ղľáԾ
Pod širokým oknom vonia borovicovým drevom váľanda. Na nej pruží penový matrac zakrytý červenomodrou kockovanou, nevľúdne pichľavou dekou. Anna si pritiahne kolená khrudi ahlavu uložína predlaktia. Prenatálna poloha. Skrčenec zúfalých ľudí. Objímaj samu seba, radila jej jogínka.
Bola smutné dieťa. Možno už tušila, že svet je nebezpečné miesto. Neskôr, asi pôsobením hormónov, sa často smiala anevedela prestať. Svet bol vtedy farebný, voňavý niekedy až omamný. Vlastne ešte nedávno mala veľa dôvodov na radosť. No teraz, kdesi vúkryte jej vnútra, znovu zdvihlo hlavu smutné dieťa.
Za sklom mierne stúpa trávnatá lúka asprava Annin pohľad vítajú tri majestátne smreky. Vysadil ich vietor, tmavozelená skupinka sa podelila opriestor vtrojuholníku. Neprekážajú si. Dohodli sa, rastú vpohode. Anna rada počúva ich šepot keď sedí na schodoch pred chatou. Včera pod nimi našla tri dubáky, chvíľu na ne neveriacky hľadela, privoňala apoďakovala, veď smreky jej prichystali prekvapenie. Zatúžila porozprávať im svoje trápenie, vyžalovať sa. Možno by konečne našla správne slová, aby aj sama sebe definovala, čo ju trápi. Smútok by ohraničila pevnými kontúrami.
Zdvihne hlavu, ofina jej zakryje výhľad. Porozpráva im. Zajtra? Možno. Dnes je nevľúdny chmúrny deň atu pod Bocianskym sedlom nemá dážď nikdy dosť. Keď neprší, mrholí, keď nemrholí, prevaľuje sa hmla, akoby obloha miesila riedke cesto. Neprekáža jej to, lebo presne takú má náladu. Pred hodinou do sporáka prihodila polienka, pukocú, teplo je. Nahmatá vankúš včervenej plátennej obliečke apritisne si ho na hruď. Odrazu má pocit, akoby nie ona vankúš, ale on ju držal vnáručí. Spomenie si na bračeka, odišiel kamsi ďaleko, na Nový Zéland, nič už oňom nevie. Ako decko stále objímal vankúše. Na sviatky mu zakaždým kúpili nový, aako výskal radosťou! Človek sa potrebuje pritúliť kniečomu mäkkému. Dlaňou si utrie vlhké líce. Srdce jej konečne bije pravidelnejšie. Napraví ofinu, očami zablúdi klúke, aby zistila, či si to púpavy nerozmysleli. Stúlili hlávky do tvrdých pukov, sotva ich vtráve rozoznať. No len čo vykukne slnko, lúka sa rozsvieti. Je žltá ajfialová, lebo tu rastie kopa zvončekov. Medzi nimi biele margarétky, Annu stále láka natrhať si kytičku, no neurobí to. Nielen preto, že tu sa kvety trhať nesmú. Každý život je cenný. Prírode je jedno, či ide o zajaca, púpavu, či Annu.
Zvonkajšej strany sa po skle prechádza mucha. Anna ju kútikom oka sleduje, rada by ju odohnala, nenávidí muchy. No nevládze zdvihnúť ruku. Zlosť vnej pomaly ticho, narastá, až sa napokon zaženie. Mucha zastane, skúma situáciu, a akoby pochopila, že nebezpečenstvo je za hrubým sklom, ľahostajne pokračuje vceste. Anna skloní hlavu kohnutému lakťu. Vsporáku zapraskalo, cez prieduch vybuchol ohňostroj iskier. Vlhké drevo? Anna by mala doniesť za kôš polienok dovnútra, aby vyschli. Vyjsť pred chatu, nadvihnúť térový papier, chabú ochranu pred dažďom, naplniť kôš a... Lenže nevládze. Jej vôľa je prislabá.
Mrholí hustejšie, ihličie smrekov postriebrili kvapky. Cestička od chaty hore ksvahu je, našťastie, vysypaná štrkom, takže keby predsa len nazbierala energiu a skúsila vyjsť von, potom vyššie a doprava po strmom svahu, možno by našla zopár dubákov. Pohne nozdrami apredstaví si vôňu hubovej polievky. Lenže... nemá zeleninu. Čo by dala do hrnca okrem húb? Za dverami do chaty je špajza, police až nahor kplafónu. Takmer prázdne. Ešte ich nestihla zaplniť, je tu iba dva dni. Ale dolu, vpivnici, do ktorej sa zostupuje po masívnych širokých drevených schodoch má poháre so zaváraným mäsom. Nadrobno pokrájané kúsky bravčového podusila, zaliala vodou, povarila anapokon zavarila dosklených pohárov. Stačí kúpiť hrášok vkonzerve amá chutný obed. Zemiakov je ešte vpivnici dosť, je tam stabilná teplota okolo piatich stupňov, ovocie aj zelenia vnej dlho vydržia. Do pivnice sa vchádza rovno zo stredu izby, no najprv treba nadvihnúť poklop, teraz zakrytý pestrým, zo zvyškov látok utkaným kobercom.
