ղľáԾ
(úⱹ)
Otčenáš proti vlkom(z častiČÁŠ)
Ten severovýchodný kút poznám dôverne. Poznám jeho krstný list, kroniky dedín, prechovávam autentické spomienky učiteľov ipopov. Ale zmapoval som aj kruté osudy domorodcov.
Kto nám už dnes povie, koľko hladomorov sa tadiaľto prehnalo iba v20. storočí? Koľko spauperizovaných rodín sa stadeto sťahovalo za robotou achlebom?
Ozaj, kto tu žil ažije? Aký národ, aké etnikum? Akým jazykom sa tu rozpráva? Žijú tu Rusíni, Ukrajinci, no za horthyovcov tu nežili ani Rusíni, ani Ukrajinci, ležmagyar oroszok, čiže Maďari hovoriaci po „ruténsky“.
Ozaj, ktorému popovi veria, keď sú vdedine dvaja? Raz brachiálne prekrstili gréckokatolíkov na pravoslávnych, neraz pravoslávnych na gréckokatolíkov. Ba boli aj také časy, že zučiteľov-komunistov vyrobili rýchlopopov. Títo sa žehnali pred oltárom vpravoslávnej cerkvi, no dedina sa modlila pri kríži vchotári.
Horthyovcom nestačila Podkarpatská Rus. Zabrali aj tento kút, kde okrem zhungarizovanej honorácie málokto vedel pozdraviťjó napot kivánok, nietokezét csókolom.
Aj oslobodenie tu vyzeralo ako koniec sveta. Pod Beskydami sa spolu sfrontom zastavil aj život. Zo zemľaniek vychádzali rachitické deti akozy bez mlieka. Negramotné stareny sa pod prvý prídel UNRRY podpisovali bruškom palca. Generálovi Svobodovi chceli bozkávať ruky, lebo ich zaodel do teplých šiat. Súcejší chlapi sa knemu pridali, no mnohí ďaleko nezašli, lebo nevycvičení aneskúsení vojaci padajú prví.
Kto bude stavať rozrumené domy?
Tí, čo ostali, priahali erárne kone ašli do lesa po drevo. Ibaže aj tam na nich čakala dvojaká smrť: patrónmi dostrieľaný strom ana chodníku nastražená mína.
Kam sa podejeme, keď sa tu nedá žiť?
Vtedy sa sem zatúlalo aj čudné, dovtedy neznáme slovo OPTÁCIA. Optovať znamenalo vyčarať svoju vlasť za inú krajinu. Tá susedná, vtedy zo všetkých najmocnejšia, ponúkala kolonistom prácu, deťom školu arodine spravodlivo odkrojený krajec chleba. Našinci sa na druhej strane hranice sklamali. Vidina zasľúbenej krajiny sa premieňala na hrdlačenie vzaostalých kolchozoch, kde optantom zhabali aj privezeného koňa akravu.
Zčeského pohraničia vyhnali Nemcov. Kto príde namiesto nich? Prišli za nimi agitátori asľubovali hory-doly: aj murované domy, aj kone, aj zárobky pri kalamitnom dreve.
Pokračovalo aj tradičné vysťahovalectvo do Francúzska, Kanady či Ameriky.
Ajkeby sa mali vcudzom svete mizerne, vždy boli na tom lepšie ako spolurodáci doma. Lebo vich rodnom kúte hneď po skončení druhej svetovej vojny vypukla ďalšia: neviditeľná, no sto ráz zákernejšia. Bandy prepadávali dediny aľudí najmä vnoci. Hľadali zoznamy svobodovcov, ale aj komunistov aŽidov, čo sa vrátili zkoncentračných táborov.
Včase mieru tu pribúdalo veľa hrobov. Vtedy sa tu stareny opäť modlili svoj dávny Otčenáš proti vlkom. Lebo vlkmi tu boli aj banderovci.
Budu ja hvaryty svjatoho otca
Nykolaja očenaš
bude ma Pan Bih ochranjaty protiv volkom
jak na roľu, tak na polu.
Povedzte, pomôže otčenášik proti vlkom? Pomáhal, ako vládal, ako hromničky proti búrkam aveľkým vodám.
Dereš pre Dodu Fedora(z častiČÁŠ)
Dodu Fedor, prezývaný Sedliak, na sedliaka ani na gazdu nevyzerá. Je prikrčený, zhrbený, cintľavý, dlane má bez mozoľov, div nie pánske. Pod vráskavým čelom má nepokojné oči avústach šúľanú cigaretu, vytrasenú ako on sám. Už omne zrejme vedel, lebo ma čakal. Bol presvedčený, že ak sa chcem dačo dozvedieť obanderovcoch, jeho nijako nemôžem obísť. Svoju dôležitosť umocňoval aj tým, že sa so mnou zhováral po česky. Naostatok, vtomto kúte nebol jediný. Chlapi sa tu sprišelcom radi zhovárajú po česky jednak preto, že miestnej dialektovej rusínčine človek odinakiaľ všetkému neporozumie, jednak preto, že sa chcú prezentovať svojimi skúsenosťami, prehľadom ovzdialenom svete, kde premávajú električky, trolejbusy, ulice sú plné obchodov akrčmy plné štamgastov, čo neholdujú trúnku, ale pivu, zktorého ide iba na šťanie.
Dodu Fedor ma zaujal aj tým, že banderovcov nielen zažil, ale aj prežil. Vo svojej chyži má otom hádam tucet dôkazov, ba priam životopisné múzeum.
Vysvetľuje:
– Tu vstole, za ktorým sedíme, vykutrali všuflíku peniaze. Tamto za komínom som mal skrytý zoznam občanov. Vstaňte, prosím, adobre si prezrite túto lavicu, na ktorej sedíte. Na nej ma derešovali. Ateraz sa pozrite tamhľa hore na hradu. Vidíte na nej ten hák? Na ňom mi chceli dať telefón... obesiť ma. Ak neveríte, môžete sa opýtať Mikulu Michalcova avnajhoršom aj mojej ženy. Ibaže vlastná žena nie je objektívny svedok.
Dodu správne používal cudzie slová, aj myšlienky formuloval ako miestny pop alebo učiteľ. Akiste aj preto bol po fronte tajomníkom národného výboru. Lež podchvíľou, keď pozabudol na svoju dôležitosť, premieňal sa na citlivého adoráňaného človeka. Nemal to tu ľahké, ako úradná osoba bol na tom horšie ako iní vtomto trojhraničnom kúte.
Rozpráva:
– Ako osemročný som ochorel na týfus. Vysadili ma na rebriniak ťahaný požičaným koňom. Kdoktorovi sme šli celý deň. Vnoci sme prespali vo voze, aby sme už ráno mohli vyčkávať pred ordináciou. Týfus na mňa skočil z chorej vody. Ale suchú chorobu, tbc, som si nadobudol zhladu. Nikdy nezabudnem na nemastenú varianku. Robila sa zovsenej múky mletej na žarnove. Dochucovali sme si ju červenou soľou zkŕmidiel vpanských lesoch. Chleba zbielej, zemplínskej múky sme mávali dva razy do roka: na ROŽDESTVO aVELIKDEŇ.
Otec chodieval robiť ksedliakom na Hanú. Ija som tam bol. Vďaka istému Potúčkovi, sedliačiskovi ani obor, som sa naučil čítať apísať. Ten ma prvý ošacoval iprekukol:
– Fedorko, zteba sedliak nikdy nebude. Zem je tvrdá aty mäkký, div nie panský chlapec. Ty zem nepokoríš. Ale ak chceš, aby bol zteba človek, musíš sa naučiť čítať apísať. Aj rátať, aby ťa na každom kroku neošmekli.
– Písanie, čítanie anásobilku som zdolal sám, lebo vSedlici otvorili školu až roku 1929.
– Vďaka agrárnikom som sa stal aj „sedliakom“... ale iba prezývkou. Pred voľbami rozdávali vUliči škvarky aj pálenku. Po treťom poldecáku som sa cítil byť gazdom isedliakom, apreto som verboval do našej sedliackej strany aj iných. Jediný gazda vdedine, čo mal dve kravy idva kone, na mňa pokrikoval: Fedor, PÁN SEDLIAK, uhádni, ako sa dojí krava? Za cicky, či za rohy?!
Za banderovských čias Dodu Fedora, zvaného Sedliak, banderovci obísť nemohli. Bol predsa tajomník MNV, mal štempeľ, fascikel, vňom zoznamy občanov aich majetky. Preto boli presvedčení, že naisto má aj zoznamy komunistov avojakov-svobodovcov.
Keď zavraždili Kíreša aŠiškanina, Dodu cítil, že je na rade on. Zkancelárie zobral úradné spisy aposkrýval ich na rôzne miesta vo svojom domci. Horšie ani urobiť nemohol.
Keď uprostred noci kopli do dverí atie vyleteli zpántov, hneď vedel, kto prichádza. Veliteľ vkoženom kabáte sa rozkročil audrel otázkou:
– Poznáš nás?
– Ľudia ste.
– Bol si na Batromijovom sobáši?
– Nie.
– Ojojóóój, tak si si ani nevyskočil, nezatancoval.
– Ani nezvyknem.
– Ale zvykneš si, zvykneš. Dokonca budeš mať sólo. Prvý aj posledný tanec. Ale najskôr mi povedz, kde máš zbraň.
