ղľáԾ
DOMOV
Tuláčik bol malý psík. Narodil sa svojej mame. Bol naozajstný, ryšavý aneobyčajne smiešny. Kamkoľvek sa rozbehol, vždy sa zatúlal. Raz sa rozbehol domov – aaj tak sa zatúlal. Našli ho spať na ceste. Bol schúlený avyzeral ako ryšavé klbko vlny.
„Ááááách,“ zívol si Tuláčik, keď sa zobudil. „Som práve na ceste,“ povedal.
Atúlal sa ďalej, akoby sa nechumelilo.
Ale raz sa zatúlal obzvlášť ďaleko.
Astratil sa.
„Uááááá,“ rozplakal sa Tuláčik, pretože všetko bolo strašidelné. Pretože mu bolo zima. Pretože mu bolo smutno.
„Uááááá,“ plakal Tuláčik, kým nezaspal.
Snívalo sa mu oštrbine vskale. Len-len že ho neprivalila. Snívalo sa mu, ako sa cez štrbinu prepchal na druhú stranu. Len-len že tam neuviazol. Snívalo sa mu, ako bežal za čímsi úžasným. Bolo to hrozne namáhavé.
Potom sa zobudil.
Keď Tuláčik otvoril oči, uvidel slnko aKláru.
Klára bola malé dievčatko. Práve písala do trávy svoje meno. KLÁRA.
„Keby neboli kaluže také hlboké, keby som nemal také krátke nohy akeby som bol otrošičku bližšie, určite by som videl voľačo úžasné!“ vzdychol si Tuláčik.
Vtom si spomenul, aké bolo vnoci všetko strašidelné. Ako mu bolo zima. Ako mu bolo smutno.
Apovedal Kláre: „Poďme rýchlo domov.“
Klára práve písala posledné písmeno A.
„Ale ja neviem, kde TO JE,“ povedala.
„To je jednoduché,“ povedal Tuláčik. „V takom dome, čo má okná, dvere akomín na streche. Pred domom je záhrada. Vzáhrade je strom. Aokolo záhrady je drevený plot.“
Klára chvíľu hľadela na trávu, zktorej vietor odvial jej meno. Potom sa pozrela na Tuláčika.
Arozbehla sa domov.
Keď došli, bola už tmavá noc. Ale na oblohe svietil veľký mesiac avšetko osvetľoval.
Tuláčik sa dobre poobzeral.
„Úžasné!“ zvolal, keď obehol Klárin domček. „Aj okno je umyté. Aj dvere sú vporiadku. Avplote nie je ani jedna diera.“
Na oblohe zasvietili hviezdy. Klára si sadla na schody pred dom. Tuláčik si sadol Kláre na kolená aschúlil sa.
Askrútil sa do klbka.
„Klára,“ povedal odrazu Tuláčik. „Vieš, ktoré meno sa mi najviac páči?“
„Určite Merilyn,“ povedala Klára. „To bola taká slávna herečka. Každému sa najviac páči meno Merilyn. Pretože bola úžasne krásna.“
„Ale mne sa najviac páči meno Klára,“ povedal Tuláčik. „Klára je najkrajšie meno na svete.“
Keď to Klára počula, cítila sa ako slávna herečka.
Potom sa pozerali na hviezdy.
„Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Vieš, ktorá farba sa mi najviac páči? Ryšavá. Čím ryšavejšia, tým krajšia.“
Keby to ryšavý Tuláčik počul, určite by od radosti zdvihol chvost.
Ale Tuláčik už znova spal.
Snívalo sa mu, že spí Kláre na kolenách. Že sa na jej kolenách schúlil. Že je iba ryšavým klbkom vteplom košíku.
Doma.
ÚܷÍ
Hľadel raz Tuláčik von oknom. Stál ahľadel tam, kde by už malo voľačo byť.
Ale nebolo tam vôbec nič.
Apovedal Kláre: „Stojím ahľadím von oknom až tam, kde by už malo voľačo byť. Ale vôbec nič tam nie je. Aspoň nič také, na čo by sa oplatilo tak dlho hľadieť,“ dodal.
Azatvoril oči, pretože mu bolo ľúto nechať ich nadarmo otvorené.
„Tak sa pozri voľakde inde,“ povedala Klára. „Možno tam bude niečo, na čo sa oplatí hľadieť aspoň chvíľku.“
Tuláčik otvoril oči apozrel sa voľakde inde.
Voľakde inde visel obrázok. Na obrázku bol fúzatý muž. Na hlave mal vysokánsky klobúk. Ana rukách biele rukavice.
„Kto je to?“ opýtal sa Tuláčik zvedavo.
„Kúzelník,“ povedala Klára.
Ale Tuláčik nevedel, kto je to kúzelník.
„A kto je to ÚܷÍ?“
„Kúzelník je každý, kto robí kúzla,“ povedala Klára.
Ale Tuláčik nevedel ani to, čo sú to kúzla.
„Kúzla sú,“ vysvetľovala Klára, „keď kúzelník zloží zhlavy vysokánsky klobúk. Keď poklope paličkou na klobúk apovie ČÁRY-MÁRY! Akeď potom zklobúka vytiahne bieleho králika. Alebo zobudí spiaceho medveďa. Alebo vytiahne zrukáva prúžkovanú myš.“
Tuláčik sa zahľadel na obrázok skúzelníkom. Apredstavoval si, ako zdvihne kúzelnícku paličku. Ako si zloží klobúk. Ako povie ČÁRY-MÁRY! Aako zklobúka vytiahne bieleho králika. Alebo urobí voľajaké iné kúzlo.
Abežal po klobúk.
Apo metlu.
„ČÁRY-MÁRY!“ búchal Tuláčik metlou po klobúku.
Ale zklobúka nič nevytiahol.
Tuláčik sa náhlil za medveďom, ktorý práve spal.
„ČÁRY-MÁRY! ČÁRY-MÁRY!“ volal Tuláčik na medveďa.
Ale spiaci medveď sa ani nepohol.
Tuláčik utekal po kabát.
„ČÁRY-MÁRY! ČÁRY-MÁRY!“ dohováral Tuláčik kabátu.
Ale zkabáta nevypadla ani jediná prúžkovaná myš.
„Nijaké kúzlo sa mi nepodarilo,“ žaloval sa Tuláčik. „Keby aspoň jedna myš vypadla zrukáva.“
Klára sa pozrela na Tuláčika. Bol veľmi smutný.
„Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Svet je plný čarovných vecí. Len sa pozri!“
Tuláčik aKlára si sadli pred dom.
Apozreli sa na svet okolo seba.
Na trávu, ktorá rástla sama od seba. Na kvety, ktoré voňali nevedno prečo. Na potok, ktorý prúdil anikto ho nepoháňal. Na velikánske slnko nad sebou, ktoré nik nemusel pridržiavať, aby nespadlo.
Akeď všetko pohltila noc, Tuláčikovi sa zdalo, že je svet schovaný vjednom jedinom kúzelníckom klobúku.
Takom veľkom, že sa do neho všetci pomestíme.
