ղľáԾ
Úvodná poznámka: Dej monodrámy sa odohráva vjednu júlovú noc roku 1927, necelý rok pred smrťou Matrina Kukučína, včase, keď naposledy navštívil Slovensko abol aj vo Vysokých Tatrách. Podľa manželky Martina Kukučína, Perice Bencúrovej, ako to uviedla vo svojom texte Niekoľko rozpomienok na môjho muža, sa píše: „V júli 1927 môj muž odišiel na Slovensko; vTatrách ho zastihla búrka. Premoknutý do poslednej nitky uchýlil sa vsedliackej chalupe, kde sa trochu osušil akde aj prespal. Na druhý deň šiel šesť kilometrov pešo do Lomnice. Odvetdy slabol; zaprisahala som ho, aby šiel na lekársku prehliadku do Záhrebu alebo do Viedne, ale nechcel otom ani počuť. Len dobrý Pán Boh vie, čo som vtedy vytrpela! Keď sa choroba do tej miery zhoršila, že musel ostať vposteli, pridružili sa nové zdravotné epizódy. Musela som ho previezť do pakrackej nemocnice.“ Vapríli 1928 Kukučín ochorel na zápal pľúc. Choroba sa skomplikovala ozápal pobrušnice. Na následky týchto zdravotných komplikácií zomrel 21. mája 1928 vnemocnici vPakraci pri Lipiku. 25. 5. bol pochovaný do provizórnej hrobky na záhrebskom cintoríne Mirogoj. Voktóbri previezli jeho telesné pozostatky na Slovensko. Jeho telesné pozostatky boli slávnostne pochované na národnom cintoríne vMartine 29. 10. 1928.
Na scénu prichádza Kukučín vdobovom oblečení, píše sa rok 1927, vlasy má na pútec, briadku. Prichádza ako lekár. Vruke má medicínsky kufrík. Sadá si za stôl. Na stole je džbán svodou apohár.
Počujete to jemné pískanie? Asi nie. Ale ja ho počujem.
Za stenou leží pacient.
Pacienti ma naučili vcítiť sa do každého.
Vciťoval som sa do nich. Do ich dychu. Do rytmu krvi.
Vedel som, kedy volajú mňa akedy Boha.
Aj keď nevládali pohnúť ústami.
Liečba je oempatii. Literatúra tiež. Kto nemá empatiu,
nech sa radšej nepokúša písať. Zabitý čas.
Vciťovať sa ako matka do dieťaťa, vytušiť
aj bez slov, čo sa deje. Aj na diaľku. Spoza steny.
Aj preto som si matku vzal do svojho mena.
Prezývali ju Kukuča. Mala zápal spojiviek,
oči vždy trochu prižmúrené.
Nomen omen.
Dala mi meno Matej. Ten, čo písal, bol Martin.
Som Matej Bencúr asom aj Martin Kukučín.
Kukučin syn.
Kukučín otvorí kufrík avyberie kúsok obväzu. Pomaly ho rozbalí. Je vňom guľka. Vhodí guľku do pohára na stole.
Ten pacient za stenou stratil veľa krvi.
Priestrel pľúc.
Vybral som mu guľku zchrbta a vyčistil ranu.
Každá choroba je príbeh.
Ak sa dočká ranného zvonenia, prežije.
Neuveriteľné. Po rokoch som sa
konečne dostal na Slovensko, do Vysokých Tatier.
Do nitky som premokol. Uchýlil som sa
do sedliackej chalupy, aby som sa trochu usušil.
Do Lomnice je to ešte šesť kilometrov chôdze.
Prijali ma shrôzou asvetlom vočiach.
Povedali: Hádam vás sem poslal sám náš Pán!
Však ste vy doktor? Som, vravím. Prečo?
Pomôžte! Vprednej izbe leží náš syn!
Celý od krvi!
Apotom zrazu stíchli azačali vravieť pošušky.
Vycítil som, že sa niečo odohralo doma, medzi svojimi.
Mali to napísané vtvárach, najmä matka.
Spýtal som sa: Kto? Aona šepla: Brat na brata.
Prosíme vás: Žiadni žandári, žiadne vyšetrovačky!
Aja: Ačo ak... neprežije.
