ղľáԾ
Kde má „dieťa zfary“ domov, rodisko, rodný kraj...?!
„Opýtajte sa „dieťaťa zfary“ kde je jeho domov, rodisko, rodný kraj. Na prvý pohľad jednoduchá otázka, ale pre „dieťa zfary“ vmnohých prípadoch zložitá odpoveď...“
Takto začína svoj príspevok vtejto knihe Daniela Hroncová, rodená Faklová aja som nenašla výstižnejšie slová, ktoré by som na úvod tejto knihy mohla povedať. Jej slová sú totižto presne opocite mnohých nás, narodených na evanjelických farách, ktorí sme prišli o svoje domovy kvôli mnohonásobnému sťahovaniu sa apre ktoré je pojem „rodný dom“ viac-menej teoretický. Kto vie, možno by naše osudy boli úplne iné, keby naši otcovia farári neboli bývalým režimom presúvaní zmiesta na miesto, zfary na faru, ako figúrky na šachovnici...
Spolu so mnou sa vtejto knihe stretáva dvadsať detí zfary, dvadsať ľudských osudov, ktoré majú spoločný východzí bod – všetci vyrastali vrodinách evanjelických farárov. Nie je to však kniha iba pre evanjelikov, osudy našich respondentov budú určite pútavým čítaním pre každého, koho zaujímajú dejiny našej vlasti arád si vytvorí ucelený obraz osituácii po nástupe socializmu vbývalom Československu. Naše najstaršie dieťa zfary sa narodilo počas bombových náletov druhej svetovej vojny, najmladšie patrí do generácie tzv. Husákových detí. Osudy všetkých ale pomáhajú lepšie pochopiť atmosféru, ktorá v tomto období vládla – od roku 1948 cez Pražskú jar až po Nežnú revolúciu – azároveň nás dovedie až do súčasnosti, do roku 2021, kedy sa ľudia rozhodovali opriznaní sa kviere svojich predkov v sčítacích hárkoch.
Na osudoch nás, detí zfary, sa tak čitateľovi približuje celá jedna kapitola našich dejín, ktorá by inak možno ostala zabudnutá. Je to dané kolobehom života, že postupne odchádzame do večnosti asvoje spomienky si odnášame so sebou. Táto kniha je práve otom, aby tieto naše spomienky neostali zabudnuté, ale dostali sa aj k súčasným čitateľom, ktorí si možno zhodín dejepisu či slovenskej literatúry pamätajú nejaké významné osobnosti, narodené práve na evanjelických farách – či už to bol Štefánik alebo Vansová - ale nevedia omnohých ďalších. Apritom práve osudy tých ďalších sa ukazujú byť nesmierne zaujímavé azhľadiska pochopenia dejinných súvislostí nemenej dôležité.
Pre mňa osobne bolo veľkou cťou, že mi dotyční respondenti dôverovali a vložili svoje osudy do mojich rúk, aja som tak prostredníctvom tejto knihy mohla ich príbehy posunúť ďalej. Bola to pre mňa zároveň ale aj veľká výzva, keďže išlo o úplne inú skúsenosť, s akou som sa stretávala pri práci na mojich doterajších knihách. Musím priznať, že niektoré životné osudy ma hlboko emocionálne zasiahli a niekedy som mala pri písaní aj slzy vočiach. Nebolo to preto, žeby som našich respondentov ľutovala, skôr som naopak, obdivovala, sakou silou zvládali niekedy až kruté životné rany. Vnímala som ich túžbu po vzdelaní a fakt, že aj keď kvôli „nevyhovujúcemu kádrovému profilu“ nemohli vyštudovať vytúženú vysokú školu, vyštudovali inú adokázali sa nakoniec presadiť prakticky vkaždej profesii. Atak sa vtejto knihe stretli matematici, učiteľky, spisovateľky, architekti, riaditeľ kúpeľov išéf veľkej počítačovej firmy, divadelný dramaturg aj vedúca knižnice, asamozrejme, aj evanjelický farár afarárka, idúci všľapajach svojich otcov, ktorým – mimochodom - všetci venujú značnú časť svojich spomienok. Atakisto väčšina znich zdedila po svojich otcoch aj ďalšie vlastnosti, predovšetkým statočnosť, sakou títo vzdorovali nepriazni minulého režimu, ktorý mnohých znich prenasledoval či dokonca väznil.
