ղľáԾ
FRANTIŠEK ANDRAŠČÍK (1931 – 2001)
František Andraščík je osobnosť, ktorá bola a zostala. Bol mojím vysokoškolským učiteľom len krátko, ale pre jeho intelekt, nezvyčajnú vyžarujúcu energiu si naňho spomínam celé roky.
Vpsychológii existuje pojem spomienkový optimizmus. Vsúvislosti sFrantiškom Andraščíkom sú to však spomienky, ktoré nepotrebovali čas na pretavenie do optimizmu. Stretnutie sním prinášalo človeku vždy obohatenie, zvláštnu atmosféru, ktorú dokáže vytvoriť iba umelec a nevšedný človek. Odišiel zradov živých smrteľníkov, no nepripadá mi to až také tragické. Hoci som ho naživo nestretla možno aj tri desiatky rokov, zdá sa mi stále prítomný – ako básnik i ako človek. Je to zvláštne: smnohými sa stretávame často, denne či sporadicky, ich odchod dokáže nami otriasť. A potom azda i zabudneme. Vjeho prípade je to akési iné. Prišiel, oslovil nás, otvorene sformuloval svoje názory, prejavil svoju svojráznosť, pomerne dávno sa vzdialil (utiahol) do úzadia, takmer mlčal, ale je ho počuť, ozýva sa vo všetkých, ktorí sme ho prijali sjeho osobitosťami a zvláštnosťami. Ako básnika, prozaika, literárneho kritika a esejistu. Nikdy nepatril koficiálnym a učebnicovým autorom, jeho tvorba sa oceňuje až vsúčasnosti. Veľa sme mu zostali dlžní. No obyčajne až vtedy, keď sa spomedzi nás (stratí) vytratí človek, začíname si aj vyčítať. Mohli sme pre Františka Andraščíka, pre jeho múdrosť a talent, vzácnu originalitu urobiť viac, ako sme urobili.
Lebo vo veršoch len neveľkého počtu autorov sa objavuje intelekt vtakej sile ako práve uňho. Napriek tomu vždy bol mimo oficiálnej ideológie. Bol samým sebou, svoju poéziu vydoloval zo zdrojov vlastných životných skúšok, krízových situácií a utrpenia. Ťarcha jeho osamelosti, pádu do samoty a smútku dokáže zatriasť každým človekom. Zatriasla i mnou a mnohými inými, ktorí ho poznali. Jeho odchod však neotriasol bezvýchodiskovo tragicky, lebo zostal pocit, že je stále medzi nami. Tak ako doteraz.
Keď sa rozniesla správa, že umrel, tí, ktorí ho poznali, si zrazu uvedomili, že existoval. Dovtedy, odsunutý takmer do zabudnutia, nikomu „neprekážal“, nikoho takmer dvadsať rokov neiritoval, žil si svoj smutný život a my ostatní svoj. Možno sme si niekedy naňho spomenuli, ale – nenavštívili ho. Nevnucoval sa, pokojne znášal svoj údel choroby a osamotenosti.
„Čujeme: hučia nám vlaky do domu.
Hvízdajú, hlásia sa, či nejdem, nejdeme
dakde snimi.
Úporne rozmýšľam: nechýbam nikde nikomu?
A nikdy doteraz? Ba ani tejto zimy?
Nechýbam nikde nikomu tam, kde ma nikdy niet?
Búšenie vspánkoch, sny a dotyk zdávnych liet.
Kedy to prejde zas jak vlak, čo zďaleka
píska nám do domu, sužujúc človeka.“ (Úpenlivé ruky )
František Andraščík sa narodil 21. novembra 1931 vdedine Fričovce neďaleko Prešova. Jeho otec Ján bol roľník, matka Žofia žena vdomácnosti. Bolo ich sedem detí – štyria chlapci a tri dievčatá.
„Som zrodu tých, ktorí nikdy nemajú ničoho nadostač,
ani šťastia, ani nešťastia, ani víchrov, ani bezvetria“. (Brieždenie)
„Sedliak som. A keby som mal trebárs panský dom,
vždy a nevyliečiteľne budem sedliakom“. (Úpenlivé ruky)
Ksvojim šiestim súrodencom, rodičom i ostatným ľuďom mal extrovertný postoj, rozdávajúci sa vzťah, dôverný kontakt. Osobitné miesto vjeho citoch však mala vždy mama, „matku som miloval najviac zo všetkých bytostí“. Ľudovú školu vychodil vrodisku, gymnázium vPrešove, slovenčinu a literárnu vedu ukončil vroku 1956 na Filozofickej fakulte UK vBratislave. Vrokoch 1956 – 1959 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1959 do roku 1967 pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ vPrešove. Úvod do jeho pedagogickej činnosti musel byť preňho ťažký a groteskný súčasne. So svojimi budúcimi poslucháčmi sa zoznámil ako „pedagogický dozor“ na tzv. letnej aktivite vRemetských Hámroch pri melioračných prácach. Hľadel na túto svoju povinnosť sodstupom, nadhľadom, otvorene však nič neodsudzoval, skôr ironizoval, nezasahoval do „historického vývinu“. Ako mladý asistent prijal funkciu „veliteľa“ povinnej brigády bez zjavného reptania, duchom bol kdesi inde, už vtedy vňom dozrievali myšlienky jeho prvej básnickej zbierky Brieždenie. Pohyboval sa vrovine duchovna, a nie vmateriálnej, vnímal ľudí, a nie lopaty.
Ján Zambor: „Už vdebute Brieždenie (1963) sa predstavil ako básnik, ktorý vslovenských pomeroch vnezvyčajnej miere využíva pri tvorbe poézie intelekt.“
Tento zvláštny, až hanblivý človek predstúpil vjeseni pred svojich poslucháčov. Prichádzal takmer vždy neskoro, ale so stoickým pokojom. Bez kníh a papierov. Len tak, pomalým krokom, vjednoduchom obleku, vkošeli bez kravaty. Sadol si a rozprával – prednášal. Pomaly, ticho, skoro monotónne, nepovedal veľa, skôr málo, ale zaujímavo. Inak ako ostatní. Svojsky. Kto ho vnímal prvý či druhý raz, mohol si myslieť, že ten človek sa producíruje, stavia sa do polohy, ktorá mu nesedí.
„Nemienim presúšať pred Vami diétne verše,
preto mi prepáčte, ak je niekde vmojom
štýle chyba, lebo nemám čas byť dvakrát
ten istý“. (Prísne ráno)
Bol to však jeho pravý obraz, jeho naozajstná poloha. Nebolo to opovrhovanie ani vystatovačnosť, bola to jeho hĺbka, úprimnosť, jeho názory na literatúru, o literatúre.
„Manifestujem krásu slov, ale
preberajte ich, ako gazdiná
preberá hrach a červivé
odhoďte nabok.
Nech vám
neprekáža pobožnosť oslov upadajúcich
vextáze do jednostrannosti autorít.