Aona: Poviem, že sa sám... že sa postrelil pri čistení pušky.
Vkôlni. Rýchlo. Poďte.
Šiel som. Som lekár.
Hippokratovu prísahu som nikdy neporušil.
Vordinácii som mal vmalom rámiku citát od Horatia:
Dulce et decorum est pro patria mori.
Sladké ačestné je zomrieť za vlasť.
Vlasť je tu aje aj za stenou. Je za každým hárkom.
Keď som papier popísal textom, bol ako membrána,
cez ktorú som bol blízko, bol som tak blízko,
že všetko bolo na dosah.
Ako teraz. Ako vkaždej chvíli.
Verím človeku, zemi adobytku. Ako starí Slováci.
Kukučín začne krúžiť guľkou vnútri pohára. Niekoľkokrát krúži po spodnom obvode, potom nechá guľku zastaviť azačne ňou vpohári zvoniť.
Podobne zvonili moje mliečne zuby. Mama ich odkladala
do pohára vkredenci. Keď pribudol ďalší,
zubami vždy pohrkala apovedala:
Počuješ ako zvoníš, Mate?
Počujem. Doteraz to počujem. Akeď mala dobrú náladu,
pridala ešte: Vysoko zvoníš, Mate Bencúr.
Koľkokrát som počul to zvonenie!
Pri každom pacientovi,
keď mu život visel na vlásku aprial si šťastnú smrť.
Šťastná smrť! Po tom túžili moji predkovia.
Verili, že šťastná smrť zbaví človeka poroby
aumožní mu prechod do vlasti.
In Patria.
Tam, kde sa nebude cítiť stiesnene
aak nič iné, aspoň sa slobodne nadýchne!
Brat na brata! Ako dobre to poznám. Na vlastnej koži.
Zostrova Brač vJužnej Dalmácii.
Zobce Selca, kde som ordinoval.
Boli tam dva klany. Didoličovci aŠtambekovci!
Vkaždom meste je zjavná či tajná guerra.
Obec padla do rúk nepriateľov mojich priateľov,
teda: Didoličovcov.
Mal som tam dobré meno. Bol som populárny,
ale prekvapilo ma, ako sa ľudia odslúžili
Didoličovcom za roky dobrodenia: Ako?
Nuž tak, že za obecných poslancov zvolili
ich nepriateľov. Znechutilo ma to. Úplne.
Bol to dôvod odísť.
Zdržiavali ma, chceli zvýšiť plat, dokonca
chceli odvolať predstavenstvo, ale mne sa to celé
znepáčilo arozhodli sme sa spolu so ženou Pericou,
že odídeme. Pre ňu to bola malá smrť.
Ale vDalmácii bolo už príliš horké byť lekárom.
Pre Južnú Ameriku som sa rozhodol zprostého
dôvodu: človek človeku si menej zavadzajú
než doma. Okrem toho, všade mám svojich pacientov.
Kukučín naleje do pohára vodu, guľka zostane vpohári. Odpije zpohára apovie:
Na tvoje zdravie! Matej! Aby si žil!
Podobenstvá, ktoré prináša život,
pozná iba najlepšia literatúra.
Keď som toho postreleného,
toho zakrvaveného prehliadal na stole
apripravoval som si skalpel, opýtal som sa ako sa volá.
Povedal mi: Matej. Ako ja.
Aby som ho udržiaval pri vedomí,
prihováral som sa mu: Matej, vydrž!
Zvládneš to, Matej!
Pravé krídlo pľúc ti kolabuje, ale ty vzlietneš!
Neboj sa, ver si, aaj telo ti uverí.
ܱášٲԱ.
Akoby som to hovoril sám sebe.
Akoby som to bol ja, kto ležal na tom stole.
Akoby som mal zachrániť seba samého.
Pohádať sa brat sbratom na život ana smrť!
Či je to ľudské? Večné rozbroje.
Blížny proti blížnemu. Nemá to začiatku ani konca.
Vktorých orgánoch tela rastie jed?
Kto ho zasieva aprečo?
Slováci olovrantu hovoria: Havránky.
Neviem prečo. Ale mne to pripomínalo
pokus ozmierenie zhavranených bratov.
