teda fakt neviem, kto to mohol byť?! Ľudia ako IM alebo ET takéto niečo držia vtajnosti, tak potom...? Fakt záhada! Aže keď jej ten dotyčný povedal moje meno, spomenula si, že kedysi objavila vo výklade kníhkupectva jednu moju knihu, bol to Prah bolesti. Aže sa jej páčl názov akúpila si ju. Skoro som spadol znôh (sedel som) – toto mi tuším ešte nikto nepovedal! Konečne poznám osobne svojho čtateľa – takého toho ozajstného čtateľa, nie Z, ani kamošov! Dobre – povedala, že jej veľmi nerozumela, ani ju dokonca nedočítala, ale páčl sa jej štýl, akým je napísaná. Má ju doma, ak jej neverím (neviem – vyzeral som tak?) – ale dôkazy som nevyžadoval. Jasné, že som jej neveril ani slovo – moji čtatelia predsa takto nevyzerajú! Áno? Aako teda vyzerajú? Nič. Tak si teda zistila moju adresu arovno prišla, asi to je jej štýl. Možno sa bála, že by som sa vtelefóne vyhováral. No ale na druhú stranu – som zas nemusel byť doma. Ja takéto náhle prepady dosť neznášam, takže sa jej kľudne mohlo stať, že by som ani neotvoril dvere. Povedala, že ten môj štýl písania je taký priamy aže to je dobre, jednoduché vety, šľape to dopredu (to sú jej slová). Neviem, č je to veľmi výstižné, ale keď to tak vidí... Podľa toho, čo hovorila, nie je žiadna veľká mysliteľka. Nevadí. Stále som sa pýtal, očo presne ide aona sa len tak krútila, aj kávu som jej spravil, bavili sme sa ohlúpostiach (medzitým prišiel zo školy M) auž som sa jej pomaly chcel zbaviť. Apotom vypálila, že od svojich šestnástich rokov sa živila ako (ehm) prostitútka, vo viacerých veľkých mestách aspýtala sa, č je to na nej vidieť. Bol som ztoho zmätený. Nejako som pokrútil hlavou – na také niečo by som ju teda netipoval. Aj bola mladá, aj vyzerala tak – nepoužito – doriti, to je výraz! Ako by si to asi spoznal, ty kretén?! Robila to niekoľko rokov apotom to išlo dolu vodou, lebo sa stala závislou na heroíne azopárkrát to vyzeralo, že má smrť na jazyku (takto to povedala, preto to takto píšem, ľudia používajú strašne veľa fráz...). Teraz sa zo závislosti dostala achcela by ovšetkom, čo ju postretlo, napísať knihu, ibaže nič podobné nikdy predtým neskúšala, takže ani nevie ako na to. Rovno sa spýtala na podmienky. Prečo nie? Povedal som jej ich. Súhlasila. Dohodli sme si teda stretnutie na najbližšiu stredu. Unás. Som zvedavý. Dlho sa už nezdržala, stále som na ňu musel pozerať apredstavovať si... No nešlo mi to. Uvidíme.
Kniha zo skla (príbeh, ktorý nedokončl Adrián)
Fragment 3.
Bola vysoká, štíhla. Pripomínala mu zviera, predovšetkým vtom, ako sa pohybovala. Ušľachtilé zviera, ani nie človeka. To by bolo príliš jednoduché. Našľapovala ako keď niekto ráčkuje, keď nevie povedať R, mäkko – ako keby prudké dokročenie vždy nakoniec zjemnila. Anezaznelo potom tak ostro. Mohlo to pripomínať vzdialene mačku, ale mačky chodia ešte trocha inak. Čierne vlasy – takú černu ešte nevidel. Bola úplne tmavá. Raz pozoroval atrament, čo vypúšťala sépia – tak taká to bola farba. Hodila sa mu knoci, ktejto konkrétnej noci. Dlhé vlasy, ale nie zas príliš dlhé. Keď kráčala, povievali vo vetre, takže každú chvíľu musela urobiť ten známy pohyb, ktorým si ich odhrnula ztváre – jeden prameň sa jej zachytil na perách, znovu spravila ten pohyb, reflexívne pohla špičkou jazyka akráčala rovnomerne ďalej. Len oč nevidel. Vtme sa javili ako pravidelné černe otvory vmaske. Predpokladal, že sú rovnako tmavé, tmavo-tmavé. Vkontraste sbielou pokožkou tváre, na ktorej jej vystupovali lícne kosti. Tak sa to zdalo podľa svetiel atieňov, čo vrhali pouličné lampy. Aulicou sa rozliehalo mäkké klopkanie opätkov, ktoré – taký to bol prelud – hovorili jednoslabičné slová. Spoluhlásky zostávali rovnaké, to len osa menilo na a,dokonca na e č i. Inokedy výslovnosť zostávala nejednoznačná. Ale rytmus slov bol pravidelný. Mŕtva reč zaniknutého kmeňa. Odsekávala zchodníka údermi opätkov akráčala ďalej. Akoby toto mesto postavili iba pre ňu.
