��������

Striedanie na dedičnom tróne

     Posledné generácie Arpádovcov sa dostali do genetickej krízy – medzi potomkami prevládali dcéry, na svet prichádzalo málo korunných princov (a ich náhradníkov), plynulé striedanie trónu z otca na syna sa narušilo. Svedčí o tom príbeh záhadného princa Ondreja. Hoci je u nás takmer neznámy, nie je to bezvýznamná epizóda, ako by sa mohlo zdať, odohrával sa niekoľko desaťročí, neskončil sa ani smrťou posledného arpádovského kráľa a keďže nič nevieme o jeho vyznení, dejepisne sa vlastne neuzavrel nikdy. Naopak, dostal sa do kurióznych okolností, do sveta, ktorý nám dnes pripadá veľmi vzdialený... Lenže v minulosti to tak nebolo, ako dokladá list kráľa Neapola kráľovi Malorky z 26. marca 1317.

     Dnes je už menej dôležité, že neapolský kráľ sa volal Róbert a malorský kráľ Sancho, ale pre úplnosť si to povedať môžeme.

     Ten list znie takto: „Tvoja láskavosť nám dala na vedomie, že drží vo väzení muža, ktorý tvrdí, že je mladším bratom našej matky kráľovnej, a nazýva sa kniežaťom Ondrejom. Jeho tvrdenie nie je pravdivé a nesie pečať klamstva. Blahej pamäti knieža Ondrej zomrel pred tridsiatimi rokmi, o čom v Uhorsku, ako aj v pohraničných oblastiach všade dobre vedia. Keďže však nepravdivým tvrdením ľud už viackrát podviedli, obrátili ho na falošnú mienku a znepokojili, spolu s našou matkou si myslíme, že podvodníka treba držať pod spoľahlivou ochranou, aby lživé tvrdenie uhorský ľud neprivábilo k nejakému škandálu.“

     Princ Ondrej je tajomnou postavou uhorských dejín. Vieme o ňom len veľmi málo. Narodil sa v roku 1268 ako posledný potomok kráľa Štefana V. Bol teda o šesť rokov mladším bratom Ladislava, ktorý ako uhorský kráľ získal hanlivé prímeno Kumánsky – meno dokladá kráľovu zlú povesť, sympatie k pohanom, vtedy ešte nepokrsteným Kumánom, čo bolo pre kresťanského panovníka neodpustiteľné. Vládol navyše veľmi podivne, veľa času trávil v kumánskych táboroch pod ochranou súkmeňovcov svojej kumánskej matky, do záležitostí Uhorského kráľovstva veľmi nezasahoval, a tak sa z viacerých dôvodov pochybovalo o jeho schopnostiach, dokonca aj morálnom práve viesť krajinu.

     S tým zrejme súvisí skutočnosť, že sotva štvorročného Ondreja veľmoži z juhu Uhorska na čele s chorvátskym bánom Joachimom tajne odviezli do Viedne, kde ho zasnúbili s Klementínou, dcérou Rudolfa Habsburského. Ondrej bol ešte dieťa, primladý na sobáš i vládu, aj tak ho však menovali za správcu Slavónie, no neúspešne, lebo zomrel skôr, ako sa ujal svojej funkcie.

     Je zvláštne, že nemal ani desať rokov, nedostal príležitosť na významnejší čin, a predsa neodišiel zabudnutý, ale pevne sa zapísal do histórie najmä vďaka kurióznym udalostiam, ktoré sa odohrali po jeho smrti.

     Ondrejova tajomnosť nespočíva len v nedostatku informácií o čase, mieste a spôsobe jeho úmrtia, čo je dosť nápadné, lebo bol princom; celá záležitosť je nezvyčajná, okorenená chýrmi o nenávisti staršieho Ladislava a množstvom fantázie, ktorá sa neopiera o fakty. Isté je iba toľko, že 27. mája 1278 Ondrej už nežil. Niektoré okolnosti naznačujú, že zomrel na Silvestra 1277, možno o niečo neskôr, čo napokon nie je až také dôležité. Je však prinajmenej čudné, že v dobovej korešpondencii sa opakovane spomína jeho zdravie a nespôsobilosť vládnuť. Azda to s ním nebolo celkom v poriadku, a keďže ani vzťahy oboch bratov (respektíve vzťahy ľudí, ktorí za nimi stáli) neboli normálne, záhadnosť tejto postavy narástla už krátko po Ondrejovej smrti takmer legendárne.