Manifestujte celok človeka, aby báseň
bola súhrnom jeho schopností, ale
jeho vlastnosti cúďte. Fantázii dajte
vzlietnuť zo svojej dlane, ale rozumne
riaďte jej let, lebo už v 46. roku
povedal Tristan Tzara, a práve on,
rozpamätajte sa, práve on, že vrozumovej
činnosti je zárodok básne.
A potom
si pripomeňte fantáziu vied a ako
vznikla prvá personifikácia vduši
bezduchého pračloveka.
Múdra fantázia dá vzniknúť básni, kým
hlúpa splodí
rozptýlených bláznov. Tí
najprv civejú na vráta ako známe
teľa, a potom, aby
NEBOLI SMIEŠNI,
uvoľnia svoju cestu tak, že im
DAJÚ VZLIETNUŤ“. (Prísne ráno)
Vnímal svojich poslucháčov ako ľudsky seberovných, vedel si snimi posedieť, porozprávať i vypiť. Rád debatoval, i do hlbokej noci. Bolo si treba naňho zvyknúť, pretože dokázal byť aj kritický, ba priam zraňujúco ironický. Spravidla vždy vmene veci: vmene pravdy, filozofie, literatúry.
„Verte mi, jedinou správnou vecou je alkohol. Vzniká čistý zhnitia, kým všetko ostatné takto zaniká. Je symbolom večnosti.“
Aby sa nezdalo, že bol len akýmsi podivínom, treba uviesť, že sa dokázal držať aj pri zemi, nelietal len voblakoch. So študentmi prešovskej filozofickej fakulty pripravil niekoľko pásiem poézie. Vnich zhodou okolností účinkoval aj budúci zakladateľ neskôr úspešného študentského Divadielka poézie pri FF UPJŠ vPrešove – Karol Horák. A tak vlastne Františkovi Andraščíkovi patrí rola priekopníka tohto typu divadla (prinajmenšom na východnom Slovensku).
Býval skromne, vjednej izbe starého vysokoškolského internátu vPrešove. Na spánok mu stačila, väčšinu času trávil na fakulte, alebo častejšie na prešovských uliciach či vkaviarňach. Hľadal ľudí, spriaznené duše.
„Určite aj Vy niekedy spozorujete, že už
nemôžete bývať tam, kde bývate, lebo
všetko sa Vám vizbe stalo cudzím, aj posledný
špendlík Vás vyháňa preč. A tak ak máte
šťastie, nájdete si novú izbičku, vktorej sa zase
budete cítiť zle, ale predsa si nahovoríte,
že už je to lepšie. Márne však, lebo nepochybne
raz zistíte, že Vám ktosi chýba.“ (Prísne ráno)
Mnohým nevyhovoval, odvracali sa od neho, akoby im bol nastavoval zrkadlo ich nedostatkov. Pretože treba priznať – vdiskusiách a polemikách víťazil. Pôsobil však aj vtedy skromne, okrem možno vety, ktorú často opakoval vo chvíľach dlhých večerných či nočných debát: Múdrosť, prosto, sa treba učiť u Františka Andraščíka. Múdrosť sa prejavuje aj vjeho poézii. To nie sú len obrazy, to je veda.
Ján Zambor: „Andraščík sa usiluje o mysliacu, poznávateľsky bohatú poéziu, o poéziu, ktorá je predovšetkým plodom práce intelektu, intelektuálnym výkonom. To však neznamená, že sa zrieka zmyslovosti, zmyslovej metafory.“
Vroku 1967 musel zprešovskej filozofickej fakulty odísť. Podľa niektorých indícií išlo o obvinenie, že študentom neprednáša vduchu marxizmu-leninizmu. Svoju úlohu tu podistým zohralo aj to, že František Andraščík svojím životným štýlom, názormi i videním sveta nezodpovedal predstave socialistického vysokoškolského učiteľa. Nie je ničím zvláštnym, že takýto typ človeka priťahoval pozornosť ŠtB. Niekoľko ráz sa sám sťažoval, že ho vypočúvali. 24. októbra 1971 bol rozhodnutím výboru Zväzu slovenských spisovateľov vylúčený zo zväzu. Malo to byť preto, že odmietol podpísať rezolúciu, ktorá vyjadrovala bezvýhradnú podporu KSČ. Neučinil tak ani po osobnej intervencii svojho priateľa a vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka.
Prešov 21. 3. 1990
Vážení páni spisovatelia,
Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo vredakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac avýraznejšie som si uvedomoval achápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je „svätejšia“, tým je, podľa mňa, absurdnejšia.
Myslím si, že najmenej desaťtisíc rokov už existuje bez prestania len jeden-jediný spoločenský „poriadok“, ato – otrokárstvo dedične privilegovaných za pomoci viac alebo menej sociálne zvýhodnených vrstiev hajdušských, ktorým podľa potrieb kde-tam akedy vymieňajú uniformy auniformity ipsychológiu fráz avždy tých istých činov aj symboliku farieb aznakov. Ato je všetko. Teraz však kveci:
Spôsob, akým strašne sa trýznili atrýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob amožnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali „osvietenejší“ pojem.
Ale dosť ktomu. Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o „bezvýhradnom“ podporovaní politiky KSČ. Horko-ťažko som odvtedy vydal roku 1985 zbierku básní Úpenlivé ruky aroku 1990 zbierku Svetadiel Tabu. Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (tiež roku 1985 – alebo 6?) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani „nežná revolúcia“ mi nepomohla.
Mne sa nedá pomôcť.
František Andraščík
Štefan Šimočko: „Odporovalo to totiž jeho názorom o slobode básnickej tvorby a slobode indivídua vôbec. Nikdy sa však nepovažoval za disidenta a pred rokom 1989 i po ňom rovnako odmietal slúžiť červeným, čiernym, modrým i strakatým. Zásadne odmietal paktovať smocnými tohto sveta, nepatril ktzv. dvorným básnikom.“
„Chce sa mi rozprávať, čokoľvek a komukoľvek, akoby slová, ktoré by som vypovedal, mali moc puta, akoby mohli rozbiť škrupinu môjho maličkého, osamelého vesmíru“
Fedor Matejov: „Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov choroba spolu spolitickou nepriazňou vyradili Františka Andraščíka zliterárneho života, a tak sa jeho životný príbeh pripodobnil básnickému osudu Jána Stacha alebo Jána Ondruša, ktorí akoby za rimbaudovské rozrušovanie zmyslov, za totálne tvorivé nasadenie platili neskôr životnými nehodami, chorobou aizoláciou.“
Vobdobí, keď nemohol publikovať, sa popri literárnej tvorbe venoval aj rezbárstvu. Obyčajným vreckovým nožíkom vystrúhal zlipového dreva kolekciu desiatich podobizní žien, matiek a mileniek. Všetky rozdal príbuzným.
„Sme fontány samých seba.
Vprúdoch pršíme hore
vzdušnú perleť tela.