Páska 6-7
„Koľko zákazníkov bolo za noc?“
„Za noc som mala niekedy dvoch, niekedy jedného, podľa toho, č som sa sním musela baviť, alebo nie... Vpodstate, na izbe som bola stým, keby som nepočítala vyzliekanie, sprchovanie, obliekanie, sprchovanie – som tam bola možno desať minút sním... To bolo rýchlo, to, koľkokrát sa stalo, že som sa len vyzliekla auž som mohla odísť... Pretože tam platilo to – keď už má chlap po tom, tak odchádza... Tam sa stým nebaví, č bolo, nebolo... Ato sa veľakrát stávalo. Potom vlastne som sedela vtakom podniku atento chlapec mi hovorí – volal sa Saša – veď skús začať kradnúť – veď toľko sa lepia na teba chlapi pri onom, aj tak ti nič niektorí nechcú dať, iba snimi zabíjaš čas, vôbec, že sa snimi rozprávaš... Tak skús im potiahnuť... No ateraz ja som sa, že ja neviem, tak som začala kľučkovať, ja neviem, nevedela som to... Aon, že jednoducho pôjdeš do vrecka, musíš ho zabávať, musíš odviesť jeho pozornosť preč... No atak už prišiel vlastne deň, kedy som to mala vyskúšať.
Som bola sjedným chlapom.... dohodli sme sa, som ho vlastne zbalila. Bol to taký starší pán... nejaký Rakúšan. Acelkom som sa okolo... som ho obletovala, adohodli sme sa akože, že za šesťtisíc korún pôjdem sním. Na hotel. Na nejaký druhý. Aprišli sme pred ten hotel azastavila som si taxík skôr avystúpila som. Skrsla mi taká myšlienka, že pobavme sa ešte vonku... No atak som ho... ja som mladá, on bol starý... ale rozbláznila som ho vlastne tým, že som začala behať okolo áut... azačali sme sa naháňať. Aja som knemu občas pribiehala, dala mu pusu, hej, pohladkala som ho po zadku, zrazu som pocítila, že tam má peňaženku... Tak ja som už na ňom visela, tak som mu ju vytiahla. Abláznili sme sa ďalej, naháňali sme sa. On ešte nevedel, že nemá peniaze. Myslím, že na to ani nedošiel, až kým nešiel asi niečo platiť... Azrazu som sa rozbehla auž ma nebolo. Neviem, čo ten chudák tam... č sa ďalej naháňal sám, alebo ma hľadal medzi tými autami, kde som sa schovala. Auž mal po peniazoch.“
„Čo bolo potom?“
„Došla som do jedného podniku, kde ma čakal tento chlap – Saša – ana celé ústa, čo som si neuvedomila, vlastne veď som bola trochu naivná – hovorila som, že no – Saša, podarilo sa mi to – okradla som ho – na plné ústa... Všetci tam stíchli azostali na mňa pozerať, tak hneď aon, že - Šibe ti? Prosím ťa, nerob si srandu! Proste to tak nejako zahovoril... Aon že koľko... Tak som mu vytiahla peňaženku. Vtedy to naše vzrušenie, čo je vtej peňaženke, vyvrcholilo... Lebo tam bolo neúmerné množstvo tých peňazí – tam boli doláre, marky, apritom to bola veľmi malinká peňaženka... Čo by som povedala, že napríklad našich desať tisíc by sa tam ledva zmestilo... Ale vtýchto dolároch amarkách sa ich tam vošlo poriadne veľa... Apotom mi hovorí – Vidíš, darí sa ti, skús to ešte raz... No auž sa mi to nejako začalo páčť, tak som začala znova ťahať takto... Vlastne tí, ktorí ma nepoznali, nevedeli, čo som zač... Ale musím povedať, že ani raz sa mi nestalo, že by chlap za mnou prišiel apovedal mi – Ja si ťa pamätám! Okradla si ma! Alebo niečo... Aj keď som ho stretla, buď si ma nepamätal, alebo nechcel... si spomenúť na to... Nechal ma tak, zakaždým... Saša, iba keď nemal peniaze, prišiel za mnou... Ja som nikdy ani teraz nemusela povedať, že zarobila som toľko atoľko... To bola moja vec. Ja neviem, to bola taká moja prvá skúška, ale nedošla som na to... Myslela som si vtedy, že ľudia sú super. Ato som vlastne podcenila vo všetkýchostatných prípadoch.“
