��������

�󱫶�Ž��

��

Divoká oranžová tráva, ako keď si chlapec

z Akihabary prefarbí vlasy

na blond. Ale ona,

žiarivý, cenný majestát.

Náhlivé dary, čo ti poskytuje cestou,

maliny prelietavice, volavky, hniezda

tmavomodrých bobúľ,

to všetko je súhlas: vyjdi.

Spod radostného kimona

tohoročných októbrových vzorov

ukáže pätu ako prísahu.

Takmer tušíš jej srdce: nie je zradná, len

�������dz�á���첹.

Omamný výstup po hnedej, štrkovitej láve.

Ako pred smrťou: vidíš nečakané

úryvky svojho života, zhlboka

dýchaš, prijímaš,

čo bolo.

Nevystúpiš až na vrchol.

Ten čaká v bielom dyme, sľubuje

zimné líšky, tiché,

krvácavé tajomstvá; spiace

slnko. Vlastne,

preto si prišiel:

����ú����ť

neochutnať všetko.

��

KENTAUR

Kentaur s tajomným, divým telom,

sčernetým nočnou hudbou, s pohľadom

opustených vrán na konci novembra, prichádza

k môjmu domu, v ústach strieborná

harmonika. Volá ma von, kentaur, vypúšťa

trblietavé sliny, omotáva nimi ako pavučinou

rohy môjho jesenného príbytku, netrpezlivo

potriasa hlavou a dychčí za oknami, kentaur

bez času, bez vôle čakať,

bez tváre.

Toľkokrát som už bola

pripravená vyjsť von, do šera záhrady,

dotknúť sa jeho hrude, obzrieť si tmavý profil;

toľkokrát som sa pozerala, ukrytá v ťažkej

látke závesov, ako sa vlní v bokoch, ako mu

harmonika hádže hviezdne blesky

po srstnatom pohlaví.

Len čo sa vydám napospas jeho rukám, obleje

i mňa tôňa čudných pivníc, čo ho sprevádza,

po jeho bozku pocítim v ústach

chuť zázvoru a desivého lesa, z dlane mi opatrne

vyhryzne perlu;

vrátim sa pomätená, bez vôle

čakať, bez času; ako večný pavúk

začnem omotávať znútra dom

temnými slinami.

��

VÝCHODNÍ ĽUDIA

Volajú ma cudzincom,

a ja predsa

hovorím ich rečou,

viem o špinavých

uličkách ich štvrtí.

Nechcú ma; poznám

to odvrátené.

Ako v spomalenom filme:

vzpínajú ruky hore, nad hlavy,

����ŕ��Գܳ�é

sa im lámu,

nad každou vystrašenou tvárou

zvlášť. Len neodhaliť,

neukázať prstom.

Ich smiešne tajomstvá; noc je trpká,

vlahý vietor

sa jej preberá v prstoch.

Mesiac dávi svetlo

na obnažené sny, ale budha,

ľahostajný, s vlasmi

ako mačacie hlavy,

ten nepomôže.

Odchádzam rada, z okna lietadla

dávam zbohom ich krajine.

Za oknom plače �ԴDZ��������ó,

žena bez tváre,

najkrajšie spomedzi strašidiel.

Odchádzam rada, ale oni,

ach, áno,

idú so mnou.

���������������������������������������������� ����������������������
��

�մ�Ť����

Počúvam tvoju reč, je nejasná,

zúfalstvo jazyka.

Za oknom si moje čudné myšlienky

sedlajú kone, už ich niet.

Kladiem pahýle rúk

na stôl, bolesť

sa nehlási. Pozerám

na nitky, ktorými

je mesiac pripútaný k domu.

Visí tam, smiešna bábka.

Nepúšťaj deti do lesa.

Zablúdi tá malá vecička, vedomie,

odkotúľa sa do prachu.

Zo stromov sa kĺžu smutné jablká,

jašterica vytŕča

svoju leguániu tvár, vyschnutú ako konár.

Prší, meravý znak dažďa,

svetlo sviec proti nemu nezmôže nič.

Konečne spím a sníva sa mi,

sníva sa mi krv.

���������������������������������������������� ��������

��

�����Ѱհ�

Žena a muž tancujú: svieti na nich

žičlivé, ľahko rozpustné

kjótske slnko. Muž má čierne,

ornamentálne rúcho; jeho pohyby,

mäkké a vláčne, vzbudzujú túžbu

kľaknúť si na kamenný chodník, podľahnúť

kráse. Žena v nachovom kimone,

nádherný hrdý plameniak, ponúka

belostný kúsok kože: šiju.

Pod ťažkými šatami, pod zlatistými,

vyšívanými krídlami, cítiš, ako im tepú

rozhorúčené telá; pramienky potu

sa kĺžu dolu perlivými chrbtami,

nehybnou tvárou občas

prebehne jemný kŕč,

môžeš len lačno hľadieť,

ako sa bránia, aby nevykríkli

vysokým, tenkým hlasom,

nezotreli si z tvárí

líčidlá a nepohli sa

k sebe.

����������������������������

��

DIVOSESTRA

Pozerá na mňa, tá,

čo sa vracia z noci, líca

pulzujúce diaľkou, v zápästiach

smútok. Polo-živá,

polo-mŕtva, urieknutá,

zakliata,

v oboch bokoch nôž –

z jednej strany voda, z druhej

krv.

��������č���á-�Ա�Dz�����č���á,

v ústach plač a spev,

vracia sa po strmine

domov-nedomov.

Vie: pod stromami dvakrát prší,

vie: smrť sa sunie z hradieb, zazvoní

�������ľ�����.

Vracia sa, moja divosestra.

Ani pešo, ani na voze,

na pleci sova, v dlani

jablko, v jablku

láska, v láske

jed.

������������������������������������ ��������������������

��

�ʴ���󱫲�É�����

Pred vstupom do parfumérie

náhle myslím na to, ako mi vravíš,

napíš niečo o radosti. Spomínam si:

šikmé svetlo, zahaľujúce izbu

tesne pred večerom, bosá

sa prechádzam bytom s chladivou

dlážkou, krv mi prúdi, výnimočne,

až ku končekom prstov. V hrdle

nedočkavosť, utajená, žiarivá

a vzácna ako ovocie z Malajzie. Presné

usporiadanie vôní, teplôt

a tieňov, telesných

prežívaní; usmievam sa

ako prichytená žiačka. Áno, mávam

radostné chvíle. Napríklad

v parfumérii: sklené nádobky

s horúcim dychom, meňavým

elixírom, iskrivé

vianočnosti, staniol; na okamih

sa stávam rajkou,

nebeským vtákom, úplne

inou ženou.

���������������������������������������������� ����������

��

PROCES

Dotýkam sa ťa, tvoja pokožka,

dažďom navštívená, svietiaca lúka,

hlina, mäkká a dýchajúca,

prajná. Ako a kedy sa zmení

všetka tá krása, hojnosť domorodej hostiny,

džbány plné ťažkého, jantárového medu

a vína, lahodnejšieho než krv

mladučkého žriebäťa,

na bolesť, trpkú,

nekončiacu sa žiadostivosť, neschopnosť

zahojiť si ústa?

Zlá, zúfalá závislosť

sa mi zahryzne do hrdla a zostáva.

Dotýkam sa ťa, radosť

sa mení na bizarnú medúzu –

jej bledá, škeriaca sa tvár

visí vo vzduchu, varuje

a bdie.

���������������������������������������������� ������������������