ղľáԾ
Korunovácia knihy alebo Tajomné hry Umberta Eca
(úryvok zčasopisecky publikovanej eseje)
Meno ruže má viacero znakov, ktoré sú príznačné pre celú Ecovu tvorbu (a majú veľa spoločného sjedným argentínskym autorom, ktorého meno sme už spomenuli aviac si oňom povieme neskôr) ajedným znich sú práve znaky ako také, lebo semiológ Eco neopúšťa svoju zem zasľúbenú; jeho William zBaskervillu vraví: „Nikdy som nepochyboval opravdivosti znakov (…), znaky sú to jediné, čo človek má, aby sa vyznal vo svete. (…) Samozrejme. Nie vždy má odtlačok rovnaký tvar ako teleso, ktoré ho urobilo, anie vždy vzniká tlakom nejakého telesa. Niekedy reprodukuje len dojem, ktorý teleso zanechalo vnašej mysli, je odtlačkom idey. Idea je znak vecí aobraz je znakom idey, znakom znaku. Zobrazu však môžem rekonštruovať, ak nie priamo teleso, potom aspoň ideu, ktorú oňom mali iní.“ (Napokon, musíme si všimnúť aj záverečné slová románu: Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus – 岹š ruža je tu už len ako meno, len číre mená máme vo svojej moci.)
Podľa Z. Frýborta je problém znaku dorománu vložený vniekoľkých rovinách, napríklad vhistorickej, vsamej interpretácii znakov, ako to robia William aAdso, majster ažiak, dvojica, ktorá nám zákonite pripomenie (čo je autorov zámer) doktora Watsona aSherlocka Holmesa (zBaskervillu, sic!), respektíve, podľa iných interpretov, Vergilia aDanta prechádzajúcich peklom vBožskej komédii. Dvojica majster ažiak kráča celou svetovou literatúrou aje znakom filozofickej témy: odkazuje práve kliteratúre ako takej, ktorej znakom je kniha.
Asme pri knihe (aknižnici ako množine kníh), ktorou je Eco priam posadnutý; je stredom jeho vesmíru, slnkom, demiurgom, prvým Slovom, atak vlastne znakom znaku, stvoriteľom, hýbateľom anajväčším Tajomstvom, avlastne sa tomu ani nemožno čudovať, veď všetky Ecove knihy pochádzajú zkníh. Ecovo až mystické vnímanie knihy ide tak ďaleko, že sa uňho „zjavujú aj knihy, ktoré neboli Բíé“. Atáto magická línia sa vobmenách zjavuje vtakmer každom jeho románe. Rovnako ako knižnica, ten svätostánok poznania (aomylov), ktorý môže opäť vystupovať vpozícii ako znak znaku; azalovme teraz priamo anenáhodne uBorgesa, ktorý spomína, že „p Mikuláša Cusanského bola každá priamka oblúkom nekonečnej knižnice...“ Knižnica zohráva svoju nezastupiteľnú úlohu nielen vMene ruže, ale aj vo Foucaultovom kyvadle aBaudolinovi; je rovnako nesmrteľná ako kniha aako symbol nového poznania je ukrytá vlabyrinte. Vlabyrinte benediktínskeho opátstva ivtom, ktorý sa hadí pod všetkými krajinami sveta, ako sa otom obrazne vraví aj vjednom zmott vo Foucaultovom kyvadle: podzemí azda pod všetkými krajmi Zeme sa rozprestiera obrovská šachovnica.“
Ak si voľne zhrnieme, čo sme si už načrtli, nepochybne dôjdeme kzáveru, že Meno ruže, ale aj to, čo po ňom nasledovalo, je predovšetkým piesňou oknihe; Ariadninou niťou vlabyrinte sveta, bez ktorej by sme boli stratení. Atak možno ani neprekvapí, že ďalšou Ecovou posadnutosťou, ak chcete, znakom, je zoznam; zoznam kníh, vecí človeka: „nič nie je nádhernejšie než zoznam,“ vraví William nasiaknutý kacírskym smradom, „náٰ podivuhodných hypotéz.“
Foucaultovo kyvadlo je výkladnou skriňou Ecovej magickosti, fantastickosti, tajomnosti ahier: tajomných hier sčitateľom. Jeho hrdinovia by ju najlepšie mohli definovať úsilím objavovať „duchovné rytierstvo“, ľ岹í „niekoľko málo vyvolených mudrcov, ktorí putujú dejinami ľudstva, aby uchovali jadro nehynúceho tajného poznania“. Achcú, aby ľudia vedeli, „že existuje tajomstvo. Prečo by mal človek žiť, keby všetko bolo skutočne tak, ako sa to Ჹí?“ Tajomstvo atajomno je pavučinová sieť Ecovho rozprávania, ktorá sa sťahuje okolo čitateľa, aby ho napokon zhypnotizovala podzemím poznania apoznaním podzemia. Hier, ktoré sú za hranicami nášho vedenia, vpriestoroch, vktorých sa rozprestiera En-sof, teda Nekonečno, vkabale Boh do tej miery nepochopiteľný, že sa nedá pomenovať, respektíve tetragrammaton, teda štyri symbolické písmená označujúce vkabale Boha, ktorého meno nemožno vysloviť (aBorges zvláštnou zhodou okolností uvádza vo svojich Troch verziách Judáša storočia ohromujúce Tajné Meno Božie – Šem Ameforaš...). Foucaultovo kyvadlo je divadlom tieňov azáhad, je zaklínaním labyrintu skrytého poznania; je eposom ostvorení Knihy.
