ղľáԾ
Naša rodina je veľká asilná. Je silnejšá zroka na rok, lebo silný ašikovný je náš Miki. Miki je hlava rodiny.
Je tam ešte Robo-Mikiho pravá ruka, Rudi, ktorému hovoria Chirurg, Chemický Čiki, čo robí šikovné bomby, odpaluvané cez mobil, no ajá, Edo Štartér. My sme Mikiho stará garda. Nejakí mladí sú vČičolíne avdalších Mikiho podnikoch, ale tí sa nerátajú.
Kedysi nás bolo vác. Jakože starej gardy. Mali sme Prca, ktorého roztrhalo vdžípe a pár takých zmrdov, čo mali vysokú školu na počítanie, ale tí už nežijú. Účtovníci jakože.
Jeden je zabetónovaný vdruhom stĺpe dialničného mosta, čo bol kedysi Mečiar otváral. Druhého chcel Čiki rozpustiť vkyseline, ale rozleptalo mu talianske boty, tak ho len zahrabal. A tretí leží vhore, jak je pametník partizánskej brigády plukovníka Dibrova, čo ho zhodili na padáku.
Účtovníci unás majú krátkú životnosť.
No avrodine bol ešte Csaba, ale tá sviňa nás podrazila. Lízali sme sa ztoho aspoň rok. Ale nič na nás nemali aCsaba je teraz jako utajený oný, sedí na riti kdesi vMaďarsku, trase sa ažere feferónky, zmrd jeden. Jeho dvaja vylízaní kamoši seďá vbase a lepia sáčky do vysavačov.
Zle skončí každý, gdo ojebe rodinu.
Tak sa ideme učiť anglicky. Já teda nevím, načo nám to je. Ale já tu nejsom na to, aby som vedel. Já som tu na to, aby som tu bol. Ale šak zvládol som venivi, diviči, zvládnem aj toto.
Učiteľ stojí akuká. Aj my kukáme. Nie anie začať. Robo ho štuchne.
„Dobrý deň. Volám sa Július Gáži abudem vás sprevádzať prvými lekciami anglického jazyka.“ – hovorí učiteľ.
Rudi sa zasmeje, Robo naňho škaredo pozre. Rudi prestane, šparchá sa okulármi vuchu. Učiteľ sa snádejú zadíva na Mikiho.
„S čím by sme začali, pán Miki?“ – hovorí učiteľ.
„Já som učiteľ?!“ – hovorí Miki.
Učiteľ sa scvrkne. Miésto chlapa tam stojí sušená slivka.
Miki sa postaví, učiteľ cúvne, ale Miki ho vezme za pleco koknu. Je otvorené achvíľu spolu kukajú na námestie. Obchody, kaviarničky, fontány, daňový úrad. Miki sa dlho kuká von, je leto, teplúčko. Hovorí miérne, tak dobre amilo.
Miki je kurva formát.
„Chlapec mój, Julo, tak sa voláš? Julo, šak dýchaj! Musím ti čosi vysvetliť. Toto mesto patrí mne, víš? Toto je Mikiho mesto. Ale pre Mikiho je už malé. Miki chce rásť, chce ísť do sveta, robiť biznis. Aby bol Miki vo svete úspešný, čo potrebuje?“ – hovorí Miki.
„Peňáze, Mikinko, peňáze.“ – hovorí Rudi.
„Dobre. Aj peňáze, ale aby bol Miki ozaj úspešný, čo potrebuje?“ – hovorí Miki.
„Zdravíčko!“ – hovorím já.
„Šak nehovoríš špatne, Edko. Ale keď už máš peňáze azdravíčko, aMiki má, aby bol Miki úspešný vo svete, čo potrebuje?“ – hovorí Miki.
„Ovládať cudzie jazyky.“ – hovorí učiteľ.
„A kerý jazyk teraz najvác frčí?“ – hovorí Miki.
„Anglický!“ – hovorí Paula.
Avelice sa usmeje na učiteľa. Julo je šak kyselý.
„A gdo tu ví anglicky? Kto naučí Mikiho? Poď do mňa!“ – hovorí Miki.
Zebere učiteľa za pleco, postaví doprostred izby, sadne si za stól ašetci čumíme. Miki vyťáhne zošit a pero!
„Čo kukáte? Aj vy sa idete učiť!“ – hovorí Miki.
Posadáme si aRudi vybere ze šuplíka servítku, že si bude jako zapisovať.
„Tak na úvod by sme začali niečím jednoduchším. Napríklad farby.“ – hovorí učiteľ.
„Kurva, čo sme natiérači?“ – hovorí Rudi.
„Aká je vaša najobľúbenejšia farba, pán Miki?“ – hovorí učiteľ.
Robo sa postaví apochválí Jula.
„Neni to kokot. Je to učiteľ!“ – hovorí Robo.
„Černá.“ – hovorí Miki.
„Áno, čierna. Čierna sa povie blek. Píše sa...“ – hovorí učiteľ.
