ղľáԾ
Slovo
Čas vohni aslovo. Aplameň, voľný
vpriestore, ten čistí. Je preto duch
vcelibáte zachrípnutého ohňa.
Tak nahé ako vtáctvo nebeské avrúchu
zľaliových vôní –
je. Ako bolo na počiatku, tak slovo
oťaželo vnás.
Priťažké stopy na taký mladulinký sneh.
Ajhľa, prach cez podoby kalicha
apred ním kvet, uštvaný
pred hrobom abledý azvonivý až na soľ. Ale nemý
kráča človek, sám zrodu štvancov, navracia sa
srukami dopredu
ašmátra. Pokoja však nieto
vjeho stopách, niet konca
sliedeniu akľučkovaniu ohňov,
ba vlastne ani únikov už niet.
Asvoji ho neprijali.
Dokrivkalo slepé askrz-naskrz
živé až zplemenidiel ohních mláďat azrazu
cúvajúce... Niet podoby
atváre niet, ktorá by bola cudzia duši.
Ividel človek, že slovo je
Dzé.
To sa prach navracia,
áno, cez podoby zvona, odnímané
ťažkým morským soliam, do lona
zeme. Ale duch
cez vápno cúvajúci akrv
do škrupinky vajca, zatúlaného
zvečnosti až knám.
Nastáva spätné liahnutie aodnímanie krídel
nábožnej vode, roztúženej
do podoby snehu, do vajíčka
spev, plný modlitebných vtákov, zamyká sa
snevestou slova, ó, duša! Ale ty, človeče,
anemý, až nad hviezdami
vietor je vlastný pohybu, ó, doň sa pyšne týčiš, veža
zAdamových kostí, ktorá zbelostnela! Azvanutia
na povraze
do prachu visí začadený zvon. Ateda noc
plná srdca avo zvonici
ŕč.
Ó, štvanec, sohňami vstopách, pred bránami
prsti
vnehybnej urne hľadá útočište.
Človek bol; nad popolom je,
duch, je teda slovo, ktoré bolo na počiatku
apretrvá.
Mŕtva zlásky
Zhrešila vbití vtáčích očí, no krv už pod organmi matnie,
hriešnica skarmínovým svitom, ležmo, hľa, stúpa na oltár.
Tú oheň viazal vľudskej koži, pulz vôní tetoval jej tvár.
Chrámová opona vnás praská. Ó, hlasy, sladké, nenávratné,
na baštách, ó, vy strážne kvety! Raz do nás, štiepnych, plameň zatne
azvodorovnie kalich krvi. Tvár skrytá pod hodvábnu trosku.
Hľa, svieti zpiatku pyšným telom. Odtlačku žijú oči vplátne.
(Ó, získať vstrede imaníčka červenú pečať tvojho bozku!)
Surmitná červeň plná perí rozbreskné indigo už mrská,
vták prekročil už šľahúň krvi, pod jazyk vystúpila žlč
asohňom na opačnom konci zapískal nenájdený kľúč.
Ale noc aj tak bola na spln ana hostiu spätá blúzka,
vnej záblesk, rútiaca sa reťaz. Ó, ruka, ktorá oči lúska
vkrstiteľnici slanej vody! Do hrdla sa už oheň borí
avodné zvony vyzváňajú, noc bola pre ne príliš úzka.
(Prestriem ti pergameny ohňa pre fialový nárek ztóry.)
Vburlesknom ornátiku ohňa už odkrivkal znej zvon ačupky
na tenulinkých plieškoch medu vo svetle rozkvitnutých líp
všetky jej vône odklinkával, krvi sa tŕňom vyznal šíp,
zkalicha hĺbeného vzlate prepukli oči, oči zhĺbky!
Pretli sa kruhy svätých nádob. Kohúty zvrieskli cez nátrubky
vcitrónoch archanjelskú mosadz. Škrípala jej hviezda vkaždom zhybe,
zornička tepala jej ztváre vzásvitoch zuzulinkej trúbky.
(Striebro sa drepky vtebe schúli, mechúrik svetla praskne vrybe.)
Rozšepkala už všetky tafty, už kráča cez dymiace knôty,
Vracia sa, čierna, tancuje si po hrotoch obojsečných tráv
Tam, kohním hniezdam, plným tŕnia. Vnechtoch jej zdúpnel zákmit štiav
včervených polmesiačkoch ohňa. Spln cvengol si ju do temnoty
nad monštranciou tretej hviezdy pre jej dve nohy. Číre hroty
pod srdcom pretli sa jej vruži. Pukajú všetky oči zrazu
vtabernákule sklenej noci sdvierkami zory do soboty.
(Brúsená vsinom, klesá nad zem lampička kryštálneho mrazu.)
Vpremiere úsvitu akrvi, keď som sa preboril až kznaku,
do plemenidla vlčích makov, do uzla šarlátových šnúr,
sklo strmhlav zarinčalo do nej. Skrehol plač violy d’amour
vbahenných ohňoch cez jesienky. No vsamom ustrnutí zľaku
vextáze rujných tráv abritiev drievkom som vohnal do tabaku
korenný bľakot vstáde ohňov. Apuk vnej praskol ahneď nato
strnuli, sotva blikli zo dna, dve oči zkvitnúceho maku.
(Tlej, mŕtva zlásky, pod rukami, svôňami celkom naležato!)