Nadvihne hlavu azistí, že drzá mucha jej zdruhej strany skla zastala rovno pred tvárou. Neprší na ňu, potvoru, nad sklenou stenou prečnieva meter aj pol dopredu strecha.Sklo končí dolu vhrubom drevenom ráme, zapustenom do betónovej podesty dvakrát dva metre. Vedú znej tri schody na chodník, vyšliapaný vtrávniku. Rovno ktrom smrekom. Pár metrov vpravo je cesta vysypaná štrkom. Ana nej Annu odrazu upútal pohyb. Hubári, konštatuje Anna. Ľudia, plní elánu anádeje, že sa vrátia splným košíkom. Annu pochytí zlosť. Rómovia zbierajú kúsok nižšie na prudkom svahu čučoriedky, Anne už sotva zostane, okrem toho asi by na svah ani nevyliezla. Tráva je mokrá, šmykľavá, nič pre dievča zmesta. Anavyše – vnárodnom parku sa čučoriedky zbierať nesmú, no zrejme to platí iba pre slušných občanov. Postava na chodníku ju zaujala adodala potrebnú energiu, aby sa vystrela. Pomrví stuhnutými plecami a natiahne krk, hneď lepšie vidí. Postava je vysoká, zrejme chlap. Zelená vojenská pláštenka mu siaha až po kolená. Kapucňa zakrýva tvár. Človek si nesie košík, nie príliš veľký, zrejme reálne odhadol situáciu shubami. Aj keď je vlhko, akosi nerastú. Krok má chlap iný ako tí zdola, zdediny. Našľapuje opatrne, aby si nevyvrtol členok na okruhliakoch medzi štrkom. Nemá obuté čižmy, ale vibramy. Pravdepodobne nechal dolu na ohybe cesty do Starobocianskej doliny zaparkované auto.
Každý má energiu, iba ja nie, zafňuká Anna.
Postava zastane aotočí sa kchate. Zakloní hlavu, pozoruje dym, je jasné že vchate sa kúri. Anna uhne zdohľadu do šera izby. Tvár človeka stále tieni kapucňa. Len, aby to... Annu strasie. Odhaduje šírku pliec... nebude to on. Je útlejší, tento je riadne chlapisko. Anna potiahne nosom, od strachu jej zvlhol, opakom ruky si utrie kvapku, čo jej steká kperám. Nikto nevie, že je tu, chatu kúpila pred rokom na meno svojej mamy , teda na iné priezvisko ako má teraz Anna.
Zošuchne sa zváľandy, ktorá slúži aj ako pozorovateľňa, a aj na popoludňajší spánok, ustúpi viac do tieňa. Odtiaľto ju zvonka nevidno. Drzý človek zišiel až ktrom smrekom adíva sa rovno na priečelie chaty. Anna vie - okoloidúci ju zakaždým obdivujú, je to zrub z nahruboohobľovaných kmeňov, všetko je z poctivéhovoňavého dreva, aj nábytok, nezablúdil sem ani kúsok drevotriesky. Väčšia časť priečelia je sklená, ale vidno ju iba vtedy, keď sa odklopí masívny uzáver, či širokánska brána, Anna nevie ako by ho nazvala, je zmesta, také výrazy nepozná, no je to otočná štvrtá stena ztenkých drevených kmeňov, visí na škrípajúcich pántoch akeď sa uzavrie, nikto nevidí vstup do chaty. Vyzerá to, akoby sa dovnútra vchádzalo iba komínom. Pravda, kto príde bližšie vidí na boku dve veľké visiace zámky, no stena chaty a masívne stenové dvere priliehajú tesne jedno kdruhému. Chata je majstrovské dielo.
Človek na chodníku sa nabažil pohľadu azmizol Anne zdohľadu. Trochu banuje, že ho už nevidí, mrholenie prešlo do dažďa aAnna vie, že dnes už tadiaľto nikto nepôjde. Iba ak ten, čo sa bude vracať shubami. Rozkúrila ráno keď vstala, ale chata bola dlho prázdna potrvá kým sa prehreje. Striaslo ju, zošuchne sa zváľandy a podíde kobrovskému sporáku vstrede izby, aby doňnaložila tri hrubšie polienka. Staviteľ chaty ho zprednej strany vybavil veľkými plechovými nádržami, ktoré sú dobre zamaskované náterom, takže ich nevidno, akurát sa návštevník môže čudovať, prečo je sporák taký rozmerný. Vedie zneho potrubie kdrezu, Anna môže umývať riady vhorúcej vode, zohriatej v nádržiach, ba môže sa v priľahlejkúpeľničke sprchovať vteplej vode. Komfort uprostred čistej prírody. Paráda!
Anna sa vráti kváľande asadne si tak, aby videla na smreky.
Bodla by káva. Lenže to znamená vstať. Neskutočne náročný cieľ. Podarí sa jej otočiť hlavu ku sporáku. Pod platňou pukoce oheň. Oranžová žiara sľubuje, že voda sa rýchlo zohreje. Človek má vgénoch radosť z ohňa keď ho má pod kontrolou. Anna si vduchu vyratúva, čo chcela vnajbližších dňoch urobiť. Poupratovať chatu. Zistiť, či prameň, ktorý napája potrubie do chaty neupcháva lístie. Ak áno, poriadne ho vyčistiť. Vlastne, to je najdôležitejšia úloha. Upratovať môže neskôr. Vytrepať sa konečne na Čertovu svadbu. Zistiť, či je pravda, čo sa okončiari vrchu hovorí. Prejsť zBocianskeho sedla na Ďumbier. Dať si na chate pod Ďumbierom výborný bylinkový čaj. Vie, že sú vňom sušené listy zlesných jahôd, čučoriedkové listy, mladé výhonky smreku ato najpodstatnejšie? Pritlačí si miesto nad koreňom nosa, kde má človek, podľa jogínov, tretie oko. Občas jej to pomôže. No občas nie je teraz. Nespomenie si. Od zlosti nad vlastnou neschopnosťou sa jej do krvi vyplaví trochu adrenalínu. Stačí na to, aby vstala, došuchtala sa kdrezu, naplnila kanvicu pramenitou studenou vodou apostavila ju na žeravú platňu. Kávu si pred dvomi dňami, keď sem prišla, priniesla čerstvo pomletú. Aj svoj hrnček, bez ktorého by jej nechutila. Zhrubej kameniny, oranžový. Ako žiara, čo vychádza spod platne. Aha, už vie! Do čaju dávajú materinu dúšku, čo rastie všade na okolí. Aako vonia! Potešená Anna zaplní hrnček do jednej tretiny kávou. Voda vkanvici už buble, káva vonia, hoci ju ešte nezaliala. Teplo, vôňa ažiara ohňa jej pripomenú rok 2010, keď tu bola naposledy. Neustále pršalo, ale vchate bolo úžasne. Na váľande pred sklenou stenou strážil vchod do chaty ratlík Muro. Nie, nemal meno kocúra, bola to zdrobnenina Timura. Vedľa neho sa po pichľavej deke neobratne vliekla korytnačka Pavlína. Muro strážil aj ju, akeď sa priblížila kokraju váľandy, pretočil ju na chrbát, aby mal chvíľu pokoj amohol sa venovať výhľadu na chodník. Zklietky na polici na to všetko dozerala korela Peťo. Keď bola Pavlína hore nohami, nesúhlasne zaškriekal. Mama si voľkala vkresle, čo najbližšie kpeci, akeď ju začal páliť chrbát posunula ho bližšie koknu. Tomáš postavil na stôl plný kôš dubákov. Lenže odvtedy...