Lebo keď na mňa mama volala:
Mate, poď na havránky, bola vtom nebeská sladkosť.
Kukučín znova otvorí medicínsky kufrík. Vyberá zneho ampulky sliekmi. Nana zem vypadne niekoľko listov, neotvorených zalepených obálok. Nevšíma si to, pripravuje liek pre chorého pomocou malej odmerky alebo iným spôsobom ako to robia lekárnici.
Prečo do Ameriky? Prečo do Južnej?
Lebo je to zem bohatá, má budúcnosť. Tak sa stalo,
že sme spolu smojou ženou Pericou
prišli do Buenos Aires, odtiaľ železnicou
cez Kordillery do Santiaga, kde som sa niekoľko
mesiacov učil po španielsky ana staré kolená
nanovo robil rigoróza z medicíny,
aby som dostal diplom. Odtiaľ –
do Punta Arenas. Komfort ako vo Viedni,
život ako na dedine.
Kukučín ešte nemá celkom namiešaný liek, ale počas miešania ešte nezodvihne listy zo zeme.
Chcel som sa vrátiť na Slovensko.
Farár Jur Janoška zistil, že vLiptovskom Mikuláši
je voľné miesto pre lekára.
Sníval som! Bol som opojený!
Chcel som utekať – atam
liečiť a písať, všetko naraz, román oštúrovcoch,
ovšetkých tých revolučných myšlienkach,
ktorými som nasiakol na štúdiách vPrahe,
ale inak veci vyzerajú zpražských veží
ainak na dedine.
Každá revolúcia môže dosiahnuť iba toľko,
koľko bolo už predtým vsrdciach ľudí.
Prirovnávali ma ktolstojovcom, ale –
tolstojovec som nikdy nebol.
Neprotivenie sa zlu násilím! To sme poznali –
pri pomaďarčovaní, pri strieľaní do mužov aj
do žien len preto, že sa modlili po slovensky.
Mal som vlastnú hypotézu: Neprotiviť sa dobru.
Pohýbať národ až do hlbín
značí hovoriť knemu zrozumiteľne.
Ako keď hovoríš do studne aona odpovedá.
Studňa vie, prečo sa chceš napiť.
Kukučín zbiera neotvorené listy zo zeme. Po jednom ich vkladá späť do kufríka.
Začali chodiť anonymné listy. Plné urážok.
Každý list bol ako uhryznutie zmijou.
Prestal som tie listy otvárať. Ale nosím ich pri sebe.
Nikdy ich neotvorím. Ale spáliť ich nedokážem.
Umriem medzi Chorvátmi, viem to.
Boli mojím osudom, tak ako ja som bol
ich osudom. Ale národu som dal svoje.
Národu som nezostal nič dlžný!
My chytili sme sa do služby ducha!
Krásne heslo. Však? Nik nás nenútil.
Sami sme sa zverbovali.
Apreto musíme prejsť cestu života tŕnistú.
Kto je neverec, bez Písma,
bez Kralickej šesťdielnej na stole –
aj vsrdci –
nech sa nechytá do roboty ako je naša.
Kralická šesťdielna je spona.
Most medzi bratmi.
Ale samota ma obopäla ako sadrový korzet.
Kukučín dokončuje liek. Pretrepáva tekutinu vo fľaštičke. Trochu pokašliava, lebo na tejto ceste vbúrke prechladol.
Musím pripraviť liek pre Mateja. Aj pre seba.
Vtej búrke som prechladol.
Liek je ako slovo. Ak mu neuveríš, nevylieči ťa.
Oliečení aoliekoch som sa veľa naučil
od roľníkov, lazobníkov aod cigáňov.
Porovnávali byliny schorobami
na základe ich tvaru. Vedia, že príroda
je Božím zjavením. Nosia vhlavách
laboratórium skúseností tak ako vkostiach
barometer. Podľa názvu rastliny sa dá spoznať,
čo lieči. Napríklad: Pľúcnik lekársky,
Pulmonaria officinalis. Jazyk prírody je komplexnejší
ako jazyk, vytvorený človekom.
Miešať lieky som sa učil od Pascala.
Zjeho kníh som sa dozvedel, že neviditeľné veci
treba poznať rovnako ako viditeľné.