– Nikdy som nemal. Ani na vojnu ma nezobrali.
– Si komunista?
– Nie, nikdy som nebol.
– Ačo tak zoznam svobodovcov... atých červených nemáš?
– Nie, prosím, nemám. Úradujem síce ako tajomník, ale nie tajomník komunistov.
– Dodu, ak klameš, skončíš zle. Pozri na hradu. Na ten háčik. Čo myslíš, udrží ťa?
– Neskúšal som.
– Veď my si ťa vyskúšame, či hovoríš pravdu. Preveríme situáciu....
Vytiahli baterky, kužele svetiel osvecovali kúty, ďalšie ruky otvárali šuflíky, listovali vkalendári ivmodlitebnej knižke, párali periny, prevracali hrnce akeď ich pozhadzovali na hlinenú dlážku, kopali do nich čižmami. Vtom ktorýsi všuflíku stola objavil peniaze. Na Dodu Fedora príliš veľa peňazí.
– Sú tvoje?
– Nie, prosím. Vobálke je aj zoznam občanov, ktorým patria. Ide ostavebníkov aich zálohy. Stavebný materiál chceme doviezť naraz pre všetkých. Máme prisľúbené erárne kone.
– Tak už dosť. Stavebníkov spísaných máš, no ozozname červených nevieš. Nevieš onikom ani zhlavy?
– Neviem, prosím.
– Spomenieš si, keď dostaneš telefón. Koniec debaty! Chazijajka, davaj štranok!
– Nikolkovia, chlapci bohumilí, nevešajte mi ho! Pozrite sa, máme tri deti. Ako ich vyživím bez muža? Vodca najmilší, nedovoľ vmene Hospodina, obesiť nevinného!
– Nespomínaj Hospodina, keď máš muža komunistu.
– Nikdy ním nebol. Je veriaci ako ja, ako deti. Všetci chodíme do cerkvi.
Dávid Gunziberger mal vHumennom súd. Michalcov Mikola, Zimovčák Eliáš aMarunič Vasiľ mu boli za svedkov. Vozom sa vracali domov. Keby vedeli, čo sa deje vchyži Dodu Fedora, vyhli by sa jej na sto honov. Neskoro. Hliadka banderovcov ich na ceste zhaltovala, dvoch sotila do priekopy ado Fedorovej chyže privliekla pod pištoľou Michalcova. Ten sa stal hlavným svedkom rozsudku, nevídaného vkresťanskom svete 20. storočia.
Michalcov bol gréckokatolík, za Maďarov ipo fronte politický neutrál. Politike neveril, vyhýbal sa jej apolitika jemu. Ani na súd nešiel kvôli arizácii Žida, ale jedine preto, že ho vyzval sám súd. Vtej osudovej chvíli mal Dodu Fedor zpekla šťastie, že jeho svedkom bol práve odvážny Michalcov. Fedora Dodu sa nebojácne, ba aj pod prísahou zastal:
– Na svoju česť miestoprísažne vyhlasujem, že Dodu Fedor nikdy nikomu neublížil. Aj keby chcel, nemohol, lebo bol odjakživa vdedine najslabší. Znesie iba jeden poldecák. Nikdy nebol komunistom. Úrad vedie iba preto, že je zdatný vpísme ipočtoch. Ak ho obesíte, narobíte si nepriateľov po celej doline. Ľudia vás budú nenávidieť... aj takí, čo vám držia palce.
– Áno, áno, pravdu vraví, – pridala sa žena aprimkla ksebe deti.
– Tak povedz ty, Michalcov, koľko je tu červených?
– To neviem, naozaj, do duše im človek nevidí alegitimácia veľa neznamená.
– Nefilozofuj, na to tu máme popa aučiteľa.
– Tak ešte raz, Dodu: Koľko je tu červených akoľko svobodovcov?
– Neviem.
– Ani približne nevieš? Alebo nechceš vedieť? Ak ti je život milý, hovor.
– Neviem, asi... no... asi, približne, sedemdesiat.
– Vieš dobre rátať?
– Trúfam si.
– Tak budeš rátať do sedemdesiat. Dostaneš sedemdesiat bukov na holú riť. Ak potom dokážeš vstať, vstaneš zmŕtvych.
Vytiahli dlhú kuchynskú lavicu, Dodu si na ňu poslušne ľahol, no banderovci ho zlavice zhodili: Dolu gate! Aj tie druhé, plátenné, obsraté! Holá riť musí byť holá!
Dodu sa vyzliekol aveliteľ sa opäť rozrehotal:
– Chlap vytrasený, veď ty ani zadok nemáš.
Aj ostatní banderovci sa na dereš očividne tešili. Tento chlapík môže vydržať ponajviac dvadsať – tridsať bukových palíc. Jeden mu svietil na zadok, dvaja ho tĺkli bukovými palicami, no veliteľ povedal dosť:
– Baterky sú vzácne. Chazjajka pozná jeho riť lepšie ako my. Sama mu bude na ňu svietiť petrolejkou.
Ikeď prvé údery Fedora Dodu zaboleli vcelom tele, nádejal sa, že prežije. Odratúval údery, ale zároveň sa obával, že ak udrú nižšie, či vyššie zadku,hneď je noha napoly. Aj hlava môže puknúť. Lavicu zospodu tuhšie objal rukami, pritiahol knej aj zadok, ahoci po každom údere sykol, od bolesti aj vykríkol, veril, že prežije. Po každom údere Michalcovom trhlo, no Dodova žena zakaždým zjojkla. Od strachu rozkývanou petrolejkou vruke osvecovala aj tváre banderovcov. Tí sa sprvu zabávali, neskôr nudili, notí dvaja, čo ho tĺkli, sa čoskoro unavili. Keďže to chceli mať čím skôr za sebou, udierali mocnejšie, až Fedor omdlel. Žena kričala oratu, potom ovodu... jedine Fedor vyzeral spokojný, nehýbal sa, no stále žil... zazdalo sa mu, že aj on tlčie, udiera cepom obilie, mláti zrno... pred ním na zemi sa belie nevídaná zemplínska múka. Keď ho žena obliala vodou aon sa prebral, chcel stoj čo stoj dereš vydržať, lebo ten sa dá prežiť. Vydržím sedemdesiat bukov?
Nevydržal. Najprv mu odkväcla hlava, potom ovisli ruky abezvládne telo sa skydlo na hlinenú podlahu.
– Maríja Bohorodica, pomôž, neumieraj mi, Fedorko, neumieraj... musíš opatrovať deti. Deti ešte dokážeš opatriť.
Žena vedela, očom hovorí. Pozajtra mala odísť do Čiech za robotou. Ba začula aj to, že tam po vojne nieto jediva. Nasporila štyri pecne chleba, pôlt UNRRA slaniny, tabak na šúľanie do cigariet ifajky... na tie časy priam majetok. Verila, že vČechách si dobre zarobí atúto poživeň výhodne vyčará za háby pre deti, za nohavice pre muža ačo len za šatku pre seba. Bože, pomôž mi, lebo ak sa Fedor nedožije rána, ja sa nedožijem cesty do Čiech.
Banderovcom sa štítilo dvíhať Dodu so zakrvaveným zadkom na lavicu, apreto ho poslednými údermi dobíjali na hlinenej podlahe.
– Vodu... vodúúú, – skričala žena asama letela kstudni po vedro.
Keď sa Dodu prebral, drábom, čo ho tĺkli, musel pocelovať ruky. Knatrčeným rukám sa plazil štvornožky, radšej prežiť takúto potupu ako visieť na háku. Vchyži obesenca by vdova nevládala žiť. Večne by ho tam videla, mátal by ju, ešte väčšmi deti... pred obesencom by si ich odviedla hoci aj do beskydského pralesa.
Dodu mi vraví: – Vizita banderovcov sa neskončila posledným úderom. Ani rozsekaným zadkom anaštiepenou stehennou kosťou. Väčšmi ma boleli náreky ženy za kravou, ktorú nám brali.
– To nie, páni banderovci, prosím, prosííím, radšej mňa zahlušte, ale kravku nám ponechajte. Bez mlieka deti nepostavím na nohy, nevypravím do školy. Veď tá kravka ani nie je naša. Štát nám ju zapožičal na vzkriesenie detí. Vkomore mám lepšie jedivo, ako by ste mali zkravy. Mám aj tabačik, cigaretky... vmihu odskočila do komory avyložila na stôl balík jediva, vrátane tabaku, čo mala nachystaný do Čiech.
– Tej noci nám nič nepomohlo. Zobrali aj batoh aj kravu.
Aj to vám poviem, pán môj dobrý, že vtej bezradnej chvíli, keď nám brali kravu – živiteľku rodiny, bol by som im dal zoznam, aký len chceli. Ale ja som ho nemal, naozaj nie. Zhlavy by som tých chlapov vedel nadiktovať... Ale verte-neverte, tá moja spoľahlivá, fungujúca hlava mi odoprela poslušnosť. Nie anie vymenovať jediného svobodovca či komunistu.