     Píše sa o tom aj v spomínanom liste: „Ľud už viackrát podviedli, obrátili ho na falošnú mienku a znepokojili.“

     Vieme prinajmenej o troch prípadoch znepokojenia. Prvý raz sa falošný Ondrej objavil hneď po smrti Ladislava Kumánskeho, ktorého v hádke zavraždili traja Kumáni v tábore pod hradom Cheresig v Biharsku (neďaleko biskupského sídla v Čanáde, kde kráľa aj pochovali). Ladislav Kumánsky nezanechal nijakého potomka, a práve táto okolnosť zrejme inšpirovala bližšie neznámeho Kumána, údajne jedného z kráľových vrahov, aby sa začal vydávať za Ondreja.

     Ďalší Ondrej sa prihlásil z Poľska – a prišiel s pôsobivým vysvetlením. Do Poľska vraj ušiel pred svojím bratom Ladislavom Kumánskym s prosbou o pomoc za tetou Kunhutou (čo by mohla byť najstaršia dcéra Bela IV). Teta sa údajne zabezpečila pred podvodom, žiadala ho, aby ukázal materské znamienko, a až potom svojho synovca ukryla. A tým sme sa dostali k záhadným okolnostiam. Podľa dobových prameňov prenasledovatelia Ondreja našli, vylákali ho z úkrytu a  utopili v bližšie neznámej rieke. Jeho telo našli rybári a zaniesli do kláštora k Ondrejovej tete. Lenže poľský kronikár Dlugoš, ktorý žil v 15. storočí, takú okolnosť považuje za málo pravdepodobnú. A práve na tejto domnienke, v 14. storočí zrejme veľmi živej, spočíva pokus poľského Ondreja o získanie uhorského trónu, keď sa po smrti Ladislava Kumánskeho zdalo, že nejestvuje nespochybniteľný dedič uhorskej koruny.

     Lenže dedič tu bol, nie síce nespochybniteľný, ale bol a kráľom sa aj stal. Bol to Ondrej III., ktorého už poznáme, lebo sa hlboko zapísal do bratislavskej histórie privilégiom z roku 1291.

     Ondrej III. sa narodil v Itálii a prišiel na svet za dramatických okolností. Bol totiž synom Štefana Pohrobka, najmladšieho syna uhorského kráľa Ondreja II. Jeho matku, tretiu manželku Ondreja II., Beatricu z Este, po smrti manžela vyhnali z krajiny nevlastní synovia. Zámienkou bol jej údajný mimomanželský vzťah s uhorským palatínom Dionýzom – toho za trest oslepili. Bola to veľmi dôležitá okolnosť, lebo ak by Ondrej vzišiel z hriešnej lásky a nebol by kráľovským synom, nemal by ani právo na uhorský trón, a toto právo popieral nielen jeho brat Belo IV., ale aj Belov syn Štefan V.

     Ondrej III. sa stal kráľom spomedzi viacerých uchádzačov. Jeho najvýznamnejšími konkurentmi boli Anjouovci, ktorí hrali významnú úlohu v dejinách vtedajšej Európy. Vládli v Neapole a na Sicílii. Ich rod bol vedľajšou vetvou francúzskeho kráľovského rodu Kapetovcov (zakladateľ rodu Karol I. z Anjou bol bratom francúzskeho kráľa Ľudovíta IX.). Boli spriaznení aj s Arpádovcami. Manželka Karola II. Mária bola dcérou uhorského kráľa Štefana V. a dokázala to, čo posledným Arpádovcom najväčšmi chýbalo: porodila deväť synov a päť dcér. Po smrti svojho bezdetného brata Ladislava Kumánskeho (azda stojí za zmienku, že aj on mal manželku z rodu Anjou) si dedične nárokovala na uhorský trón, ale dedičské právo preniesla na prvorodeného syna Karola Martella a po jeho smrti v roku 1295 na vnuka Karola Róberta.

