ղľáԾ
Oeurópskom humanizme
Všetci, ktorí sa zaoberajú dejinami slovenskej literatúry, dobre vedia, že aj naše územie, ktoré bolo v16. a17. storočí súčasťou uhorského štátu, zasiahol silný prúd európskeho humanizmu. Avšetci dobre vieme aj to, že zradov našich vtedajších vzdelancov vyrástli viaceré pozoruhodné zjavy humanistov – pozoruhodné nielen vreláciách stredoeurópskych, ale vôbec širšie európskych. Zásluhou starších inovších výskumov sme onich pomerne dobre informovaní. Fakt je však, že vnedávnej minulosti, aj keď sa omnohých vedelo, nevenovala sa im dostatočná pozornosť. Písali výlučne po latinsky anazeralo sa na nich viac-menej ako na zjavy archeologické, stojace akosi mimo rámca dejín našej národnej literatúry. Nepodrobilo sa ich dielo starostlivej analýze, nekonfrontovalo sa sdielami iných humanistov, nezisťoval sa hĺbkovým rozborom ich špecifický prínos veurópskom humanizme. Deje sa tak až vposlednom čase. (…)
Mnohí talianski afrancúzski humanisti písali taktiež len po latinsky, apredsa majú pevné miesta vhistórii národných literatúr. Guillaume Budé má také významné miesto vdejinách francúzskej literatúry ako Pierre de Ronsard. Lorenzo Valla také významné miesto vdejinách talianskej literatúry ako Lodovico Ariosto. Ak unás – pre známe príčiny – nemohol vzniknúť ani Ronsard, ani Ariosto, je iste potešiteľné, že vznikli aspoň analogické zjavy ako Budé či Valla (aj keď zjavy iste menšieho formátu). OSambucovi či oRakovskom súveká Európa dobre vedela. My, pravda, onich vieme málo.
Mojou úlohou nie je zaoberať sa tým či oným naším humanistom, hodnotiť jeho dielo avnikať do meandrov jeho myšlienky. Nie som klasický filológ anevenujem sa výskumnej práci voblasti nášho humanizmu. Keďže sa však zaoberám dejinami románskych literatúr akeďže humanizmus ako taký je románskej proveniencie, ochotne som sa podobral na skromnejšiu úlohu. (…) Vcykle prednášok sa bude hovoriť ohumanizme aiste nebude na škodu veci, ak si vtejto úvodnej prednáške povieme, aký je vlastne obsah termínu humanizmus, aké špecifické znaky humanizmus nadobudol vjednotlivých častiach Európy (a či ich vôbec nadobudol), aký je vzťah medzi humanizmom ako jednou fázou európskej kultúry aetapami predchádzajúcimi, či skutočne je humanizmus popretím stredovekej kultúry, alebo znej organicky vyrastá, aký je vzťah medzi humanizmom atým, čo nazývame renesanciou atď. Čiže: namiesto toho, aby sme tu opakovali veci známe zučebníc apodali encyklopedický obraz humanizmu, hodláme si položiť niekoľko celkom základných otázok aodpovedať na ne vo svetle nových názorov na humanizmus ajeho zmysel veurópskej kultúre. Od čias Micheleta aBurckhardta, ktorých mienky sa unás tak často opakujú, uplynulo totiž veľa rokov avzniklo aj veľké množstvo štúdií amonografií. Nebrať ich na vedomie znamená vidieť problémy humanizmu zjednodušene anahrádzať triezve vedecké poznanie jedine nadšeným obdivom. Okrem toho nás bude osobitne zaujímať otázka tzv. odkazu humanizmu, ako jednej epochy veurópskej kultúre, pre našu dobu apre náš vlastný kultúrny život. Sme totiž presvedčení, že aj keď sa humanizmus ako jedna historicky vymedzená kategória skončil, jeho odkaz pre naše storočie zostáva podnes živý. Tu, ako aj inde, platí zákon, že skutočné hodnoty, vytvorené tým či oným minulostným obdobím – myslíme tu na hodnoty estetické, etické avôbec širšie spoločenské – neodchádzajú nikdy zo scény za zvukov pohrebných fanfár. Vrámci jednej prednášky, pravdaže, nebude možné vyčerpať celú problematiku humanizmu, dokonca ani nie problém jeho genézy. Ak tu teda všeličo len naznačím, nech sa to pripíše na vrub samého rámca tejto prednášky, obmedzenej priestorovo ičasovo.
Pristúpme hneď kotázke prvej. Čo je humanizmus aaké sú jeho znaky? Aotvorme si jedno dielo významného európskeho humanistu. Čítame vňom: „Pri svojej štvrtej ceste do Utópie naložil som na loď miesto tovaru poriadny náklad kníh, pretože som bol pevne rozhodnutý, že sa odtiaľ vrátim skôr nikdy než čoskoro. Atak odo mňa majú obyvatelia Utópie takmer všetky diela Platónove, mnohé diela Aristotelove, taktiež Theofrastovo dieloOrastlinách,žiaľ, na mnohých miestach porušené – keď sme sa totiž plavili, padla kniha, trochu nedbanlivo uložená, do rúk opice atá znej vbujnosti aihravosti tu tam vydrapila aroztrhala niekoľko listov. Zgramatických spisovateľov je unich zastúpený len Laskaris. Theodora som totiž so sebou nepriviezol, ani nijaký slovník okrem Hesychiovho aDioskoridovho. Knižky Plutarchove majú vo veľkej obľube aaj Lukianos ich zaujal svojou vtipnosťou auhladenosťou. Zbásnikov majú Aristofana, Homéra aEuripida, ale aj Sofokla, tlačeného drobnými typmi Aldovými, zdejepiscov Thukydida aHerodota, a tiež Herodiana.“
Aďalej čítame, že druh autora týchto riadkov, Tricius Apinatus – meno zrejme žartovné – zlekárskeho odboru priniesol do Utópie niektoré drobné diela Hippokratove aGalénovuMikrotechné,knihy, ktoré si vtej krajine veľmi vážia. Okrem uvedených kníh vraj nemajú nič viac, ale vraj to, čo majú, ako doslovne čítame vstarej knihe, „rozšírili už vmnohých tisícoch výtlačkov vlastnej kníhtlače“.