Vtedy mi zišlo na um, že väčšmi zrádzajú hlavy ako ľudia. Moja hlava mi zakázala stať sa zradcom, udavačom. Ale banderovci aj tak zakaždým vedeli, ukoho nájdu spirt či údené stehno zbarana. Nuž čo, berte si. Ibaže udať dakoho banderovcom neraz znamenalo smrť. Viem svoje, nemal som knej ďaleko ani ja. Aneverte mi, prosím, že ija by som bol ochotný vymeniť zoznam ľudí hoci za kravu-živiteľku. Nie, to nie, aj keby mi deti od hladu vysychali pred očami. Zrada je zrada, stou sa žiť aspávať nedá.
Potom mi Dodu opísal aj osudy kráv vich rodine:
– Za života sme mali tri. Prvú nám zrekvírovali maďarskí žandári. Vraj pre honvédov, pre statočných ochrancov maďarských hraníc.
Nadobudli sme si druhú. Tá nám pošla cez front od hladu. My sme zaliezli do zemľanky akravu nechali bez jediva za chyžou.
Nedôvera kvlastným neraz sužovala Dodu Fedora väčšmi ako banderovci. Veď našli sa aj takí, čo vnich videli div nie ochrancov demokracie akresťanstva. Ľudí vtomto kúte naučila bieda pomáhať tým, čo sa skrývali vhorách apotýkali sa so zákonom. Čo horšie, na banderovcov mali rozdielne názory aj kňazi.
Napriek všetkému tu deň vyzeral ako deň, sviatok ako sviatok, ľudia si opravovali chyžky, zvážali drevo, orali na erárnom koníkovi... Ale noc už domorodcom nepatrila, noc patrila banderovcom. Nik nevedel, koho vyrabujú akoho podpália. Vtedy nik netušil, že na rade sú Židia.
Vysídlenci(z častiܲѰ䱷Í)
Za večerného ticha, keď tma padla aj na dvory adomy Báčskeho Petrovca, za okupácie premenovaného na Petrócz, keď sa okná zatiahli roletami, uši ustráchaného mestečka boli pri utajených rádiách: Bum bum bum! Volá Londýn, Londýn volá!
Londýn bol každodennou modlitbou inádejou tunajších Slovákov. Prinášal správy zfrontov, informoval osituácii vdomovine, ale vykričal aj svinstvá, čo sa popáchali vo Vojvodine okupovanej horthyovcami. Čo však povie ten chýrny avševediaci Londýn dnes – na výročie ČSR? Ani zbožňovaný Londýn nemôže vedieť, čo sa vslovenskom Petrovci stalo práve dnes, práve na výročie republiky 28. októbra 1941. Horthyovci si vedeli vybrať aj deň, aj školu, lebo slovenské gymnázium je tu od svojho vzniku roku 1919 duchovným prameňom vzdelancov.
Najprv odvliekli tridsať študentov, chlapcov idievčat, potom zatkli ana smrť odsúdili ôsmich sextánov, septimánov aoktavánov. Za sabotáže, za vlastizradu!
Tri dni naháňali ľudí, aby prišli na obecný dvor, kde sa konala poprava. Veľa ich však neprišlo, veď kto by sa aj chcel pozerať na trýzeň asmrť mládencov. Matere, pravdaže, prišli, lebo matere do poslednej chvíle verili, že sa stane zázrak, apráve ich syn ostane nažive.
Prišiel aj evanjelicky farár abiskupský sekretár Mirko Petrovič, aby čo len slovom apožehnaním uľahčil dušiam odsúdených, aby upokojil matere, ktoré si tak zbožne želali zázrak.
Nebojácny pastor Petrovič už vtedy riskoval, lebo horthyovci rozpustili biskupstvo ajemu zakázali vykonávať kňazské povolanie.
Svoje povolanie nesmela vykonávať ani jeho manželka aučiteľka, žiakmi oslovovaná „tetuška Adela“, rodená Čajaková. Čajakovci – známi vzdelanci aspisovatelia, napospol zapísaní ako nebezpeční panslávi – boli tŕňom vočiach okupantov. Oboch manželov pozbavili občianskych práv, stratili nárok na prídel potravín apo celý čas okupácie žili pod policajným dohľadom. Rodina stromi deťmi prežívala iba vďaka žičlivosti statočných. Tí statoční padli na kolená aj vo chvíľach popravy avedno so svojím kňazom sa modlili za duše popravených.
Vten istý tichý austráchaný októbrový podvečer sa zázrak predsa len stal: Londýn vierohodne opísal popravu študentov asvetu oznámil mená hrdinov istrojcov šibeníc. Ajkeď strata životov bolí, Petrovčania si uvedomili, že vďaka Londýnu svet vie aj oSlovákoch vBáčke. Preto aj im prichodí zomknúť sa adať osebe vedieť, aby to fašisti nemali ľahké ani na tejto chlebovej rovine, kde sa zlu odoláva ťažšie než vkopcoch alesoch.
Krátko po okupácii KTOSI pošepkal farárovi Petrovičovi, aby prišiel do Nového Sadu na tú atú ulicu, pred ten aten dom, avtom dome pod bránu, kde prevezme kufor. Vtom kufri je vysielačka, vraví pastorovi spojka, pri nej máš aj návod, ako sa sňou narába, ja ti môžem povedať iba toľko, že nesmieš vysielať zjedného miesta, lebo ak chceš ty avysielačka žiť, svoje punkty musíte meniť.
Po odvysielanej správe opoprave ahrôze, ktoré vyvolali vo svete, horthyovci zúrili. Ich velitelia okamžite stáli pred Nemcami vhaptáku:
– Ste babráci, nie spojenci! Pod nosom vám pracuje vysielačka, avy onej nemáte potuchy. Ilegálnu vysielačku si berieme na starosť my! Máme techniku, perfektné auto so zameriavačmi, nech sa ešte raz ozve aradistu môžete vešať ako študentov.
Napriek nemeckej ostražitosti Petrovič stále vysielal, menil punkty, jeho vysielačku do konca vojny fašisti nevysnorili.
Vtých odbojných dostrieľaných dňoch deti Petrovičovcov – Kornélia, Mirko aFedor – chodievali do školy, mondokovali povinné veršovačky, lež večer po otcovej modlitbe sa pasovali sangličtinou:
– Cudzie jazyky otvárajú bránu do sveta, – pripomínal im otec, ktorý okrem jazykov okolitých národov plynulo hovoril po anglicky. Ovládal klasickú latinčinu, gréčtinu adeťom prízvukoval, že nie je hanba vedieť aj po nemecky, lebo Nemci dali svetu okrem Hitlera aj Luthera aGoetheho.
Otcovi je ľahko, vravia si deti, keď stihol pochodiť polovicu Európy ana jazyky má dar od Boha.
FARÁR PETROVIČ sa narodil vŠtajerskom Hradci, maturoval vo Varaždíne, teológiu študoval vBratislave, kde sa zoznámil aj so svojou terajšou manželkou, vtedy študentkou. Pani Adela okrem lásky kmanželovi adeťom vedela čarovať aj so slovenčinou, či už doma pri deťoch, za katedrou vškole alebo ako autorka pri skladaní náboženských pesničiek apísaní úvah.
Na sklonku vojny ustupujúci Nemci, preklínajúci partizánov zvrchov, začali sa obávať aj báčskej roviny, najmä samôt, salašov avysokánskej kukurice. Pri ústupe vtrhli do Petrovca so zoznamom vruke apotom ládovali na vozy zámožných gazdov avzdelancov známych vregióne. Farár Petrovič medzi nimi nemohol chýbať.
Nemci sa túžili pálenkou apodgurážení smelo vykríkali na kukuricu isalaše:
– Teraz strieľajte, slávni partizáni, teraz páľte, chachacha, ale do svojich. Vozy ovešané živými terčmi ustupovali do Maďarska, brodili sa cez rieky, živé terče kráčali pred vozmi na pustách ivagátových hájoch. Farárovi sa podarilo ujsť až kdesi pri Budapešti apotom dlhé dni kráčal zväčša po nociach domov. Nevedel, koľko prešiel hraníc akoľko kilometrov. Náhoda však chcela, že vPetrovci sa objavil spolu spartizánmi, ktorí oslobodili mestečko:
– Pán velebný sa nám vrátili! – Žehnali sa rozradostnené matere ideti, lebo návrat milovaného kňaza sa rovnal návratu slobody. Až vtom šťastnom virvare plného objímania aplaču nad mŕtvymi sa najbližší dozvedeli ojeho vysielačke: Panenanebi, tak to ste vy, pán sekretár, vysielali za vojny do toho Londýna?!