Kto nepozná viditeľné,
ako by mohol uveriť vneviditeľné! Nijako.
Liek má svojho anjela amá aj svojho diabla.
Kritici omne píšu, že som realista.
Ale žiadna realita nejestvuje včistej podobe.
Je nasiaknutá esenciami ijedmi.
Jediné, očo ide pri písaní, je chrbtica.
Fyziognómia jazyka. Tvár reči, ktorou hovorím
ksebe, ktorou hovorím kvám.
Akoby sme vy aja boli dve strany jednej mince.
Kukučín vyberie malý kahanček, zapáli oheň azačne namiešaný liek zohrievať nad plameňom.
Posvätný zápal! Ako keď telo horí vhorúčke.
Mojím majstrom bol básnik.
Samo Bohdan Hroboň. Môj Krasoň!
Také som mu dal literárne meno
Mal centrálne srdce!
Môj najmilší hrdina bol Krasoň zrománu
Lukáš Blahosej Krasoň.
Môj dokonale krásny človek! Mal budiť ľud pod Tatrami.
Zapaľovať knárodnému životu, blčať vtme!
On bol živší ako ja. Bol príliš živý. Vnoci
ma budil aťahal za rukáv,
kázal mi, čo má vravieť, začal žiť vlastným životom.
Ja som len zapísal, čo chcel. Bol nástojčivý ako milenec,
dobýjajúci sa ksrdcu milovanej ženy.
To on vymyslel Štepnicu! Bol to jeho nápad. Áno.
To malo byť miesto, kde sa človek sám od seba
rozhodne poberať sa kvyššej dokonalosti. Bože!
Zhasne plameň. Zkufríka vyberie niekoľko papierov stajným písmom.
Písal som vnoci. Na Bračskom ostrove
dlhonikto nevedel, že píšem.
Tajil som to. Pred všetkými.
Neviem, prečo som to robil.
Možno pre to, že som pracoval stajomstvom.
VJužnej Amerike sa to len zosilnilo.
VArgentíne som začal písať tajným písmom.
Čím ďalej som bol od domova,
tým bolo tajomstvo väčšie.
Aj sám pre seba som sa stal tajným písmom.
Národ je ako tajné písmo. Písané raz sprava doľava,
inokedy zľava doprava, raz zhora dolu, inokedy naopak,
raz sa delí, inokedy spája.
Bol som nedôverčivý. Bál som sa, že mi budú
pri návrate domov zízať do duše.
Samota vymýšľa obrazy, špehuje, číha.
Nosil som svoju dušu vkufri.
Trvalo to 15 rokov. Nič som nepublikoval. Až
pred siedmimi rokmi, áno, bolo to roku 1920,
mi na Slovensku začali vychádzať
Prechádzky po Patagónii.
Keď sme sVericou začali farmárčiť vArgentíne,
viac ako peniaze ma zaujímali pasienky aovce.
Pripomínali mi slovenské salaše.
Cítil som vo vzduchu mlieko asyr.
Na ostrove Brač som raz liečil težaka zlazu –
mal ťažký zápal pľúc.
Býval unás, jeho stav bol vážny, ale keď vyzdravel,
predal mulicu aprišiel zaplatiť. Peniaze, čo dostal
za mulicu, položil na stôl apovedal: To je pre teba,
Sor dottore. Privolal si ma naspäť k životu.
Neviem, ako si to urobil, ale život človeka
musí mať aspoň takú cenu ako mulica.
Hádali sme sa viac než hodinu.
Tá mulica je hodná viac! Ju potrebuješ najviac!
Vezmi si svoje peniaze amulicu si kúp späť.
ú.
Dohodli sme sa na honorári: na hrude syra.
Niekoľko hárkov stajným písmom rozdá divákom. Môžu si to nechať ako suvenír. Sú to ukážky skutočného tajného písma, ktorým Kukučín písal. Znova pokašliava.
Keby tu bola moja žena Verica, hnala by ma do postele.
Naliehala by: Mate, pomysli raz aj na seba. Aja by som
odpovedal ako vždy: Neboj sa, všetko bude dobré.
Moja žena Verica stála vždy pri mne.
Deti sme nemali.
Deti boli dar, ktorý sme nedostali.
Tajomstvo, ktoré nám bolo odňaté.