Kto to takto putoval do báječnej krajiny Utópie snákladom kníh starovekých gréckych autorov, starogréckych gramatík, tragédií, básnických skladieb ilekárskych spisov? Isteže Thomas Morus, autor knihyUtópia,napísanej roku 1516 – na samom začiatku storočia, do ktorého spadá rozkvet humanizmu. Jeho púť, pravdaže, bola vymyslená, ako bola vymyslená aj jeho báječná Utópia. Nijako však nebol vymyslený ten bohatý intelektuálny náklad kníh avieme si dobre predstaviť, ako celkom podobné náklady začiatkom uvedeného storočia, ale už aj vpriebehu predchádzajúceho polstoročia, konkrétne od vynájdenia kníhtlače, putovali zmnohých európskych miest do všetkých častí Európy. Štatistika európskych kníhtlačiarní zčias okolo roku 1500 hovorí až o236 európskych mestách, zktorých sa šírili náklady kníh. Aich počet ustavične rástol. Odhaduje sa, že v16. storočí sa vydalo vEurópe asi 150000 titulov (resp. až 200000) aich náklad dosiahol približne 150miliónov exemplárov. Vprvom období prevažnú časť týchto nákladov tvorili náboženské diela, Písmo sväté, Cirkevní otcovia, náboženské meditatívne diela alebo prosté modlitebné knižky. No veľmi skoro značnú časť nákladov zabrali vydania inšpirované priamo humanizmom, ato už vosemdesiatych rokoch 15. storočia aneskôr včoraz väčšom množstve: antické texty vpôvodnom jazyku, texty preložené do latinčiny, ktorá bola vtom čase spoločným jazykom všetkých vzdelancov, ale aj texty preložené do národných jazykov. Jenapr. príznačná štatistika prekladov Vergília: v16. storočí vzniklo 72 prekladov do taliančiny, 27 do francúzštiny, l1 do angličtiny, 5 do nemčiny ašpanielčiny. Ďalej vychádzali rozličné učebnice, gramatiky aslovníky, knihy náučné aspolu snimi aj pôvodné diela rozličných humanistov. Vari najväčší kníhkupecký úspech zaznamenali diela Erasma Rotterdamského: jehoAdagia včasovom rozpätí 1500 – 1525 mali 72 vydaní avrozpätí 1525 – 1550 50 vydaní. AjehoColoquia60 – 70 vydaní vtomže čase.
Vari nič nie je také príznačné pre prvú polovicu tohto storočia ako tento nevídaný aneslýchaný úspech práve spomenutých kníh Erasmových. Človek tejto doby hľadal múdrosť anachádzal ju vplnej miere uErasma. Ten ju však vysondoval – ako je známe – zo starých antických autorov. Rovnako zautorov latinských ako gréckych. Arovnako ztých, ktorých diela sa len nedávno našli vknižniciach starých kláštorov. Nad týmito autormi Erasmus meditoval dlhé roky ačím väčšmi hĺbal nad ich sentenciami, tým väčšmi rástol jeho obdiv kantickej myšlienke. Rástol až do polôh priam zbožného nadšenia. „Keď čítam otých ľuďoch, nemôžem sa zdržať amusím zvolať: Svätý Sokrates, oroduj za nás!“
Týmito dvoma výrokmi dostali sme sa priamo kjednej zo základných čŕt toho, čo nazývame humanizmom. Pomenovanie humanizmus, ako vieme, spája sa slatinským slovom humanitas, no vtom význame, vakom to slovo chápal Cicero či Quintilián, čiže vzmysle: duchovná kultúra, uhladenosť mravov, či ešte všeobecnejšie: civilizácia. (Presne vtomvýzname nachádzame slovo humanitas aj uCaesara: „Horum omnium fortissimi sunt Belgae, propterea quod acultu atque humanitate provinciae longissime sunt“; vmodernom českom preklade: „Z těchto nejstatečnější jsou Belgové, protože jsou nejdále od naši provincie sjejí vysokou úrovní životní avzdělanostní“(De bello gallicoI, l). Ovydolovanie tohto išlo Erasmovi ageneráciám európskych humanistov 15. a16. storočia: oantickú humanitas, duchovnú kultúru, vzdelanostnú úroveň, ocivilizačný model, ktorý hľadali anachádzali vdielach antických spisovateľov aktorý podľa ich presvedčenia mohol amal obrodiť súvekú spoločnosť, svet ičloveka.
Je mnoho definícií humanizmu – zrozličných hľadísk, aaj keď Raymond Lebègue, významný znalec francúzskeho 16. storočia, napísal, že ťažko nájsť uspokojivú definíciu humanizmu arenesancie, iste sa všetci zhodneme, že základným znakom humanistov je návrat kveľkým starovekým autorom stúžbou osvojiť si kultúrne hodnoty, ktoré tí autori oslavovali. Humanizmus nesporne znamená vášnivé hľadanie askúmanie grécko-latinských textov, štúdium anapodobňovanie klasickej tradície. To iste vprvom rade apredovšetkým.