     Anjouovci považovali korunováciu Ondreja III. od prvej chvíle za nelegitímnu, ale sily boli v tom čase vyrovnané, krajina bola v rukách veľmožov a tí podľa potreby prebiehali z jednej strany na druhú. Anjouovci preto predbežne nemohli robiť nič iné, len čakať na vhodnú príležitosť. Nečakali však nečinne. V lete roku 1300 sa Karol Róbert vylodil v uhorskom Dalmátsku. Mal vtedy len dvanásť rokov, ale mohol sa oprieť o pomoc tamojších, prevažne nemaďarských magnátov. Vylodil sa a postupoval na sever. V októbri vošiel do Záhrebu. Jeho ťaženie sledovali na dvore kráľa Ondreja III. s pochopiteľnou nevôľou. Viacero okolností naznačuje, že ho chceli zajať a vydať pápežovi (údajne aj preto, aby ho nepriateľskí veľmoži nezlikvidovali), no potom Ondrej III. nečakane zomrel. Stalo sa to za záhadných okolností: zomrel krátko po rovnako záhadnej smrti svojej matky, ktorá vládla spolu s ním, preto si mnohí mysleli a myslia dodnes, že to bol zločin, že syna aj matku ktosi otrávil.

     Možno áno, možno nie... Ale Karol Róbert využil situáciu a vtiahol do Ostrihomu a tam ho v máji 1301 arcibiskup Gregor korunoval za uhorského kráľa Karola I.

     A tým sme sa dostali k dôsledkom arpádovskej nemohúcnosti plodiť správne deti. Vstup novej dynastie na uhorský trón sa neodohral so súhlasom všetkých predstaviteľov krajiny, po pokojnom dohovore, ale v rozdrobenom kráľovstve, kde každý chcel čosi iné a všetci všetko. Na korunovácii sa zúčastnila iba časť uhorských stavov, a čo bolo ešte horšie, odohrala sa bez použitia tradičnej svätoštefanskej koruny, nahradila ju narýchlo zhotovená replika. Tým sa narušila stáročná tradícia a spochybnil sa celý akt. Sotva to však možno označiť za unáhlenosť – lebo naozaj bolo treba konať rýchlo. Karol Róbert nebol jediným kandidátom na uhorský trón, aj keď sa mohol oprieť o nezanedbateľnú podporu pápeža a cirkvi. A práve to bol jeden z dôvodov, prečo do vysokej mocenskej hry zasiahla Bratislava. V meste sa totiž zišli poprední predstavitelia uhorského kléru, ktorých na podporu kandidatúry Karola Róberta zvolal pápežský legát, kardinál Mikuláš Bocassino (o niekoľko rokov sa sám stal pápežom – Benediktom XI.).

     Vstup vysokej politiky do Bratislavy nebol dielom náhody. Obsadenie uhorského trónu malo medzinárodný dosah a Bratislava mala ideálnu polohu na riešenie medzinárodných problémov Uhorska, Rakúska, Českého kráľovstva a do istej miery aj Poľska. V oblasti Bratislavy sa záujmy týchto krajín prekrývali. V meste sa odohralo viacero stretnutí na vysokej úrovni (v roku 1309 tu napríklad rokoval pápežský legát kardinál Gentilis so zástupcami poľského kléru) a výnimočné neboli ani kráľovské návštevy. Dňa 24. augusta 1304 podpísali v Bratislave Karol I. Róbert a Rudolf Habsburský zmluvu o spojenectve, potvrdenú Rudolfovou prísahou, do rúk ostrihomského arcibiskupa. O niekoľko rokov neskôr pricestoval do Bratislavy aj nemecký kráľ a spolucisár Fridrich III. Krásny; prišiel aj so svojimi bratmi, rakúskymi kniežatami Albrechtom I. a Otom. V Bratislave sa robila aj uhorsko-česká politika na najvyššej úrovni za priamej účasti českých kráľov Jána Luxemburského a Karola IV.