Názov Ecovho románu vsebe ukrýva aj narážku, ktorá zrejme neodkazuje len na fyzika z19. storočia, ale najmä na Michela Foucaulta, francúzskeho filozofa zminulého storočia aautora Slov avecí aDejín šialenstva, vktorých okrem iného rozbil predstavu okontinuálnom historickom vývoji. Položil proti nej myšlienku opaku, teda diskontinuity, ktorá ľudstvu, stáročiami učičíkanému ilúziou onaplňovaní nejakého vyššieho zmyslu – trebárs myšlienka, predstava Boha či nevyhnutného smerovania (pokroku) kakejsi bájnej utopistickej spoločnosti – hrozí jamou, priepasťou.
Eco sa vkonečnom dôsledku votrel nielen do kabalistického, ale aj do románového sadu aFoucaultovým kyvadlom, tajomnou literárnou hrou, stvoril text, ktorý nereflektuje len iné texty asám seba, súčasne sa totiž usiluje premeniť realitu románu vrealitu, ktorá by sa potom stala (trojica stretáva postavy, ktoré si pri tvorbe Plánu sama vymyslela).
Ak sa Eco obrátil ku kabale, nebolo to len preto, aby svojmu čitateľovi pobláznil hlavu svetom mystiky, skôr apredovšetkým mu šlo oto, aby zdôraznil ana najvyšší piedestál povýšil úlohu Knihy, pretože práve kabala pripisuje Knihe aSlovu neskrývanú anadpozemskú silu avyjadruje im takú úctu ako takmer žiadne zpoznaných učení.
Eco teda pokračuje vo svojej piesni na chválu knihy, neobchádza však ani svoj obľúbený zoznam, ktorý vo Foucaultovom kyvadle zohráva úlohu katalyzátora udalostí asúčasne ho môžeme vnímať aj ako Ecov drzý žart (ide ozoznam bielizne, ktorý si urobila práčka v18. storočí aktorý si trojica redaktorov vysvetľuje úplne inak – ale čo keď správne?).
Ak sa vnašom texte úvah otextoch Umberta Eca neraz vyskytlo meno argentínskeho básnika, prozaika aesejistu Jorgeho Luisa Borgesa (1899 – 1986), nebola to náhoda, ktorá nás knemu priviedla, ale nečakané aprekvapujúce poznanie. Hoci svetová kritika nikdy nedávala do súvislostí Borgesa sEcom – či presnejšie Eca sBorgesom – oich spriaznenosti nemožno pochybovať. Je to samozrejme Eco, ktorý sa zahľadel na Borgesovo územie anepochybne sobdivom sledoval jeho sugestívne pohyby čarodejníckou paličkou mágie, čím však nijako nechceme ani len naznačiť, že by ich napodobňoval, alebo že by si nebodaj narazil na jeho pozemku svoju studňu. Eco aBorges sú jednoducho spríbuznené duše.