Znamená však ešte čosi viac: Základne nový prístup kantickému dedičstvu, odlišný od prístupu, aký mal knemu stredovek.
Nemožno totiž povedať, že by predchádzajúci stredovek nebol poznal antiku. Francúzsky medievalista Gustave Cohen si dal až štatistickú prácu azistil, že stredovek poznal 96 latinských autorov – amedzi nimi viacero tých najväčších. Akaždý, kto sa zaoberá dejinami európskych stredovekých literatúr, najmä talianskej afrancúzskej, dobre vie, že stredovek sa aj týmito antickými autormi doslovne živil, nimi sa inšpiroval, vnich nachádzal ideové aj umelecké lekcie. Bez lekcie antických eposov – adnes je to už zrejmejšie, než bolo včera – sotva by bola mohla vzniknúťPieseň oRolandovi,aspoň určite nie vtakej podobe, vakej ju poznáme. Bez Ovídia ajeho priameho, bezprostredného vplyvu sotva si vieme vysvetliť sám vznik kurtoáznej poézie. Ufrancúzskeho básnika Chrétiena de Troyes, vjeho veršovanom ľúbostnom románeCliges,nachádzame Ovídia priamo vzáhlaví: „Cil qui fist d`Erec et d`Enide / Et les comandemanz d`Ovide / Et l`artamors an romanz mist...“ (v českom preklade: „Kdo vedle Ovidových Rad, Dudka, Umění milovat psal oVlaštovce, Erekovi aEnide vzletnými slovy…“) Bez Vergília by vôbec nebola vznikla DantehoBožská komédiaajej rafinované slovesné umenie, ktoré tak ďaleko presiahlo všetky stredoveké „artes dictandi“, úbohé stredové poetiky. Aak aj Dante nenazval autoraEneidy„svätým“ (tak ako Erasmus Sokrata), stalo sa tak len zpríčin dogmatických, pre ktoré ho urobil svojím sprievodcom iba po dvoch záhrobných ríšach. Atď. atď. Je isté, že antiku nachádzame prítomnú vcelej stredovekej literatúre, aak sa aj vstredoveku – na samom jeho začiatku – ozval hlas Tertullia na ono známe apovestné „Quid ergo Athenis et Hierosolymis“ („Čo majú spoločné Atény sJeruzalemom?“), bol to hlas, ktorý nezahriakol ani Ovídia, ani Vergília, ani mnohých iných latinských autorov. Opakujem, ich prezenciu zistíme na každom kroku pri štúdiu stredovekej literatúry akultúry vôbec. Dávno padla téza, že stredovek bol „temnou gotickou nocou“, ako sa vyjadril humanista Rabelais, či „hlúpou obludnou ignoranciou“, ako sa vyjadril iný francúzsky humanista Ronsard.
Ak však je pravda, že stredovek relatívne dobre poznal veľkú časť tzv. klasického dedičstva, takmer sto autorov, zostáva pravdou ito, že obraz, ktorý si oantike ako takej vytvoril, bol predsa len kusý azdeformovaný. Kusý preto, že nepoznal veľkú časť gréckej literatúry, ato, čo znej poznal, poznal len cez analýzy či napodobeniny latinských spisovateľov, napr. Homéra cez Vergília, alebo stoikov cez Ciceróna. Stredovek chodil výlučne len do latinskej školy aokrem výnimiek, ako boli Duns Scotus alebo William Occam, grécku kultúru nepoznal. Študoval sa síce veľmi intenzívne Aristoteles, ale len podľa prekladov, ktoré urobili Arabi zgréčtiny anapokon Židia zarabčiny do latinčiny, atie preklady – čiže preklady cez preklady – hoci ich nemožno nijako podceňovať, boli často neverné, nepresné avzdialené pôvodine. Už od 5. storočia prestala na európskom západe znalosť gréčtiny: ani Ausonius, ani sv.Augustín už nevedeli po grécky. Okrem toho stredoveku chýbala aj závažná časť latinského dedičstva, napr. Plautus, Quintilianus, CicerónoveListyatď. Astredovek mal zdeformovaný obraz antiky aj preto, že antické diela zväčša poznal vtextových verziách nesprávnych, plných chýb, zlého čítania, najmä zavalených rozličnými interpoláciami akomentármi, ktoré vnucovali klasickým textom často celkom iné významy, než aké vskutočnosti mali, respektíve tieto iné významy čitateľov priamo nútili vtextoch vyhľadávať. Stredovek totiž glosoval antických autorov podobným spôsobom, ako glosoval biblické texty. Hľadal vnich nielen zmysel doslovný, ale predovšetkým zmysel morálny amystický, čiže pri ich výkladoch aplikoval interpretačnú metódu trojvýznamovosti, ktorú kedysi v 2.storočí vymyslel Origenes ana európsky západ uviedol sv. Hilárius. Tak napr. vpovestnej 4. ekloge Vergíliovej nehľadal čaro poetickej deskripcie „zlatého veku“ ľudstva, ale priamo predpoveď narodenia Ježiša Krista. Anašiel ju vo veršoch: „Iam redit et Virgo, redeunt Saturnia regna, Iam nova progenies coelo demittitur alto“ (v preklade Vaňorného: „již se zas vrací Panna, avrací se Saturnská ríše, nový již Jidský rod nám posílá vysoké nebe“). Vo vergíliovskejVirgo– Panne videl Svätú Pannu, vSaturnia regnanový zlatý vek, vnova progeniesnové pokolenie nastupujúceho kresťanstva. Nesmieme sa čudovať, ak sa vnazeraní stredovekého človeka sladký pevec zMantuy zaradil medzi prorokov aak vjednej latinskej hre, kde vystupuje celý sprievod prorokov, doslovne odznie výzva na Vergília: „Vates Maro gentilium / Da Christi testimonium“ („Prorok pohanov Maro, / vydaj svedectvo oKristovi“). Anesmieme sa čudovať ani tomu, ak stredovekí ľudia pôjdu hľadať ešte aj do OvídiovýchMetamorfózkresťanskú symboliku: Daphné podľa ich výkladov predstavovala panenskosť – anapokon ju stotožnili so Svätou Pannou.
