Ž
Divoká oranžová tráva, ako keď si chlapec
z Akihabary prefarbí vlasy
na blond. Ale ona,
žiarivý, cenný majestát.
Náhlivé dary, čo ti poskytuje cestou,
maliny prelietavice, volavky, hniezda
tmavomodrých bobúľ,
to všetko je súhlas: vyjdi.
Spod radostného kimona
tohoročných októbrových vzorov
ukáže pätu ako prísahu.
Takmer tušíš jej srdce: nie je zradná, len
dzá첹.
Omamný výstup po hnedej, štrkovitej láve.
Ako pred smrťou: vidíš nečakané
úryvky svojho života, zhlboka
dýchaš, prijímaš,
čo bolo.
Nevystúpiš až na vrchol.
Ten čaká v bielom dyme, sľubuje
zimné líšky, tiché,
krvácavé tajomstvá; spiace
slnko. Vlastne,
preto si prišiel:
úť
neochutnať všetko.
KENTAUR
Kentaur s tajomným, divým telom,
sčernetým nočnou hudbou, s pohľadom
opustených vrán na konci novembra, prichádza
k môjmu domu, v ústach strieborná
harmonika. Volá ma von, kentaur, vypúšťa
trblietavé sliny, omotáva nimi ako pavučinou
rohy môjho jesenného príbytku, netrpezlivo
potriasa hlavou a dychčí za oknami, kentaur
bez času, bez vôle čakať,
bez tváre.
Toľkokrát som už bola
pripravená vyjsť von, do šera záhrady,
dotknúť sa jeho hrude, obzrieť si tmavý profil;
toľkokrát som sa pozerala, ukrytá v ťažkej
látke závesov, ako sa vlní v bokoch, ako mu
harmonika hádže hviezdne blesky
po srstnatom pohlaví.
Len čo sa vydám napospas jeho rukám, obleje
i mňa tôňa čudných pivníc, čo ho sprevádza,
po jeho bozku pocítim v ústach
chuť zázvoru a desivého lesa, z dlane mi opatrne
vyhryzne perlu;
vrátim sa pomätená, bez vôle
čakať, bez času; ako večný pavúk
začnem omotávať znútra dom
temnými slinami.
VÝCHODNÍ ĽUDIA
Volajú ma cudzincom,
a ja predsa
hovorím ich rečou,
viem o špinavých
uličkách ich štvrtí.
Nechcú ma; poznám
to odvrátené.
Ako v spomalenom filme:
vzpínajú ruky hore, nad hlavy,
ŕԳܳé
sa im lámu,
nad každou vystrašenou tvárou
zvlášť. Len neodhaliť,
neukázať prstom.
Ich smiešne tajomstvá; noc je trpká,
vlahý vietor
sa jej preberá v prstoch.
Mesiac dávi svetlo
na obnažené sny, ale budha,
ľahostajný, s vlasmi
ako mačacie hlavy,
ten nepomôže.
Odchádzam rada, z okna lietadla
dávam zbohom ich krajine.
Za oknom plače ԴDZó,
žena bez tváre,
najkrajšie spomedzi strašidiel.
Odchádzam rada, ale oni,
ach, áno,
idú so mnou.
մŤ
Počúvam tvoju reč, je nejasná,
zúfalstvo jazyka.
Za oknom si moje čudné myšlienky
sedlajú kone, už ich niet.
Kladiem pahýle rúk
na stôl, bolesť
sa nehlási. Pozerám
na nitky, ktorými
je mesiac pripútaný k domu.
Visí tam, smiešna bábka.
Nepúšťaj deti do lesa.
Zablúdi tá malá vecička, vedomie,
odkotúľa sa do prachu.
Zo stromov sa kĺžu smutné jablká,
jašterica vytŕča
svoju leguániu tvár, vyschnutú ako konár.
Prší, meravý znak dažďa,
svetlo sviec proti nemu nezmôže nič.
Konečne spím a sníva sa mi,
sníva sa mi krv.
Ѱհ
Žena a muž tancujú: svieti na nich
žičlivé, ľahko rozpustné
kjótske slnko. Muž má čierne,
ornamentálne rúcho; jeho pohyby,
mäkké a vláčne, vzbudzujú túžbu
kľaknúť si na kamenný chodník, podľahnúť
kráse. Žena v nachovom kimone,
nádherný hrdý plameniak, ponúka
belostný kúsok kože: šiju.
Pod ťažkými šatami, pod zlatistými,
vyšívanými krídlami, cítiš, ako im tepú
rozhorúčené telá; pramienky potu
sa kĺžu dolu perlivými chrbtami,
nehybnou tvárou občas
prebehne jemný kŕč,
môžeš len lačno hľadieť,
ako sa bránia, aby nevykríkli
vysokým, tenkým hlasom,
nezotreli si z tvárí
líčidlá a nepohli sa
k sebe.
DIVOSESTRA
Pozerá na mňa, tá,
čo sa vracia z noci, líca
pulzujúce diaľkou, v zápästiach
smútok. Polo-živá,
polo-mŕtva, urieknutá,
zakliata,
v oboch bokoch nôž –
z jednej strany voda, z druhej
krv.
čá-ԱDzčá,
v ústach plač a spev,
vracia sa po strmine
domov-nedomov.
Vie: pod stromami dvakrát prší,
vie: smrť sa sunie z hradieb, zazvoní
ľ.
Vracia sa, moja divosestra.
Ani pešo, ani na voze,
na pleci sova, v dlani
jablko, v jablku
láska, v láske
jed.
ʴÉ
Pred vstupom do parfumérie
náhle myslím na to, ako mi vravíš,
napíš niečo o radosti. Spomínam si:
šikmé svetlo, zahaľujúce izbu
tesne pred večerom, bosá
sa prechádzam bytom s chladivou
dlážkou, krv mi prúdi, výnimočne,
až ku končekom prstov. V hrdle
nedočkavosť, utajená, žiarivá
a vzácna ako ovocie z Malajzie. Presné
usporiadanie vôní, teplôt
a tieňov, telesných
prežívaní; usmievam sa
ako prichytená žiačka. Áno, mávam
radostné chvíle. Napríklad
v parfumérii: sklené nádobky
s horúcim dychom, meňavým
elixírom, iskrivé
vianočnosti, staniol; na okamih
sa stávam rajkou,
nebeským vtákom, úplne
inou ženou.
PROCES
Dotýkam sa ťa, tvoja pokožka,
dažďom navštívená, svietiaca lúka,
hlina, mäkká a dýchajúca,
prajná. Ako a kedy sa zmení
všetka tá krása, hojnosť domorodej hostiny,
džbány plné ťažkého, jantárového medu
a vína, lahodnejšieho než krv
mladučkého žriebäťa,
na bolesť, trpkú,
nekončiacu sa žiadostivosť, neschopnosť
zahojiť si ústa?
Zlá, zúfalá závislosť
sa mi zahryzne do hrdla a zostáva.
Dotýkam sa ťa, radosť
sa mení na bizarnú medúzu –
jej bledá, škeriaca sa tvár
visí vo vzduchu, varuje
a bdie.