Keď som si ju bral, ona mala dvadsať,
ja štyridsaťštyri.
Vlasy mala čierne alesklé ako zrkadlo.
Lesklé tak, že keď popri mne prešla,
Uvidel som vjej vlasoch svoju tvár.
Miloval som ju tak
ako milujeme čistotu rána.
Ale potom, pred koncom, keď už sme vedeli,
že odídeme azPunta Arenas sa vrátime domov,
začali sa diať zvláštne veci.
Akoby ju priľahlo čierne mračno. Bola nervovo
príliš vyčerpaná. Museli sme sa vdruhej polovici roka
1925 vrátiť do Ameriky.
Kukučín vyberie zkufríka úradný doklad. Číta zneho:
Dostali sme rozhodnutie:
„Zeme na juhozápade Patagónie, kde sa nachádza ivaša farma,
budú vjanuári parcelované aodovzdané do rúk tým,
ktorí budú môcť dokázať, že patričnú pôdu exploatovali
najmenej vtroch posledných rokoch.
Žiadosť aostatné úradné náležitosti vybavte
VBuenos Aires na ministerstve poľnohospodárstva.“
Bolo mi to proti srsti. VBuenos Aires boli 40-stupňové
Horúčavy aja som odmietal ísť na ministerstvo.
Nakoniec sme farmu predali pod cenu
Avrátili sme sa do Chorvátska.
Perice sa zmocnili temné veci aprenikli jej do duše.
Kričala zo sna. Triasla sa na celom tele.
Spotenú aprestrašenú som ju objímal a vravel:
Neboj sa, bol to iba zlý sen. Nočná mora.
To prejde. Som pri tebe.
Zdalo sa jej, že sme vAntofagaste aže dom je plný
čiernych myši, ktoré roznášajú čierne osýpky.
Ukazovala mi vyrážky na koži,
ale žiadne vyrážky tam nemala.
Vravel som jej: VAntofagaste sme nikdy neboli.
Vieš dobre, že tam bola epidémia,
preto sme odišli do Punta Arenas.
Vyberie malý krížik, uviazaný šnúrkou, krížik zdvoch triesok na zapaľovanie v peci.
Matka chcela, aby som sa stal kňazom.
Najbližšia preparandia bola vKláštore pod Znievom.
Uvažoval som otom. Dokonca som sa zapísal na
evanjelickú teologickú akadémiu vBratislave,
bolo to niekedy voktóbri, roku 1885.
Ale – rezignoval som.
Odišiel som do Prahy na medicínu.
Tento krížik mi darovala jedna rodička.
Nikdy na to nezabudnem.
Rodila tretí deň. Bola utrápená anevládala.
Už ma poriadne ani nevnímala.
Hovoril som jej ako má dýchať.
Počúvala len zo zvyku,
ale nakoniec pozbierala zvyšky síl.
Tento kríž si dala medzi zuby adieťa vytlačila.
Nastalo ticho.
Také ticho môže byť len vzime na lazoch.
Do toho ticha sa ma opýtala:
Ste doktor alebo kňaz?
Doktor, povedal som.
Kriesil som to dieťa, bol to syn –
anakoniec – začalo plakať.
Usmiala sa apovedala:
Bývate tak vysoko ako sú zvony.
Kukučín si začína pripravovať ranné lieky pre Mateja a napije sa vody.
Duchovne som nikdy neopustil Slovensko.
Najviac som ho cítil, keď som bol na cestách asám.
Na chrbte mulice.
Ísť za pacientmi nebolo pre mňa nikdy ďaleko.
Bol som vbruchu vetra. Premýšľal som.
Vbruchu vetra sa rodili moje literárne postavy.
Vdychoval som ich spolu sprachom,
miešal som ich so slinami apotom v noci
privádzal som ich na svet, na malý fliačik zeme.
Uzda na mulici bola uzda, ktorú som držal
vrukách, určovala mieru vo všetkom, čo som robil.
Postrkovala ma ďalej akoby som nemal
šesť rúk ako Buddha, ale šesť nôh ako pavúk,
snovajúci na cestách pavučinu osudu.