Dnes sa, pravda, nad takýmto výkladom antickej poézie usmievame, no stredovek ho bral celkom vážne. Netreba nám tu naširoko rozvádzať, že výsledkom takéhoto prístupu ku klasickému dedičstvu atakejto jeho interpretácie bol zdeformovaný obraz antiky aantickej kultúry. Do mnohých antických autorov sa vinterpretovali nové významy atíto autori napokon aj vtýchto nových významoch žili cez celé dlhé storočia. Nechceme tvrdiť, že by stredoveký človek nebol cítil veľkosť autentickej antickej myšlienky, no vykladal si ju svojím spôsobom, podľa svojich potrieb azhľadiska svojich civilizačných foriem. Pokúšal sa oakýsi synkretizmus pohanstva akresťanstva – adoptoval aj adaptoval si najväčšie zjavy. Tak sa stalo, že Aristoteles poslúžil za sám základ scholastiky atomizmu.
Iniciatíva znovu objaviť antické dedičstvo pripadla Taliansku, krajine, kde antické tradície – vporovnaní sostatnými európskymi krajinami – boli najživšie akde aj objektívne podmienky pre takýto historický čin boli relatívne najlepšie (hospodársky vyspelé mestá, školstvo na vyššej úrovni, pomerne silná vrstva vzdelancov atď.). Začiatok tohto hnutia Giovanni Papini položil do roku 1304, čiže do času údajného začiatku DantehoBožskej komédie,diela, ktoré podľa neho bolo veľavýznamným ainiciatívnym krokom pri znovuobjavovaní antickejhumanitas. Neodmietame šmahom zaradenie Danteho na samo čelo európskeho humanizmu: dobre vieme, akú úctu knemu prechovávali najväčšie zjavy talianskeho humanizmu aakým magnetom bolaBožská komédiapre celú renesanciu (stačí tu spomenúť len Michelangela). Ak však humanizmus chápeme ako znovuobjavovanie klasického dedičstva vjeho autentickej podobe avprvom jeho štádiu ako filologický aktpar excellence, ktorého cieľom bola predovšetkým rekonštrukcia asprávna edícia antických textov, musíme položiť začiatky humanizmu do doby neskoršej. Humanizmus vtomto zmysle sa začal až Petrarcom aBoccacciom kedysi vpolovici 14. storočia. Obidvaja, právom nazývaníotcami humanizmu, majú niekoľkorakú zásluhu: objavili množstvo neznámych alebo nedostatočne známych rukopisov antických autorov, vytýčili prvé pravidlá klasickej filológie (konfrontovali texty, nachádzali správne lekcie, odstraňovali apokryfné vsuvky, odsúvali starý komentátorský balast); anapokon: sami do latinčiny preložili také významné diela gréckej literatúry, ako boli diela Homérove, Herodotove či gréckych tragikov, atým činom ich integrovali do západnej civilizácie.
Skutočnú externú kritiku textov však založil až v15. storočí Lorenzo Valla (asi 1407 – 1457) azároveň poskytol model krásneho jazyka vo svojom dieleElegantiarum linguae latinae (Uhladenosti latinského jazyka).Stal sa vzorom pre celé generácie nasledujúcich humanistov, najmä čo sa týka textovej kritiky.
Vdruhej polovici 15. storočia vzniklo vTaliansku niekoľko krúžkov, ktoré nasledovali príklad Petrarcu, Boccacia iVallu: krúžok rímsky, protežovaný priamo Aeneom Sylvim Piccolominim, ktorý sa stal roku 1458 pápežom (Platina, Fr. Filefo ai.); krúžok florentský, protežovaný Medicejskými (Coluccio Salutati, Leonardo Bruni ai.); krúžok benátsky (Aldo Manunzio, ktorý sa stal zprofesora kníhtlačiarom, aby bedlil nad kvalitou vydávaných textov). Spríchodom Grékov, vyhnaných po tureckej invázii zByzancie, rozmnožil sa počet rukopisov antických diel arozšírilo sa vyučovanie gréčtiny. Okrem toho všetkého vtom čase, ktorý je akousi prvou arozhodujúcou etapou dobýjania klasického dedičstva, začalo sa aj sprvými vykopávkami; vznikajú prvé zbierky antických sôch, medailí anápisov.