Včase slobody je opäť kňazom ibiskupským sekretárom, vyvolia si ho aj za člena mestského zastupiteľstva. Učiteľka „teta Adela“ ihneď ožila aj ako režisérka, oprášila ľudovýchovnú hru staropazovského krajana VHV – Hurbana Vladimíra Vladimírova apokračovala vjej nacvičovaní spred piatich rokov, lebo vtedy už premiéru nestihli. Stou hrou, ale aj so spevmi atancami odchádza na Slovensko, kde je šťastná alisty plné šťastia píše aj domov:
„Slovensko je také nekonečne krásne,úprimné ašťastné, že by sme mali popremýšľať opresídlení. Domov je domov. Neľakajte sa, moji, nerúham sa, nevymýšľam si, presídlenie je štátom posvätené hnutie anazýva sa MAŤ VOLÁ. Domovina otvára náruč všetkým Slovákom žijúcim mimo vlasti, popremýšľajte, moji, využime príležitosť, nebudeme mať jedinej starosti, lebo ja som sa uchytila na presídľovacom úrade, pomáham, ako vládzem, volajú nás, očakávajú najmä vzdelancov, kňazov, učiteľov, nevraviac ousilovných anadaných deťoch.“
Adelka, čože tak odrazu, dumá otec, prečo? Spytuje sa listu isám seba, lebo až taký ohlas na divadelné predstavenie neočakával. Veď naše deti opäť môžu navštevovať slovenské gymnázium aj tu. Nie je hocijaké, má tradíciu, ak si pretrie oči a vstane, zasa bude chýrne ako za čias Čajakovcov. Premýšľaj aj ty, Adelka: Môže si človek zjedného dňa na druhý bezbolestne popretŕhať korene, presťahovať seba idušu?
Pastor Petrovič čoskoro na vlastnej koži pocítil, ako trpko chutia slobodné dni, za ktoré sa modlil apo ktorých túžil. Akísi vojvodinskí samozvanci – vládcovia – zavítali aj do Petrovca azačali skupovať duše, parcelovať nielen majetky, ale aj ľudí:
– Ty si bojoval sTitom, tebe veríme!
– Ty ani nevieš, ako vyzerá puška, uhni zcesty!
– Aký občiansky odboj, očom to rečníš? Kde si vylihoval?! Vstohu slamy alebo vposteli?
Ľudí nesortírovali na statočných azradcov, ale na komunistov anekomunistov, na partizánov zvrchov apodozrivých ilegálnych pracovníkov znížiny.
Keď sa na dôležité posty nakomandovali titovci, za prácu vzastupiteľstve sa poďakovali aj Petrovičovi. Ba za chrbtom začul, ako sa smejú občianskemu odboju ijeho vysielačke.
Sprvu situácii nerozumel. Považoval ju za povojnový zmätok, nedorozumenie, omyly abezočivosť zopár karieristov, ktorým skôr či neskôr klepnú po hrabivých prstoch. Ale daktorí opätovne začali horlivo skúmať biskupský úrad anajmä aktivity jeho sekretára. Vtedy aj on po prvý raz uvažoval vážnejšie opresídlení. Myšlienku raz vpustil, raz od seba odohnal, no čoraz častejšie si uvedomoval, že žiť bez slobody už nedokáže. Naostatok, neocitnem sa vcudzom svete. Vmeste na Dunaji som vyštudoval, zamiloval sa do Adelky, verím, že mesto vprítomných dňoch otvára veľkú náruč pre svojich.
Lež náruč mesta bola vtých dňoch slabá, roztrasená, nestačila objať všetkých. Pastor Petrovič svoje študentské mesto nespoznával. Vtých dňoch sa premenilo na povojnové mravenisko, kde blúdilo more ľudí, pričom každý hľadal čosi iné. Bezmocní boli aj kňazi, lebo slová útechy nepomáhali. Frontoví vojaci ioslobodení zajatci, rodiny zlágrov ideti bez rodičov hľadali prístrešie, nádej prežiť. Nedobré chvíle prežívali aj starousadlíci. Ak otvorili ústa „nepriateľským jazykom“, po maďarsky či nemecky, už im letela. Na pomstu sa zakaždým našlo najviac dobrovoľníkov. Blúdili však aj slovenskí repatrianti. Volajúca vlasť nestihla všetkých ubytovať. Ba nestihla načas odlifrovať vysídlencov, čo odchádzali do Maďarska na uvoľnené miesta po slovenských prisťahovalcoch.
Mesto bolo aj plné školákov bez škôl. Pretože vškolách boli ešte lazarety anúdzové ubytovne, spájali školu so školou atriedu striedou. Školákov ohromil aj príchod zachránených židovských detí. Politickú mätež umocnil príchod detí niekdajších slovenských činiteľov, ktorí sa vrátili zNemecka alebo Rakúska. Neistí austráchaní boli aj učitelia. Usilovne sa preškoľovali najmä dejepisári, lebo história opísaná vučebniciach bola skrz-naskrz nepravdivá. Činili sa aj nemčinári, ktorí sa bleskovo preškoľovali na ruštinárov. Tajne ich školili niekdajší ruskí emigranti, no tí sa báli nahlas prehovoriť po rusky, lebo sa raz-dva mohli ocitnúť vgulagu ako mnohí iní. Neľahkú úlohu mali aj kňazi, lebo kostoly nestačili aekumenia bola cudzím slovom.
Volajúca mať Petrovičovcov nesklamala. Ubytovali ich vdome na Ferjenčíkovej ulici. Deti mali cez ulicu do gymnázia, matka blízo na svoj úrad presídlených duší apastor blízo na faru ido kostolov. Mirko Petrovič vyučoval náboženstvo na cvičnom gymnáziu, chodieval za presídlencami roztratenými po južných obciach, raz vykonával bohoslužby vkostole, inokedy vškole, akde nebolo ani kostola, ani školy, modlievali sa vdomci, vhumne, za slnečných dní ina dvore.
Keď stretol dakoho zBáčky apodarilo sa mu pomôcť, bol šťastný atvrdil, že mesto je malé ako Petrovec. Dobreže znôh nespadol, keď sa na biskupskom úrade vo dverách zrazili sfarárom doktorom Bellom, so spolužiakom, ktorý prišiel cirkevníkom pomáhať až zAmeriky. Uznanlivo ho po pleci potľapkal aj poslanec doktor Zibrín, ktorý bol za vojny vLondýne:
– Predo mnou nič neutajíte. My vLondýne sme vedeli, kto obsluhoval chýrnu vysielačku vPetrovci. Držali ste sa parádne, pán farár!
Hnutie „Mať volá“ časom tíchlo, prišelci sa pousádzali ipotratili, no farár Petrovič skôr ako iní postrehol, že situácia vČSR sa začína podobať situácii vJuhoslávii. Ba petrovecké móresy sa ujímali aj vBratislave.
Ty si bojoval sČervenou armádou, tebe veríme!
Aty čo si hľadal vLondýne, keď statoční súdruhovia živili ducha odboja vMoskve?
Parcelácia ľudí iduší vyvrcholila komunistickým prevratom vo februári. Dovtedy vzácni prišelci avzdelanci sa odrazu stali podozrivými aich odbojová činnosť vJuhoslávii čiernou škvrnou. Najväčším zradcom avydriduchom sa stal J. B. Tito, vtedy jediný komunistický štátnik, ktorý sa neobával vzoprieť Stalinovi. Bolo logické, že prisťahovalci z„impéria“ tohto zradcu boli jeho vazalmi, apreto zradcami vlastného národa.
Začiatkom februára 1950 otretej hodine vnoci vtrhli do bytu na Ferjenčíkovej ulici neznámi agresívni chlapíci. Kňaza Petroviča „v mene zákona“ zatkli, odvliekli, pred očami prestrašenej matky adetí prekutali každú zásuvku, prezreli každý dokument ifotografiu. Podozrivou sa im videla aj precízne spracovaná archívna korešpondencia matkinho starého otca Jána Čajaka spred storočia, po ktorej podnes niet stopy.
Kde je otec? Čo je sním? Vypytovala sa matka ideti, no odpovede nebolo, lebo už vtedy sa človek bál človeka, známy známeho, nevraviac orodine poznačenej stigmou zradcu národa.
Koncom augusta 1950 počúva rodina správy apo nich avízo, že poslucháči si môžu vypočuť autentické spravodajstvo zprocesu proti titovským špiónom arozvratníkom na čele svicekonzulom Juhoslávie vBratislave Stefikom Kevičom ajeho pätnástimi spoločníkmi. Vtedy zaznelo aj meno farára Petroviča.
Menovaný už za druhej svetovej vojny pracoval pre anglickú tajnú službu podľa pokynov doktora Zibrína. VNovom Sade podpísal vernosť Titovi, včom pokračoval aj po príchode na Slovensko, kde sa spojil svicekonzulom Kevičom. Tomu dodával špionážne správy, udržiaval styky sďalším americkým špiónom doktorom Bellom, animi vedený organizoval hospodárske sabotáže. Vyzýval roľníkov – repatriantov neplniť dodávky averiť jedine zradcovi Titovi, ktorý chce ČSR vytrhnúť zo zväzku spojenectva so ZSSR azaložiť dunajskú federáciu.
– Vypnite to! – skričí matka, no vzápätí kŕčovito prosí: – Nie, nevypínajte to! – Mater ideti túžia začuť otcov hlas, jeho zbožnú pravdovravnosť avyvrátenie obžaloby.
Preboha! Očom to otec rozpráva, kde sa vjeho reči vzali také čudné slová avýrazy, hemžiace sa americkým imperializmom, špiónstvom, záškodníctvom... anamiesto slovka pravdy sám seba viní väčšmi, ako ho viní prokurátor. Prebohaživého, veď spomínaných ľudí ani nepoznal, čo on mal kedy sErnestom Ottom alebospracovníkom SNB Lančaričom!?
Ernest Otto – smrť!
Rudolf Lančarič – smrť!
Stefik Kevič – doživotie!
Mirko Petrovič – odsúdený na dvadsaťtri rokov apeňažitý trest desaťtisíc!