Anapíše Mikimu do zošita: BLACK.
„Opakujte: blek.“ – hovorí učiteľ.
„Oné, že blekenvajt!“ – hovorí Rudi.
„A to máme hneď slovíčka tri. Blek en uajt. Blek ako čierny, uajt ako biely ato end uprostred je – a.“ – hovorí učiteľ.
Naberá odvahu chlapec. Dobrý je. Blekenuajt.
„Neojebávaj!“ – hovorí Miki.
Ticho že až. Kukáme na učiteľa, on kuká na Mikiho.
Miki hovorí: „Ty nechodíš do kina, mój? Keď skončí film, čo je tam napísané? End, ne? To akože – a?! Že film skončil – a -vy choďte domóv?!“
Učiteľ hovorí: „Anglický jazyk, tak ako slovenský jazyk, má aj viacvýznamové slová...“
Rudi hovorí: „Čo dopiči?“
Učiteľ hovorí: „Napríklad mesiac. Poznáme dva rôzne mesiace. Mesiac na oblohe, aj vkalendári.“
Rudi hovorí: „Jáj, taký mesác!“
Miki hovorí: „Jako február, ne?“
Učiteľ hovorí: „Alebo marec.“
Robo hovorí: „Jój, marec ne, to sú dane! To je iná mafia!“
Učiteľ hovorí: „Jelou. Žltá. Ďalšia farba.“
Rudi píše na servítku: JELOU. Učiteľ to opraví na YELLOW. Miki si to odpíše aškerí sa na Rudiho.
Miki hovorí: „Jelou taxi. Pravdu hovorí.“
Učiteľ hovorí: „A teraz si na ďalšej farbe preberieme výslovnosť. Červená, red. Angličania nikdy nevyslovujú pregnantne...“
Rudi hovorí: „Čo dopiči?!“
Učiteľ hovorí: „Presne. Pregnantne je presne.“
Rudi hovorí: „Presne? Ato bol problém povedať?! Rob na sebe!“
Učiteľ hovorí: „Oni ten jazyk tak ledabolo váľajú po podnebí, veľmi nedbanlivo tie hlásky vyfukujú, ako bublinky... prosím, skúste nedbanlivo...“
Avšetci bubleme. Vréd, vréd, ozývá sa. To neni normálny jazyk, že vréééd. Šak tam brat bratovi nemóže rozumeť. Nečudujem sa, že furt je vojna vÍrsku, keď žblnkocú takým jeblým jazykom.
„A vždy, keď si budete chcieť spomenúť na červenú, tak si vpamäti vybavte ten nápoj Red bull. Červený býk.“ – hovorí učiteľ.
„Veru je tam býčisko namaľovaný. Redbul.“ – hovorí Robo.
„Ačo je to, že – pitbul?“ – hovorí Miki.
„Pes Brada Pitta.“ – hovorí učiteľ.
Zasmeje sa. Miki zúží oči, jako keď si predstavuje. Teraz kuká ďaleko, velice ďaleko, až za tú svoju tabulu.
„Vidíš, ty kokot? Že slávny si? Máš svojho psa? Raz bude Mikibul. Po mne. To bude iný trhač. Chovná svorka Mikibulov! A Edo ich bude kŕmiť!“ – hovorí Miki.
Zavrem aj já oči achcem kukať do diaľky, do téj mojej. Lenže moja diaľka je velice blízko, nevím si predstavovať. Ale o Mikibula sa ždycky postarám. Já to ze psami vím.
„No ana úplný záver by som si svami dovolil prebrať zelenú farbu. Grín. Zelená je grín.“ – hovorí učiteľ.
Anakloní sa kPaule, hľadá pero, ona mu podá svoj rúž aon ním červeno napíše na jej papier: GREEN.
„A tým by sme hádam uzavreli kapitolu farieb.“ – hovorí učiteľ.
Miki zažmúri zas oči, ale ináč. Teraz kuká do blízky aškaredo. Postaví sa.
„Julo mój, Angličania neserú? Jakej farby je anglické hovno?“ – hovorí Miki.
„Braun! Hnedé! Ďakujem, skoro by som zabudol.“ – hovorí učiteľ.
„A jaký je náš koberec, čo?“ – hovorí Miki.
„Modrý. Blú. Modrá je blú, oranžová orindž, ružová pink. Fialová vajolet, alebo párpl atým by sme skutočne uzavreli kategóriu farieb.“ – hovorí učiteľ.
„Pravdu má. Možno ani vác farieb nemajú. Šak tam je furt hmla.“ – hovorí Robo.
„Idem sa vyšťať.“ – hovorí Miki.
Vstane, kukne na učiteľa, odíde. Vyzerá spokojný. Robo sa utre servítkou, na ktorú si písal. Na čele ostane modrý od pera.
Zaťál sa darí. Problém nedošiel od učiteľa knemu, lebo žádný nebol. Drgne do Jula.
„Vidíš, keď chceš.“ – hovorí Robo.