Ó, čo sme sa natrpeli,
pokiaľ hore sa stalo dole
vkaždom zmysle.
Denne pršíme kmliečnej dráhe,
bez nás je smutná.
Naše tváre tam rozsvecujú polnočné hviezdy.“ (Zaklínanie)
„Ľudia ma vykoľajujú, neviem byť ani snimi, ani bez nich.“
Vroku 1967 odišiel do invalidného dôchodku a žil vo svojich rodných Fričovciach.
„Nesvoj kráčam ulicami:
kam ja mám ísť a čo so sebou vziať,
kam, až kam
za svojimi horami,
za svojimi lúkami,
za svojimi vtákmi zvedavými.
Kam ja mám ísť
a čo so sebou vziať...“ (Úpenlivé ruky)
Nevzal si nič, len svoj tradičný starý kufor a „ťarchu osamoteného ľudského bytia“.
„Otázka sebaprojektu a jeho krachu, ako ju nastolil existencializmus, mi vždy naznačovala čosi o zámernosti, akoby to malo voľačo spoločného sheglovským rozmyslom, akoby to bol múdry donucovací prostriedok vesmíru, aby sme neupadli do sebauspokojenia. Neodvažujem sa však odpovedať na otázku, či tým nepreceňujem postavenie človeka. Nešťastie je vtom, že sa to dotýka aj lásky.“ (Prísne ráno)
Vo Fričovciach, vopustenosti túžil po obnove kontaktu s prírodou a priateľmi. Príroda sa mu stala priestorom stability a harmónie, pomáhala mu do istej miery vyrovnávať sa skrízou, do ktorej sa dostal vsvojom osamotení a chorobe. Vo veršoch, ktoré vznikali vrodnej dedine, tematizuje vzťah človeka a prírody, jeho lyrický hrdina, on sám je spätý sprírodným svetom. A hoci takto sebauspokojujúco, predsa len zaznievajú vjeho veršoch predstavy o smrti ako fenoméne vyslobodenia.
„Slnečno. Konečne slnečno.
Hrebienok hory čneje spoza domov.
Vždy keď je daždivo, chce sa ísť na večnosť,
keď je však slnečno, tak dakde domov.“ (Úpenlivé ruky)
Zdravotné problémy a doba, keď sa od neho často aj blízki priatelia odvrátili, stránili sa ho zo strachu, uvrhli básnika do zabudnutia, do nútenej samoty.
Prešov 11. 1. 1990
Vážení páni spisovatelia,
oznamujem Vám aj listom, že pre chorobu sa nezúčastním riadneho zjazdu SSS dňa 18. a19. 1. 1990. Ja som už vyše dvoch rokov nebol ani na jediný krok vonku zbytu. Aokrem toho presne viem, že na zemeguli niet nijakej ideológie ani organizácie, či veľkej, „svetovej“ alebo „záhumienkovej“, sktorými by som mohol súhlasiť. Všetko je to len strašná tragikomická – zločinecká grimasa – minulosť, súčasnosť ibudúcnosť.
Pokiaľ vládzem, snažím sa otom zo svojho hľadiska aspoň čo-to napísať vo svojich knižočkách. Pokiaľ je mi to dovolené amožné aspoň ako-tak.
František Andraščík
P. S. Vmateriáloch ozjazde ani na meno mi neviete prísť!
„Míňajú sa ľudia nášho detstva,
hneď ten, hneď onen
platný peniaz sa stratí.
Mince tvárí tak mi ušli
zrovín pamäti.
Svet nášho detstva farbí sa
čiernou krvou zabúdania.
A strach nezaháľa vnikom.
Starci vpokľaku sa domáhajú raja,
kým ja
žijem vjadre búrky,
pri muzike vyčkávania.
Spojíme ešte šírky svýškami? (Úpenlivé ruky)
„Pamäť je slabá. Pomáhame jej mnohými vecami, ale napriek tomu nám vyprázdňuje priestor minulosti, aby sme ho osídlili svojou predstavivosťou.“
Jedného dňa, po smrti otca presvedčili vtedajší funkcionári miestneho národného výboru Andraščíkovu matku, aby predala dom vo Fričovciach. Na jeho mieste je dnes obchodné stredisko, krčma a kultúrny dom.
„Dom si ľahol.
Kto vňom žil, už inde žije.
Dakde inde,
svojím domom opustený.
Dom si ľahol
na zem. Tak tam leží,
úbožiatko, starým dvorom obkľúčený.
Čierna baza ho tam trochu
pochováva. Trochu plače
veľkým kvetom...
Detské lásky naše verné
prikuté sú ktomu domu.
Detské lásky naše verné
pach rumovísk dostávajú.
Čo znás bude,
opustených...“ (Úpenlivé ruky)
On, ktorý vsvojej tvorbe takmer personifikoval prírodu, sa zrazu na dlhé roky ocitol vdvojizbovom panelákovom byte na jednom prešovskom sídlisku. Vždy ho považoval za klietku, za väzenie. VPrešove býval smatkou a sestrou od roku 1976 až do svojej smrti. Srdcové problémy sa zintenzívnili, nemohol sa venovať ani rezbárstvu, tvoril „do šuplíka“. Po takmer dvadsiatich rokoch od vydania zbierky Rekviem za živým (1967) ozval sa roku 1985 zbierkou Úpenlivé ruky.
„Sme unavení ako tragický herec svojím postavením vo vesmíre, preto sa snažíme nachádzať doping zábavy a máme náklonnosť takto chápať aj poéziu, ale ja som vždy veril, že treba, aby niekto videl seba aj svet, vktorom žije, správne. Táto viera ma privádza naspäť na javisko.“ (Prísne ráno)
Fedor Matejov: „V žánrovom amalgáme prírodnej a úvahovej lyriky pomenoval svoju autentickú situáciu – telesnú a duševnú bolesť, hľadanie úľavy vprírode a spomienkach.“
Ján Zambor: „Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou znajväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov.“
Vťažkej, skoro bezvýchodiskovej situácii si našiel predsa len (popri literárnej tvorbe) činnosť, ktorá ho odpútavala od ťaživých myšlienok. Znie to divne, ale – dokázal variť, hostil a udivoval svojich blízkych i vzdialenejších príbuzných, ktorí ho navštevovali cez sviatky, výbornými jedlami pripravenými podľa vlastných receptov.
„No hoci prúdi vo mne podzemná rieka trápení a smútku,
ja plný blaženosti sa kochám vtvaroch, farbách, vôňach sveta.“ (Brieždenie)
Rozpamätúvať sa na Františka Andraščíka je jednoduché i náročné zároveň. Svojím postojom ksvetu, svojimi sentenciami bol výrazný, názormi na poéziu hĺbavý, kritický až odvážny. O literatúre, osobitne o poézii, o vzťahu poézie a filozofie, avantgardy a súčasnosti sa vyjadroval vmnohých esejach a literárnych kritikách.