Po trojdňovom neverejnom procese, no vzáujme demokracie odvysielanom a,pravdaže, náležite zostrihanom, rozhlasom ineskôr vydanou brožúrou sa uzavrela kapitola jedného zprvých komunistických monsterprocesov 50. rokov vČSR pod gesciou Moskvy.
Rodina bez otca, matka bez práce aprostriedkov na živobytie sa postupne dozvedala ootcovej vyšetrovacej väzbe vLeopoldove aRuzyni, oodpykávaní trestu vpekle zvanom Mírov, kde si väzeň číslo 143 úspešne plnil normu plátaním vriec, nitovaním cólštokov apáraním peria. Od iných sa dozvedeli, že prokurátorka vbratislavskej vyšetrovni mu prikázala vyzliecť sa donaha, za mrazivého rána stáť na balkóne, pokým ona sedela vo vykúrenej miestnosti astrieľala po ňom nezmyselné otázky iobvinenia.
Súdruhovia, keďže záškodníctvo farára Petroviča má svoje korene vrodine, musíte sa lepšie pozrieť na to hniezdo. Aj jeho decká si musia uvedomiť, že si nezaslúžia študovať. Už svojím zjavom nám kazia morálku, dráždia statočných rodičov izväzákov, apreto bude lepšie, ak zmiznú zočí.
Aby deti nezašli hladom, matke povolili uchytiť sa ako pomocnej účtovníčke. Nech si vyráta, ským žila aako vychovávali decká, keď ešte aj teraz strkajú nos do angličtiny, latinčiny, čiže sa prezentujú sa ako jasní kozmopoliti!
KORNÉLIU aMIRKA vylúčili zmedicíny, najmladšieho FEDORA, ktorý ukončil oktávu svyznamenaním, nepripustili kmaturite. Itak rodina vmeste priveľmi svietila, ba nezaslúžene okupovala aj byt. Vrámci AKCIE B na Štedrý večer roku 1952 odovzdávajú matke príkaz vysťahovať sa zbytu na Ferjenčíkovej ulici číslo 2. Štát je však veľkorysý, lebo rodine pristaví pred dom sťahovací voz, dodá špeditérov ana Orave zaobstará byt dokonca vsamostatnom domčeku.
Kto spískal toto deložovanie? Kto zneuctil pozvanie „vlasť vola“?
Kto prvý ukázal prstom na mape na hraničnú dedinu Oravská Polhora? Kto matku stromi deťmi vykázal zmesta na Božie sviatky aprikázal vysťahovať sa do najsevernejšie položenej obce na Slovensku? Neboli to tí istí, čo sa neskôr nasťahovali do bytov adomov deložovaných?
Na ich príkaz putovali do neznáma, apreto sa im cesta javila dlhá, nekonečná aplná obáv. Mater celou cestou plakala. Jediná si uvedomovala, že sa ocitli vOravskej Polhore, vposlednej hraničnej dedine, kde sa končia cesty ahádam aj život.
Keď osameli, mater sdospelými deťmi vnemom úžase hľadeli na polorozborenú drevenicu. Drevenica má hlinený pitvor, no izbu sdlážkou. Matka upokojuje seba ideti aklame: Príroda je tu čarovná, privykneme si, verím, že dopíšem aj svoj román, stvorím ďalšie nábožné piesne, zaspievame ich otcovi na privítanie, bude šťastný, keď aj nás tu uvidí spokojných. Mater klame deti, klame iseba, stále klame aklame, lebo vchyži je vlhšie anezdravšie ako pod zemou, klame, lebo sa obáva ochorú Kornéliu.
Čas letí, čas fúka na boľačky itrápenia, od susedov majú drevo izemiaky, keď dobrí ľudia chcú, vedia spríjemniť aj nešťastné chvíle. Nie je vari sviatkom, ak sa Kornélia uchytí ako šička vtrenčianskej Odeve, ak sa Fedor vyučí za montéra azíska dôveru budovať blízku Oravskú priehradu? Fedor je chlapík, Fedor vládal živiť rodinu aj ako vojak PTP, oblečený vtrofejnej, ukoristenej uniforme SS. Neskôr, už skreditom budovateľa, diaľkovo študuje matematiku afyziku na prírodovedeckej fakulte. Ba napriek mizernému posudku sa uchytí aj Mirko apracuje ako rádiológ vEndokrinologickom ústave vĽubochni.
Ibaže majiteľ drevenice vPolhore si zmyslel na svojom pozemku stavať, takže opravenej chyžke musia dať zbohom. Odchádzajú do Bobrova, kde bývajú vsúcejšom domci blízo jazernej vody priehrady, oktorú sa zaslúžil aj Fedor. Neočakávane si pomohli aj finančne „výnosným“ predajom domu vBratislave. Anonymný chytrák (možno práve ten, čo sa pričinil oich vysídlenie) využil položenie rodiny ivýmenu peňazí l : 50 adom uprostred mesta od deložovaných Petrovičovcov odkúpil za 1 200 korún!
Rádiológ Petrovič si spomína:
– Otca som čakal na stanici ako dnes vás. Tuším aj vtedy mrzlo, až oči štípalo. Už ani neviem, či sme plakali od mrazu alebo od dojatia. Otec! Aja som si ho skoro nespoznal! Pustili ho po desiatich rokoch, podmienečne. VPrahe mu kúpili lístok na osobný vlak do Ľubochne, pridali mu päť korún na stravu, ale veci, sktorými ho odlifrovali za mreže, pozabudli vrátiť. Verte-neverte, no najťažší rozhovor vživote som prežil sotcom, snajbližším človekom. Zvedavo sa ho vypytujem, čo zažil, ako to všetko vládal prežiť, ale otec mlčal, stále mlčal, vočiach mal slzy, vtvári zúfalstvo iprosbu, aby som, preboha, mlčal ija.
Toľko som vedel, že politický nesmie rozprávať. Ale on aj keby smel – nechcel! Za živý svet nechcel na to myslieť. Chcel zabudnúť, túžil žiť ako iní, aspoň trochu normálne aľudsky. Mohol však zabudnúť, mohol si dovoliť nemyslieť na toľké zamrežované aponížené roky, keď sa musel dennodenne hlásiť žandárom ešte aj vNámestove? Poznali ho vBobrove, kde žil pri mame, poznali ho vokrese, vari každý vblízkom okolí vedel, že nemá nárok na prácu, na dôchodok, slovom, na nič. Ani na stretnutie sčlovekom, aby mu, nedajboh, neublížil. Ale služby Božie vykonával tajne, hoci ich vykonával doma pre svoju rodinu anajbližších. Dňom inocou žil so svojou minulosťou adusil ju vsebe, ako vládal.
Fedor spromoval, učil na gymnáziu vNámestove, akeď sa už-už zdalo, že rodina sa pozviecha, postihla ju ďalšia osudná tragédia: Tridsaťtriročná Kornélia umiera na rakovinu.
Matka sedávala pri kachliach, prikladala polienka, hľadela do ohňa... Akeď sa presvedčila, že je so svojím ohňom doma sama, pálila svoj román, pálila stranu za stranou, kapitolu za kapitolou, tri kapitoly za Kornéliu, ďalšie tri za otca, po dve kapitoly za synov, ďalšie aďalšie za Čajakovcov, za ich talent ačistú dušu, dočmáranú šialeným svetom iľuďmi.
– Mama, prečo to robíš?
Ani sa len neotočila. Hľadela do svojho ohňa aohňu aj odpovedala:
– Oheň je čistý, krásny. Záleží vari na tom, či svoje vyznania spálim ja, alebo mi ich spália iní?
Mirko Petrovič mi vraví:
– Rád fotografujem. Ale tieto dve snímky som necvakol ja. Pozrite sa na tohto fafrnka, ako posvätne hľadí na svoj idol, ako mu stláča ruku.
– Márnosť, veď to je Plánička!
– Aten krpec pri ňom je moja maličkosť. Najlepší brankár sveta bol unás vPetrovci na výročie republiky.
– Ana tomto farebnom obrázku mám rovných šesťdesiat. Napriek tomu som bol na promócii hádam najmladší.
– Promovali vás dodatočne?
– Áno, po nežnej. Bol to zázrak, čarovnejší ako najslávnejšia promócia. Nemyslím na fanfáry, príhovory, potoky sĺz azáľahy kvetov. Podchvíľou mám pred očami starcov astarenky, čo preberali rehabilitačné diplomy adoktoráty. Povylučovali ich zvysokých škôl, ocitli sa za mrežami ako môj otec, narukovali do PTP ako môj brat, trpeli za rodičov, starých rodičov, za murovaný dom, zavzorne obrobené polia, za obchod plný tovaru, úspory vbanke či za otcovu advokáciu. Atie spomienky! Obskakovali tkáčske stavy, kopali kanály, dvíhali priehradné múry, ukladali koľajnice... alebo sa im podarilo ujsť za hranice akašľať na naše školy idiplomy. Nie, nie, tak to nebolo, na školu nik nezanevrie. Veď na tú úžasnú oneskorenú promóciu prišli starci astarenky zKanady, Ameriky, Nemecka, Čiech avari zo všetkých kútov Slovenska.
Áno,Mať volala, našaAlma maternás po toľkých rokoch takisto volala, aby napravila krivdy, ak sa napraviť vôbec dajú.