Anna sa krčí na váľande, vedľa seba nemá Mura, lebo ten je pod kopou hliny vTomášovej záhrade. Mama je konečne znovu sotcom akdesi vnebeskom bare popíjajú tokajské. Pavlína možno ešte žije, lebo korytnačky sa vraj dožívajú aj osemdesiat rokov. APeťo? Uletel. Sloboda je lákavejšia ako plná miska vklietke. ATomáš? Ten uletel tiež. Lenže nie ztúžby za slobodou ale do ďalšieho zajatia lásky, menom Marcela. Anna uvažuje, za kým najviac banuje. Isteže, za mamou. Aza Murom. Pavlína...možno žije, za ňou banovať nemusí. APeťo? Bol trochu hlúpy, akosi si ho neobľúbila, hoci sa oto snažila. Spomenie si na Tomášovu tvár akým začne uvažovať nakoľko jej chýba, zbadá za sklom pohyb. Ten človek! Vystrie sa, aby zistila koľko húb má vkošíku. Schmatne zpoličky ďalekohľad anamieri ho na košík. No človek sa pohybuje rázne akým Anna šteluje okulár, košík zmizne zdohľadu. Anna už vidí iba mužov chrbát amrzí ju, že nezastavil, aby sa pokochal dymom zjej komína. Ona tak urobila zakaždým, keď sa vracala zhubačky aTomáš zatiaľ varil bryndzové halušky, alebo piekol chlieb. Huby mali byť na sušenie akvôli vôni vchate.
Chrbát je široký, hodnotí Anna azamieri na človeka ďalekohľad. Podľa postavy ide omladého muža. Anna dúfa, ani nevie prečo, že asi tak vjej veku. Lenže ... Je ona mladá? Má tridsať päť. Dnešný kult mladosti ju nemilosrdne posúva khranici všeobecného nezáujmu. Bolo by dobre, keby mal... no možno štyridsať. Muž sa stratí zdohľadu, lebo tam, kam došiel, chodník začína prudšie klesať. Anna si lokne zkávy asykne. Príliš horúca. Sponad Bocianskeho sedla, takmer vždy zle naladeného sa odvalili oblaky smerom Čertovej svadbe, ktorá je neustále naladená zle. Muž na svojich širokých pleciach priniesol zopár studených slnečných lúčov, lepšie ho vidno. Anna si znovu lokne, teraz má káva tú správnu teplotu. Pozoruje okolie, zaliate slnkom. Lenže pod Bocianskym sedlom to nič trvalé neznamená. O pár minút znovu mrholí zo zle naladeného mraku, ktorý, ako inak, mieri na Čertovu svadbu. Anne je odrazu teplo, neobratne si vyzlieka hrubý pulóver, pričom neodloží kávu. Možno zfľaku na deke vyveštiť čo ju čaká? Kamarátka Katka by to dokázala, hoci je docentkou matematiky, dôveryhodne veští budúcnosť zpostavenia planét, dátumu narodenia avšelijakých tých aspektov aascendentov. Anna sa vtom nevyzná, Ale Katke verí. Veď keď niečo tvrdí docentka matematiky mala by to byť pravda. Matematici sa zvyčajne nemýlia. Anne predpovedala Katka blízku budúcnosť bez muža. Lenže Anna chce, aby sa Katka tentoraz mýlila.
(úⱹǰ)
Nad chatou vyšlo slnko aokolo troch smrekov to vyzerá, akoby nikdy nebolo inak. Anna uvažuje, či má ísť von teraz, alebo najprv opatrne zlezie po strmých schodoch do pivnice, aby vyniesla zaváraninový pohár smäsom, jeho obsah zohriala aknemu uvarila veľký zemiak. Keď napokon predsa len zadychčane vystúpi zpivnice do izby, zavrie príklop anatiahne naň bavlnený pestrý koberec potešene zistí, že vonku je stále slnko.