Hana Valcerová-Bacigálová: „Svojrázny slovenský existencialistický básnik – filozof zFričoviec medzi Braniskom a Prešovom, prenasledovaný pocitom ohrozenia človeka 20. storočia, sa pohybuje vkrajných polohách: všetko alebo nič, poznanie i za cenu krajnej dezilúzie. Dospieva kvytvoreniu žánru eseje, ktorá mu slúži na definovanie procesu tvorby a situácie jednotlivca vsúčasnosti a vhistorickom kontexte. Myšlienkovou náročnosťou patrí kvrcholným výkonom tohto žánru v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.“
František Andraščík bol nielen básnik, literárny kritik, esejista, ale aj kultivovaný filozof, ktorý sa pohyboval od Platóna po Kierkegaarda, od Hegla po Camusa. Nazrime aspoň do niektorých jeho názorov, vyjadrených vesejach:
„Keď si básnik už nemá čo objasniť zo samého seba, keď sa úplne duševne sformoval, prestáva obyčajne písať poéziu. Lebo poézia je proces objasňovania si samého seba, svojho vzťahu ksvetu. Najväčším tajomstvom pre básnika je, hádam, jeho vlastná duša.“ (Poézia abásnik).
„Nevieme, čo je to poézia, ale ak pocítime svoju existenciu zoči-voči smrti a láske a podobným základným skutočnostiam ako metaforu, všetko, čo vtedy vypovieme, je poéziou.“ (Lesk a bieda poézie)
„Dnes všetci túžime po tom, aby sme boli kultivovaní, je to už masovo rozšírená pliaga, ktorá zvádza kmanieram, pretvárke a násiliu na vlastnej psychike. Intelektuálnosť je mohutným zdrojom emocionality. Clivota, súcit sú banálne, ak nie sú intelektuálneho pôvodu.“ (O sentimentalite akultivovanosti).
Asi mesiac pred básnikovou smrťou prišiel do jeho prešovského bytu kuriér zBudapešti. Priniesol publikáciu Straelener Manuskripte – výber zbásnickej tvorby desiatich autorov z desiatich európskych krajín. Slovensko vnej reprezentujú práve Andraščíkove verše. Básnik, strápený už chorobou, na knihu takmer nezareagoval, pre jeho príbuzných zostala záhadou, akýmsi symbolom, poslednou poctou Františkovi Andraščíkovi zo sveta.
Štefan Šimočko: „Rozhodne nielen preto prekročila Andraščíkova poézia hranice slovenského časopriestoru. A ako vnímal vydanie svojich kníh vminulosti? Vždy sa tešil, pochválil sa príbuzným, dokonca občas recitoval zo svojej poézie pri rodinných oslavách.“
Ladislav Šimon: „Vnímal ako básnik, žil ako básnik a vytváral pre ostatných jedinečný svet poézie, výpoveď o svete, jeho čistých prameňoch i ničivých prúdoch. Krása veršov, ktorú môžeme vnímať, je vykúpená utrpením.“
„Vedel som už definitívne, že môj život je provizórny. Vedel som, že ustavičné úsilie zmeniť čosi, nejako uniknúť spôsobu svojho života stáva sa nevedomky úsilím uniknúť sebe samému, svojej podstate“
Možno sa to zdá neuveriteľné, ale zohnať hocijakú fotografiu Františka Andraščíka je nemožné. Nemajú ich ani jeho najbližší príbuzní. Nechcel sa dať fotografovať. Existuje len jeden portrét, ktorý sa objavuje všade, kde „bolo treba“ vidieť, ako vyzeral. Absencia fotografií vyjadruje básnikov postoj ktomu, čo je menlivé a pominuteľné. Akoby ním hovoril, že nechcel zanechať svoju podobu fyzickú, ale duchovnú. Ostal po ňom obraz jeho vnútorného sveta – vjeho veršoch i vspomienkach tých, ktorí ho poznali. A je to neporovnateľne viac než desiatky vydarených fotografií a portrétov. František Andraščík zostal i bez týchto prejavov.
Aký bol? Postavou nižší (duchom vysoký), mal pomalú chôdzu (rýchlo myslel), čierne vlasy, polemické názory, ktoré často posúvali jeho spolubesedníkov dopredu, citlivé srdce, čo nedával najavo (iba v svojej poézii). A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Jednoducho – človek plný protikladov, no vpodstate smerujúci ksyntéze ľudského bytia, jeho zmyslu, kpotrebe kladného vzťahu ku všetkému, čo človeka obklopuje, najmä ktomu druhému človeku. Túžil po takýchto vzťahoch, a nedostávalo sa mu ich. Zostal zavretý vsvojom úpornom úsilí nájsť tú brzdu, ktorá bráni ľuďom otvoriť sa pre dobro.
Zomrel 5. apríla 2001 vprešovskej nemocnici, pochovaný bol 7. apríla vrodných Fričovciach. Keď 4. apríla po nekonečnom prehováraní príbuzných sa dal odviezť do nemocnice, hovoril si: Poležím si dlho. Vnemocnici si poležal zhruba 24 hodín. Fyzické srdce prestalo pracovať. Na pohrebe, presnejšie na kare, jeho najmladší brat sugestívne prečítal a interpretoval poeticky ladený text, ktorý označil za poslednú báseň Františka Andraščíka. Verše sú vďakyvzdaním prírode a človeku, tušením smrti, ale o najzložitejších veciach hovoril súplnou prostotou. Báseň sa našla vo vrecku saka, ktoré nosil vposledných dňoch. Jedni hovoria posledná, iní, že môže mať i veľa rokov. Asi toľko, ako dlho sa umáral tým, čo sním bude po smrti, „kde ma zakopú“. Tie „posledné“ verše sú jeho žiadosťou – byť pochovaný vrodných Fričovciach.
„... lež veľmi spoznať chcem, čo bude potom, keď už budem nemý...“ (Brieždenie)
Stretnutia sFrantiškom Andraščíkom prinášali vždy zvláštnu atmosféru, často obohacovali. Dokázal otvorene formulovať svoje názory, byť svojráznym. Pomerne dávno sa utiahol do úzadia, takmer mlčal, ale rezonuje vo všetkých, ktorí ho prijali sjeho osobitosťami.
Veľa sme mu však zostali dlžní.
E-mail Jána Zambora z19. 3. 2007
Milá Gabriela,
vnoci som docestoval zRuska, takže kTvojej recenzii Andraščíkovej knihy (ide oknihu František Andraščík: Eseje. Modrý Peter 2006, poznámka G. R.) som sa dostal až dnes (mailom ma na ňu upozornil jeden mladý básnik, ktorý mi súčasne napísal, že na základe recenzie si knihu kúpi). Ďakujem Ti. Myslím, že si to napísala veľmi dobre. Výborne si vybrala citáty zAndraščíka.
Jano Zambor
Poznámky: Slovné predely vtexte sú citáciami z reči postávAndraščíkovej prózy Zvedavosť (1970). Informácie zo súkromného života F. Andraščíka poskytol jeho synovec Štefan Šimočko.