– Takže ste doktor.
– Áno.
– Robíte vo svojom povolaní?
– Áno. Stále robím to, čo tu robím hádam od prvého dňa, keď ma sem prijali. Pán môj, je predsa logické, že po toľkých zahlušených rokoch ani parádny diplom neoprávňuje vykonávať povolanie.
– Mám dve dcéry, skončené vysokoškoláčky. Keď sme spomínali na deda, povedal som im, že iba vďaka nemu som sa za vojny aokupácie, keď vyučovanie za veľa nestálo, drvil angličtinu. Budete sa ju drviť aj vy, slečny. Pomôžem vám. Iné vám dať nemôžem.
Prečítajte si aj tento lístok. Napísal ho otec. Pravdepodobne nám chcel zanechať aspoň kúštik pravdy otom, ako to sním bolo.
„Drahí moji, viem, že na procese som Vás sklamal, hoci som sklamať nechcel. Pred procesom si ma vzali do parády referenti, suroví anevzdelaní mladíci, ktorí boli svätosväte presvedčení, že keď som za mrežami, musel som niečo spáchať. Darmo som ich presviedčal, že som nevinný, že republike som neublížil ani vmyšlienkach, že vlasť ma volala, ja som jej prišiel iba pomáhať. Ubíjali ma psychicky, fyzicky, znižovali dávky stravy, bili ma päsťami, obuškami po chodidlách, apotom prikázali stáť, stále stáť alebo stále chodiť. Vnoci ma vyvliekli na dvor, dali do rúk lopatu, kop si hrob, kurva farárska, keď sa nechceš kničomu priznať. Odskáče si to aj tvoja Kornélia, nedostane ani špitál, ani lieky. Aby som mal pokoj, vypovedal som, čo si želali, podpísal som aj zápisnicu, no po týždni, keď som všetko odvolal avyhlásil, že makpriznaniu prinútili, trýznenie zvýšili na umretie. Nič to za to, svoje si poviem na procese! Lež na procese, keď som slovkom vyskočil znamemorovaného priznania, už aj ma sudca zahriakol aprikázal odpovedať na to, čo sa ma pýta. Bol to cirkus, od ApoZdrezúra amy vnej bezduchí slabosi. Nespomínam nijaké mená, neprajem nikomu nič zlé, želám si, aby im Pán Boh odpustil, tak ako som im odpustil ija.
Farára Mirka Petroviča čiastočne rehabilitovali iodškodnili roku 1968. Povolili mu návrat do Bratislavy, pridelili byt na Meteorovej ulici, kde ubytovali aj ďalších prepustených, ktorí ostali nažive. Ako dôchodca pomáhal cirkvi, vykonával služby Božie aj vnemeckom jazyku. Umrel 4. januára 1983. Odpočíva v Slávičom údolí vrodinnej hrobke, kde leží aj jeho dcéra Kornélia amanželka Adela, rodená Čajaková.
Oneskorená maturita(z častiʸ鷡Š)
Vchádzam do staršieho meštianskeho secesného domu vstrede mesta apodľa dohovoru trikrát zvoním. Dvere mi otvára pani magistra Valéria apozýva ma do obývačky. Izbu má preplnenú knižkami, no patinu dôstojnosti jej vdychujú dávne obrazy, porcelán vstarožitnej vitríne ikomoda. Oči mi však neslušne zastali na barokových hodinách. Na prvý pohľad parádny kus. Práve bili. Ich zvoncová ozvena akoby oživovala aprivolávala spomienky.
Pani Valéria vraví:
– Skúste si predstaviť túto izbu zariadenú kompletne aprepychovo. Originálne obrazy, štýlový nábytok, koberce, krištáľ... Moji rodičia na to mali amali aj vkus. Pre nešťastný útek na Západ sa museli so všetkým rozlúčiť. Ztejto izby ostali iba tieto hodiny. Aviete prečo? Mali šťastie. Boli práve voprave. Otcovi na nich nesmierne záležalo. Dostal ich ako sobášny dar.
Potom rozprávala osvojom otcovi:
– Vo vedľajšej izbe mal svoju advokátsku kanceláriu. Pre vtedajšiu Bratislavu bol ako stvorený. Ovládal nemčinu, maďarčinu, konexie mal vo Viedni, Košiciach iBudapešti... avyznal sa najmä vmajetkovoprávnych vzťahoch. Práve otieto kauzy bol po vojne enormný záujem. Klientelu si mohol vyberať. Ale po februári 1948 bolo všetkému koniec. Ocitol sa vakomsi družstve advokátov, kde sa cítil ako vzajatí. Tvrdil, že je tam zakázané myslieť apovolené iba dýchať aposlúchať. Odmietol ta chodiť. Stoj čo stoj chcel odísť na Západ. Cudziny sa nebál. Ako vojak, zajatec ilegionár, precestoval hádam celý svet. Pobudol na Sibíri, vČíne, Amerike, po návrate hovoril perfektne po rusky ianglicky. Veril, že vcudzine sa nestratí. Ba žil vpresvedčení, že sa domov čoskoro vrátime. Matke sa otec javil ako dokonalá osobnosť, ako zákon.
Mne sa útek nepozdával. Vduchu som zúrila. Voktáve sa mi začínal akademický týždeň ana maturitu som sa dokonca tešila. Bola som vynikajúca žiačka, vedela som, že nemôžem zlyhať. Pritom som si nič neodpustila. Urobila som si špeciálny rozvrh hodín, vktorom som mala voľné okienka aj na korzo, aj na klavír... aj na svoju prvú lásku.
Staršia sestra Darina študovala právo. Omesiac mala promovať. Tá sa votcovi videla, chcela sa stať advokátkou akráčať vjeho šľapajach. Žartom ivážne napodobňovala jeho rétoriku, ovládala jeho výstižné latinské sentencie, vyžívala sa vrímskom práve aneraz vedno riešili právne hlavolamy. Napriek tomu útekom nebola nadšená ani ona. Mala zmysel pre povinnosť ilogiku. Najprv chcela mať vrukách diplom, aaž potom kráčať po otcovej ceste do zasľúbenej krajiny, kde šťastie na advokátov priam prší.
Ibaže hlava rodiny videla situáciu inak ako jeho dcérenky. Vtedajší právny nihilizmus nepovažoval za prechodnú chorobu režimu, ale za zatarasenú cestu pre každý demokratický právny úkon. Hoci bol uznávaný odborník, ako bezpartajník nemal šancu uchytiť sa. Ahoci už mal na krku päťdesiatku, rozhodol sa odísť. Mama sa neodvážila povedať nie.
JUDr. Körner pripravil útek precízne. Dohovorenou šifrou bola prestrihnutá snímka prevádzača. Otcov priateľ, takisto advokát, ktorému sa útek vydaril, ešte pred svojím odchodom mu odovzdal polovicu portrétnej snímky:
– Karol, ak ti tento chlapík ukáže druhú polovicu svojho portrétu, môžeš mu veriť, lebo úspešne previedol aj nás. Ale rátaj stým, že prevádzač Vili lacný nie je. Žiada stotisíc za osobu.
– Ale toľko ja... sme predsa štyria!
– Aj on riskuje krk.
– Máš pravdu.
Prevádzač Vili nesklamal. Už otýždeň vyhľadal advokáta Körnera, akeď mu ukázal druhú polovicu portrétnej snímky, hneď sa aj spýtal:
– Takže kedy, pán doktor?
– Čo najskôr, priateľ môj.
– Ale polovica sa platí vopred.
– Áno, viem. Tu je obálka, prosím.
– Máme aj šťastie, pán doktor. Rieka Morava sa nám vybláznila už vapríli. Máj je aj môj šťastný mesiac. Ale pozor, nesmiete na seba ničím upozorniť. Nič nepredávajte. Helfnúť vám môžu aj moja sestra Beta abrat Rudo. Vedia, ako nenápadne vyniesť askryť aj väčšie vecičky.
Pani Valéria vraví:
– Veci avecičky stadeto odchádzali pod rúškom tmy aj bez ochotných pomocníkov. Najväčšmi som smútila za klavírom. Lúčila som sa sním skoro celú noc. Preludovala som si Mozarta, Chopina izopár našich ľudových. Klavír sme odniesli mojej učiteľke zkonzervatória. Vzácnejšie obrazy azopár šperkov sme si schovali uznámych, valuty nám preniesol za hranice otcov kolega. To balenie mám stále pred očami. Rodičia vyberali vzácne originály zrámov, rolovali ich aukladali medzi šatstvo. Pribúdali kufre, balíky... Keď som videla ten kopec batožín, až som sa zhrozila. Mama pre každého ušila dupľovaný pančuchový pás na telo, do ktorého sme si nastrkali ďalšie valuty aosobné doklady pre úrady za hranicami. Vari tri dni pred odchodom knám vtrhli súrodenci prevádzača „zachraňovať“ majetok pred ŠTB. Zpoloprázdnej izby boli očividne sklamaní. Náhlivo rolovali koberce, snímali lustre, balili porcelán, no pritom sa tvárili, že sa obetujú ariskujú hádam väčšmi než my.