Pohár je len taký veľký, aby doň vošla jedna porcia pre Annu. Inak by sa mäso skazilo, elektrina tu nie je, teda ani chladnička. Zemiaky sú všpajze na polici, nedala ich do pivnice, lebo... myšky. Tie malé potvorky treba strašiť ado predsiene, kde je špajza, chodí stále, kým do pivnice radšej nie. Káva ju trochu vzpružila,na obed sa začína tešiť. Zemiak sa už varí, mäso zohrieva. Vyzerá to tak, že dnes sa predsa len vyberie von. Vynosí zauta, čo parkuje poniže na čistinke, ostatok potravín azároveň sa ubezpečí, že je vporiadku. Keď sem chodievali sMurom stráženie obstaral on. Akoby vedel, že ide aj oauto, len čo sa niekto kčistinke priblížil, hoci nebol ani vdohľade, zlostne vrčal. Vypustili ho aon neohrozene mieril kautu, odohnať nebezpečenstvo. Boli to, pravdaže iba turisti, hubári, či lesníci, no jemu sa nepáčili. Anektoval si územie adával to patrične najavo. Iba na jedno miesto chodil nerád. Na tajné ohniská. Túlil sa Anne knohe so stiahnutým chvostom, kTomášovi takú dôveru nemal, avšemožne sa ich snažil varovať. Oni sa mu vysmievali. No raz... Unavení chôdzou si sadli na zvalený kmeň smreka aMuro vyskočil Anne do lona. Hľadeli na vychladnuté ohnisko aTomáš odhadoval kedy naposledy horelo. Hoci bolo jasno, akoby sa odrazu zotmelo aporiadne schladilo. Muro sa roztriasol, Anne prebehli po chrbte zimomriavky. Pastieri vraveli, že tam prespáva duch hôr.
ݳ
Anna sa blíži kobchodu vo Vyšnej Boci, klopí oči,tvári sa, že nevníma okolie. Zakaždým, keď sem príde ľutuje, že nezašla do Brezna, kde majú dobrý zemiakový chlieb. Priznáva, že chlieb je len výhovorka, ani tunajší nie je zlý anapokon, vie si ho upiecť aj sama. Náladu jej kazia pohľady žien, čo postávajú pred obchodom, alebo čakajú, kým prídu pri pokladni na rad. Skúsili sa jej prihovárať : Avy pani, ste tu na dovolenke? Odpovedala úsporne: Áno, áno. Druhá sa pridala:Teraz ste prišli? Veď je iba jún... Odvrkla: No – povedala by som, že je to taká... zdravotná dovolenka... Zdravotná? Žena všatke pokrútila hlavou, nevedela ako pokračovať. Niečo jej napokon napadlo: Asama? Akde dovolenkujete? Tam hore, vposlednej chate? Anna sa obrátila kpoliciam, vedela, že je to neslušné, mala by odpovedať tvárou vtvár, tu sa každý skaždým porozpráva, nie ako vBratislave. Tam si len kývnu na pozdrav, ani nevie, kto býva vjej bloku. No títo tu jej nepripadajú vľúdni, iba zvedaví. Aby mali očom doma hovoriť. Možno ani doma nie, iba tu pred obchodom, veď hlavným zdrojom zábavy je televízia apolemizovať sa dá zkresla skomentátorom správ anajväčšia zábava je sHornou Dolnou... Anna už dávno neverí, že by sa ľudia skutočne, úprimne odruhých zaujímali, ponúkli pomoc, podali ruku, aby tí druhí cítili ochotu aúčasť. Robia to, pravdaže, najmä ak ich pritom sníma kamera, ak sú nablízku novinári, čo by oich dobrom skutku napísali.
Anna vie, treba sa usmiať, nahlas pozdraviť, je to najlepšia zbraň – pozdrav, úsmev ahneď sa načiahnuť za tovarom vregáloch. Akoby nebolo času na reči, veď kto má dnes na niečo čas? Vstredu majú čerstvý voňavý chlieb, poň prišla aešte po fliačky, strúhaný syr akečup. Kvôli tomu netreba míňať benzín na cestu do Brezna.
Ruksak napína najmä chlieb, vyzerá plný, no najťažšia je najmenšia vec – fľaša kečupu. Vydýchne si až keď je za hradskou astúpa hore do Starobocianskej doliny. Čaká ju ešte kilometer, zhlboka sa nadýchne, smreky voňajú, lúka sa pestrie lúčnymi kvietkami. Chcela by hľadieť hore kvrchom, no musí pod nohy, traktor, čo zvážal drevo, zanechal hlboké nepravidelné koľaje. Kto by jej pomohol, keby si vyvrtla členok? Vľavo je naskladané drevo. Každý rok padne za obeť viac aviac stromov. Akoby nebolo treba čakať tridsať rokov, kým vyrastú, akoby ich tu bolo dosť pre desať ďalších generácií. Ešte pár metrov apotom už nebude vidieť tú pohromu, mŕtvoly živých tvorov, pokladené jednu na druhú, do výšky dvoch metrov. Anna zastane, položí ruku na kmeň. Je mi to ľúto, naozaj, prihovára sa. Priloží prsty kústam a nalepeným bozkom pohladí kmeň. Ešte päť minút do kopca avpravo sa jej otvorí pohľad do krátkej dolinky, medzi strmými stráňami, kam chodili zbierať liečivé bylinky, najmä ľubovník, no teraz ešte nie je jeho čas. Zbierali – ona a jej muž Tomáš Kačko. Aokolo sa tmolil ratlík Muro. Vtedy. Tak dávno. Vinom vesmíre. Kráča, dychčí,vidí ich dvoch na strmej lúke ako sa smejú. Košíky majú plné byliniek. Tomáš zakaždým stúpal dohora, ona sa motala po vrstevnici.
Ako sa volá tá bylinka, čo zbierali? Zastane. Od úľaku sa jej zatmie pred očami. Ako sa...? Nenapadne jej. Zhodí ruksak abúcha sa dlaňami po čele. Ako sa? Ako sa volá bylinka, ako sa volá táto dolina? Stojí adíva sa, dolina je zrazu čudné miesto, akoby ho nikdy predtým nevidela. Veď to bolo... pred koľkými? Zajasá. Áno, aspoň na to si spomenula. Pred desiatimi rokmi. Vtedy sa smiali avšetko vedeli. Vlastne – netrápilo ich, čo nevedeli. Klopká si po čele, skúša naštartovať tretie oko, no akoby bolo zavreté. Ono sa to poddá, vzlykne. Musí. Veď preto tu je.