FRANTIŠEK ANDRAŠČÍK (1931 – 2001)
František Andraščík je osobnosť, ktorá bola a zostala. Bol mojím vysokoškolským učiteľom len krátko, ale pre jeho intelekt, nezvyčajnú vyžarujúcu energiu si naňho spomínam celé roky.
Vpsychológii existuje pojem spomienkový optimizmus. Vsúvislosti sFrantiškom Andraščíkom sú to však spomienky, ktoré nepotrebovali čas na pretavenie do optimizmu. Stretnutie sním prinášalo človeku vždy obohatenie, zvláštnu atmosféru, ktorú dokáže vytvoriť iba umelec a nevšedný človek. Odišiel zradov živých smrteľníkov, no nepripadá mi to až také tragické. Hoci som ho naživo nestretla možno aj tri desiatky rokov, zdá sa mi stále prítomný – ako básnik i ako človek. Je to zvláštne: smnohými sa stretávame často, denne či sporadicky, ich odchod dokáže nami otriasť. A potom azda i zabudneme. Vjeho prípade je to akési iné. Prišiel, oslovil nás, otvorene sformuloval svoje názory, prejavil svoju svojráznosť, pomerne dávno sa vzdialil (utiahol) do úzadia, takmer mlčal, ale je ho počuť, ozýva sa vo všetkých, ktorí sme ho prijali sjeho osobitosťami a zvláštnosťami. Ako básnika, prozaika, literárneho kritika a esejistu. Nikdy nepatril koficiálnym a učebnicovým autorom, jeho tvorba sa oceňuje až vsúčasnosti. Veľa sme mu zostali dlžní. No obyčajne až vtedy, keď sa spomedzi nás (stratí) vytratí človek, začíname si aj vyčítať. Mohli sme pre Františka Andraščíka, pre jeho múdrosť a talent, vzácnu originalitu urobiť viac, ako sme urobili.
Lebo vo veršoch len neveľkého počtu autorov sa objavuje intelekt vtakej sile ako práve uňho. Napriek tomu vždy bol mimo oficiálnej ideológie. Bol samým sebou, svoju poéziu vydoloval zo zdrojov vlastných životných skúšok, krízových situácií a utrpenia. Ťarcha jeho osamelosti, pádu do samoty a smútku dokáže zatriasť každým človekom. Zatriasla i mnou a mnohými inými, ktorí ho poznali. Jeho odchod však neotriasol bezvýchodiskovo tragicky, lebo zostal pocit, že je stále medzi nami. Tak ako doteraz.
Keď sa rozniesla správa, že umrel, tí, ktorí ho poznali, si zrazu uvedomili, že existoval. Dovtedy, odsunutý takmer do zabudnutia, nikomu „neprekážal“, nikoho takmer dvadsať rokov neiritoval, žil si svoj smutný život a my ostatní svoj. Možno sme si niekedy naňho spomenuli, ale – nenavštívili ho. Nevnucoval sa, pokojne znášal svoj údel choroby a osamotenosti.
„Čujeme: hučia nám vlaky do domu.
Hvízdajú, hlásia sa, či nejdem, nejdeme
dakde snimi.
Úporne rozmýšľam: nechýbam nikde nikomu?
A nikdy doteraz? Ba ani tejto zimy?
Nechýbam nikde nikomu tam, kde ma nikdy niet?
Búšenie vspánkoch, sny a dotyk zdávnych liet.
Kedy to prejde zas jak vlak, čo zďaleka
píska nám do domu, sužujúc človeka.“ (Úpenlivé ruky )
František Andraščík sa narodil 21. novembra 1931 vdedine Fričovce neďaleko Prešova. Jeho otec Ján bol roľník, matka Žofia žena vdomácnosti. Bolo ich sedem detí – štyria chlapci a tri dievčatá.
„Som zrodu tých, ktorí nikdy nemajú ničoho nadostač,
ani šťastia, ani nešťastia, ani víchrov, ani bezvetria“. (Brieždenie)
„Sedliak som. A keby som mal trebárs panský dom,
vždy a nevyliečiteľne budem sedliakom“. (Úpenlivé ruky)
Ksvojim šiestim súrodencom, rodičom i ostatným ľuďom mal extrovertný postoj, rozdávajúci sa vzťah, dôverný kontakt. Osobitné miesto vjeho citoch však mala vždy mama, „matku som miloval najviac zo všetkých bytostí“. Ľudovú školu vychodil vrodisku, gymnázium vPrešove, slovenčinu a literárnu vedu ukončil vroku 1956 na Filozofickej fakulte UK vBratislave. Vrokoch 1956 – 1959 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1959 do roku 1967 pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ vPrešove. Úvod do jeho pedagogickej činnosti musel byť preňho ťažký a groteskný súčasne. So svojimi budúcimi poslucháčmi sa zoznámil ako „pedagogický dozor“ na tzv. letnej aktivite vRemetských Hámroch pri melioračných prácach. Hľadel na túto svoju povinnosť sodstupom, nadhľadom, otvorene však nič neodsudzoval, skôr ironizoval, nezasahoval do „historického vývinu“. Ako mladý asistent prijal funkciu „veliteľa“ povinnej brigády bez zjavného reptania, duchom bol kdesi inde, už vtedy vňom dozrievali myšlienky jeho prvej básnickej zbierky Brieždenie. Pohyboval sa vrovine duchovna, a nie vmateriálnej, vnímal ľudí, a nie lopaty.
Ján Zambor: „Už vdebute Brieždenie (1963) sa predstavil ako básnik, ktorý vslovenských pomeroch vnezvyčajnej miere využíva pri tvorbe poézie intelekt.“
Tento zvláštny, až hanblivý človek predstúpil vjeseni pred svojich poslucháčov. Prichádzal takmer vždy neskoro, ale so stoickým pokojom. Bez kníh a papierov. Len tak, pomalým krokom, vjednoduchom obleku, vkošeli bez kravaty. Sadol si a rozprával – prednášal. Pomaly, ticho, skoro monotónne, nepovedal veľa, skôr málo, ale zaujímavo. Inak ako ostatní. Svojsky. Kto ho vnímal prvý či druhý raz, mohol si myslieť, že ten človek sa producíruje, stavia sa do polohy, ktorá mu nesedí.
„Nemienim presúšať pred Vami diétne verše,
preto mi prepáčte, ak je niekde vmojom
štýle chyba, lebo nemám čas byť dvakrát
ten istý“. (Prísne ráno)
Bol to však jeho pravý obraz, jeho naozajstná poloha. Nebolo to opovrhovanie ani vystatovačnosť, bola to jeho hĺbka, úprimnosť, jeho názory na literatúru, o literatúre.
„Manifestujem krásu slov, ale
preberajte ich, ako gazdiná
preberá hrach a červivé
odhoďte nabok.
Nech vám
neprekáža pobožnosť oslov upadajúcich
vextáze do jednostrannosti autorít.
