ղľáԾ
Básnik II
Ty, básnik,
čo z nudy vysedávaš s Alzheimerom
sám doma so svojou Poéziou,
ty, čo dakedy ešte čosi napíšeš
a je ti jedno, čo napíšeš,
lebo aj tak už ničomu nerozumieš,
ty, básnik,
ktorý už ani nevieš, kým si
a nevieš, či si tým, kým si,
ani či si tým, kým nie si,
ba už ani nevieš,
či si tým, kým si
a či si tým, kým nie si,
nuž ty, básnik sAlzheimerom,
ktorý unudený vysedávaš
sám doma so svojou Poéziou,
ty, ktorý sám sebe kladieš
nevyhnutné otázky
a pýtaš sa sám seba,
či to má ešte nejaký zmysel,
slovom,
ty, básnik sAlzheimerom,
sám seba sa pýtaš:
Som tým, kým som?
Som tým, kým nie som?
Tým, kým som,
som tým, kým som?
Tým, kým som,
som tým, kým nie som?
Som?
A či nie som?
Kým vlastne som
a kým nie som?
Ty, básnik,
ktorý zvyčajne
sedávaš sám doma
so svojou Poéziou
a ktorý z nudy ešte čosi napíšeš,
ty, dobrý človek a dobrý básnik,
jedným slovom - špica osobnosť,
možno skutočne ničomu nerozumieš,
nevieš, kam patríš,
nevieš, či patríš tam, kam patríš,
nevieš, či patríš tam, kam nepatríš,
nevieš, či tam, kam patríš,
či tam skutočne patríš
a tam, kam nepatríš,
či tam skutočne nepatríš.
Nuž ty, skutočne neskutočný človek
a neskutočne skutočný básnik,
nevieš, kam patríš a kam nepatríš,
a tak sám sebe kladieš aj takéto otázky:
Patrím tam, kam patrím?
Tam, kam patrím,
tam skutočne patrím?
Tam, kam nepatrím,
tam nepatrím?
Kam vôbec patrím
a kam nepatrím?
Ty, básnik sAlzheimerom,
ktorý zvyčajne sedávaš
sám doma so svojou nudnou Poéziou,
aby si len tak nesedel,
z času na čas vyjdeš na ulicu vmeste,
v ktorom si bývať nikdy nechcel,
v ktorom sa cítiš cudzo,
v ktorom len máločomu rozumieš,
v ktorom ľuďom ešte ako-tak
3
hľadíš rovno do očí,
nuž ty, básnik sAlzheimerom,
vzápase o pamäť
pomaly strácaš nárok
na malé, pekné hry,
na pohŕdavé mrhanie fantáziou,
na skupinovú lásku,
na pravdu a lož.
Nuž, básnik s Alzheimerom,
čas neúprosne preteká tvojím mozgom
a vypaľuje v ňom diery
vtvare veľkej prostitútky.
Áno, áno, básnik s Alzheimerom,
zostarnúť sa musí, ale aj žiť.
Ty o tom dobre vieš,
no aj o tom,
že už je neskoro.
Tak choď. Môžeš,
musíš ísť...!
Nerozumiem
Nerozumiem srdcu zimela,
nerozumiem božskej hudbe.
Nerozumiem krehkosti tohto sveta,
nerozumiem zbytočným veciam na stole.
Nerozumiem svojmu bytiu,
nerozumiem mučivej samote.
Nerozumiem,
prečo hľadám tiene.
Nerozumiem slovám,
ktoré nechám na hrobe.
ú岹.
No na čo by som
najradšej zabudol
Nezabúdam na rána,
do ktorých si sa prebúdzala
s bolesťami hlavy,
nezabúdam na uvädnuté večery
ztvojich vyčerpaných návratov zo školy,
nezabúdam, ako si vyzerala
vusporiadaných i neusporiadaných dňoch,
nezabúdam na knihy,
taniere a príbory, na tvoj hrebeň, uteráky,
na tvoje kvety, vankúš, perinu,
na všetky pokazené dáždniky
a postrácané kľúče,
nezabúdam ani na skriňu,
na prázdne šaty visiace na ramienkach,
ktoré si nosila včase-nečase
– na toľko zbytočných vecí nezabúdam!
Ak by som mohol,
najradšej by som zabudol
na všetky zlé slová,
ktoré som neuvážene vyslovil,
na všetky vyhýbavé odpovede,
na všetky obratné aj neobratné
klamstvá, polopravdy a lži,
na všetko, čo ma odhaľovalo
i ukrývalo pred tebou
– na toľko ťažkých vecí
by som najradšej zabudol!
Najradšej by som zabudol
na otázku, prečo plačem,
ktorú si milosrdne vyslovila
na nemocničnom lôžku
ako jednu zposledných,
najradšej by som zabudol
na tvoju bolesť,
ktorú si mi nikdy,
nikdy nedala ani len pocítiť,
najradšej by som zabudol
na svoju neschopnosť chápať
hĺbku utišovania smädu
– na toľko trýzní
by som najradšej zabudol.
ú岹,
aby som si mohol
ľ
dzúť.
Z nákupu
Vojdem do bytu,
uvedomím si,
že nemá zmysel
povedať Ahoj!,
keďže medzi nami
už nie si.
Ahoj! vlastne
povedať môžem,
aj keď tu už nie si,
lebo cítim,
že tu si,
aj keď tu nie si.
Ahoj!
Už som tu,
všetko mám nakúpené
– aj cesnak,
ktorý tak veľmi
Աášš.
Zo zbierky Byť namiesto mať, ktorá vyšla vo VSSS.