Zvezie sa do trávy, odhodí ruksak, dlane zaborí do trávy. Zachytí priviatu smrekovú vetvičku, pomrví ihličie medzi prstami alačne sa nadýchne. Tretie oko odrazu zažmurkalo. Stačí prejsť sto metrov auvidí, kvôli čomu sem rada chodila. Stále zavretú, zamknutú chatu zčiernych dosiek so šindľovou strechou aúzkou verandou. Malé okienka, natreté načerveno. Za nimi červenobielo kockované záclony, dnu nevidno. Ochatu sa starajú, usúdil vtedy Tomaš. Ale kedy, spýtala sa, keď sme tu nikdy nikoho nevideli?
Anna sa postaví, opatrne si skúsi spomenúť na názov rastlinky, ale nič. Tretie oko sa znovu zavrelo. Chvíľu uvažuje, či by nezašla k čiernejchate, no nohy odmietajú vykročiť. Únava ju opantá ako nepriedušný igelit. K svojej chate má ešte dobrých osemsto metrov. Začalo fúkať, od Bocianskeho sedla sa ženie bucľatý čierny mrak. Anna dúfa, že keď príde kchate uvidí zkomína stúpať úzky prúžok dymu. Odrazu sa jej krajina, ktorou kráča, zdá priveľká. Priveľa podnetov, priveľa svetla. Nevie sa dočkať kávy atepla, čo sála zo sporáka. Je tu iba pár dní, no chatu už nazýva domovom.
xxx
Jakub má pred sebou ešte zo dva kilometre, kým zastane pred svojou chatou, na čistinke, ktorú pred pár rokmi upravil ako parkovisko. Srdce mu prudko búcha, nevie sa dočkať. Vduchu vidí čierny domček v doline pod Lajštrochom, zoboch strán prudké holé stráne, skupinku starých smrekov avtieni pod nimi stôl zohobľovaných kmeňov adve lavice. Len čo príde, tam sa posadí sfľašou vína ašálkou kávy. Octavia sa ťažkopádne šplhá dohora po chodníku abalansuje vkoľajach po traktoroch. Nečudo, toľko nákladu sem ešte neviezla. Po iné roky na chatu chodieval iba na dovolenku, niekedy iba na pár dní, no teraz tu bude najmenej mesiac. Kým sa dá všetko do poriadku. Kým kolegovia trochu zabudnú, čo údajne spravil. Ukrivdene vzdychne. Štyridsiatka na krku akariéra zničená. Veru, veru, dnes to nebude iba jeden pohár červeného. Žiada sa mu poriadne sa opiť, zresetovať zmučenú dušu, vygumovať na pár dní hysterický mozog, ktorý si nevie dať rady stým, čo sa stalo. Pred týždňom tu síce bol, ale iba na hubách. Na pár dní navštívil brata lesníka vLiptovskom hrádku, no nevedel obsedieť. Najhoršie boli rodinné večere, keď švagriná Alenka zaplnila stôl dobrotami, hoci Jakub nemal na nič chuť. Jedlo mu rástlo vústach, mdlý jazyk odmietal posúvať ho do hltanu. Zájdeme hore, navrhol mu jedno ráno brat, donesieme za košík húb, pozrieme, či už rastú kuriatka. Nasadli do Petrovho tereniaku, ten to shrboľatým terénom vedel. Cestou Peter mlčal, zrejme dúfal, že začne Jakub, no jemu slová zakaždým zaviazli vkrku. Času dosť na spoveď aj na žaloby. Uverí mu brat? Keď došli kJakubovej chate rozpršalo sa abrat Peter navrhol, nech ide na huby sám, on zatiaľ rozkúri vchate, pozrie, čo zima napáchala, narúbe dreva anechá zopár polienok vnútri vysušiť. Dobrý nápad, pomyslel si Jakub adúfal, že brat skontroluje aj krb. Peter vedel všetko okolo domácnosti, opravil vodu aj elektriku, vykachličkoval, vyšpároval, nič ho neprekvapilo.
xxx
Dobre mu padlo kráčať hore miernym svahom, bol zvedavý, či stromy nepováľal zimný vietor ači zo strechyposledného zrubu vStarobocianskej doline nestrhol šindle. Čím dlhšie kráčal tým sa mu ľahšie dýchalo, starosti mu padali zpliec ako vrecia zkameňmi. Dobre to Peter vymyslel. Možno keď sa vrátia, v niektorý večer, keď Alenka uloží neter asynovca, osmelí sa avšetko im porozpráva. No teraz na to myslieť nebude. Teraz má ľahké plecia asvižný krok.
Zvláštne, pomyslí si, keď zbadá nad komínom posledného zrubu dym. Vraj bola chata na predaj, žeby ju už niekto kúpil?