Manifestujte celok človeka, aby báseň
bola súhrnom jeho schopností, ale
jeho vlastnosti cúďte. Fantázii dajte
vzlietnuť zo svojej dlane, ale rozumne
riaďte jej let, lebo už v 46. roku
povedal Tristan Tzara, a práve on,
rozpamätajte sa, práve on, že vrozumovej
činnosti je zárodok básne.
A potom
si pripomeňte fantáziu vied a ako
vznikla prvá personifikácia vduši
bezduchého pračloveka.
Múdra fantázia dá vzniknúť básni, kým
hlúpa splodí
rozptýlených bláznov. Tí
najprv civejú na vráta ako známe
teľa, a potom, aby
NEBOLI SMIEŠNI,
uvoľnia svoju cestu tak, že im
DAJÚ VZLIETNUŤ“. (Prísne ráno)
Vnímal svojich poslucháčov ako ľudsky seberovných, vedel si snimi posedieť, porozprávať i vypiť. Rád debatoval, i do hlbokej noci. Bolo si treba naňho zvyknúť, pretože dokázal byť aj kritický, ba priam zraňujúco ironický. Spravidla vždy vmene veci: vmene pravdy, filozofie, literatúry.
„Verte mi, jedinou správnou vecou je alkohol. Vzniká čistý zhnitia, kým všetko ostatné takto zaniká. Je symbolom večnosti.“
Aby sa nezdalo, že bol len akýmsi podivínom, treba uviesť, že sa dokázal držať aj pri zemi, nelietal len voblakoch. So študentmi prešovskej filozofickej fakulty pripravil niekoľko pásiem poézie. Vnich zhodou okolností účinkoval aj budúci zakladateľ neskôr úspešného študentského Divadielka poézie pri FF UPJŠ vPrešove – Karol Horák. A tak vlastne Františkovi Andraščíkovi patrí rola priekopníka tohto typu divadla (prinajmenšom na východnom Slovensku).
Býval skromne, vjednej izbe starého vysokoškolského internátu vPrešove. Na spánok mu stačila, väčšinu času trávil na fakulte, alebo častejšie na prešovských uliciach či vkaviarňach. Hľadal ľudí, spriaznené duše.
„Určite aj Vy niekedy spozorujete, že už
nemôžete bývať tam, kde bývate, lebo
všetko sa Vám vizbe stalo cudzím, aj posledný
špendlík Vás vyháňa preč. A tak ak máte
šťastie, nájdete si novú izbičku, vktorej sa zase
budete cítiť zle, ale predsa si nahovoríte,
že už je to lepšie. Márne však, lebo nepochybne
raz zistíte, že Vám ktosi chýba.“ (Prísne ráno)
Mnohým nevyhovoval, odvracali sa od neho, akoby im bol nastavoval zrkadlo ich nedostatkov. Pretože treba priznať – vdiskusiách a polemikách víťazil. Pôsobil však aj vtedy skromne, okrem možno vety, ktorú často opakoval vo chvíľach dlhých večerných či nočných debát: Múdrosť, prosto, sa treba učiť u Františka Andraščíka. Múdrosť sa prejavuje aj vjeho poézii. To nie sú len obrazy, to je veda.
Ján Zambor: „Andraščík sa usiluje o mysliacu, poznávateľsky bohatú poéziu, o poéziu, ktorá je predovšetkým plodom práce intelektu, intelektuálnym výkonom. To však neznamená, že sa zrieka zmyslovosti, zmyslovej metafory.“
Vroku 1967 musel zprešovskej filozofickej fakulty odísť. Podľa niektorých indícií išlo o obvinenie, že študentom neprednáša vduchu marxizmu-leninizmu. Svoju úlohu tu podistým zohralo aj to, že František Andraščík svojím životným štýlom, názormi i videním sveta nezodpovedal predstave socialistického vysokoškolského učiteľa. Nie je ničím zvláštnym, že takýto typ človeka priťahoval pozornosť ŠtB. Niekoľko ráz sa sám sťažoval, že ho vypočúvali. 24. októbra 1971 bol rozhodnutím výboru Zväzu slovenských spisovateľov vylúčený zo zväzu. Malo to byť preto, že odmietol podpísať rezolúciu, ktorá vyjadrovala bezvýhradnú podporu KSČ. Neučinil tak ani po osobnej intervencii svojho priateľa a vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka.
Prešov 21. 3. 1990
Vážení páni spisovatelia,
Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo vredakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac avýraznejšie som si uvedomoval achápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je „svätejšia“, tým je, podľa mňa, absurdnejšia.
Myslím si, že najmenej desaťtisíc rokov už existuje bez prestania len jeden-jediný spoločenský „poriadok“, ato – otrokárstvo dedične privilegovaných za pomoci viac alebo menej sociálne zvýhodnených vrstiev hajdušských, ktorým podľa potrieb kde-tam akedy vymieňajú uniformy auniformity ipsychológiu fráz avždy tých istých činov aj symboliku farieb aznakov. Ato je všetko. Teraz však kveci:
Spôsob, akým strašne sa trýznili atrýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob amožnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali „osvietenejší“ pojem.
Ale dosť ktomu. Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o „bezvýhradnom“ podporovaní politiky KSČ. Horko-ťažko som odvtedy vydal roku 1985 zbierku básní Úpenlivé ruky aroku 1990 zbierku Svetadiel Tabu. Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (tiež roku 1985 – alebo 6?) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani „nežná revolúcia“ mi nepomohla.
Mne sa nedá pomôcť.
František Andraščík
Štefan Šimočko: „Odporovalo to totiž jeho názorom o slobode básnickej tvorby a slobode indivídua vôbec. Nikdy sa však nepovažoval za disidenta a pred rokom 1989 i po ňom rovnako odmietal slúžiť červeným, čiernym, modrým i strakatým. Zásadne odmietal paktovať smocnými tohto sveta, nepatril ktzv. dvorným básnikom.“
„Chce sa mi rozprávať, čokoľvek a komukoľvek, akoby slová, ktoré by som vypovedal, mali moc puta, akoby mohli rozbiť škrupinu môjho maličkého, osamelého vesmíru“
Fedor Matejov: „Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov choroba spolu spolitickou nepriazňou vyradili Františka Andraščíka zliterárneho života, a tak sa jeho životný príbeh pripodobnil básnickému osudu Jána Stacha alebo Jána Ondruša, ktorí akoby za rimbaudovské rozrušovanie zmyslov, za totálne tvorivé nasadenie platili neskôr životnými nehodami, chorobou aizoláciou.“
Vobdobí, keď nemohol publikovať, sa popri literárnej tvorbe venoval aj rezbárstvu. Obyčajným vreckovým nožíkom vystrúhal zlipového dreva kolekciu desiatich podobizní žien, matiek a mileniek. Všetky rozdal príbuzným.
„Sme fontány samých seba.
Vprúdoch pršíme hore
vzdušnú perleť tela.
Ó, čo sme sa natrpeli,
pokiaľ hore sa stalo dole
vkaždom zmysle.