Cesty do neznáma som sa hrozila. Aj matkiných zmätených príkazov:
– Vali, zoberieš si na seba to najlepšie, čo máš. Kostým, jarník anenápadne aj zimník.
– Teraz, vmáji? Vtakejto, prepytujem, garderóbe, mám nastúpiť do autobusu? Potom si môžem lístok kúpiť rovno do Pezinka!
Ešte predpoludním som ubzikla do školy. Chcela som sa aspoň pohľadom rozlúčiť sprofkami, klasou azaskočiť aj kdvom spolužiačkam. Tu, vtomto kúte izby som sa lúčila sučebnicami. Listovala som si vdejepise. Masaryk už bol prelepený avučebnici slovenčiny už aj Novomeský. Slovenčinárka nás napriek tomu upozorňovala na eventuálnu maturitnú otázku práve oňom: „Je to predsa exemplárny príklad pretvárky azrady. Národu sa javil ako veľký básnik, komunista, intelektuál, davista avykľul sa zneho buržoázny nacionalista!“
Clementisa môj otec poznal. Aj keď stál na druhej strane barikády, bol mu sympatický. Je to férový chlapík, vravieval. No mama nijakého komunistu za férového nepovažovala. Kto vjej očiach vyčaral Boha za Stalina, bol nielen neznaboh, ale aj všetkého schopný poblúdenec.
Do dediny blízo rieky Moravy cestovali oddelene. Za tmy sa stretli vposlednom domci pri Božej muke, kde ich už očakával aupokojoval Vili. Ajtak boli nervózni austráchaní. Podchvíľou sťahovali batohy, kontrolovali obsah kufrov, pevnejšie si sťahovali pásy sdokladmi. Utešovalo ich jedine to, že Vili bol pokojný. Ak je Vili pokojný, nemáme sa čoho obávať!
Prevádzač Vili aj vnoci kráčal khranici suverénne. Vedel, oktorej sa menia hliadky, kedy akde má prestrihnúť drôty na zátarase. Po namáhavej ceste cez oráčinu zastali. Vo chvíli, keď Vili vytiahol štikacie kliešte, Körnerovcov olízal kužeľ svetla a knebu vyletela svetlica. Ztmy ktosi zreval:
– Stoj! Ruky hore!
Zastali, nemotorne dvíhali ruky aj sbatožinou, pričom matka nahlas prosila Boha opomoc.
– Kzemi! Všetci na zem! – Darina sa nehodila do blata, tá si najprv pokľakla, ozvala sa streľba avzápätí kŕčovité kvílenie lapených zbehov.
Keď nám povolili vstať, vrhla som sa do matkinho náručia. Za ruku sa jej držal iotec, no Darinky nebolo: Kde je? Kde sa nám podela? Matka vzlykavo do tmy vyvolávala:
– Darinka, vstaň, vstaň, moja... už môžeš vstať.
Darinka ležala obďaleč, ruky itvár mala zaborené vblatistej oráčine. Matka si knej pokľakla, no vtom sa priblížilo auto, osvietilo nás ďalšími reflektormi azastalo. Vystúpila zneho zrejme šarža, lebo salutujúci hraničiar hrmel do noci aj za svojich troch druhov:
– Hlásim troch zajatých. Jedného muža adve ženy. Jedna žena je mŕtva.
Matka pri mŕtvej Darinke zamdlela, otec sa pri mne zapotácal aja som bola taká šokovaná, že som zabudla aj plakať. Až neskôr, keď som sa vyplakala, vhlave mi kadečo svitlo. Uvedomila som si, že prevádzač Vili kamsi zmizol. Anechýbal ani hraničiarom. Podnes neviem, či bol vtedy ešte prevádzačom, alebo už dávno agentom ŠtB.
Zaistenú rodinu odviedli na strážnicu, kde im odobrali batožinu, spísali formálnu zápisnicu apotom naládovali do auta. Až nadránom vzatuchnutej pivnici sa od dôležitého vojačika, ktorý ich na latrínu sprevádzal so samopalom, dozvedeli, že sú vMalackách, vzámku.
– Smrteľne vážne mi tvrdil, že Udvoch levov alebo vJustičnom paláci sa budeme mať určite lepšie, lebo tam sú latríny vcele.
Nemýlil sa. Latrína vcele bola. Amala som ju iba pre seba, lebo som sa ocitla na samotke. Keď vzámke zaštrkotal kľúč, musela som sa obrátiť tvárou kstene ahlásiť: Vyšetrovanec 823 sa hlási na cele 179!
Hoci som kričala, vduši mi bolo úzko. Raz som nevedela, kto mi stojí za chrbtom, či bachár, či eštebák, či mi oči zaviažu aodvedú na výsluch, alebo si zo mňa opäť urobia dobrý deň. Osemnásťročná gymnazistka, plná obáv astrachu, je na väzenské „žartíky“ ako stvorená. Ale dlho som hlúpou husičkou nebola. Vsusednej cele sa mi ozvala vincentka, sestra Perpetua. Hoci som si morzeovkou cez múr „na bodkách“ dokaličila prostredník a„na čiarkach“ celú dlaň, vyplatilo sa. Dozvedala som sa takmer všetko, čo som mala vedieť. Zašifrovanou hláškou mi zvestovala, že zúfalý otec, plný výčitiek, si podrezal žily. Netušil, neveril, že matka aja žijeme. Ale žil aj otec. Verila som, že žije...
Perpetua ma pripravovala aj na výsluchy:
– Stále si študentka, stále si naivná. Opolitike nemáš potuchy, nerozumieš jej, auž vôbec nie otázkam vyšetrovateľa. Vali, daj si pozor na strach. Tvoj strach nesmú vidieť. Ani záchvev strachu!
– Strach som si odháňala Mozartovými sonátami aChopinovými etudami. Stačilo mi kľaknúť si na zem ahrať ahrať, prstoklad si precvičovať na lavičke. Aby som načisto nezdrevenela, stvorila som si aj loptu. Vďaka sólo latríne som mala bohatý prídel toaletného papiera. Nadžgala som si ho do ponožky auž lopta iValéria skákali. Aj moja hlava bola vkondícii. Zrejme aj vďaka príprave na maturitu som si vedela zarecitovať hádam tucet básní averšov. Po večeroch poézie nasledovali cudzie jazyky. Bez slovníka, bez ceruzky, iba tak zvoleja som preložila do ruštiny internacionálu, ba aj Otčenáš. Vali, vedela by si to preložiť aj do latiny? Nie, internacionála mi nešla. Ale Otčenáš som zdolala hravo. Veršíky vhlave som si prekladala do nemčiny. Tie moje najmilšie od Kraska do francúzštiny. Chvíľami som však bola bezradná, lebo pri repetíciách sa mi raz kamsi vyparil rým, raz rytmus... zavše aj slová. Auž bolo po preklade. Mojou jedinou prekladovou istotou bol väzenský poriadok, pripevnený na dverách. Ešte aj dnes ho viem naspamäť vtroch jazykoch.
Najťažšie chvíle prežívala vLeopoldove, kde orodičoch nevedela. Ešte aj na výsluchy ju odvádzali suterákom na očiach. Vyškolená však vedela, že ak na väzenskom dvore spustia cirkulárku ana chodbách zahučia reproduktory spesničkami Janky Guzovej, zasa kohosi kruto vyšetrujú.
Spomína:
– Pri mne sa striedali traja vyšetrovatelia. Hoci každý bol iný, ba jeden ma chcel aj oblapávať abozkávať, sledovali to isté: Absolútne priznanie adokázanie otcovej vlastizrady.
– Kto zorganizoval útek?
– Koho máte na Západe?
Po nespočetných výsluchoch si nevedela predstaviť súd. Aby zachránila otca apomohla aj matke, už pri vyšetrovaniach apotom aj na súde jednostaj tvrdila, že útek spískala sestra: Apomáhala som jej najmä ja!
Na súde sa sjej hláškami ironicky pohrával prokurátor:
– Verím vám, obžalovaná, verím. Vy so sestrou ste mali svojich rodičov pod palcom.
Pojednávanie bolo fraškou. Bezbranný bol aj taký borec ako advokát Körner. Keď prokurátor konštatoval, že je vlastizradca, naivne sa bránil:
– Nie, to nie, prosím. Nikoho som nezradil. Ani oničom tajnom či utajenom neviem.
– Vy ani náhodou neviete, kde je vBratislave pošta?
– Áno, to viem.
– Ačo tak telefónna centrála? Viete, kde je?
– Áno, to áno... ale...
– Chcete mi nahovoriť, že by ste triednemu nepriateľovi neprezradili, kde je pošta aďalšie strategické ciele? Rozhodli ste sa predsa ujsť, zradiť vlasť.
JUDr. Körnera odsúdili na dvanásť rokov, jeho manželku na päť aValériu na tri roky.
Valéria okúsila Leopoldov, Ilavu, ženskú väznicu vRimavskej Sobote anakoniec tábor vSučanoch, kde pracovala vtehelni. Aby som jej uveril, odišla kvitríne, vybrala znej hnedastú bábiku avraví:
– Takto vyzerá moja figúrka pre šťastie. Je zhliny. Vypálili ju špeciálne pre mňa. Aj tento krčiažtek atanierik. Čo myslíte, prečo som dostávala toľko darčekov? Lebo jediná som nikdy nedostala od rodiny ani darček, ani balíček. Nemala som ani návštevu. Iba raz do mesiaca som smela mame alebo otcovi napísať tridsať riadkov. Otec smel písať iba raz za dva mesiace. Chudáčik, očom mal písať? Outrpení? Ovýčitkách vo svojom svedomí? Okúsil pätoro väzníc. Umrel nám roku 1954 vMírove, keď ja som už bola na slobode.