OBorgesovi je známe, že ho (popri zrkadlách) fascinovali knižnice (asamozrejme knihy) alabyrinty. Dôkazy poľahky nájdeme vjeho tvorbe, za všetky spomeňme jeho slávne poviedky, ktoré majú jeho fascináciu priamo vnázvoch, Babylonská knižnica aAbenchákán Bochárí, ktorého zabili vjeho bludisku, alebo napríklad Dvaja králi adve bludiská. Amy vieme, že tak knižnice (knihy), ako aj labyrinty sú srdcovou záležitosťou aj rodáka zAlessandrie (tá strhujúca zhoda mien, ba až významov: piemontská Alessandria, rodisko uctievateľa kníh aknižníc, aegyptská Alexandria známa svojou obrovskou knižnicou).
Ono je toho však oveľa viac, ako sa napokon na slušné apriam pokrvné príbuzenstvo patrí; budeme hovoriť oBorgesovi, apred očami sa nám bude vynárať Eco. Kritici hovoria oArgentínčanovi, že častou črtou jeho próz je ludickosť; to isté hovoria oEcovi. (Pravda, aj oiných, no nejde oto, že vrásky má každý, ale oich skrytú podobnosť.) OBorgesovi sa opakuje, že vo svojich fikciách deštruuje objektívnu realitu avytvára realitu novú, práve takú autonómnu, ako je objektívna realita. (Kohosi to pripomína, však?) Ďalej oňom hovoria, že podhubím jeho intelektuálnosti je jeho široká avšestranná erudícia, nadobudnutá čítaním filozofických aliterárnych diel od najstarších čias po súčasnosť. Obvinenia zknižnej inšpirácie Borges odmietol stým, že svojou tvorbou je pokračovateľom kultúrnych tradícií ľudstva. VBorgesovom zrkadle možno zazrieť Ecove kontúry...
Ak obrátime zopár stránok nazad alebo si zalistujeme vpamäti aspomenieme si, čo už vieme oEcovi ajeho poetike anajmä jeho Foucaultovom kyvadle azacitujeme si zopár slov zBorgesových poviedok, neubránime sa dojatiu nad skrytou podobou vrások týchto dvoch velikánov svetovej literatúry. Buďme pozorní: vpoviedke Námet ozradcovi ahrdinovi Borges píše: „Bolo dosť ohromujúce, že dejiny kopírujú dejiny, ale že by dejiny kopírovali literatúru, to je už načisto nepochopiteľné...“ Apridajme: „Kovové puzdro bolo vyduté, znaky na stupnici sa zhodovali spísmenami ktorejsi tlönskej abecedy. Takto po prvý raz prenikol fantastický svet do sveta skutočného.“ Tento úryvok je zBorgesovej poviedky zo začiatku 40. rokov Tlön, Uqbar, Orbis Tertius; Borges vnej rozpútal búrku fantázie, fantastickosti, tajomnej hry skrytých významov, teda všetko to, čo tak dôverne poznáme zEca.
Aj pochybovačný azábudlivý čitateľ si určite spomenie na výmyselnícku trojicu redaktorov, Diotalleviho, Casaubona aBelba, ako spriadali svoju Hru avymýšľali Plán, atu zrazu práve vpoviedke Tlön,Uqbar, Orbis Tertius sa dozvedáme, že akýsi nemecký teológ Johannes Valentinus Andreä „na začiatku 17. storočia opísal imaginárne bratstvo Ruže aKríža, čo potom iní založili podľa vzoru toho, čo on predtým popísal.“ Zaujímavé, však? Ato už nehovorím otom, sakou radosťou Balbo, Diotallevi aCasaubon fantazírovali aj obratstve Ruže aKríža...
„Istota, že už bolo všetko napísané, nás likviduje astavia na úroveň prízrakov,“ napísal Borges, ale my sa ani náhodou nechceme dostať na úroveň prízrakov auž vôbec nie tvrdiť to, čo sa tvrdiť nedá… Iba sme sa pokúšali naznačiť (pretože vzájomná spriaznenosť Eca aBorgesa si žiada osobitnú štúdiu) apredstaviť príbuzenstvo myšlienok dvoch géniov svorne načierajúcich – raz zjavnejšie, inokedy menej jasne – do vôd fantastického až magického realizmu. Spoločne sa odrážajúcich na hladine tajomných hier azáhad, oktorých Borges tak vtipne (aza nás) poznamenal: „… rozlúštenie záhady sa nikdy nevyrovná samotnej záhade. Záhada je súčasťou nadprirodzeného, ba aj božského. Jej rozlúštenie je len trik.“