Osudy, ktoré by sa inak nedostali „na svetlo Božie“, sú takto pripomienkou časov minulých ipovzbudením do časov budúcich. Týkajú sa aj dnešných detí zfary, generácie tzv. miléniálov, ktorá si momentálne hľadá svoje miesto vživote vneľahkej dobe pandémie. Mnohí znich svojím spôsobom lavírujú medzi vierou svojich otcov anajnovšími vedeckými poznatkami súčasnosti, sú zmätení ahľadajú odpoveď na otázku : „Čoje pravda?!“ podobne ako kedysi pontský Pilát. Možno vbudúcnosti niektorý znich príde snápadom vydať knihu, podobnú tejto, oosudoch práve týchto dnešných detí zfary...
Keďže ja som svoj vlastný životný príbeh votkala do otázok akomentárov astala sa tak akýmsi sprievodcom pri putovaní životom ostatných detí zfary, dovolím si priložiť na záver tohto textu krátku spomienku na svojho otca, tak, ako som ju napísala len pár dní potom, ako ho Pán Boh povolal do večnosti. Chcem tak vyjadriť svoju vďaku za všetko, čo sa mi od neho dostalo, za to, kto som. Apotom, vážený čitateľ, obráť ďalší list a začítaj sa do prvého zosudov, ktoré nie sú vymyslené, ale skutočné - presne tak ako ich nositelia, zobrazení na dobových fotografiách. A možno sa pri ich čítaní aj ty vrátiš do svojich spomienok, do svojho detstva, možno sa pousmeješ alebo naopak, zaleskne sa ti voku slza. Nebráň sa tomu - veď spomienky sú práve na to...
Soňa Bulbeck
Kostolné topánky
Soboty môjho detstva sa neodmysliteľne spájali srituálom, ktorý pravidelne v sobotu popoludní praktizoval môj ocko. Ako evanjelický farár sa prihováral svojím ovečkám každú nedeľu včiernom luteráku, sbielymi naškrobenými tabličkami. Pod luterákom bol čierny oblek asnehobiela košeľa a spod dlhého luteráku bolo vždy vidno čierne vyleštené topánky. Čistil si ich vždy sám. Všetky pomôcky mal vjednoduchej drevenej debničke - ostrú kefu na odstránenie blata, mäkkú kefu na vyleštenie čierneho krému, ktorý bol vmalej okrúhlej plechovej krabičke, mäkkú flanelovú handričku na záverečný „glanc“. Stál pri tom obyčajne na gángu alebo vonku na schodoch asvervou jemu vlastnou najprv očistil topánky od blata, potom ich natrel krémom, následne vykefoval kefou apreleštil handrou až sa naozaj blyšťali. Nejako som si myslela, že si pri tom vduchu hovorí svoju nedeľnú kázeň, vyzeral vždy taký sústredený. Podobný rituál sa opakoval aj inokedy - keď náhodou sa vdedine vyskytol sobáš, krst alebo pohreb. Jeho topánky vždy signalizovali, že pán farár je poriadny a precízny. A taký aj naozaj bol...
Včera popoludní som sedela na terase nášho apartmánu vRijáde ačistila som svoje amanželove čierne topánky. Boli veľmi špinavé azablatené. Vnoci sme sa vrátili zo Slovensku, zpohrebu môjho ocka. V Banskej Štiavnici pršalo, dokonca pri poslednej rozlúčke na cintoríne aj poletoval sneh. Všade bolo plno blata a tak nečudo, že naše topánky boli špinavé. Jednoducho som ich také nemohla odložiť. A tak som zkuchynskej linky vytiahla krabicu od topánok, vktorej máme naše čistiace vybavenie. Pomaly, precízne, som najprv očistila topánky od blata, potom ich natrela čiernym krémom – aj keď nie kefkou zkrabičky, ale krémom smalou špongiou na konci - ana záver ich preleštila handričkou až sa žiarivo ligotali na slnku. Celú dobu som myslela na svojho ocka ana to, čomu všetkému ma naučil. Dolu lícami mi stekali slzy aani horúce saudské slnko ich nedokázalo vysušiť...