Xxx
Vchate Anna vždy dobre spávala, no teraz je to inak. Potok nad chatou má ešte silný prúd, zatiaľ nevysychá, zvody mu uberú až augustové horká. Anna sa prehadzuje vhornej časti chaty, kam vedie desať drevených schodov, akýsi širší rebrík, kde sú dve spálne jedna pre dvoch vpredu adruhá vzadupre troch ľudí, vybavené iba posteľami aperiniakmi. Chata má už dvadsať rokov, ale drevo stále vonia, kmene sú pospájané tesárskym pozdĺžnym spojom vtvare písmena W, klincov je málo, ktovie, možno nijaké. Drevo pohlcuje auvoľňuje vlhkosť vzávislosti od vlhkosti vzduchu, povedal jej bývalý majiteľ, lesník, ktorý dlho váhal, kým jej chatu predal. Napokon ho presvedčilo najmä to, že Anna srodinou tu trávievala každé leto dva týždne anenamietala ani keď zvýšil cenu. Vždy ju vyupratovali, opravili, čo vedeli, nechali aj zásoby. Majiteľovi sa nepozdávalo, koľko dreva zakaždým minuli, no Anne bolo vnoci stále zima, poriadne zakúrila ešte večer okolo deviatej, aby sa neprebúdzali do chladu amohli sa ráno poumývať vteplej vode.
Možno aj zadriemala, no zdalo sa jej, že nespala vôbec. Pozrela na mobil, bola iba jedna. Dupot malých nožičiek pod strechou jej prezradil, že plchy sa tu stále dobre cítia, ktovie, možno tu býva aj kuna. Smyškami je Anna kamarátka, keď večeria na betónovej podeste pred chatou, zakaždým jedna príde, možno tá istá, nepredstavili sa. Sadne si na zadné, drobné predné labky zloží, akoby prosila. Presviedča Annu maličkými čiernymi očkami, aby jej niečo podala. Anna na ňu myslí už vtedy keď pripravuje jedlo pre seba. Na kus kartónu položí slaninku, syr akúsky chleba. Spolu smyškou hodujú. Anna pravdaže, slaninku vynecháva, má ju vpivnici zavesenú na špagáte iba kvôli bryndzovým haluškám.
Pootvoreným oknom počuje bujaré bublanie potoka, syčanie prúdu, kde ho zužujú dva balvany. Syčí, hrmí, akoby sa vyhrážal: Veď počkaj, prídu poriadne dažde aja ti nazriem do pivnice. Vraj sa to ešte nestalo, chata je na malej vyvýšenine, no teraz, keď si počasie robí, čo nikdy predtým, je možné všeličo. Hučí ahučí, besnie, ktovie, možno tu potok Annu nechce, veď je vtejto prírode cudzorodým prvkom, akési rozmaznané dievča zmesta, čo si zmyslelo, že ju práve toto miesto vylieči. Spálňa je pod strechou, steny sú šikmé na pravom kraji postele musí dať pozor, aby si neudrela hlavu. Aj teraz celkom stratila predstavu opriestore aoškrela si čelo. Chce vstať, zavrieť okno presne naproti posteli, zarigľovať okenicu, lebo sa dvíha vietor aten zakaždým prinesie dážď. Vykloní sa zokna, pozrie smerom kpotoku, vonku je tma, akú vmestách nevidno, taká hrobová, nebezpečná, výhražná, veľavravná. Tma jej zovrela pľúca ana okamih zastavila srdce. Chytila okenicu, aby ju zaháčkovala, áno, tu je železná tyčka aj očko, do ktorého ju chce zasunúť, no vietor má iný názor. Konečne má obeť achce sa mu hrať. Okenica sa Anne vyšmykne zruky, zmalátnenej únavou atresne zdruhej strany ochatu. Vietor zahučí, spojí sa srevom potoka, akoby hrali heavymetalovú skladbu zúrivosti. Anna od ľaku ustúpi do tmy izby, potkne sa oposteľ, zaochká na drevenej podlahe, prikrytej bavlneným kobercom. Tak ti treba, hučia vietor spotokom, keď si si myslela, že to tu zvládneš. Obetuj niečo, obetuj nám, ak chceš pokoj, inak... Anna sa skrúti na podlahe, zapchá si dlaňami uši askúša pokojne dýchať.
Xxx
Jakub sa vyzul pred chatou agumáky starostlivo odložil na kovový rošt. Pláštenku zavesil na skobu pri dverách nech stečie. Pootvoreným okienkom sa tisla von vôňa gulášu, čo im pripravila Alenka, aby nemuseli variť. Peter opäť uhádol kedy sa vráti astôl už čaká prestretý. Jakub nenápadne posunie kôš sjedným dubákom na drevenú prepravku pri dverách, Peter si to všimne, no nekomentuje. Jakub si narýchlo umyje ruky vo vedre so studenou vodou a nahlaszaosŕka.
,,V Mongolsku si sa kde umýval? Mali ste vstepi bojler na teplú vodu?“ Peter zmietol omrvinky zo stola atváril sa akoby nič.
,,A veru áno,“ odvrkne Jakub. Vmaringotkách bola aj vaňa. Neveril by si, aký luxus tam Rusi majú. Helikoptérou im každý týždeň privážajú čerstvé potraviny...“ Brat sa zaškerí: ,,A najmä vodku!“ Jakub sa tvári, že nepočuje, zavrie okno, hoci Peter zakúril, je mu zima. Sadne si za stôl ačaká, kým ho brat obslúži. Schuťou zahryzne do čerstvého chleba anaberie si za lyžicu gulášu. Pravdaže aj vodku, veď večery boli dlhé ačo mala parta chlapov robiť? Vstepi trávili mesiace, na ženy iba spomínali, najlepšou zábavou bolo strieľať rovno ztereniaku zajace. Ak nechytali ryby vriečke. Maringotky si Rusi väčšinou postavili pri riečkach, aby nemuseli vŕtať studne. Českí aslovenskí geológovia bývali vjurtách, nemali komfort ako Rusi, no jurta bola čosi jedinečné. Vstrede gamatky, komín vystrčený nad jurtou ako knôt na baretke. Bolo tam teplo avždy dobrý vzduch. Ktovie, keby sa nebol dožadoval dovolenky, možno by sa to nestalo. Keby odišiel Martin pred ním, keby...