Najvýznamnejším činom bolo však znovuobjavenie Platóna aneoplatonikov. Už roku 142l Leonardo Bruni preložil do latinčiny Dialógy a šíriaca sa znalosť gréckeho jazyka čoskoro umožnila značnému počtu vzdelancov, počtu čoraz väčšiemu – čítať aštudovať diela gréckych klasikov vpôvodine. Hodno spomenúť, že rovnako ako Platón študoval sa aj Plotin atexty alexandrijské (Dionýzos Aeropagita, Hermés Trismegistos), diela, ktoré dodávali platónskej filozofii mystickejší nádych, atým ju robili aj schopnejšou uspokojiť určité náboženské potreby človeka 15. storočia, ktorý zostáva ešte hlboko náboženským.
Nie menej dôležité zhľadiska vedy avedeckého pokroku bolo znovuobjavenie vedeckých atechnických vied cez byzantské kompilácie, ďalej znovuobjavenie Plínia, Vegetia, Pythagora, Ptolemaia, Euklida ai. Odteraz títo autori boli známi podľa pôvodných textov alebo vo verných prekladoch.
Celé toto antické dedičstvo sa prijímalo úplne, bezvýhradne, snadšením aobdivom, ktorý až trochu ochromoval kritického ducha, aj keď ono samo ako také bolo priamo školou kriticizmu. Zaujímavým úkazom bol však fakt, že ak sa na jednej strane cítilo ako čosi veľmi aktuálne (súviselo to svrcholiacou krízou stredovekého myslenia asrozpadom stredovekých civilizačných foriem vnových ekonomických podmienkach), na druhej strane sa pociťovalo ako niečo, čo má byť chápané aj vo svojej historickej determinácii – čiže surčitým vyvíjajúcim sa historickým zmyslom. Texty antických autorov sa priamo konfrontovali spozostatkami antickej materiálnej kultúry adochovanými nápismi. Vpolovici 15. storočia Blondus Flavius vo svojich kniháchRoma instaurata (Obnovený Rím)aItalia illustrata (Opis Itálie)dáva kdispozícii vzdelancom opisy antických pamiatok spolu stextami nápisov. Tlač čoskoro rozmnoží takéto ilustrované zbierky. Rím – acezeň celá antika – vystúpi pred oči celej vzdelanej európskej elity vo zvyškoch svojej dávnej veľkoleposti amonumentality. Táto krajina, napísal roku 1516 (čiže vtom istom roku, keď vyšla spomínaná Morova knihaUtópia)florentský notár Niccolo Machiavelli, je zrodená, aby „vzkriesila mŕtve veci“ – „per risuscitare le cose morte“. Rozumel tým celé antické dedičstvo vjeho širokom estetickom, etickom avôbec kultúrno-politickom zmysle.
Vtom skutočne spočíval priekopnícky čin talianskych humanistov 15. a16. storočia. Uviedli sme len niekoľko mien, no bola ich celá plejáda, niekoľko generácií mužov mien prezvučných imenej zvučných, slávnych imenej slávnych; zásluhou všetkých sa však stalo Taliansko ohniskom európskeho humanizmu. Vlastne celým radom ohnísk. Predstavovali ich viaceré talianske mestá: Florencia, Benátky, Rím, Bologna, Padova. Odtiaľ sa šírili nové humanistické myšlienky do Francúzska, Španielska, Nemecka, ale aj knám do strednej Európy, do Uhorska aPoľska. Asem prichádzali humanisti zo všetkých končín Európy, najmä do Padovy, kde začiatkom 16. storočia Pietro Pomponazzi, autor povestnej knihyDe immortalitate animae(Onesmrteľnosti duše),vyťažil zantiky najrevolučnejšie myšlienky, ktoré dokonale rúcali staré gotické univerzum. Sem zavítali mnohí, od Kopernika po Doleta, od Rabelaisa po Jána zPanónie, od Michela de l`Hôpital po Budého, od kardinála du Perron po mnohých amnohých zradu menších.
Nie som priateľom škatuľkovania veľkých európskych ideových aumeleckých hnutí, aj viem, že každé delenie týchto hnutí na obdobia, podobdobia, etapy apodetapy je iluzórne. Keď som však spomenul meno Pietra Pomponazziho apredtým meno Lorenza Vallu, nemôžem nepripomenúť, že ak aj vsúvislosti s týmito dvoma menami nehovorím odvoch etapách humanizmu, jednako ony predstavujú aspoň dva osobitné aspekty rodiaceho sa humanizmu.
Na samom začiatku humanizmu, ktorý si vzal za cieľ znovu vzkriesiť dedičstvo antiky, nevyhnutne musela byť filológia. Tento jej základný aspekt predstavuje práve Lorenzo Valla. Filológ, humanista vjednej osobe. Aby mohli byť objavené hodnoty antickej civilizácie, na to boli potrebné predovšetkým filologicky správne pripravené antické texty. Takúto prácu podnikali takmer všetci humanisti 16. storočia – všetci boli predovšetkým filológmi vklasickom slova zmysle: milovníkmi slova ikritikmi starovekých textov. Výsledkom boli mnohé amnohé edície antických autorov, znich viaceré priam vzory starostlivej textologickej práce. Vydania, ktoré vyšli uFrobenia vBazileji, uAlda Manunzia vBenátkach, uElzevierovcov vHaagu, uClauda Garamonda vParíži, edície, ktoré pripravili Guillaume Budé, Erasmus Rotterdamský či Estiennovci (Robert či Henri), patria podnes medzi vzácne tlače. Vieme, že viaceré texty vyšli v16. storočí aj na našom území – vskromných podmienkach našej vznikajúcej kníhtlače. Profesor M. Okál svojho času upozornil na vydanie pseudoplatónskeho dialógu zvýchodoslovenskej tlačiarenskej oficíny.