Najšťastnejšiu chvíľu som prežívala, keď do Sučian preložili aj moju mamu. Božinku, ako sme sa vyobjímali!
Znoci na ráno sa objímali aj kriminálničky, lebo umrel Gottwald aZápotocký rozdával milosť. Amnestované kurvy azlodejky urobili vstaničnej krčme také rodeo slobody, aké tam dovtedy nezažili.
Keď mi mamu odlifrovali kamsi kAšu, primkla sa ku mne teta Magda. Tiež prípad! Rodinu vysťahovali vAkcii B zBratislavy. Mira, jej syna, nechali slobodne drieť vkameňolome, no matku zašili. Mali aj dôvod. Vbyte našli zopár kúskov zlomkového zlata, ktoré si unej skryli jej rodičia, zlatníci. Keďže sa jej ruka triasla, viackrát ma poprosila napísať vjej mene synovi lístok. Osvedčila som sa. Medzi riadkami som si sMirom písala ija.
Konečne prepustili aj Valériu. Vedno scivilom dostala aj obálku, vktorej mala tritisíc zarobených korún. Aj vďaka tomu som sa cítila ako normálny civil... voľný, slobodný, rovnocenný človek. Ale už vo vlaku som sa spytovala sama seba: Ačo doma? Dievča, máš ty nejaký domov? Máš blízkeho človeka?
Bývala som vpivničnej izbe achodievala som aj ktomuto nášmu domu. Vojsť som sa však neodvážila. Raz som pri bráne aj trikrát zazvonila, no okamžite som zbabelo ušla. Vari po mesiaci som sa odvážila vkročiť do školy. Na chodbe som zbadala ruštinárku. Spozná ma ešte?
– Pani profesorka, ja som...
– Preboha, Valéria! Čo tu robíš? Ty sa odvažuješ vkročiť do tejto školy? Vieš, aké ťažkosti si nám vtedy vyrobila? Kvôli tebe sme museli zvýkladu zobrať aj tablo!
– Nechcela som, prepáčte. Ale teraz... keď som si trest odpykala, chcem sa iba opýtať, či by som nemohla dodatočne zmaturovať.
– Čože?!
– Oktávu som predsa skončila, anie zle. Trest mi vymazali. Občiansky preukaz mám ako nový, čistý.
– Čuš, preboha čuš! Premýšľaj, očom hovoríš, čo žiadaš. Pokiaľ ide omňa, ja stebou maturovať odmietam. Odmietam zhovárať sa s tebou omaturite. Nestretla som ťa, nevidela!
Zamestnala sa vTesle ako sekretárka. Podnik mal slobodáreň, jedáleň... Akeď sa presvedčila, že poprijímal tucty takých ako ona, bola spokojnejšia. Hádam každý druhý robotník bol „bývalý“. Bývalý advokát, prokurista, dentista, anajmä bývalý živnostník. Keď raz po fajronte bývalý holič mydlil pri baraku bývalého hodinára, ten spoza peny na ňu zvolal:
– Slečna, nie ste náhodou Körnerová?
– Náhodou som, prečo?
– Márnosť, vraj prečo! Roky opatrujem vaše hodiny, mocujem sa snimi, odháňam kupcov... akeď sa objaví majiteľ, nejaví záujem. Slečinka, kde ste boli toľký čas?
Lež vTesle nedriemali ani tajní. Zhovorčivú slečinku zničoho nič preložili do laboratória, kde umývala banky afľaštičky. Ale umývala aj kancelárie adrhla schody, lebo koruny potrebovala aj pre rodičov. Posielala im balíčky sčajom, kávou, hrozienkami, vlievala do nich nádej, hoci sama zaspala včakárni pred ordináciou, ktorú neskoro večer po šichte umývala.
– Hľadám ťa už dva týždne, prihovára sa jej neznámy, na prvý pohľad bojazlivý mládenec, čosi jej aj náramne zložito vysvetľuje, no keďže Valéria nič nechápe, chlapec sa osmelí, podá jej ruku apredstaví sa:
– Som Miro, ten zkameňolomu. Písala si mi úžasné listy!
Valéria sa mu za kompliment poďakovala, no keď sa ho spýtala, čo momentálne robí, sklopil oči avraví:
– Nerobím, nemám nič, ani bývanie ani robotu. Adokopy nič neviem. Mám štyri semestre ekonómie ataký kádrový posudok, že nemám šancu ani na pomocného skladníka vTesle.
– Tak potom sme na tom rovnako, Mirko môj. Ale helfnúť ti môžem. Môžeme skúsiť chvíľu to aj spolu ťahať. Dúfam, že makať vieš, keď si robil vlome.
– Si úžasná, Vali. Presne to som si želal počuť. Ľúbim ťa!
– Pribrzdi, Mirko, pribrzdi. Vidíme sa sotva tridsať minút.
Pretĺkali sa po podnájmoch, raz spolu, raz oddelene, no zakaždým sa smiali, keď prevlačovali vplachte zabalené barokové hodiny. Mali snimi večné trampoty. Keď sa po roku brali, ich matere avdovy – niekdajšie väzenkyne – sa držali za ruky, aby neuletelo šťastie ani im, ani deťom. Pani Körnerová im vedno spožehnaním vraví:
– Mirko, Valika, tieto barokové hodiny máte odo mňa ako sobášny dar.
Valéria ani ako matka nezabúdala na svoju maturitu. Veď bez nej sa nemohla ani primerane uplatniť. Hoci mala už dve deti, rok čo rok brnkala na nervy školskému odboru:
– Súdruh inšpektor, tuhľa mám doklad, že svoju prvú žiadosť opovolenie zmaturovať som si podala pred desiatimi rokmi. Bola som na dne, no zmaturovať som chcela. Asom tu opäť, opäť snovou žiadosťou, snovým kolkom, ale aj sotázkou zočí do očí: Akým právom nesmiem maturovať?! Tu mám vysvedčenie zoktávy. Tu mám oficiálny výmaz trestu. Čo ešte potrebujete? Dôkaz, že som panna azároveň matka týchto dvoch detí?
– Bez irónie, mamička, skromnejšie. Ija viem svoje. Skúsme operovať pravdou. Lebo tá je iba jedna. Nedorozumenie je vtom, že vy máte jedno vysvedčenie zoktávy aja druhé. Prosím, tiež je na vaše meno. Alebo ide odruhú Valériu Körnerovú?
– To nie je možné! Čo je to za falzifikát?!
– Ako vidíte, originál! Dokonca ztriedneho výkazu. Hemží sa vám to tu dostatočnými... amáte aj trojku zmravov!
– Trojku zmravov? Dovolíte? Ale prečo je potom moje vysvedčenie iné? Niet vňom jedinej dostatočnej, ani trojky zmravov.
– Lebo na mimoriadnej konferencii vám známky ostupeň-dva zhoršili. Pre mňa je tento doklad oficiálny. Boli ste predsa odsúdená, trestaná!
– Boli, boli... čo všetko bolo. Vám naozaj nestačí, môj posledný doklad, oficiálny výmaz trestu ačistý register?
Keď neodpovedal, buchla dverami aodišla. Otri dni dostala telegram, aby sa dostavila na maturitnú písomnú skúšku do dievčenského gymnázia.
– Mala som dvadsaťdeväť rokov. Keď som vošla do triedy, maturantky sa ma preľakli. Nazdali sa, že som nová profka alebo externý cerberos, vyslaný školstvom ustrážiť serióznosť skúšok. Keď som sa inteligentným dievčatám predstavila ako nádejná externistka, ktorá nemá potuchy, očom môžeme písať písomku zo slovenčiny, boli ku mne milé. Susedka vlavici si vyhrnula sukňu aponúkla mi knahliadnutiu svoje ťaháky. Na ľavom stehne mala MORÁLNY KÓDEX KOMUNIZMU ana pravom stehne OSTROV SLOBODY – KUBA.
Pani magistra Valéria sa usmiala avraví:
– Zmaturovala som na doby. Ba neskôr už ako ostrieľaná externistka som zdolala aj vysokú školu. Aj to vám poviem, čo sa dialo krátko po nežnom prevrate. Keď som na tento dom nestihla ani pomyslieť, prichádzali za mnou nenápadní preochotní mládenci vdlhých tmavých kabátoch, ksichtiaci sa ako dobrodinci, ktorí mi stoj-čo stoj chceli pomôcť. Aviete ako? Chceli odkúpiť tento dom. Mimoriadne výhodne pre mňa.
Reštitúcia prebehla bez ťažkostí. Bola som predsa jediný žijúci potomok Körnerovcov. Krátko pred sťahovaním do môjho domu mi umrel manžel, takže aj stýmito hodinami som sa už trápila sama. Vidíte, idú, stále idú, občas bijú... žijú. Ba niekedy sa mi zazdá, že je vnich zakliate aj politikum čias arežimu, ktoré som vďaka Bohu prežila.
