ղľáԾ
DIEVČATKÁ, VERTE, VERTE MI, ACH, VERTE, VERTE MI TO, SLEČNY
Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: som iba
mladík nesmelý, váš trubadúr večný – pod oknami vesmíru stále
tú istú báseň opakujúci: Abola to predsa najstrašnejšia nostalgia,
chodiť dlho do noci po divých opustených miestach – bez teba,
moja láska. Pre teba, moja láska, som svoje srdce hodil vtákovi
túžby avolal som: vták, leť nad oblak, ó leť nastokrát: modré
zneba sa srdce mi vrátilo, keď spoznal som teba, trinásťročná.
Áno, videl som, ako vášeň zrútila domčeky zkarát, vktorých
miznú najkrajšie zgymnazistiek – videl som iMiss Gada-Nigi
prechádzajúcu sa nočnou ulicou lásky, ako mi vyberá tie najsladšie
plavovlásky: celkom nevinne štebotajúce svätou francúzštinou.
Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: bez vás
by som zostal len epigón večný: však ja sa ešte vrátim – na Place
Pigalle, na rue Blondes: ajediné čo poviem, bude veta ukradnutá
parížskym mladým dievčatám: Voulez-vous coucher avec moi?
Iba oči pohľadom prenášané do vigvamu bezbrannej squaw
mi budú pripomínať, prečo som zbabelo ušiel do poézie: keď
ešte vždy sú na svete gymnazistky splachým úsmevom, keď
ešte vždy: na zastávke trolejbusov čakám na trinástku – aona
prichádza vľahkom letnom tričku asukni, cez ktorú vidieť
nohavičky: ach, táto sídlisková haute-couture sjemným nádychom
melanchólie: ach, tieto nevinno-hriešne hry ranej puberty!
Abola to predsa najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci
po divých opustených miestach – stebou, moja láska. Dievčatká,
verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: chcem byť váš
prvý, jediný avečný – ktorý vám bude každé ráno otvárať zrkadlá:
tie veľké oči čakajúce na dlhý zaľúbený pohľad. Gymnazistka vidí
srdcom: očami si len svieti na cestu – vydláždenú kľakmi mužov
na pokraji nervového zrútenia, gymnazistka do očí udiera srdcom:
oči sú len karty hodené na stôl, rukavica do tváre protinožca:
tvár-nôž spopolnená polnočným úderom za úderom: iba ja viem,
ako rýchlo tvoje srdce bije – mi do očí, keď vravíš áno. Keď
vravíš áno, vravíš mi zduše, keď vravíš nie, nevravíš mi zduše.
Ovzdialenosti svedčia iba stopy ponechané napospas osudu:
vkrajine, ktorá bez konca plynie hlboko vnás – ešte musíme
zviesť veľa zápasov osrdce anjela, ešte musíme na okraji
bezodných priepastí duše veľakrát vykročiť do prázdna, aby
sa naše telá nerozbili vkaždodennom hľadaní strateného
času: na prahu stále rovnako neistého ľúbostného kolotoča.
Dievčatká, verte, verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny:
chcem pre vás založiť poézie plam večný – nech vám svieti
na cestu života: vtieto ťažké dni, keď sú noci priveľmi horúce
na to, aby si mohla spať sama. Viem, ja nikdy nebudem Ken
aty nikdy nebudeš Barbie: ale môžeme sa im aspoň podobať –
averiť, že znašich detí už vyrastú kyborgovia. Abola to predsa
najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci po divých opustených
miestach – bez teba, moja plavovláska: sú imestá na Dunaji,
Vltave aSeine iba miestami pobytu vpekle – kde každá
samohláska mi pripomína tvoje rozkošné ó. Každý deň vidím
gymnazistku vminisukni, štrngajúcu si kolenami do kroku:
každý deň popíjam tieto alkoholy, každý deň opitý usínam,
a predsa tvoj úsmev nedá mojim očiam spať. Dievčatká, verte,
verte mi, ach, verte, verte mi to, slečny: môj smäd je celkom
iste večný: vtieto horúce letné dni, zktorých zostanú len
tiché spomienky atáto báseň, ktorou si ťa oživujem vtento
chladný decembrový podvečer. Gymnazistky: keď dočítate
túto knihu, budete orok mladšie avsrdci si navždy ponesiete
úlomky mojej lásky – včase, keď zo mňa už bude iba prach.
Abola to predsa najstrašnejšia nostalgia, chodiť dlho do noci
po divých opustených miestach – stebou, moja plavovláska.
