ղľáԾ
Precitnutie
Čo vten deň pocítiš,
povedal som si,
zdneška už nevrátiš
späť včase.
To všetko sú veci,
zktorých sa nohy podlamujú
v¾ takte.
Asfodélové lúky
ana nich Bebé, Ronaldinho,
Pelé, Cruyff
naháňajú tú hlavu medúzy
ešte mokrú od rosy.
Kvitnú háje za riekou Styx,
pelikány vylietajú zerbov
do pustých ulíc New Yorku
asendvič, ktorý ti podá
automat,
je dávno plesnivý.
Tvoja dávka liekov otrávila
spodné vody.
Atoto mi je načo,
pýta sa (ktosi)
a kladie dlane na volant
(čo sa zasekol).
Včiel niet. Kvety ležia
spálené vedľa lícnych kostí
Miss Universe.
Sirény hučia. Miesto vtákov
spieva rádio: stú reprízu Wellsa,
tentoraz naživo.
Aty sa vraciaš zbaru,
trochu pripitý, krásku prehneš
cez múrik, nech sa vyvracia.
To, čo sa ti mihne zrakom,
je len reflex.
Kolotoč sa krúti ako šialený,
sdeťmi čo zostarli,
došediva.
Pohár vody,
prosíš udverí,
choďte preč,
slová, za dverami.
Druhým brehom zostupuje bôžik,
zaspieval vták,
čierne ústa pohltila tma.
6:66
Koľkokrát som sa prebudil
skyticou ruží
pre teba.
Jednou nohou
vo dverách spánku
som sa stebou miloval.
Apotom opäť zaspal.
Ale báseň napísaná
ležala na nočnom stolíku.
Vlastizrada vsne
sa odmeňuje povýšením.
Národy ako kocky
vrhnuté proti sebe,
tri šestky
apotom dlho nič,
iba naskakujúce čísla
na bankovom účte.
Dávno neplačem.
Vieš, že opohybe
nočného vtáctva medzi stromami
arozmiestnení tiel
na šachovnici
rozhodujú silní hráči.
Každým okamihom prebudenia
je rieka hlbšia.
Stopy, vktorých som uviazol
mi zabraňujú vpohybe,
rastiem dovnútra,
ako sen do sna.
Hluk za oknom nám pripomína
vlastnú smrteľnosť.
Ešte stále po tebe túžim,
ale milovať sa stebou nedokážem.
6:66
svieti čas na budíku.
Idol
Nestal som sa Bohom
preto, aby som sa riadil
vašimi názormi.
Budete tu sedieť,
čť
azabíjať.
Dobre vám radím:
Konajte svoju prácu
spozornosťou,
bdelým uvedomením,
radostne,
oddaní vyšším záujmom,
svierou vlepší svet.
Nevšímajte si heslá amanifestácie:
ܲíᲹٱ
spokorou, ale odvážne,
bez pochybností,
nech vás viera anádej ženú vpred,
knovým vojnám, genocídam, hladomorom.
Nebojte sa moru, chorôb, smrti ani obezity,
to všetko sú len mená vášho smútku,
ktorého vás zbavím
násilím, dôverou a láskou.
Takto vonia požehnanie.
Vedeli to vaši mocní,
viete to ivy.
Iba smrť vás vyslobodí
zotroctva,
do ktorého som vás uvrhol.
Ani smrť vám však nepomôže
vravieť ku mne
slobodným hlasom:
To je to, čo nikdy nespoznáte –
vôľa bohov.
Ateraz mlčte, seďte tu
azabíjajte,
vaše klávesnice sú horúce
ačakajú na ľudskú krv.
Chcem jej veľa,
viac, oveľa viac,
než znesie vaša zem,
viac, oveľa viac,
než znesú nebesá,
viac, oveľa viac,
než mi môžete priniesť
azaprieť svoju vlastnú.