Keby som nemal papier, písal by som na múr
alebo na obväz, písal by som na čisté recepty
alebo na biele plachty,
písal by som na kožu – Verica
to tak nemala rada, keď som si niečo,
na čo som nesmel zabudnúť, napísal priamo
na ruku. Robil som to. Vždy mi odpustila.
Ako decku. Ani matka nemala rada,
keď som si po lekvárovom koláči oblizoval prsty.
Kukučín pozerá na hodinky azívne.
Matej ešte spí. Onedlho za prebudí.
Chcem, aby žil.
Chýbal som pri smrteľnom lôžku mojej matky,
dokonca som sa vten večer, nič netušiac,
veselo zabával spriateľmi, medzitým čo
ona už dva dni tlela pod zemou.
Ani pri nej, pri Verici nebudem, cítim to.
Vždy keď ju objímam, myslím na to,
že objatie musím znásobiť, tak ju objímam
do zásoby, aby si ma zapamätala.
Miluj moju dušu, vravím jej.
Čo je duša? Túto otázku som si kládol často,
lebo pod sklapelom som žiadnu dušu nevidel.
Proti telesnej nemoci treba nasadiť telesný liek,
proti duchovnej nemoci liek duchovný.
Tak málo vieme oduši!
Podstatou duše je niečo surrealistické.
Povedať, že je to nereálne, nestačí.
Oduši viem toľko, že ak ochorie spiritus,
ak ochorie duch, ochorie aj telo.
Anárod? Môže ochorieť národ?
Môže ochorieť don Kichot? Až sa to bojím
nahlas vysloviť. Môže. Aj národy sú choré.
Poranený národ – pocítil som to na vlastnej koži,
ešte za študentských čias. Zavreli školy, Maticu
slovenskú stihol rovnaký osud: likvidácia.
Podľa ministra vnútra, grófa Kalmána Tiszu, to boli
zbytočné inštitúcie, lebo vUhorsku
slovenského národa niet. 1874.
Či sa dá zabudnúť na vlastný štát?
Zabudnúť na kráľa, ak sme jeho deťmi?
Kukučín začne prechádzať po scéne. Pretiera si oči, ale liek už je pripravený. Podchvíľou sa vracia ku kufríku avyberá obväz, injekciu alebo iný medicínsky nástroj. Pokašliava.
Slováci, či to vari bolo tak od nepamäti?,
Ači to vari tak navždy zostane? – Deliť sa
na dva tábory. Jedni pracujú
so zápalom achuťou, zpresvedčenia - za národ,
adruhí sbubnami areklamou obracajú
pozornosť len na seba, za každú službičku
nakladajú dlaň za peniaze.
VBratislave som bol málo, málo poznám
tamojší svet, ale zpovrchného nazerania
vidím, že je tam niečo zhnité. Pôžitkárstvo.
Meštiacky duch. Nemravnosť. Prostitúcia.
Neviem, koľko času zostáva mne.
Ale ten Matej za stenou musí žiť. Želám si to
zo všetkých síl. Koľko životov som žil?
Koľkými ľuďmi som býval?
Chcel som byť učiteľom, ale neuspokojovalo ma to.
Chcel som deti, osud mi ich nedoprial.
Chcel som sa vrátiť na Slovensko aliečiť,
nepodarilo sa to.
Chcel som opísať dedinu ajej ducha, ale dedina,
ktorú som opisoval zBrača už nebola skutočnou
slovenskou dedinou.
Chcel som – je to dôležité, čo všetko som chcel?
Vtejto chvíli je dôležité iba jedno: Aby Matej žil.
Aby sa mu podarilo uskutočniť tu, doma, to čo si
predsavzal. Boh postavil nad nami tajomný šiator.
Šiator jednej noci pod Tatrami.
Šiator milosti.
Prežil si svoje peklo: brat na brata. Guerra.
Je pomazaný vlastnou krvou.
Je pomazaný.
Počujete to? Volá ma. Matej na mňa volá achce piť!
Bude žiť! Bude žiť!!!
Ďakujem Ti, Bože! Ďakujem. Aj tebe, Matej ďakujem,
ďakujem ti, že žiješ.
Bývaj tak vysoko ako sú zvony!
Začnú zvoniť zvony. Kukučín berie svoj medicínsky kufrík aodchádza zo scény.