Denne pršíme kmliečnej dráhe,
bez nás je smutná.
Naše tváre tam rozsvecujú polnočné hviezdy.“ (Zaklínanie)
„Ľudia ma vykoľajujú, neviem byť ani snimi, ani bez nich.“
Vroku 1967 odišiel do invalidného dôchodku a žil vo svojich rodných Fričovciach.
„Nesvoj kráčam ulicami:
kam ja mám ísť a čo so sebou vziať,
kam, až kam
za svojimi horami,
za svojimi lúkami,
za svojimi vtákmi zvedavými.
Kam ja mám ísť
a čo so sebou vziať...“ (Úpenlivé ruky)
Nevzal si nič, len svoj tradičný starý kufor a „ťarchu osamoteného ľudského bytia“.
„Otázka sebaprojektu a jeho krachu, ako ju nastolil existencializmus, mi vždy naznačovala čosi o zámernosti, akoby to malo voľačo spoločného sheglovským rozmyslom, akoby to bol múdry donucovací prostriedok vesmíru, aby sme neupadli do sebauspokojenia. Neodvažujem sa však odpovedať na otázku, či tým nepreceňujem postavenie človeka. Nešťastie je vtom, že sa to dotýka aj lásky.“ (Prísne ráno)
Vo Fričovciach, vopustenosti túžil po obnove kontaktu s prírodou a priateľmi. Príroda sa mu stala priestorom stability a harmónie, pomáhala mu do istej miery vyrovnávať sa skrízou, do ktorej sa dostal vsvojom osamotení a chorobe. Vo veršoch, ktoré vznikali vrodnej dedine, tematizuje vzťah človeka a prírody, jeho lyrický hrdina, on sám je spätý sprírodným svetom. A hoci takto sebauspokojujúco, predsa len zaznievajú vjeho veršoch predstavy o smrti ako fenoméne vyslobodenia.
„Slnečno. Konečne slnečno.
Hrebienok hory čneje spoza domov.
Vždy keď je daždivo, chce sa ísť na večnosť,
keď je však slnečno, tak dakde domov.“ (Úpenlivé ruky)
Zdravotné problémy a doba, keď sa od neho často aj blízki priatelia odvrátili, stránili sa ho zo strachu, uvrhli básnika do zabudnutia, do nútenej samoty.
Prešov 11. 1. 1990
Vážení páni spisovatelia,
oznamujem Vám aj listom, že pre chorobu sa nezúčastním riadneho zjazdu SSS dňa 18. a19. 1. 1990. Ja som už vyše dvoch rokov nebol ani na jediný krok vonku zbytu. Aokrem toho presne viem, že na zemeguli niet nijakej ideológie ani organizácie, či veľkej, „svetovej“ alebo „záhumienkovej“, sktorými by som mohol súhlasiť. Všetko je to len strašná tragikomická – zločinecká grimasa – minulosť, súčasnosť ibudúcnosť.
Pokiaľ vládzem, snažím sa otom zo svojho hľadiska aspoň čo-to napísať vo svojich knižočkách. Pokiaľ je mi to dovolené amožné aspoň ako-tak.
František Andraščík
P. S. Vmateriáloch ozjazde ani na meno mi neviete prísť!
„Míňajú sa ľudia nášho detstva,
hneď ten, hneď onen
platný peniaz sa stratí.
Mince tvárí tak mi ušli
zrovín pamäti.
Svet nášho detstva farbí sa
čiernou krvou zabúdania.
A strach nezaháľa vnikom.
Starci vpokľaku sa domáhajú raja,
kým ja
žijem vjadre búrky,
pri muzike vyčkávania.
Spojíme ešte šírky svýškami? (Úpenlivé ruky)
„Pamäť je slabá. Pomáhame jej mnohými vecami, ale napriek tomu nám vyprázdňuje priestor minulosti, aby sme ho osídlili svojou predstavivosťou.“
Jedného dňa, po smrti otca presvedčili vtedajší funkcionári miestneho národného výboru Andraščíkovu matku, aby predala dom vo Fričovciach. Na jeho mieste je dnes obchodné stredisko, krčma a kultúrny dom.
„Dom si ľahol.
Kto vňom žil, už inde žije.
Dakde inde,
svojím domom opustený.
Dom si ľahol
na zem. Tak tam leží,
úbožiatko, starým dvorom obkľúčený.
Čierna baza ho tam trochu
pochováva. Trochu plače
veľkým kvetom...
Detské lásky naše verné
prikuté sú ktomu domu.
Detské lásky naše verné
pach rumovísk dostávajú.
Čo znás bude,
opustených...“ (Úpenlivé ruky)
On, ktorý vsvojej tvorbe takmer personifikoval prírodu, sa zrazu na dlhé roky ocitol vdvojizbovom panelákovom byte na jednom prešovskom sídlisku. Vždy ho považoval za klietku, za väzenie. VPrešove býval smatkou a sestrou od roku 1976 až do svojej smrti. Srdcové problémy sa zintenzívnili, nemohol sa venovať ani rezbárstvu, tvoril „do šuplíka“. Po takmer dvadsiatich rokoch od vydania zbierky Rekviem za živým (1967) ozval sa roku 1985 zbierkou Úpenlivé ruky.
„Sme unavení ako tragický herec svojím postavením vo vesmíre, preto sa snažíme nachádzať doping zábavy a máme náklonnosť takto chápať aj poéziu, ale ja som vždy veril, že treba, aby niekto videl seba aj svet, vktorom žije, správne. Táto viera ma privádza naspäť na javisko.“ (Prísne ráno)
Fedor Matejov: „V žánrovom amalgáme prírodnej a úvahovej lyriky pomenoval svoju autentickú situáciu – telesnú a duševnú bolesť, hľadanie úľavy vprírode a spomienkach.“
Ján Zambor: „Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou znajväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov.“
Vťažkej, skoro bezvýchodiskovej situácii si našiel predsa len (popri literárnej tvorbe) činnosť, ktorá ho odpútavala od ťaživých myšlienok. Znie to divne, ale – dokázal variť, hostil a udivoval svojich blízkych i vzdialenejších príbuzných, ktorí ho navštevovali cez sviatky, výbornými jedlami pripravenými podľa vlastných receptov.
„No hoci prúdi vo mne podzemná rieka trápení a smútku,
ja plný blaženosti sa kochám vtvaroch, farbách, vôňach sveta.“ (Brieždenie)
Rozpamätúvať sa na Františka Andraščíka je jednoduché i náročné zároveň. Svojím postojom ksvetu, svojimi sentenciami bol výrazný, názormi na poéziu hĺbavý, kritický až odvážny. O literatúre, osobitne o poézii, o vzťahu poézie a filozofie, avantgardy a súčasnosti sa vyjadroval vmnohých esejach a literárnych kritikách.
