ղľáԾ
ѷմ۴ܱ䰭Á
ܲť
že sa mi necnie po nebi
že nechcem spávať vzrúcanine mrakov
apochovávam ranné vlaky
čo nevezú ani kúsok poézie
že vlasmi ohmatávam vietor
čo nebude nikdy dospelý
ǰáž
že dôkaz je len stŕpnutý smútok po pravde
kým otvoríme vínu ďalšie hrdlo
autečieme zkrátkonohej slzy
ʸ鷡ѰշÁ
Jazero sa obracia na druhý bok
skelet väzní hladinu
amosty smädnú ako pijani
kdesi tu si nebo vyzliekalo mraky
azima uchodeným prstom
hľadala jarné chvenie
všežravé komíny zas tiahli sdymom
mal si nad okom nedonosenú vrásku
a v ústach zvyšky zvetra
obočie čo vyčkávalo na pokyn túlavého oka
tvoj tep mi prisadol na ruku
no ja som sa vzdala štebotavému ľadu
AKO VIETOR
Keď vietor zostrelí
posledný list zbrezy
zostarnem na krajíčku slzy
akníhkupec ma na rohu námestia
predá knihe
ktorú predo mnou prelistoval prach
lebo ty si ma už rozčítal
vytrhol zo mňa zopár stránok
priskoro nahmatal lož vmojej predsieni
neskoro do noci ma čítal
ako Plathovú
´ǴDZڴDZú
aj Szymborsku
ale ztých divokých písmen
nik znás
neposkladal život
MLČÍM SVERLAINOM
Dnes mám zočí námestie
môžeme si krátiť slová vínom
krokmi do úst maľovať priestor na smelších
trikrát alebo päťkrát zatajiť vhrdzi zosmutnievanie
aj tak si mesto vezme svojho zabudnutého otroka
astrelnice ovdovejú
keď sa papierové ruže zlomia vdriekoch na zložité trofeje
odpoveď príde ešte pred hádankou
ako poslík snejasnými správami ozačiatku akonci blúdenia
prívetivo zmiznem do iných tém
iných sebazaprení
inak premyslená
než ma vymysleli poveternostní proroci
spredpoveďou o návrate
Básne z knihy Vinná z mlčania (2018)