     Vráťme sa ku Karolovej korunovácii.

     Nový kráľ  mal vážny dôvod, aby sa poponáhľal. Nebohý Ondrej III. zanechal desaťročnú dcéru Alžbetu, ktorá žila so svojou matkou vo Viedni, kde sa už 12. februára 1298 zasnúbila s Václavom, synom českého kráľa Václava II. Aj on bol spriaznený s Arpádovcami. Bol vnukom uhorského kráľa Bela IV., syn Belovej dcéry Kunhuty a Přemysla Otakara II. Dedičné nároky Přemyslovcov na uhorský trón boli teda rovnako oprávnené ako nároky Anjouovcov, pravda, reálnejšie, lebo rozhodujúca časť uhorských veľmožov (viedli ich Matúš Čák a kaločský arcibiskup Ján) stála za nimi a mohla im ponúknuť nielen trón, ale aj svätoštefanskú korunu, ktorá bola v tom čase v ich moci. Ponúkli ju najprv otcovi, lenže ten už bol kráľom Čiech a Poľska a o tretiu korunu nestál, a tak namiesto seba navrhol syna, dvanásťročného Václava.

     Pravda, aby sa Václav mohol stať uhorským kráľom, na to musel najprv poraziť Karola I. Róberta. Vydal sa preto do Uhorska s ohromným vojskom, ktoré opakovane zvíťazilo nad Karolovými prívržencami pri Ostrihome a Stoličnom Belehrade. Po víťaznom ťažení ho za prítomnosti svetských aj cirkevných veľmožov 27. augusta 1301 korunovali v Stoličnom Belehrade ako uhorského kráľa Ladislava, tohto mena už piateho.

     Matúš Čák dostal za podporu Václava ako odmenu Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú župu a viacero hradov; drobenie krajiny teda pokračovalo a dvojkrálie ešte väčšmi oslabovalo ústrednú moc a posilňovalo úlohu veľmožov.

     Pravda, boj o korunu sa len začal a Bratislava na vývoj udalostí kruto doplatila. Ako vdovský podiel pripadla aj s Bratislavskou župou kráľovnej Agnese. Pripomeňme si, že Ondrej III. bol ženatý dvakrát: v roku 1290 si vzal za manželku Zenenu Piastovskú (zomrela v roku 1295), s ktorou mal už spomenutú Alžbetu, a v roku 1297 sa po smrti prvej manželky oženil s Agnesou Habsburskou (prežila ho o 63 rokov, zomrela v roku 1364), dcérou rakúskeho kniežaťa, neskôr nemeckého kráľa Albrechta I. Kráľovná sa pridala na stranu Václava, a tak sa stalo, že Bratislavu v roku 1307 spustošil rakúsky Rudolf, prívrženec Karola Róberta.

     Podrobnosti o pustošení veľmi nepoznáme, ale zachovala sa listina o zničení Devína, v ktorej sa píše toto: „Pre ukrutnosť Nemcov počas poslednej vojny bola naša dedina celkom zničená a vypálená takým spôsobom, že viazaní rozličnými dlhmi sme ju nemohli znovu vystavať.“

     A v Bratislave možno rátať s podobným priebehom udalostí.

     Karol I. Róbert sa Ladislavovou korunováciou nedal odradiť. V septembri 1302 zaútočil na Budín, kde sa nový kráľ zdržiaval. Ladislav za prispenia budínskych mešťanov útok odrazil, ale sám videl, že jeho situácia je kritická, okrem iného aj preto, lebo kaločský arcibiskup Ján medzitým zomrel a Matúš Čák sa pridal ku Karolovi. V liste otcovi sa posťažoval, že ho opustili najvyšší baróni a prešli na stranu kráľa Karola, ale v skutočnosti nie sú verní ani jednej strane, rozdelenie krajiny im vyhovuje, lebo ďalej môžu bez prekážok vládnuť na kráľovských hradoch a beztrestne užívať kráľovské príjmy.

     Určite nepreháňal.