Hana Valcerová-Bacigálová: „Svojrázny slovenský existencialistický básnik – filozof zFričoviec medzi Braniskom a Prešovom, prenasledovaný pocitom ohrozenia človeka 20. storočia, sa pohybuje vkrajných polohách: všetko alebo nič, poznanie i za cenu krajnej dezilúzie. Dospieva kvytvoreniu žánru eseje, ktorá mu slúži na definovanie procesu tvorby a situácie jednotlivca vsúčasnosti a vhistorickom kontexte. Myšlienkovou náročnosťou patrí kvrcholným výkonom tohto žánru v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.“
František Andraščík bol nielen básnik, literárny kritik, esejista, ale aj kultivovaný filozof, ktorý sa pohyboval od Platóna po Kierkegaarda, od Hegla po Camusa. Nazrime aspoň do niektorých jeho názorov, vyjadrených vesejach:
„Keď si básnik už nemá čo objasniť zo samého seba, keď sa úplne duševne sformoval, prestáva obyčajne písať poéziu. Lebo poézia je proces objasňovania si samého seba, svojho vzťahu ksvetu. Najväčším tajomstvom pre básnika je, hádam, jeho vlastná duša.“ (Poézia abásnik).
„Nevieme, čo je to poézia, ale ak pocítime svoju existenciu zoči-voči smrti a láske a podobným základným skutočnostiam ako metaforu, všetko, čo vtedy vypovieme, je poéziou.“ (Lesk a bieda poézie)
„Dnes všetci túžime po tom, aby sme boli kultivovaní, je to už masovo rozšírená pliaga, ktorá zvádza kmanieram, pretvárke a násiliu na vlastnej psychike. Intelektuálnosť je mohutným zdrojom emocionality. Clivota, súcit sú banálne, ak nie sú intelektuálneho pôvodu.“ (O sentimentalite akultivovanosti).
Asi mesiac pred básnikovou smrťou prišiel do jeho prešovského bytu kuriér zBudapešti. Priniesol publikáciu Straelener Manuskripte – výber zbásnickej tvorby desiatich autorov z desiatich európskych krajín. Slovensko vnej reprezentujú práve Andraščíkove verše. Básnik, strápený už chorobou, na knihu takmer nezareagoval, pre jeho príbuzných zostala záhadou, akýmsi symbolom, poslednou poctou Františkovi Andraščíkovi zo sveta.
Štefan Šimočko: „Rozhodne nielen preto prekročila Andraščíkova poézia hranice slovenského časopriestoru. A ako vnímal vydanie svojich kníh vminulosti? Vždy sa tešil, pochválil sa príbuzným, dokonca občas recitoval zo svojej poézie pri rodinných oslavách.“
Ladislav Šimon: „Vnímal ako básnik, žil ako básnik a vytváral pre ostatných jedinečný svet poézie, výpoveď o svete, jeho čistých prameňoch i ničivých prúdoch. Krása veršov, ktorú môžeme vnímať, je vykúpená utrpením.“
„Vedel som už definitívne, že môj život je provizórny. Vedel som, že ustavičné úsilie zmeniť čosi, nejako uniknúť spôsobu svojho života stáva sa nevedomky úsilím uniknúť sebe samému, svojej podstate“
Možno sa to zdá neuveriteľné, ale zohnať hocijakú fotografiu Františka Andraščíka je nemožné. Nemajú ich ani jeho najbližší príbuzní. Nechcel sa dať fotografovať. Existuje len jeden portrét, ktorý sa objavuje všade, kde „bolo treba“ vidieť, ako vyzeral. Absencia fotografií vyjadruje básnikov postoj ktomu, čo je menlivé a pominuteľné. Akoby ním hovoril, že nechcel zanechať svoju podobu fyzickú, ale duchovnú. Ostal po ňom obraz jeho vnútorného sveta – vjeho veršoch i vspomienkach tých, ktorí ho poznali. A je to neporovnateľne viac než desiatky vydarených fotografií a portrétov. František Andraščík zostal i bez týchto prejavov.
Aký bol? Postavou nižší (duchom vysoký), mal pomalú chôdzu (rýchlo myslel), čierne vlasy, polemické názory, ktoré často posúvali jeho spolubesedníkov dopredu, citlivé srdce, čo nedával najavo (iba v svojej poézii). A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Jednoducho – človek plný protikladov, no vpodstate smerujúci ksyntéze ľudského bytia, jeho zmyslu, kpotrebe kladného vzťahu ku všetkému, čo človeka obklopuje, najmä ktomu druhému človeku. Túžil po takýchto vzťahoch, a nedostávalo sa mu ich. Zostal zavretý vsvojom úpornom úsilí nájsť tú brzdu, ktorá bráni ľuďom otvoriť sa pre dobro.
Zomrel 5. apríla 2001 vprešovskej nemocnici, pochovaný bol 7. apríla vrodných Fričovciach. Keď 4. apríla po nekonečnom prehováraní príbuzných sa dal odviezť do nemocnice, hovoril si: Poležím si dlho. Vnemocnici si poležal zhruba 24 hodín. Fyzické srdce prestalo pracovať. Na pohrebe, presnejšie na kare, jeho najmladší brat sugestívne prečítal a interpretoval poeticky ladený text, ktorý označil za poslednú báseň Františka Andraščíka. Verše sú vďakyvzdaním prírode a človeku, tušením smrti, ale o najzložitejších veciach hovoril súplnou prostotou. Báseň sa našla vo vrecku saka, ktoré nosil vposledných dňoch. Jedni hovoria posledná, iní, že môže mať i veľa rokov. Asi toľko, ako dlho sa umáral tým, čo sním bude po smrti, „kde ma zakopú“. Tie „posledné“ verše sú jeho žiadosťou – byť pochovaný vrodných Fričovciach.
„... lež veľmi spoznať chcem, čo bude potom, keď už budem nemý...“ (Brieždenie)
Stretnutia sFrantiškom Andraščíkom prinášali vždy zvláštnu atmosféru, často obohacovali. Dokázal otvorene formulovať svoje názory, byť svojráznym. Pomerne dávno sa utiahol do úzadia, takmer mlčal, ale rezonuje vo všetkých, ktorí ho prijali sjeho osobitosťami.
Veľa sme mu však zostali dlžní.
E-mail Jána Zambora z19. 3. 2007
Milá Gabriela,
vnoci som docestoval zRuska, takže kTvojej recenzii Andraščíkovej knihy (ide oknihu František Andraščík: Eseje. Modrý Peter 2006, poznámka G. R.) som sa dostal až dnes (mailom ma na ňu upozornil jeden mladý básnik, ktorý mi súčasne napísal, že na základe recenzie si knihu kúpi). Ďakujem Ti. Myslím, že si to napísala veľmi dobre. Výborne si vybrala citáty zAndraščíka.
Jano Zambor
Poznámky: Slovné predely vtexte sú citáciami z reči postávAndraščíkovej prózy Zvedavosť (1970). Informácie zo súkromného života F. Andraščíka poskytol jeho synovec Štefan Šimočko.