Nič však nie je falošnejšie, ako predstavovať si humanistu len ako editora starých textov azužovať tento pojem na pojem filológa. Byť filológom neznamenalo ešte byť humanistom. Jedna vec totiž odlišuje humanistu od filológa (aj keď všetci filológovia v16. storočí boli humanistami). Tým je to, ako napísal Gustave Cohen vo svojej knihe oRonsardovi, že humanista na rozdiel od filológa sa neobmedzoval len na vypracovanie správnych textov ana snahu pochopiť ich, ale išlo mu očosi neskonale viac: ztextov chcel vydolovať samého ducha antickej kultúry vjeho autentickej podobe, vyťažiť znich všetky lekcie vrovine filozofickej aestetickej, celú stupnicu hodnôt, na ktorej chcel znovu organizovať život človeka na zemi. Ototo išlo predovšetkým. Pútnik Thomasa Mora, ktorý sa plaví do Utópie, nevzal so sebou náklad Platónov, Aristotelov, Plutarchov, Homérov, Euripidov, Hippokratov atď. ako nejaké knihy pre zábavu, ale ako diela, obsahujúce základné lekcie pre organizovanie života individuálneho ispoločenského – na určitých hodnotách filozofických, etických, estetických ipolitických, na určitej novej koncepcii človeka ijeho pozemských cieľov. Tento druhý aspekt humanizmu sme naznačili menom padovského filozofa Pietra Pomponazziho. No priam tak dobre ho možno naznačiť aj desiatkami iných mien, rovnako menom Erasma Rotterdamského ako Thomasa Mora, rovnako menom Ulricha Huttena ako menom Lefèvra d`Etaples. O„umenie žiť“ –ars vivendiišlo všetkým humanistom, oumenie žiť dôstojným životom človeka, dôstojným životom, ktorého príklad, model, vzor nachádzali anašli – alebo mysleli, že nachádzali anašli – vantickejhumanitas. „Dôstojnosť človeka“,dignitas hominije akoby nápis aerbové heslo úsilia všetkých humanistov 16. storočia. Vdruhom vydaní MorovejUtópie,ktoré vyšlo roku 1617 vParíži, francúzsky humanista Guillaume Budé, autor predhovoru, vyzdvihol vMorovom diele najmä tri „božské zásady“, hlásané anglickým humanistom, totiž „rovnosť občanov vdobre izle, stálu avytrvalú lásku kmieru apokoju, pohŕdanie zlatom astriebrom“. Apripojil želanie: „Kiežby bohovia spôsobili svojou mocou, aby tieto tri čelné predpisy utopijskej ústavy boli vbité brvnovými klinmi pevného aneochvejného presvedčenia do myslí celého ľudstva“ (cituje Bohumil Ryba včeskom vydaní MorovejUtópie,1950, s. 9). Netreba byť nejako obzvlášť zbehlým klasickým filológom, aby ste vycítili voných troch čelných predpisoch utopijskej ústavy hodnoty priamo vysondované zveľkých antických mysliteľov.
Jedna zhlavných lekcií toho, čo nazývame dedičstvom antiky – znovuobjaveným dedičstvom gréckej kultúry. Ak sa nemýlim, šípka nám tu ukazuje priamo – kPlutarchovi.
Olekciách, ktoré vysondovali humanisti zantického dedičstva atvoria to, čo nazývame „duchom humanizmu“ (v onom francúzskom slova zmysle:l’esprit de l’hܳԾ), jestvuje bohatá literatúra. Gustave Cohen sa ich pokúsil zhrnúť do niekoľkých bodov. Hodno ich tu aspoň heslovite spomenúť. Zhrňme ich do niekoľkých základných téz.
l. Intenzívne estetické cítenie, uvedomenie si, že forma nie je menej závažná ako obsah.Forma dat esse rei. Krásna vycibrená latinčina Cicerónova či Vergíliova sama ako taká účinkovala estetickým šokom.
2. Príroda je dobrá učiteľka, treba ju poslúchať, podľa nej sa správať, poslúchať jej zákony. Príroda je dobrá matka, ku ktorej treba mať všetku dôveru. „Chcem sledovať Prírodu,“ zhrnie Amadis Jamyn, francúzsky humanista, tendenciu celej doby.
3. Stým súvisí presvedčenie – výrazné umnohých humanistov –, že morálka môže existovať aj mimo dogmy, vktorú napokon mnohí humanisti aj naďalej veria. Abel Lefranc definuje humanizmus arenesanciu ako „intelektuálnu laicizáciu ľudstva“. Tá, pravda, postupovala veľmi pomaly. Kepler napríklad ešte veril, že svet je hudba, ktorou sa vyjadruje harmónia božskej Trinity, aaž Galilei oslobodí definitívne astronómiu od teológie aj metafyziky azaloží princípy astronomickej mechaniky (uvádza May vkniheÀ la découverte de Dante).
4. Viera vperfektibilitu, zdokonaliteľnosť človeka, vjeho prirodzenú dobrotu, vjeho schopnosť rozvinúť všetky cnosti, ktoré sú človeku vrodené, treba ich len podporiť, človeku dať výchovu avzdelanie. Rabelais hovorí očloveku ako oslobodnej bytosti, ktorú príroda ženie kcnosti aodvádza od neresti (gens libres, bien nés, bien instruits ont par nature un instinct et aiguillon qui toujours les pousse à faits vertueux et les retirer du vice).
