��������

�ѱ�Š����

Už sú tu opäť. Tie malé��mušky, ktoré mi��večer pri písaní sadajú na papier v písacom stroji��a rozptyľujú ma. Viete ktoré – také tie priesvitné s��tenučkými nohami, ako keď si dievčatko obuje mamine topánky na vysokom pod-pätku. Nechcem tým muškám ublížiť, tak ich vždy trpezlivo jemne odfukujem z papiera, ale to ste nevideli. Taká malá muška sa vie držať na papieri ako prilepená. Krídla odfúknuté až za ušami, takmer leží, nôžky natiahnuté – a nepopustí. Môžem fúkať, až mi sliny fŕkajú, ale��muška by��sa tuším��udržala aj��v uragáne. Našťastie som objavil fintu: fúkam, fúkam, zrazu prestanem, ako keby som to vzdal. Ona poľaví v pozornosti, myslí��si, že zvíťazila; ja zrazu nečakane prudko fúknem a ona musí letieť, aj keď sa��jej nechce. Muška. Nedá si povedať a zakaždým sa na papier vráti.��Nerád by som jej ublížil, raz, dva, päťkrát ju odfúknem, ale nakoniec stratím trpezlivosť a rozpučím ju. Aké je z toho poučenie:
1. Keď prestane fúkať, nemysli si, že už je po nebezpečenstve.
2. Never nikomu, kto tvrdí, že ti nechce ublížiť. Ak môže, nakoniec ťa rozpučí. (S týmito poučeniami sa celkom slušne orientujem v súkromí aj v politike.)

��