Peter ponad tanier ukradomky pozoruje brata. Nemal začínať, Jakub sa ztoho ešte nedostal. No mal by otom hovoriť, vyliať si dušu, pomenovať, spracovať problém, aby prišiel na koreň veci. Veď Peter je dobrý poslucháč, aj poradiť by vedel. No Jakub bol od detstva príliš citlivý, trochu čudák, samotár. Má štyridsať aleešte sa neoženil. Nečudo, keď sa stále túlal po mongolských stepiach. Peter si prezeral videá, krásna, ale drsná krajina, akoby krátko po stvorení sveta, pusté oblé vrchy, nekonečná step, nikde človiečika, vnoci vlci acez deň stáda divých koní. SJakubovou voľbou nadšene súhlasil, práca ako šitá pre čudáckeho brata. Prospektor. Pracoval najprv pre českých geológov, ktorí tam hľadali farebné kovy, neskôr pre Rusov na náleziskách medi a drahých kameňov. Prešiel konkurzom spolu Martinom Malajkom, Rusi mali prísne kritériá.
Jakub dojedol aspokojne sa oprel ovankúš. Alenka v chate vystlala vankúšmi nielen pohovky, aj široké drevené stoličky. Brat nad ním zastal apoložil mu veľké ruky na plecia. Jakub nereagoval, ostal stuhnutý. Peter sa ho pokúsil objať. Stále niečo objímal, psa, no najradšej mačku neskôr prišlo aj na Alenku. Jakub ho striasal, nenechal sa nosiť, hoci Peter bol opäť rokov starší, vládal ho nadvihnúť. Jakub nemal nijako zvlášť rád telesný kontakt, nikoho neobjímal, sedel po kútoch ačosi si kreslil. Izbu mal plnú kníh avíkendy, keď sa neučil, trávil na túrach vprírode. Petrovi chýbal už keď šiel študovať do Bratislavy geológiu, no keď si našiel Izabelu, študentku biológie, pochopil, že ho nadlho stratil. Mama im zomrela, keď mal Peter desať aJakub päť. Predtým bola dlho chorá, nevládala sa ochlapcov starať, no otec všetko zvládol. Aj prácu, aj výchovu, aj kuchyňu aj remeňom po zadku. Už sa neoženil, pomáhala im stará mama, starala sa najmä očistotu dvojizbového domčeka vLiptovskom Jáne.
Peter pozrie bratovi do očí. Ako má rád toto šteňa! Kto sa mu zahľadí do mäkkých hnedých očí hneď vie, že pomoc neodmietne, ba že ho možno aj oklamať. Peter zatne päsť. Dúfa, že sa raz vysporiada stým podliakom Martinom, závistlivcom, špinavcom, maniakom na peniaze. Kdeže, Jakub by to nezvládol. Napokon, on je starší brat anikdy neprestal mladšieho brániť. Všimne si vyrysované šľachy na bratovom krku. Vychudol. Trápi sa. Pustí ho, aby mu ešte naložil, no Jakub zakryl tanier dlaňou.
,,Neboj sa, tu sa vyliečim, pravda, chvíľu to potrvá. Apotom... „
,,Vrátiš sa do Mongolska?“, spozornie Peter.
,,Iba ak by som sa nasťahoval knejakej Mongolke do jurty,“ vyprskne Jakub. Z kútika úst mu steká papriková šťava zguláša. ,,Ivan Ivanovič ma nevezme...“
Peter si sadne naproti akonečne sapustí do gulášu. Keby mal Jakub aj päťdesiat, vždy bude preňho malý braček, vždy ho bude chrániť. Prekvapene si uvedomí, že ani vlastné deti nemá takú potrebu ochraňovať. No toto šteňa... Kým žuje spomína si, čo mu brat písal. Vstepi signál nebol, spočiatku písaval listy, no ruskí geológovia sa časom zariadili adalo sa mailovať.
Ivan Ivanovič, šéf ruských prospektorov. Jakub bol jeho obľúbenec, čo Rusom neprekážalo, no nekonečne to štvalo Martina. Žeby bol naozaj gay? Pravda, Ivan Ivanovič, ako ho videl na videách, bol riadny fešák. Všírej mongolskej stepi, ktorú akoby Boh ešte nestačil dokončiť, no jeho dych bolo všade cítiť, sa mohlo všeličo stať. Jakub, skončil sčerveným diplomom, je to hlavička, kockáč, vynašiel softvér na vyhodnocovanie geofyzikálnych výsledkov matematickými metódami, čo Rusom imponovalo. Veď preto aj vyhral konkurz. Metóda indukovaných potenciálov na olovených, zinkových amedených zrudneniach. Jakubova doktorská práca mala ohlas. Ale prečo Martin? Čím si to Martin zaslúžil? Jakub ojeho schopnostiach nehovoril.
Peter vytrie chlebom tanier aspokojne mľaskne. Rád by sa na všeličo povypytoval, no nevie ako začať. Nemá veľa času, ešte dnes sa musí vrátiť, práca nepočká. Zapochybuje, či bol dobrý nápad navrhnúť Jakubovi, aby tu zostal sám.
Jakub mu pozrie do očí avytuší bratove starosti: ,,Veď sa neboj, bráško, všetko bude okej...“ Naleje si vína, brat nemôže, čaká ho cesta autom. Mlčia, teplo zpece, plný žalúdok apohár vína urobia svoje, Jakubovi privierajú viečka driemoty.