5. Človek je – podľa antickej múdrosti – dôstojným predmetom štúdia pre človeka. Humanizmus, napísal Brunetière, je človek, ktorý sa stal mierou všetkých vecí. Znamená to do istej miery antropocentrizmus, ale hlavne túžbu úplne rozvinúť všetky schopnosti človeka, jeho neobyčajnú silu amoc. Rabelaisovi hrdinovia sú nie náhodou obri – sobrovským smädom po vede. Ztoho oslava človeka, oslava onejdignitatis hominiako prostriedok afinalita, úcta kľudskej osobnosti, pocit jehoirremplaçable originalité, jeho nadradenosti nad silami prírody.
Mohli by sme vymenovať ešte aj iné lekcie, ktoré antika poskytla humanistom 16. storočia, no uspokojme sa aspoň tými najzákladnejšími. Znich sa napokon niesla ďalej humanistická myšlienka – kreforme človeka asveta, ak nechceme použiť slovo revolúcia. Vsúvislosti shumanizmom vskutku dávnejšie odznelo toto slovo: duchovná aumelecká revolúcia 16. storočia. Dnes vieme, že humanizmus nebol nejaký jednoliaty blok, ale veľmi diferencované hnutie, historický jav, ktorý nemožno definovať ako pevnú sumu nepremenných znakov. Bol – podobne ako romantizmus – procesom aprekonával ustavičnú zmenu vo vzťahu kmeniacim sa historickým okolnostiam aaj vo vzťahu kjednotlivým osobnostiam či národným mentalitám atradíciám. Najnovšie práce ohumanizme 16. storočia – myslím tu najmä na nedávno vyšlú knihu dvoch francúzskych, marxisticky orientovaných historikov, Bennassara aJacqarta, na ich syntetické dieloLe XVIesiècle(1972) – vidia celé hnutie vjeho reálnej diferencovanosti. Vedia, že iné lekcie zantiky si vysondovali humanisti talianski vRíme, vPadove avo Florencii, vBenátkach, ale aj vParíži okolo Budého avUhorsku (tam dominoval skôr humanizmus literárny, filologický), ainé lekcie humanisti vHolandsku, vPorýní avAnglicku, kde mal humanizmus skôr dimenziu náboženskú (aj keď mu filológia nebola cudzia), dimenziu obrátenú kobnove kresťanstva: pre Erasma Rotterdamského, Johannesa Reuchlina, Johna Coleta či Thomasa Mora, ale aj pre francúzskeho Lefèvra d`Etaples obdiv antiky mal pripraviť ľudí na hlbšie prijatie posolstva evanjelia. Akonečne iný aspekt mal humanizmus vNorimbergu, Padove či vKrakove: veľká časť štúdií sa tam venovala založeniu vedy oprírode scieľom upevniť vládu človeka nad svetom; preto sa pestovala najmä matematika aastronómia. Taliansky humanizmus, ak odhliadneme od neoplatónskej školy florentskej (odpia philosophiaPica della Mirandola či odtheologia platonicaMarsilia Ficina), bol „pohanskejší“, vPadove bol zasa podfarbený skepticizmom atď. atď. Keď sa nazerá na humanizmus takto – vo všetkých jeho dimenziách – neupiera sa mu „revolučnosť“ vo viacerých ohľadoch, zároveň sa nezamlčuje jeho obmedzenosť historickými okolnosťami. Vie sa aj otom, že ak aj cesty, ktorými humanisti prešli, boli nové aplodné pre západnú Európu, tí, ktorí sa na ne púšťali, boli často ešte zaťažení stredovekou minulosťou. Nie sú výnimočné zjavy humanistov hĺbajúcich nad textami antiky, ale aj nad textom kabaly ahermetickej iezoterickej filozofie.
Mojou úlohou bolo zaoberať sa len počiatkami humanizmu apokúsiť sa ich vystihnúť vich genéze, rozvoji aideovej náplni. Nemôžem si však odpustiť otázku, kedy sa vlastne skončil humanizmus – humanizmus chápaný ako určitý historický ahistóriou podmienený jav?
Na túto otázku nachádzame vliteratúre rozličné odpovede. Podľa Papiniho koniec humanizmu spadá do druhej polovice 16. storočia, do rokov 1563 – 1564, čiže do času skončenia Tridentského koncilu azačiatku protireformácie ido roku Michelangelovej smrti. Roku 1564 pápež Pius IV. dáva na index celé dielo Erasma Rotterdamského – prvý veľký humanista, editor toľkých antických diel, autor knihyEncomium Moriae(Chvála bláznovstva),stáva sadamnatus primae classis. Nasleduje protireformácia, koniec renesancie, barokový vek. Iní, napr. Jean Delumeau, kladú koniec renesancie, atým aj humanizmu, ktorý je jej dušou, do roku 1620. (Štyri roky predtým umrel Cervantes aShakespeare – vdátume ich smrti našiel konečný dátum európskeho či západoeurópskeho humanizmu.)
Netreba dokazovať, že oba dátumy sú dosť ľubovoľné, ak vieme, že aj za protireformácie účinkovali pomerne veľké zjavy humanistov (napr. aj unás, vstrednej Európe), že existuje aj barokový humanizmus (napr. Komenský ai.), klasicistický humanizmus atď. atď. Dokonca, že Goethe bol nesporne veľkým zjavom humanistického spisovateľa, vdiele ktorého nájdeme viaceré idey raného talianskeho či francúzskeho humanizmu atď.