     Otec pritiahol synovi na pomoc s veľkým vojskom. Dobyl a zničil Ostrihom, vyslobodil syna z obľahnutého Budína, spustošil priľahlú časť Uhorska, zmocnil sa svätoštefanskej koruny a Václava-Ladislava odviedol späť do Čiech.

     Karol I. využil príležitosť a znova zaútočil; zhromaždil bojovníkov a spolu s Rudolfom Habsburským (vojská oboch panovníkov sa spojili v Bratislave) sa vydal proti Českému kráľovstvu. Ale tam sa diali tragické veci. V roku 1305 zomrel Václav II. a jeho syn sa stal kráľom Čiech ako Václav III. a Poľska ako Václav II. Uhorskej koruny, ktorú užíval ako Ladislav V., sa 9. októbra 1305 zriekol, nie však v prospech Karola I. Róberta, ale v prospech dolnobavorského vojvodu Ota III. Aj ten mal totiž dedičné nároky na vládu v Uhorsku ako syn ďalšej dcéry Bela IV., arpádovskej princeznej Alžbety. A tak sa teda Oto stal už tretím uhorským kráľom – 6. decembra 1305 ho korunovali v Stoličnom Belehrade. Svätoštefanskú korunu si sám priniesol, ale veľmoži ho opäť ignorovali. V roku 1307 ho dokonca uväznili a korunu mu vzali. O rok sa mu zo zajatia podarilo ujsť, ale o moc definitívne prišiel, aj keď formálne titul uhorského kráľa užíval až do svojej smrti (9. septembra 1312).

     Karola I. Róberta opäť, už po druhý raz, korunovali 15. júna 1309 vo väčšom Kostole Panny Márie na Budínskom hrade, a to – ako sa píše v príslušnej listine – za prítomnosti kardinála Gentilisa, ostrihomského arcibiskupa Tomáša, kaločského arcibiskupa Vincenta, varadínskeho biskupa Imricha, nitrianskeho biskupa Jána a „ďalej za prítomnosti bratislavského prepošta Serafína, prisluhujúceho za duchovný stav.“

     Isto je zaujímavá informácia, ak sa bratislavský prepošt uvádza hneď za arcibiskupmi a biskupmi, pred všetkými ostatnými príslušníkmi vysokého kléru...

     Lenže aj druhá korunovácia mala háčik – opäť sa odohrala bez svätoštefanskej koruny a opäť bez účasti rozhodujúcich magnátov, a tak sa Karol I. dočkal aj tretej korunovácie – 27. augusta 1310 s originálnou svätoštefanskou korunou, ale ešte vždy bez hlavných pánov Uhorska.

     Najmä Matúš Čák Trenčiansky „akoby otvorene ukazoval, že nesúhlasí s kráľovskou hodnosťou, a jed, ktorý nosil v sebe skrytý, nemajúc v sebe silu zastierať, po prepočutí nášho rozkazu sa od korunovácie a úradného zasadnutia dištancoval“.

     Zaútočil dokonca otvorene. Keď sa kráľ odobral do Sedmohradska, „ulúpil zeme jeho domínia a majetky jeho familiárov oddaných kráľovi pririeknuté do užívania; keď sme ho pre tieto koristníctva, škody a lúpeže my otcovsky a aj sám kráľ priateľsky a domácky požiadali, aby urobil nápravu alebo dal zadosťučinenie, upchajúc svoje uši na spôsob hluchého hada zanovitou pýchou a odsúdeniahodnou bezočivosťou opovrhol uposlúchnuť, nedbajúc, aké veľké je previnenie neposlušnosti“.

     Predchádzajúce citáty sú vybrané z listiny pápežského posla, apoštolského legáta Gentilisa, ktorú vydali v Bratislave 6. júla 1311. Je to významná listina, ďalší doklad o veľkej váhe stredovekej Bratislavy a o jej význame v celouhorských i medzinárodných súvislostiach. (Z tejto listiny sú vybrané aj ďalšie state o previneniach Matúša Čáka použité v tejto kapitole.)

     Uhorské kráľovstvo bolo v hlbokej kríze. Protikráli ustúpili, Karol I. Róbert zvíťazil, ale skutočnej