Pridelili mu skvelého koňa, vraj najinteligentnejšieho zo všetkých. Volali ho Ulan. Oboch tešilo preháňať sa spolu šírou stepou až kým sa maringorky úplne stratili zdohľadu.Jakub často nevedel kde je, keď si nevzal kompas nevedel určiť svetovú stranu. Nechal to na koňa, ten sa vie vrátiť, vie, že za jazdca na svojom chrbte má zodpovednosť. Raz zničoho nič prudko zastal, Jakub mu takmer preletel cez krk. Nebol bohvieaký jazdec, veď sa to naučil iba vMongolsku. Začudovane sa obzeral dookola, no nič, čo by mohlo koňa vyľakať nezbadal. Zliezol zo sedla avytiahol fľašu vody. Usadil sa na hŕbe kameňov, spokojný, že nemusí držať opraty. Skúsené oko geológa čoskoro zistilo, že nejde oobyčajné kamene ale ovýstup metamorfovaných hornín, vktorých sa leskol muskovit. Keby sa tu trochu povŕtal, objavil by aj kryštály akvamarínu amorionu, no on nebol na polodrahokamy špecialista, to bola Martinova šálka kávy. Treba uznať, Martin bol skvelý mineralóg, Rusi vedeli, prečo si ho vybrali. Martin bol vruskom tábore opol roka skôr ako Peter akde mohol tam sa lepil na Ivana Ivanoviča.
Zrazu sa mu ťažko dýcha, zobudí ho vlastné chrčanie. Nos má zaborený na bratovej hrudi vjeho hrubom svetri. ,,Zaspal som,“ konštatuje Jakub, čosi sa mu snívalo, čosi , čo malo veľký význam, zčoho mohla vyplynúť zásadná informácia, no už si nespomína. Sen mal význam, lenže očo šlo? Mongolsko, ktoré tak obdivoval aktoré musel náhle opustiť mu bude stále chýbať. Po pár mesiacoch mu prestal prekážať neustály vietor, počúval šepot stepnej trávy askúšal nadviazať dialóg sBohom, ktorý to tu ešte nedokončil. Neraz si ľahol, aký dlhý taký široký, do riedkej trávy adlaňami hrabal vsuchej zemi. Poddal sa prírode avychutnával jej silu. Ruskí geológovia po treťom horčičáku vodky rozprávali neuveriteľné príhody ako si step pohráva sľuďmi, oklame ich fatamorgánou, ako občas aj vlk dovedie strateného človeka do jeho jurty, ako Mongoli svojej zemi rozumejú, ako sa sňou vedia spojiť avychutnať si slobodu šíravy.
,,Ja sa už do Mongolska nevrátim,“ vzlykne Jakub avďačne stisne bratovu dlaň. ,,Ja už...“ radšej nedokončí, inak by sa rozplakal. Má skvelého brata, nemusia ani hovoriť, mlčanie býva niekedy veľavravnejšie, aaj tak vždy vedia, čo ten druhý práve potrebuje. Má rád aj švagrinú, neter aj synovca. Hoci už ani otec nežije, Jakub nie je sám. Vbratovej má svoju rodinu, ktorá sa ho zastane. Apredsa ho zožiera pocit, že mu niečo dôležité chýba, prázdnota ho vťahuje ako vlhká jama, čerstvý hrob, ktorý mali dávno zasypať, no neurobili to.
,,Akoby u nás nebola krásna príroda... veď máš rád naše smreky, borovice, tunajšiu vždy zelenú trávu, materinu dúšku, tam hore kosodrevinu, tvoju skrýšu na tajných ohniskách...“ Peter vie, že Jakub miluje chatu ajej okolie, no neváha pripomenúť mu to, nevie, ako by ho inak potešil. Bude mať zlú noc, pomyslí si a uvažuje, že predsa len ostane adomov sa vráti až ráno.
Jakub pustí bratovu ruku, vstane apodíde koknu. Vďačne obdivuje huňaté konáre smreka aáno, aj fialové fľaky materinej dúšky priamo pod oknom. Otočí sa, oprie oparapet auvažuje, či poprosí brata, aby zostal na noc. No vie, že deti ho potrebujú rovnako, ako on. ,, Si so mnou, viem, bez teba by som ani nevyrástol, ostal by som trpaslíkom...“ vyhŕkne, aby brata potešil.
Peter sa zasmeje: Jakub je vysoký, ramenatý, svalnatý, no predsa vňom tuší nedospelé dieťa, ktoré treba ochraňovať.
,,A nemôže mať chlap ako hora trpaslíčiu dušu? Zakrpatenú, nedorastenú...“ Jakub podíde kstolu a siahne po druhom pohári vína, ktoré mu Peter štedro nalial. Po koľkých pohároch sa mu podarí zabudnúť?
Xxx
Ako to na Čertovici býva, podvečer sa vyjasnilo, no Anna vie, že to nepotrvá dlho. Vyjde na schody aužíva si pohľad na západ slnka. Opár minút zájde za vrcholce smrekov aspustí sa šero ako nevľúdna sivá roleta. Pod tlakom tenisky sa uvoľní kus betónu z podesty akotúľa sa dolu miernym svahom. Anna ho očami sleduje, kým nezmizne vhustej tráve. Chata by potrebovala zopár opráv, zima vždy narobí škody. Lenže ona nevie byť vľúdna kobyvateľom Boce akto iný, keď nie oni jej pomôže? Musí zájsť do miestnej krčmičky, objednať si obed, kávu, trochu sa porozprávať smajiteľom. Nevie kto to je, apochybuje, že to na prvýkrát zistí. Najlepšie bude prihovoriť sa niektorému zmiestnych chlapov, možno aj vobchode... Odrazu si pripadá nekonečne osamelá apochybuje, či bol dobrý nápad odsťahovať sa do tejto divočiny. Prstami skúma ostrú hranu, odkiaľ sa odlomil kúsok betónu. Nevie čo stým, možno by stačilo hranu obrúsiť.