Vieme však, že humanizmus, ktorý síce, ako sa všeobecne uznáva, vpolovici 16. storočia vrcholí, zároveň prechádza hlbokou krízou. Atáto kríza – nazdávam sa – začala sa vtej chvíli, keď sa uhumanistov zjavuje skepsa kvlastným ideám, keď sa raný humanistický optimizmus mení na pesimizmus akeď sa stráca oná základná humanistická dôvera včloveka, vjeho rozum, vjeho prirodzenú dobrotu. Humanistom prišlo žiť vstoročí náboženských vojen, vnajrozpornejšej anajzmätenejšej dobe, ktorá krok za krokom dementovala ich koncepciu človeka, ich vieru včloveka. Priam školsky je to badateľné na takom veľkom spisovateľovi, ako bol Rabelais, autor dielaGargantua aPantagruel.Dielo má päť zväzkov, no od zväzku kzväzku možno badať uautora negatívny vývin. Pokým vdvoch prvých knihách (1533 – 1534) nachádzame plnú autorovu vieru vprirodzenú dobrotu človeka, aobe sú aj plné znášanlivosti, zatiaľ tretia kniha (1546) obsahuje viaceré odkazy na skeptický paduánsky averroizmus, štvrtá kniha (1552) priamo útočí na prívržencov Antiphysis zradovpapelars(pápežencov) aj na „ženevských podvodníkov“ (kalvínov), ktorí sa postarali, aby zvíťazila neznášanlivosť. Apiata kniha, ktorá vyšla po autorovej smrti (1562), zanecháva vnás pocit rezignovaného skepticizmu, ktorý orákulum Božskej Fľaše rieši žartom.
Ten istý postup by sme našli uMontaigna – skeptikapar excellence. Vedľa nápisov zPísma zavesil si vo svojej pracovni aj nápis:Ce n’est pas plus de cette façon que de celle-là ou que d'aucune des deux(čím chcel povedať, že jeho spôsob myslenia nie je totožný sbibliou ani santikou). Ainý:Ne soit pas plus sage qu’ il ne faut, de peur d’être stupide(„Nebuď múdry väčšmi než treba, zo strachu, aby si nebol hlúpy“). Aešte iný:Aucun homme n’a su ni ne saura rien de certain(„Nijaký človek nevedel ani nebude vedieť nič isté“). Anapokon:Je suspends mon jugement(„Prestávam súdiť“).
Nie je to nič iné než rezignácia – určitá strata dôvery včloveka, bezmocnosť. Anazdávam sa, že vtej chvíli, keď sa toto zjavuje, zjavuje samorbus destructionishumanizmu. Keď humanisti rezignovali na spoločenskú funkciu svojich náuk auzavreli sa do kabinetov, uspokojac sa len sfilológiou, pre školy boli možno iďalej osožní ako editori textov, no pre život sa stávali čoraz menej významnými. Atí, ktorí zostávali len pri svojej gramatike apri latinských slovách ako ozdôbkach vlastnej reči, aj čoraz smiešnejšími. Cervantes neváhal dať do úst dvoch psov, Berganzu aScipiona (všimnite si: pes sa volá Scipio!), až takéto príkre slová. Týchto vraj-ľudízhlúposti nič nevylieči, ahlavne nie latinský jazyk. Ana to povedal Berganza: „Isteže, lebo hlúposť možno povedať priam itak dobre po latinsky ako vnašej reči španielskej; ich jazyk sa priam hemží samými latinskými citátmi avedeli by do smrti unudiť nie raz, ale kedykoľvek ich niekto počúva.“ Aradí tento typ hodiť do lisu, riadne ho pritiahnuť avytlačiť zneho šťavu skutočných vedomostí, aby nešialil svet taľafatkami. Čo sa týka latinčiny, platia vraj falošnou mincou, tak ako to robia Portugalci sguinejskými černochmi.
Pravdaže, Cervantes tu mal na ume už nie humanistov, ale pseudohumanistov, ktorí si zamenili ducha antickej kultúry sliterami starých textov.
Askepsa kčloveku sa bude postupne stupňovať. Na začiatku 18. storočia povie anglický Swift, že nie dobrota amúdrosť, ale neresť ahlúposť sú prirodzenými vlastnosťami človeka. Pred ním v17. storočí volá Molière:L’home est, je vous l’avoue, un méchant animal(„Človek je, uznám vám to, zlý tvor“).
Ani uCervantesa, ani uSwifta atobôž ani uMolièra nemožno hovoriť opostoji antihumanistickom. Všetci traja boli veľkí humanisti, pravda, vinom slova zmysle. Avinej forme. Humanizmus nadobudol nový obsah. Všetci traja boli však dedičmi veľkej tradície európskeho humanizmu, oktorej sme práve hovorili. Vo vývine kultúry vládne totiž jeden železný zákon. Nijaká skutočná veľká hodnota sa nikdy celkom nestratí. Tomáš Morus vo svojejUtópiinapísal: „… starať sa ovlastné blaho? Áno. Ale rozum prikazuje aj zo všetkých síl zmierňovať biedu aškody druhých, aaby vmene ľudskosti nepokladal za hodné chvály, ak je človek človeku záchranou aútechou.“ Tento príkaz „človek človeku záchranou aútechou“ pokladám za jeden znajkrajších odkazov európskeho humanizmu.
Adruhý odkaz formuloval výstižne Goethe, ten Goethe, oktorom sme povedali, že doviedol odkaz humanizmu až do našich dní:Zum höchsten Dasein immerfort zu streben! (Faust II), jednostaj smerovať za najvyšším bytím. Neznamená to nič iné než výzvu knašej vlastnej vyššej ľudskosti.
